V čase, kedy práve prebieha vojenská okupácia Ukrajiny ruskou armádou, v dobe, kedy neustále pribúdajú obete tejto vojny… je náročné písať faktografické analýzy a snažiť sa ostať objektívny. Napriek tomu sa o takýto príspevok pokúsim s nádejou, že stále existujú ľudia, ktorí majú záujem o racionálne uchopenie skutočností, ktoré im môžu pomôcť pochopiť, ako sa Ukrajina dostala až tam, kde sa dnes nachádza – čiže do vojny s Ruskou federáciou (vystupujúcej v role agresora).
Pre toto pochopenie je nutné oboznámiť sa s faktografickými skutočnosťami týkajúcimi sa ukrajinských politických a geopolitických pomerov, jej ekonomiky či národnostného zloženia. Som presvedčený, že až po oboznámení sa s týmito faktami je možné pokúsiť sa o triezve a racionálne uchopenie udalostí, ktoré viedli až k dnešnému dianiu v tejto krajine.
Keďže ide o komplexný problém, ktorý vznikal desiatky rokov, budem musieť svoj faktografické príspevky a popisy Ukrajiny rozdeliť do niekoľkých dielov. Prvý z nich bude popisovať vskutku základné faktografické údaje súvisiace s touto krajinou. Bude však vhodné mať ich na pamäti aj pri čítaní ďalších dielov (ak o ne budete mať záujem), nakoľko práve vďaka nim je možné vnímať významné súvzťažnosti medzi faktografickými skutočnosťami a politikou, ktorá má základ v uvedených faktoch.
Základné faktografické údaje o Ukrajine
Na úvod by asi bolo vhodné uviesť najzákladnejšiu faktografiu Ukrajiny, ktorá je druhou najväčšou európskou krajinou s rozlohou 603 tisíc km2 (čo je približne rozloha Francúzska a Slovenska dokopy). Názov Ukrajina je pre toto územie relatívne nový – až do prvej svetovej vojny sa preň totiž používal názov Malá Rus. Región Zakarpatskej Ukrajiny bol k dnešnej Ukrajine pripojený v roku 1945 (slovensky názov Podkarpatská Rus lingvisticky vychádza zo skutočnosti, že na toto územie sa pozeráme zo západnej strany Karpatského oblúka, zatiaľ čo z pohľadu východného je za Karpatmi). Región polostrova Krym bol Ukrajine ako zväzovej republike Sovietskeho zväzu darovaný roku 1954 – v rámci 300. výročia pripojenia Ukrajiny (čiže Malej Rusi) k Rusku (čiže Moskovskej Rusi, resp. Veľkej Rusi). Toto rozhodnutie Najvyššieho sovietu ZSSR vraj súviselo s výstavbou severokrymského vodného kanála a dôvodom malo byť vhodnejšie financovanie veľkých vodných stavieb v rámci jednej zväzovej republiky (namiesto financovania z viacerých územných celkov). Inak, ak som správne z médií zachytil, jednou z prvých úloh, ktorú ruská armáda po začiatku súčasnej vojenskej intervencie na Ukrajine realizovala, bolo odblokovanie toku vody v tomto kanáli (ktorý bol z ukrajinskej strany zablokovaný po ruskej anexii Krymu).
Pri pohľade na Ukrajinu ako celok je možné konštatovať, že východné časti sú bohatšími časťami krajiny (generujú cca až 70 % HDP celej Ukrajiny), zatiaľ čo západné sú výrazne chudobnejšie so zameraním na poľnohospodárstvo. Značná časť západnej Ukrajiny bola kedysi súčasťou Poľska alebo Rakúsko-Uhorska (s centrom v meste Ľvov), časť Ukrajiny pod dnešným Moldavskom bola súčasťou Rumunska a Krym bol pôvodne súčasťou Ruska (ktoré ho anektovalo v roku 1783 Krymskému chanátu).
Nasledovná mapa názorne ukazuje, ako sa historicky nabaľovali územia štátu, ktorý dnes nazývame Ukrajina. Za jej historický základ môže byť považované kozácke územie Záporožskej Siče, resp. Kozácky hajtmanát, ktorý v spojenectve s Krymskými Tatármi porazil poľské vojská. V roku 1654 požiadali Kozáci vo vojne proti Poľsku o pomoc ruského cára, čo však znamenalo stratu ich nezávislosti.
Zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Simplified_historical_map_of_Ukrainian_borders_1654-2014.jpg
Na Ukrajine v súčasnosti žije približne 37 miliónov obyvateľov (pričom v tomto čísle nie sú započítané oblasti anektovaného Krymu a dvoch odštiepeneckých regiónov Luhanska a Donecka – kde žije približne 8 miliónov obyvateľov). Uvedený počet súčasných obyvateľov Ukrajiny je tak približne o 11 miliónov nižší, než bol v roku 2001 (8 miliónov z tohto poníženého počtu obyvateľov pripadá na uvedené 3 regióny, ktoré Ukrajina nemá pod kontrolou a zvyšné 3 milióny obyvateľov sa vysťahovali – zväčša do Ruska alebo do Poľska). Zaujímavý je taktiež fakt, že Ukrajina populačne vymiera, nakoľko parameter plodnosti na jednu ženu je iba 1,2 dieťaťa (čo predstavuje jednu z najnižších hodnôt počtu narodených detí na jednu ženu – a to v celosvetovom meradle; na Slovensku v roku 2019 to bolo 1,56 – hoci v roku 2002 to bolo iba obdobných 1,19, čo bola najhoršia dosiahnutá hodnota v SR vôbec). Je preto vysoko pravdepodobné, že spolu s ekonomickou emigráciou a po novom aj emigráciou z dôvodu vojny bude počet obyvateľov tejto krajiny naďalej významne klesať.
V časoch existencie Sovietskeho zväzu predstavovala Ukrajina druhú najväčšiu ekonomiku v rámci ZSSR. Rozpad ZSSR v roku 1991 spolu s následnou transformáciou na trhovú ekonomiku so všetkými svojimi problémami viedol k významnému prepadu ukrajinskej ekonomiky. Ukrajinský priemysel bol situovaný veľkou mierou v regióne Donbasu (s najväčšími mestami Luhansk a Doneck), kde sa ťaží čierne uhlie (ročne približne 80 miliónov ton, hoci v roku 1990 to bolo až 135 mil. ton) a taktiež v regiónoch Charkov a Kyjev. Významná je aj ťažba železnej rudy (v juhovýchodnej časti Ukrajiny), ktorá však oproti roku 1991 taktiež poklesla – a to zo 100 mil. ton na 70 mil. ton v roku 2015. Nárast vo výrobe oproti obdobiu pred rozpadom ZSSR je vidieť najmä v obilí (z 34 mil. ton na 60 mil. ton v roku 2015); ostatné komodity však vykazujú skôr značné prepady oproti produkcii dosiahnutej pred rokom 1991. /Údaje sú z knihy Markoregiony světa / Nová regionální geografie, Karolinum, 2019/
Čo ešte stojí za zmienku, je smerovanie ukrajinského exportu, ktoré vyzerá nasledovne: Ruská federácia (9,5 %), Čína (8 %), Nemecko (6,2 %), Poľsko (5,5 %), Taliansko (5,2 %) Turecko (4,8 %), Egypt (4,3 %), India (3,9 %), Holandsko (3,7 %), Maďarsko (3,5 %) a zvyšok ostatné štáty sveta. Najdôležitejšie vývozné artikle sú kukurica (9,64 %), výrobky zo železa (9,33 %), rastlinné oleje (7,5 %), pšenica (6,27 %) a železná ruda (6,79 %).
Národnostné zloženie Ukrajiny
Keď som sa snažil zorientovať v národnostnom rozložení obyvateľstva Ukrajiny, zistil som, že väčšina ukrajinských občanov sa pokladá za etnických Ukrajincov – a to temer vo všetkých regiónoch tohto štátu (snáď iba s výnimkou Krymu a Donbasu). K ruštine ako materinskému jazyku sa však hlási približne 30 % obyvateľstva (zatiaľ čo k ruskej národnosti iba približne 13 %). Podľa údajov z roku 2001 sa približne 78 % obyvateľov hlásilo k ukrajinskej národnosti a 17 % k národnosti ruskej (čiže v období pred anexiou Krymu a pred oddelením Luhanska a Donecka). Množstvo rodín je však zmiešaných rusko-ukrajinských, takže otázka národnosti je v tejto krajine z veľkej časti rýdzo subjektívnou voľbou.
Ak teda chceme hovoriť o Ukrajincoch ako občanoch ukrajinského štátu, tak hovoríme primárne nie o národnosti, ale o štátnej príslušnosti. Ukrajincami v zmysle štátnej príslušnosti sú totižto aj etnickí Rusi. Na túto skutočnosť by sme nemali zabúdať, ak chceme pochopiť reálie tohto štátu.
Zdroj: https://jakubmarian.com/ukraine-in-my-linguistic-maps/
Za vskutku zaujímavú považujem skutočnosť, že ak sa pozrieme na mapu Ukrajiny podľa toho, ktorého z dvoch prezidentských kandidátov si ukrajinskí občania volili v druhom kole prezidentských volieb, tak by sme videli dva homogénne politické bloky. Jedným je blok strednej a západnej Ukrajiny (tu ukrajinskí občania volia skôr politikov s prozápadnou rétorikou) a tým druhým sú územia východnej a juhovýchodnej Ukrajiny (tu ukrajinskí občania volia skôr politikov s proruskou rétorikou). Zdôvodnením tak nemôže byť iba etnická príslušnosť či materinský jazyk – ale aj politické presvedčenie, kultúrne nastavenie a taktiež dôvody súvisiace s ekonomikou, resp. s nastavením priemyslu.
V roku 2014 (čiže v roku anexie Krymu) Rusko vytvorilo Euroázijskú hospodársku úniu ako ekonomickú obdobu a protiváhu k Európskej únii, Číne a Spojeným štátom americkým. Ukrajina sa však nestala jej členom, čo predstavuje určité znevýhodnenie jej priemyselných podnikov, ktoré tak v rámci obchodu nemajú rovnaké podmienky ako ich konkurencia z členských krajín tejto únie (zahŕňajúcich Rusko, Bielorusko, Kazachstan, Arménsko a Kirgizsko). Obyvatelia východnej a juhovýchodnej časti Ukrajiny pracujúci v priemysle tak aj z pracovných dôvodov podporovali pripojenie sa ku tomuto spolku (s cieľom udržať si zamestnanie v podnikoch, ktoré sú orientované práve na spoluprácu s podnikmi z členských krajín tejto hospodárskej únie). Dôvodom podpory proruskej politiky tak v tejto časti krajiny môže byť aj skutočnosť práve popísaného hospodárskeho prepojenia tejto časti Ukrajiny na dnešné Rusko – čo je pozostatok z čias Sovietskeho zväzu. Ťažký, chemický a strojárenský priemysel týchto regiónov je totiž previazaný s podnikmi obdobnej orientácie lokalizovanými na ruskej strane dnešnej štátnej hranice.
Asi toľko na úvod k základnej faktografii ohľadne Ukrajiny, jej národnostného zloženia, politických preferencií a hospodárstva. V prípade záujmu o ďalšie podrobnosti odporúčam údaje z internetovej encyklopédie Britannica (v angličtine): https://www.britannica.com/place/Ukraine/People, kde je množstvo zaujímavých informácií ohľadne rôznych aspektov tejto krajiny.
V ďalších dieloch čitateľovi skúsim priblížiť politické reálie Ukrajiny, menšinovú politiku (najmä voči etnickým Rusom), tematiku majdanského štátneho prevratu, ruskej anexie Krymu a Donbasu ako aj možnosti budúceho vývoja.
Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem
