SLOVO (č. 30/2001) publikovalo článok najdôveryhodnejšieho muža slovenskej politickej scény Roberta Fica o SDĽ a jej blížiacom sa zjazde – Môže to byť pamätný i tragický deň. Súhlasím s ním, že prázdne slová SDĽ nepomôžu.
Stotožňujem sa aj s názorom, že by vedenie SDĽ malo priznať, že nezvládlo ľavicové pôsobenie v koaličnej vláde a včasným odchodom z koalície mohla strana získať určitú dôveru verejnosti. Nemôžem však súhlasiť s tým, že Fico robí zo seba obeť vlastnej zásadovosti a poctivosti vo vzťahu k voličom. On nie je nová tvár v slovenskej politike, po ktorej volá. Odišiel z SDĽ po siedmich rokoch pôsobenia v jej poslaneckom klube a vo vedúcich straníckych funkciách. Zhodou okolností som bol členom jej republikového výboru, keď ho Peter Weiss prezentoval ako nádejného, mladého ľavicového politika, stelesnenie tézy, že SDĽ je strana pre mladých.
Dve základné chyby
Na 2. zjazde v Žiline som upozornil na to, že SDĽ obchádza strašidlo moci. Už vtedy totiž bolo čoraz zrejmejšie, že značnú časť vedenia fascinovala moc a výhody s ňou spojenými. Ukázalo sa to napríklad pri rozpade ČSFR, kde za podiel na moci robilo vedenie SDĽ tichého spoločníka HZDS, ako aj v politickej kríze v roku 1994. Bolo to obdobie rýchleho vzostupu R. Fica v štruktúrach strany.
Počas 90. rokov sa s jeho aktívnou spoluúčasťou vedenie SDĽ dopustilo dvoch základných chýb. Posunulo stranu doprava, bez ohľadu na názory a záujmy jej členov a voličov. Popritom sa neusilovalo o zmenu ich hodnotovej orientácie, nepovažovalo za potrebné presvedčiť ich o správnosti takejto cesty. To spôsobilo odtrhnutie vedenia strany od vlastnej členskej základne, ktorá čoraz rýchlejšie erodovala. Toto a týka najmä obdobia 1993-1996. Druhá chyba: SDĽ vstúpila v roku 1998 do pravo-ľavej koalície. Bez toho, aby mala záruky splnenia tých častí svojho volebného programu, ktoré považovali jej voliči za podstatné, bez toho, aby mala vlastnú koncepciu sociálne únosnej, ako sa niekedy hovorí, ľavicovej transformácie Slovenska.
R. Fico bol ustavične pri tom a mal podstatný podiel na rozhodovaní i na moci. Na 5. zjazde vo Zvolene v roku 1998 sa stal prvým podpredsedom strany a ašpirantom na ďalšie funkcie. Myslím si, že mu bola jasná úloha 1. podpredsedu, o ktorú sa vehementne uchádzal – operatívne riadiť vnútrostranícku činnosť. Ak sa už SDĽ dopustila chyby, že sa jej predseda stal súčasne predsedom NR SR, tak tým väčšie možnosti stáli pred jej prvým podpredsedom. Čakali sme, ako sa vyrieši a zlepší riadenie v strane, pretože to veľmi potrebovala po personálnom vytunelovaní jej orgánov, spôsobenom odchodom veľkej časti funkcionárov na posty v oblasti štátnej moci a správy.
V trvalej defenzíve
Koncom roka 1998 sa situácia zmenila. Keďže sa preferencie SDĽ pomaly blížili k 20 percentám, naštartovala sa proti nej kampaň predovšetkým v elektronických médiách. Vedenie strany – vrátane Fica – nedokázalo adekvátne reagovať a ocitlo sa v trvalej defenzíve a hromadilo jednu politickú chybu na druhú.
Ak si podrobnejšie všimneme situáciu po voľbách 1998, tak sa ukazuje, že pri neustálom tlaku pravice a médií už v polovici roku 1999, keď KDH naštartovalo likvidáciu SDK, bolo treba urobiť strategickú analýzu ďalšieho vývoja a na jej základe urobiť potrebné politické kroky. Fico bol zrejme jediný, kto sa o takúto analýzu pokúsil a vyvodil z nej náležité závery. No nie pre SDĽ, ale pre seba. Namiesto toho, aby pod jeho vedením začala uvažovať o odchode z koalície, ktorá sa zmietala v problémoch vyvolaných KDH, alebo aspoň odchodom pohrozila, odišiel po zrelej úvahe z SDĽ i koalície. A tak sa narodil Smer. Dnes radí Fico svojej bývalej strane, aby teraz urobila to isté, čo on pred dvoma rokmi a tak jej s účasťou pomáha v neradostnej situácii pred existenčným zjazdom.
Nemyslím si, že radí správne, ani že by jeho rady viedlo úsilie pomôcť SDĽ. Nie je totiž v jeho záujme, aby táto strana bola v budúcich voľbách úspešná. Bez ohľadu na to si však myslím, že teraz by SDĽ nemala utekať z koalície. Ešte na jar som bol presvedčený, že by o tomto kroku mala uvažovať. Bol by to býval krok síce oneskorený o dva roky, no bol by možným východiskom. Keby to však urobila SDĽ dnes, zavŕšila by tým samolikvidačný proces. Všetky chyby, nedostatky a prešľapy koalície by sa jej hodili na hlavu.
Potreba fundovanej analýzy
SDĽ má v súčasnej situácii poslednú možnosť pre svoje prežitie ako štandardnej strany. Treba sa zamerať na plnenie tých častí vládneho programu, ktoré sú podstatné pre zlepšenie sociálnej situácie občanov, pre vstup do európskych štruktúr a pre posilnenie regionálnej samosprávy. Hádam sú tu ešte ďalšie priority, no nesmie ich byť veľa, aby sa dali naozaj splniť. Vnútrostraníckou prioritou by mala byť akčná jednota založená na dôslednej samoreflexii zodpovedných za situáciu v strane. Na to nie je potrebný mimoriadny zjazd. Jeho príprava prinesie iba vnútrostranícke boje, ktoré už poznáme z vlaňajška. V čom pomohol SDĽ 6. zjazd v Košiciach? Jeho závery sa neplnia, kríza sa prehĺbila, analýzu nemáme, na príprave nového programu sa vedenie nezúčastňuje. Koho budú delegáti na 7. zjazde voliť? Nebolo by rozumnejšie, keby sa zo skúsených a nezainteresovaných členov vytvorila skupina, ktorá by dostala od Republikovej rady mandát na prípravu fundovanej analýzy ako východiska pre prípravu zjazdu v budúcom roku?
Všetci zainteresovaní funkcionári v parlamente, vláde, vo verejnej správe by sa mali bez toho, aby sa rozptyľovali bojom o moc v strane a o budúce posty, venovať plneniu volebného programu SDĽ a programu koaličnej vlády. Nech vidí volič, komu naozaj záleží na občanovi, jeho potrebách a na záujmoch Slovenska. V tomto úsilí sa hádam vyprofilujú noví ľudia, ktorí budú schopní vyviesť stranu z dnešnej krízy a dosiahnuť ako minimálny cieľ aspoň jej prežitie ako parlamentného subjektu. Dosiahnuté výsledky ich potom budú legitimovať k tomu, aby sa uchádzali o pozície vo vedení strany.
Bolo by dobré, keby sa o týchto otázkach začalo naozaj diskutovať. Nik nám totiž neporadí, ak to neurobíme sami. Ak by sa SDĽ riadila radami svojho bývalého poslanca a prvého podpredsedu, tak 17. november 2001 by sa naozaj mohol stať čiernym dňom ľavice na Slovensku.
Autor (1929) je vysokoškolský učiteľ a člen MV SDĽ v Košiciach
