Ako ďalej, pán predseda vlády?

„V novinách bude zapísaný ako rok politických sporov, pre život to však ostane rok zavŕšenia integrácie a zásadných reforiem,“ takto zhodnotil prvých 365 dní svojej druhej vlády Mikuláš Dzurinda. Problémom premiéra však je (okrem iného), že ľudia si o politike myslia zväčša to, čo si prečítajú v novinách a čo si pozrú v televíznom spravodajstve. Aktuálne čísla prieskumov názorov a nálad občanov hovoria jasnou rečou. Predseda vlády má problém. Minulý týždeň boli zverejnené výsledky kontroly NBÚ na Úrade vlády SR v súvislosti s kauzou Mojžiš. Záver bol jasný: na Úrade vlády SR sa nachádzal dokument, označený ako materiál SIS, určený pre NBÚ. SIS porušila zákon, premiér nehovoril pravdu. A dôsledky? Administratívne pokuty a premiérove reči o trápnych koncoch… Skutočne trápny koniec. Za prešľapy, akých sme v posledných týždňoch svedkami v prostredí SIS a predsedu vlády, padajú v normálnych krajinách hlavy a nie administratívne pokuty. Ale to len na okraj. A ak by sa ešte niekomu málilo, cez víkend vyplávali na povrch informácie, že SIS pre premiéra vypracovala rozšírený zoznam skupinky… Tajná služba, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou vo svojej práci uprednostňuje jedného ústavného činiteľa pred ostatnými, sa dostáva do vážnych podozrení, že porušila zákon. Ak toto nie je dôvod na výmenu šéfa SIS, tak potom už nič. Nijakej výmeny sa však s najväčšou pravdepodobnosťou v blízkej budúcnosti nedožijeme. Béla Bugár ostáva so svojím „bordelom v SIS“ osamotený, informácie z KDH hovoria o vôli podržať Ladislava Pittnera vo funkcii. Na jednej strane pre koalíciu dobre, aspoň nie je na stole ďalší spor, ktorým by najbližšie týždne zamestnávala médiá a verejnosť. Na druhej strane, riešenie takéhoto problému klasickou metódou zamietnutia pod koberec, to na dôveryhodnosti tejto vládnej garnitúry určite nepridá. Historická strata dôveryhodnosti Samozrejme, otázka je, o akej dôveryhodnosti vlády tu hovoríme. Tá sa totiž dostala doslova na historické minimum. Podľa Inštitútu pre verejné otázky vláde dôveruje celých 18 percent občanov, 80 percent Slovákov a Sloveniek jej neverí. Zvyšok blúdi niekde medzi. Historické minimum dosiahol aj predseda vlády, dve tretiny Slovenska by si želali jeho odstúpenie. Za také čísla sa M. Dzurinda nemusí hanbiť ani pred svojím predchodcom. V otázke, prečo taký výrazný pokles práve v tomto období, sa analytici zhodujú. Nepríjemné reformy ľudia vnímali negatívne už z ich podstaty, no veľká časť z nich verila, že vládnej koalícii ide o vec, ide jej o to, aby presadila reformy, ktoré pomôžu riešiť problémy krajiny. No kauzami posledných týždňov koaličná elita, samozrejme najmä predseda vlády, stratili akýkoľvek kredit dôveryhodnosti. Bez obalu prezentovali to, čo si ľudia paušálne o politike myslia, že v nej ide výlučne o moc, kšefty a záujmy, osobné, skupinové, stranícke. A to už ani reformní voliči nestrávili. Bude SDKÚ hľadať nového lídra? Je len logické, že problém straty dôveryhodnosti a verejnej podpory postihol najväčšmi najsilnejšiu koaličnú silu, SDKÚ, „ktorú by v súčasnosti volila iba jedna tretina jej pôvodných voličov z roku 2002“ (M. Velšic). Vďaka SDKÚ patrí jej šéfovi. Účinkovanie M. Dzurindu v kauze Mojžiš a jeho následné mediálne spracovanie nemohlo mať iný efekt. „To, čo (M. Dzurinda a SDKÚ) vo vzťahu k verejnosti predvádzajú, je hrozné,“ konštatuje sociológ Ján Bunčák. Po takomto „úspešnom“ zvládnutí kauzy Mojžiš vyvstáva pre SDKÚ vážna otázka. Ísť do volebného súboja s lídrom, ktorý má dôveru 5 percent voličov, je viac ako hazard. Okrem toho je na zváženie stav, keď sa politický štýl M. Dzurindu stáva terčom kritiky nielen opozície, ale čoraz častejšie aj koaličných partnerov. V dnešnej situácii, pri takej vysokej miere nedôveryhodnosti a nepopulárnosti premiéra, nie je pre nich nič ľahšie, ako zbavovať sa spoluzodpovednosti za koaličné problémy poukazovaním na zlého premiéra. Bez ohľadu na to, kľúčovou pre SDKÚ a jej predsedu ostáva otázka, či verejnomienkovú pozíciu M. Dzurindu udalosti posledných týždňov poškodili nenapraviteľne, alebo či sa s ňou ešte dá niečo robiť. Vychádzajme z toho, že aktuálna vlna nedôvery, spôsobená poslednými udalosťami, sčasti vyprchá a čísla premiéra mierne stúpnu. To je však zúfalo málo. Podstatná je otázka, či obdobie do budúcich volieb ponúka reálne príležitosti, na ktorých by bolo možné postaviť návrat M. Dzurindu na politické výslnie. Vstup do EÚ je síce bezpochyby historický okamih, no nekonečnými debatami o podmienkach, slabej pripravenosti SR, cenových šokoch a pod. vstup do EÚ už tak zovšednel, že ani akákoľvek bombastická oslava nemôže stačiť na dvíhanie osobných preferencií. Ostáva pokračovanie reforiem, no nazdávať sa, že ešte pred voľbami ľudia budú vnímať citeľné zlepšenie situácie vo svojich peňaženkách, je čistá ilúzia. Aj keby tu náhodou už pred voľbami isté náznaky zmeny k lepšiemu boli, pri danom negativizme tak médií, ako aj celkovej verejnomienkovej klímy na Slovensku sa jednoducho pocit zlepšenia do hláv Slovákov a Sloveniek nedostane. Na to je potrebné dlhodobé, cielené a disciplinované pôsobenie (politické i komunikačné) bez rušivých momentov a minimálne neutrálne médiá. Ničím z toho vládna koalícia dnes nedisponuje. Vyhliadky M. Dzurindu ako „silného koňa“ SDKÚ pre voľby nie sú teda veľmi priaznivé. „Musel by sa stať malý zázrak, aby Dzurinda prežil to, čo si v poslednom čase navaril,“ hovorí na rovinu sociológ Haulík. No otázka, kto v SDKÚ, keď nie Dzurinda, je ešte väčším hlavolamom. Záver: otrasená a oslabená SDKÚ má v perspektíve budúcich parlamentných volieb personálny problém. KDH A SMK: rozkývanie vlády zvnútra nehrozí Toto všetko sú však otázky výlučne pre SDKÚ pre horizont budúcich parlamentných volieb. Aktuálnou otázkou dňa je zabezpečenie aspoň akej-takej funkčnosti, tzn. funkčnej väčšiny vládnej koalície v národnej rade. Až na menšie výnimky prebehli prvé dni októbrovej schôdze parlamentu pre koalíciu prekvapivo bez problémov. Skutočné skúšky však prichádzajú až s tajnou voľbou podpredsedu NR SR a, samozrejme, so zákonom zákonov na decembrovej schôdzi. A tu je Ivan Šimko a jeho podmienka 2 percent pre rezort obrany, a tu je SMK a platby poľnohospodárom a tak ďalej a tak podobne. Politický obchodný talent otca rozpočtu Ivana Mikloša ešte dostane zabrať a nakoniec to aj tak nebude isté hlasovanie. Na jednej strane si koalícia starostlivým „ošetrením“ Opaterného a Nemcsicsa zabezpečila aký-taký základ parlamentnej väčšiny, na druhej strane však do karát koalície nehrá prezident, ktorý si z vetovania zákonov urobil jeden z účinných nástrojov prípadnej prezidentskej volebnej kampane. Faktom ostáva, že koaličná väčšinová disciplína bude v budúcnosti skúšaná vždy nanovo. Takýto stav, ako aj štýl koaličnej spolupráce z posledných týždňov sa partnerom z KDH a SMK samozrejme nepozdáva. Koalícia permanentných ad hoc obchodov a dohôd, navyše aktuálne najmä medzi SDKÚ a ANO, nie je pre ostatných dvoch partnerov základom pre dlhodobú vládnu spoluprácu. Na druhej strane M. Dzurinda svojím prezieravým rozhodnutím, nechať obsadenie postu šéfa NBÚ na ostatných koaličných partnerov, dokázal, že cit pre politiku ešte nestratil a veľmi dobre si uvedomuje, že kritickú hranicu tolerancie zo strany KDH a SMK už dosiahol. Povedané inak, napriek svojmu štýlu vedenia koalície KDH a SMK nedoviedol do stavu, aby tieto strany videli na obzore inú reálnu koaličnú alternatívu. Preto počuť vyjadrenia lídrov KDH a SMK o tom, že nie je také jednoduché odvolávať premiéra, pretože čo potom, aká tu je alternatíva… Aj KDH, aj SMK len so zaťatými zubami tolerujú štýl vládnutia predsedu vlády. No takáto konštelácia, s oslabeným premiérom, ktorý musí vždy nanovo zabezpečovať väčšinu, je pre nich stále lepšou alternatívou ako vláda s nepomerne silnejším premiérom Ficom a koalične dominantným Smerom. Skôr to vyzerá tak, že kým KDH bude mať istotu, že jeho ministri Palko a Lipšic budú mať vo svojich rezortoch voľné ruky (Fronc, to už zase taká veľká výhra nie je) a SMK bude mať perspektívu presadiť ešte nejaký tromf, porovnateľný s maďarskou univerzitou, z vlády sa ponáhľať nebudú. A tak napriek tomu, že „táto koalícia je najhoršia, akú som kedy zažil“ (F. Mikloško) a „takto sa ďalej vládnuť nedá“ (B. Bugár) k žiadnemu rozkývaniu tejto vlády zo strany KDH či SMK tak skoro nedôjde. Z ich pohľadu to bude naďalej takpovediac koalícia toho najväčšieho menšieho zla. V podstate len zdokonalenie tradičného slovenského modelu.