Keď dvanásť ministrov zahraničných vecí podpisovalo 4. apríla 1949 Washingtonskú zmluvu, ani jeden z nich nesníval o tom, že by malo NATO prevziať rozhodujúcu úlohu pri budovaní bezpečnostnej architektúry starého kontinentu. Dokonca ešte 17. marca 1990 sa šéfovia diplomacií východného bloku na schôdzke v Prahe vyslovili za ďalšiu paralelnú existenciu Varšavskej zmluvy a NATO, čo Washington a Brusel prijali s bezvýhradným súhlasom.
Vznik Severoatlantickej aliancie bol však takmer pudovou záležitosťou. Bezprostredným impulzom boli udalosti v Česko-Slovensku vo februári 1948. V tom čase mal Západ zo sovietskej sily priam panický strach, ktorý iba umocnilo vyhlásenie tlačového hovorcu Bieleho domu zo dňa 23. septembra 1949: „Máme dôkazy, že v priebehu posledných týždňov došlo v ZSSR k jadrovému výbuchu.“ Pravda, v prvých rokoch existencie aliancie bola západná Európa iba rukojemníkom USA – starý kontinent by sa masívnemu útoku z východu len ťažko ubránil. O Spojených štátoch sa v tejto súvislosti hovorí, že priniesli do organizácie najvyššiu obeť: definitívne sa vzdali tradičnej politiky izolacionizmu a hodili za hlavu i dovtedy posvätnú zásadu nevstupovať v čase mieru do nijakej aliancie s európskymi štátmi vyslovenú už prvým americkým prezidentom Georgeom Washingtonom. Na druhej strane NATO urobilo zo Spojených štátov vodcu Západu, čo však pre Američanov nebolo také lákavé, ako sa to dnes môže zdať.
NEMUSIA NÁM POMôCŤ
Cesta k podpisu Washingtonskej zmluvy bola síce živelná, ale vôbec nie jednoznačná. Zložité diskusie sa viedli najmä o článku 6, ktorý vymedzuje teritoriálne pôsobenie aliancie. Francúzsko trvalo na tom, aby NATO garantovalo aj bezpečnosť Alžírska, ktoré Paríž považoval za svoju integrálnu súčasť. Zaujímavé je, že proti tejto požiadavke vystúpili Spojené štáty, hoci dnes presadzujú do novej doktríny aliancie úplne opačný prístup. Ani znenie článku 5 nebolo celkom jednoznačné: pôvodná formulácia obsahovala záväzok členských štátov podniknúť v prípade ozbrojeného útoku proti ktorémukoľvek z nich „takú akciu, aká bude nevyhnutná“. Americkí senátori to správne pochopili ako implicitný záväzok automatického vypovedania vojny a razantne ju odmietli, pretože podľa ústavy USA má právo vypovedať vojnu iba Senát. Upozorňujeme na tento fakt najmä v kontexte naivnej predstavy, že ak Slovensko vstúpi do NATO, bude jeho bezpečnosť automaticky zaručená. Právne Američanov nič nezaväzuje, aby nám v prípade útoku poslali ozbrojenú pomoc.
Postoj Spojených štátov k aliancii bol od začiatku citlivý. Henry Kissinger upozorňuje, že Amerika bola v roku 1949 ochotná urobiť pre NATO všetko – len ju nechcela nazývať „aliancia“. V dokumente ministerstva zahraničných vecí USA sa dokonca prekvapivo tvrdilo, že cieľom NATO nie je obrana status quo v Európe. To bola novinka nielen pre spojencov Ameriky. Ak to chcela washingtonská administratíva vysvetliť domácej verejnosti, musela svoj strategický zámer (udržanie mocenskej rovnováhy) zabaliť do nejakého vznešeného ideálu. Východisko sa našlo vo formulácii „presadzovanie demokracie a ľudských práv vo svete“.
AJ DNEŠNÉ NATO MÁ URČENÉHO NEPRIATEĽA
Kľúčový termín „Severoatlantická“ v názve aliancie pochádza od holandského ministra zahraničných vecí Eelca van Kleffensa. Geografické vymedzenie tohto pojmu nebolo vôbec jednoduché: diskutovalo sa napríklad o tom, či Taliansko patrí do atlantického priestoru. Prizvanie tejto krajiny k podpisu Washingtonskej zmluvy bolo skôr výsledkom politického tlaku ako zemepisnej argumentácie. Podobne to bolo aj v prípade Portugalska, kde fašistický režim Antonia Salazara de Olivieru sa ani pri najlepšej vôli nezlučoval s proklamovanou požiadavkou dodržiavať demokratické princípy. Aj tu zvíťazila nad morálkou stratégia. V tejto súvislosti kladiem otázku, či sme si naozaj takí istí, že nás v roku 1997 nepozvali do NATO preto, lebo Vladimír Mečiar si nectil demokratické hodnoty.
Nepriateľ rodiacej sa aliancie bol od začiatku jasný: každý študent dnes vie, že jediným potenciálnym agresorom v Európe bol v roku 1949 Sovietsky zväz. Napriek tomu (a to by som chcel zdôrazniť) NATO nikdy neuvádzalo konkrétne krajiny, proti ktorým bolo namierené. Ostatne, nerobila to žiadna vojenská aliancia v dejinách. Chybný záver, ktorý sa z tejto skutočnosti traduje, je predpoklad, že NATO nie je namierené proti nikomu. Tvrdenie, že Spojené štáty bránia princíp a nie územie, je bytostne americké. Mýtus sa zrodil po historickom zasadnutí Severoatlantickej rady v novembri 1991 v Ríme, ktorá prijala novú strategickú koncepciu. Zopár nadšencov v nej hľadalo definíciu agresora a keď ju nenašli, mylne z toho usúdili, že NATO už nie je namierené proti nikomu. Možnože ani nešlo o chybu, ale o cielenú lož, v každom prípade táto absurdná dogma sa rýchlo rozšírila a čoskoro ju začali recitovať aj najvyššie politické špičky.
Vznik Severoatlantickej aliancie pochoval ideály nového svetového poriadku stelesňované vtedy ešte mladučkou OSN. Od tej chvíle bola svetová organizácia pri každom vážnejšom konflikte odsunutá na vedľajšiu koľaj a problémy si medzi sebou vyriešili dve superveľmoci – USA a ZSSR. Pravda, túto skutočnosť nemožno klásť za vinu samotnej aliancii. Churchill správne poznamenáva, že Západ zjednotil Stalin. Je najvyšší čas, aby ho začala držať pokope nejaká pozitívnejšia idea ako strach.
