Z diskusii na sociálnych sieťach, v samotnom Novom slove, ale aj na rôznych diskusných fórach sa ozývajú rôznorodé názory na ľavicovú politiku, na jej potrebu v súčasnej dobe. Ale aj na ľavicové strany, potrebnosť ich zjednocovania, kryštalizácie, ciele a zmysel ľavicovej politiky na Slovensku. Ako logika i skúsenosť káže, tvorivá, otvorená a východiska hľadajúca diskusia by mala byť prospešná v tom, že približuje riešenie problému a formuje nejaký spoločný záver, ktorý je možné začať realizovať v praxi.
Zdá sa však, že za takmer 28 rokov po prevrate, diskusie o ľavicovej politike, síce rôznych úrovní a rôznej intenzity, nepriniesli nijaký jasnejší záver či spoločný cieľ. A teda aj sformovanie konkrétnych záverov pre prax je v nedohľadne.
V čom bude „pes zakopaný“? Kde sú príčiny neúspešnosti, alebo prinajmenšom stagnácie, v hľadaní spoločného postupu ľavicových osobností a ľavicových organizácii a v /ne/vytvorení protiváhy pravicovému politickému prúdu, ktorý uplatňuje niekedy až primitívne prvky ranného kapitalizmu? Vrátane uplatňovania v praxi oligarchicko-kriminálnych metód získavania majetku a moci skupinami domácej i nadnárodnej oligarchie.
Dovolím si tvrdiť, že jednou z príčin stagnácie v danej oblasti je skutočnosť, že nie všetci, ktorí sa zapájajú do uvedených diskusií, píšu a zverejňujú svoje príspevky, sa snažia o dosiahnutie praktického výsledku. Niektorí z tých, ktorí sa vydávajú za ľavicové osobnosti, za sympatizantov ľavice a tvária sa, akoby im skutočne šlo vytvorenie silného ľavicového prúdu na Slovensku sa potrebujú skôr „vykecať“.
Je to možno hrubé vyjadrenie, avšak tým, ktorí úprimne, dlhodobo, so značným osobným nasadením i nasadením vlastných finančných prostriedkov sa usilujú dosiahnuť posun na ľavej strane politického spektra, to môže tak pripadať. Totiž pri sledovaní debát, názorov a postojov niektorých „ľavicových osobnosti“ nie je možné nespozorovať, že z akademických rečí, preplnených cudzími slovami a prevzatými „anglikanizovanými“ výrazmi, zložitými a komplikovanými formuláciami, mnohokrát doplnených citátmi známych i menej známych autorov, nevyplýva nič konkrétne. Vyzerá to skôr tak, že ide o to ukázať, kto je ako „načítaný“, ako je vzdelaný, ako práve on hlboko rozumie politike, ako dokáže analyzovať a hodnotiť, a preto má právo na pravdu v danej veci. V tomto prípade pravdu v hodnotení, kritike i videní perspektívy ľavicovej politik. Hoci skutočnosť je v niektorých prípadoch opačná.
To by nebola ešte tá najhoršia vec. Je všeobecne známe z praxe, ale aj zo sociologických prieskumov, že prevažná väčšina ľudí preceňuje práve seba, svoju osobnosť, svoje znalosti, vlastné schopnosti i zásluhy. Niektorí majú v povahe, že sú „sebastrední“, majú tendenciu k narcizmu či exhibicionizmu. Preto všetko vedia, všetkému rozumejú, na všetko chcú vyjadriť svoj názor.
Horšia stránka konania niektorých „ľavičiarov“ je v tom, že buď v záchvate „akademizmu“ alebo z pocitu svojej výnimočnosti, či v snahe ukázať sa za každú cenu, prejdú od hodnotenia i objektívnej kritiky problémov či prvkov ľavicovej politiky, priamo k jej napádaniu. K útokom na subjekty ľavicovej politiky, a to či fungovali v minulosti alebo existujú v súčasnosti. Tým nie že neprispievajú ku konsolidácii ľavicovej politiky a jej subjektov na Slovensku, ale nepriamo či priamo napomáhajú pravici udržiavať verejnú mienku naladenú protiľavicovo.
Ukážkou takéhoto konania boli vyjadrenia Eduarda Chmelára v diskusii „Pohľady zľava“, organizovanej Frontom ľavicovej mládeže, Mladými sociálnymi demokratmi a Inštitútom ASA dňa 15. septembra 2018 v Bratislave. Je zverejnená aj na YouTube. V diskusii, na ktorej sa okrem neho zúčastnil aj Ľuboš Blaha a Jozef Hrdlička, Chmelár niektorými svojimi vyjadreniami nielen neprispel k serióznemu pohľadu na stav a perspektívy ľavicovej politiky na Slovensku, ale nahnal vodu na mlyn pravicovým médiám a politikom. Subjektom, ktoré masírujú verejnú mienku už desaťročia protikomunistickým „všezlom“, čím im pomáha oživovať tvrdenia a pochybnosti o politike komunistov v minulosti i o fungovaní KSS v súčasnosti. A ešte viac – pravdepodobne mnohým ľudom spochybnil možno ich návrat k podpore ľavicovej strany, hoci sa presviedčajú, že žiadna iná strana na Slovensku po novembri 1989 im nemôže ponúknuť spokojný život a istoty, ktoré mali dovtedy, možno v skromnejšom avšak ľudskejšom prostredí vlastnej krajiny.
Chmelár suverénne a bezočivo zaútočil na súčasnú Komunistickú stranu Slovenska ako na „ľavicu zakonzervovanú v čase“, ako na „krúžok insitných historikov“, ktorí, podľa neho, pri každej príležitosti spochybňujú okupáciu Slovenska v roku 1968, alebo tvoria „ódy na Klementa Gottwalda“. Podoprel to ďalšími bezočivými vyhláseniami, že komunisti „vynášajú do nebies zločincov, ľudí ktorí zradili túto vlasť a nechali popraviť to najlepšie, čo bolo medzi komunistami“, „To boli zločinci, tam nie je na čo nadväzovať“ – uzavrel svoje hodnotenie Chmelár a tým aj vyjadril celkový svoj postoj k politike minulej i terajšej komunistickej strany.
Nie je známe, z čoho pán Chmelár čerpal informácie o postojoch KSS k roku 1968 a o velebení Klementa Gottwalda. Na požiadanie môže nazrieť do archívu KSS, kde sú k dispozícii „KROKY“ od roku 2006, alebo aj materiály webovej stránky KSS, všetky materiály zo zjazdov strany od roku 1992. Nech uvedie jediný konkrétny príspevok v týchto dokumentoch, kde sa velebí osoba Gottwalda, alebo vstup sovietskych vojsk do Československa. Určite taký nenájde. To znamená, že to, čo vyhlásil aj v tejto diskusii, je lož, dezinformácia, účelové zavádzanie tých, ktorí si prišli diskusiu vypočuť, ale aj tých, ktorí si ju pozreli na YouTube. Nevedno, či chcel opäť „zažiariť“, alebo patrí niekde inde, ako sa sám zaraďuje a za akého ho niektorí pokladajú.
Tvrdiť, že u komunistov niet na čo nadväzovať, pretože Gottwald i ďalší boli zločinci, je čiernobiele hodnotenie podielu komunistov na rozvoji Československa, a teda aj Slovenska. Bolo by zaujímavé vedieť, čo „ľavičiar“ Chmelár považuje za najväčší úspech a prínos ľavicového hnutia pre ľudí Československa i východnej Európy v minulosti. Ak to nebola etapa výstavby socializmu u nás a ostatných krajinách, hoci aj s chybami a nedostatkami, ktorá etapa ľavicového hnutia a ľavicovej politiky to bola? Pri všetkej kritickosti k praktikám, ktoré priniesli aj nevinné a zbytočné obete, znamenalo toto obdobie najvýznamnejšie zlepšenie životných podmienok pre ľudí daných krajín, dôstojný život a istoty pre ich život a ich budúcnosť. Veď mnohé významné sociálne výhody dnes sa zachovali práve vďaka etape socializmu, kedy boli zavedené. Má pán Chmelár iné argumenty o úspechoch a výsledkoch ľavicového hnutia a ľavicových strán, ako na obdobie budovania socializmu pod vedením komunistických a robotníckych strán?
Predpokladám že nie. Podľa toho, čo sme však od neho počuli, môžeme vyvodiť, že pravdepodobne nadväzovať v ľavicovom myslení bude možné až od obdobia, kedy pán Chmelár začal vystupovať na podujatiach a v médiách ako prívrženec ľavice a najväčší odborník na ľavicovú politiku.
Je škoda, že vzdelaný a inteligentný človek, akým nesporne Eduard Chmelár je, z nejakých dôvodov skĺzne k podobným tvrdeniam, ako boli hore uvedené. Nielen že tým uráža tisícky komunistov, ktorí v minulosti vynakladali svoje úsilie, dnes už možno pre nás nepredstaviteľné, v zápase za lepšiu budúcnosť, nadnesene povedzme, „budúcich generácii“. Vrátane chmelárovej. Ale hlavne to, že prispieva k dezinformáciám, klamstvám, zveličeniam chýb a nedostatkov ľavicovej strany, pri hľadaní alternatívy k systému kapitalizmu, ktorá by mala zabezpečiť skutočne dôstojnú budúcnosť občanov Slovenska. A tým skutočne prehlbuje nedôveru ľudí k ľavicovej politike vôbec, pretože ľudia už nebudú chcieť veriť nikomu a ničomu.
(Autor, na snímke, je podpredseda KSS)
