Od toho je už len krôčik k tomu, aby ich vnucovala násilím inej kultúre či názorovej skupine. Ak sa niekto pevne stotožní s určitou identitou, začne prirodzene cítiť potrebu presadiť sa medzi inými, odlišne definovanými identitami a v prípade, že je jeho presadzovaniu nejakým spôsobom bránené, začne sa cítiť obmedzovaný. Ak popritom chýba schopnosť presahovania vlastnej totožnosti, je „zarobené“ na vážny problém.
Kultúra by preto mala nie konzervovať v zmysle potvrdenia, ale práve naopak transcendovať civilizáciu resp. určité spoločenstvo. Zhruba od polovice 20. storočia sme však svedkami toho, že kultúrny proces nadobúda čoraz viac protikladný význam k svojmu pôvodnému iniciačnému poslaniu. To znamená, že sa skôr potvrdzuje nejaká špecifická identita, či už národná, náboženská, etnická a iná.
Pomôže globálna etika?
Svetová komisia pre kultúru a rozvoj pritom už dávno používa výraz „nová globálna etika“. Teóriu svetového étosu a globálnej etiky rozpracoval aj známy teológ Hans Küng, ktorý etiku považuje za najpodstatnejší kultúrny prvok v dnešnom svete. Za smrť tradičnej morálky môžu podľa neho ekonomické, kultúrne a spoločenské procesy modernizácie, ktoré dominovali v druhej polovici 20. storočia. Nie každý pokrok vedy je aj zároveň pokrokom v ľudskosti. Zmysluplnosť života sa tak stáva priamo úmernou možnostiam nájdenia nových podôb sociálnej stability, ktoré by zároveň sprevádzali aj nové morálne princípy.
Svetový étos, ako základný etický konsenzus, by mal napomáhať prežitiu ľudstva v treťom tisícročí. Küng upozorňuje na to, že skutočne demokratický štát by mal byť svetonázorovo neutrálnym, keďže heslom budúcnosti by sa mala stať planetárna zodpovednosť. To znamená len toľko, aby namiesto etiky úspechu nastúpila nová etika planetárnej zodpovednosti. Etika, ktorá skúma dôsledky našich činov a vyzýva k prevzatiu zodpovednosti. Ide o zodpovednosť svetovej pospolitosti za jej svet, za životné prostredie a za to ako bude spoločnosť vyzerať v budúcnosti.
Ako formovať etický konsenzus?
Konsenzus, ktorý by mal tvoriť základnú os ľudskosti, formuje Küng s minimalistickým prístupom. Pýta sa, či nemôže existovať záväzné minimum kritérií, hodnôt a postojov, ktoré ctia všetky skupiny ľudí. Hlavným princípom, na ktorom má étos stáť, je rozhodnutie ľudí, že chcú riešiť konflikty bez násilia a že budú dodržiavať etické požiadavky, vyplývajúce z planetárnej zodpovednosti. Otázka teda v konečnom dôsledku znie: je alebo nie je možné nájsť a najmä prakticky aplikovať základnú kostru etických sústav a názorov, ktoré pôsobia v celom svete, v každom kultúrnom prostredí, bez rozdielu nielen náboženských predstáv, národnej a štátnej príslušnosti, politického presvedčenia, rasy, pohlavia, a tak ďalej, ktorá by bola všetkým kultúram spoločná, alebo aspoň viac či menej blízka? Bolo by možné nájsť v globálnej etike nástroj spojenia, alebo aspoň vzájomného porozumenia a tolerovania kultúr? Alebo sú predstavy a hodnoty, patriace k rôznym kultúram, a priori nezlučiteľné a hľadanie akejsi univerzálnej etiky je len „mlátením prázdnej slamy“. Podobu moderného sveta vytvárali práve strety rôznych kultúr. Tieto styky však boli poznačené aj násilím, dobývaním a rôznymi genocídami. Napokon ozveny týchto zrážok ešte stále doznievajú v niektorých oblastiach sveta. Je azda táto skutočnosť príčinou, že predstavy o mierovom riešení sporov ostávajú v každodennej praktickej sfére neraz nepovšimnuté? Aj tieto skutočnosti komplikujú odpovede na problém univerzalizmu hodnôt, resp. zužujú odpovede na otázky vzťahu medzi individuálnym a univerzálnym v kultúre.
U Künga zastupuje systém univerzálne platných pravidiel práve etický konsenzus, čiže zhoda v určitých záväzných hodnotách a postojoch, s ktorými súhlasia všetky systémy, bez ohľadu na dogmatické rozdiely. Aj samotný Küng sa však priznáva k tomu, že má veľmi veľké pochybnosti o praktickom fungovaní tejto krásnej ilúzie v ovzduší rozšíreného kultúrneho nacionalizmu, jazykového šovinizmu, či náboženského fundamentalizmu. Dá sa vôbec v takýchto podmienkach premýšľať nad etickým konsenzom a ešte k tomu v globálnych rozmeroch?
Etický konsenzus by znamenal pre dnešnú pluralitnú spoločnosť nevyhnutnú zhodu aspoň v základných etických štandardoch, ktoré môžu slúžiť, napriek všetkým rozdielom politického, náboženského, či sociálneho smeru, ako najmenší možný základ ľudského spolunažívania. Záujem na spolunažívaní však môže mať len ten, kto nemá záujem o moc.
Formovanie identity
Akýkoľvek druh identity sa vytvára vždy iba prostredníctvom kontaktu s rozličnými inakosťami. Na počiatku jej formovania preto budú vždy existovať javy, ktoré sa spájajú s krízou identity. Z kultúrneho hľadiska možno označiť skupiny za krízové vtedy, keď sa im už nedarí reagovať na myšlienky inakosti. Inakosť sa takto stáva neprekonateľnou prekážkou v akomkoľvek dialógu.
Z tohto hľadiska sa aj dnes nachádzame v krízovej situácii vo vnímaní inakosti. Postmoderna to vyriešila po svojom a to tak, že kult decentralizovaného a relativizovaného subjektu spojila práve s myšlienkou kultúrnej identity. Čo však naozaj plodí postmoderná kultúra svojím etickým relativizmom? Ak sa ocitne v cudzom prostredí, tak okolo seba šíri etický partikularizmus a absolutizovanie lokálnych hodnôt a postojov. Absencia spoločenských hodnôt paradoxne vedie k etickému totalitarizmu. Vyznávanie hodnôt univerzálnej kultúry sa však nevylučuje s autonómiou hodnôt národných kultúr. Podľa Künga každá z nich môže svojím špecifickým dielom prispieť k transcendovaniu civilizačného stavu planéty a k vytvoreniu nových východísk. Nemalo by pritom dochádzať k strate identity tej-ktorej kultúry, ale práve k tvorbe identity nového typu.
Význam národných kultúr sa zvyšuje aj preto, lebo politické hranice čoraz častejšie menia podobu tak, aby sa zhodovali s hranicami kultúrnymi, v rámci ktorých platia odlišné etické, náboženské, estetické a iné predstavy. V konfliktoch, ktoré nastanú, tak nesie vinu vždy len to, čo nie je súčasťou zvyklostí určitej kultúry. Takýto postoj (hľadanie vinníka) sa však vylučuje s ideou hľadania etického konsenzu. Pritom ide často len o to, že tá istá vec je vyjadrovaná iným spôsobom a iným štýlom na východe a inak na západe, v „reči“ arabskej, čínskej, indickej alebo akejkoľvek inej. Ide tu teda najmä o problém komunikácie. Všetko, čo pôsobí v prospech prekonávania vzdialeností, čo ruší izolovanosť a zbližuje kultúry, všetko, čo rúca teritoriálne a iné prekážky, o tom všetkom zvykneme uvažovať ako o niečom, čo prospieva vzájomnému spoznávaniu kultúr. Ak niekoho poznám, mal by som ho aj lepšie chápať. Skutočný výsledok je však často úplne iný.
Môžeme si preto položiť zdanlivo bizarnú otázku, či dôkladnejšie poznanie kultúrnej inakosti nevedie práve ku xenofóbii a rasizmu. Prečo sa vnímanie iného často sústreďuje hlavne na prvky, ktoré si odporujú a do úzadia sa zatláčajú a možno zámerne ignorujú momenty, ktoré sa navzájom podporujú a ktoré máme spoločné? Zdá sa, že čím viac sa približujeme iným kultúram, čím viac informácií o nich máme, tým viac ich vnímame ako cudzejšie, vzdialenejšie a nepriateľskejšie. To, čo bolo vzdialené, sa stalo blízkym z hľadiska prístupnosti, dostupnosti a kontaktovateľnosti. Zároveň sa to však paradoxne stalo vzdialenejším a cudzejším z hľadiska tolerovania a solidarity.
V súčasnom svete sa preto myšlienka spoločného konsenzu stáva doslova nutnosťou. Je nevyhnutná aj preto, lebo má silný sociálny dosah a dotýka sa zmyslu akýchkoľvek sociálnych aktivít. Zakončím citátom iránskeho filozofa Dariusha Shayegana: „Hodnoty, ktoré prekračujú hranice, etnické rozdiely, národné atavizmy a historické trhliny – sú univerzálne hodnoty. Možno ich odmietnuť, možno sa opevniť vo fantazmagóriách našich identít. Ale je to len prchavá ilúzia…“
