Vyhrali sme! Že skutočne máme až na najvyššiu métu, mnohí spočiatku neverili. No napriek slovám pochybovačov strojári z Detvy napokon dosiahli svoje. Naozaj sme zvíťazili. (Jaj, aha – a ešte sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji…) Lebo tak ako si víťazstvo slovenských hokejistov okamžite privlastnila celá krajina, mali by sme si uvedomiť, že aj víťazstvo detvianskych odborárov je vzpruhou pre nás všetkých, ktorí sa živíme len svojou prácou a nie podielmi zo zisku. Lebo odborári, to predsa nie je nejaký zvláštny živočíšny druh. Odborári sme vlastne my všetci – len tak mnohí ešte nekonáme. Pravda, chyba je aj v tom, aké máme na Slovensku odbory. Česť výnimkám, ako bola práve táto blokáda. O problémoch v PPS Detva sme už písali (SLOVO č. 18). Na vytunelovanie a zhumpľovanie fabriky samozrejme doplatili tí, ktorí si z nej okrem svojich vlastných rúk a hlavy nemohli odniesť nič. Dnes sa drvivá väčšina z 1200 zamestnancov ocitne na dlažbe – prácu si ich zachová len okolo tristo. Ako keby to však nestačilo, strojárom už od januára nevyplácajú ich mzdy a nad podnikom visí – alebo visel – Damoklov meč exekúcií. A práve to bol dôvod strojárskej blokády ministerstva hospodárstva. Búrlivá blokáda Budova ministerstva v Bratislave na Mierovej je železosklená škatuľa so stovkami okien, taký malý slovenský mrakodrap, ktorý si ľahol na bok. Prichádzame k nej o piatej večer a hneď vidíme, že strojári majú výdrž. (Musia ju mať, keď už štyri mesiace vydržali robiť bez výplaty…) Hoci sú tu už od jedenástej, ešte stále intenzívne reptajú a rapkajú. Malé ručné rapkáče sú zborovým pozadím pre sólistu, veľkého ako verklík a hlučného ako guľomet. Na večeru sa rozdáva teplý guláš s rožkami i čerstvá káva. Najesť dostanú zo štyria prítomní policajti i my – ba ponúknu nás i kalíškom detvianskej ražnej. Odniekiaľ sa objaví televízor, pozerá sa prvý zápas večera, Rusko – Fínsko. Zhrčených divákov zrazu osloví vodca kovákov Emil Machyna a oznámi prvý gól Detvanov: „Pred chvíľočkou som volal s pánom Šubrtom a Predstavenstvo DMD Holding rozhodlo, že uvoľní peniaze na januárové výplaty.“ Výkriky, potlesk, hvízdanie. „A to dostaneme len my, čo sme tu, alebo aj tí, čo sa doma? Čo nechceli prísť?“ zatiahne niekto po detviansky. Hoci médiá nás rady presviedčajú o opaku, obyčajní ľudia nie sú nijakí hlupáci. Strojári vedia veľmi presne, o čo im ide: „Predseda konkurznej podstaty, keď nás bude prepúšťať, tak nám musí zmluvne dať štvormesačné odstupné. Ja dostanem zaplatený február, marec, apríl, a plus mi musí dať to odstupné a hneď môžem ísť na úrad práce.“ A čo sa stane, keď nebude konkurz? „Tak sme hotoví,“ vyhŕkne rečník spontánne. „Nemá nás kto teraz ani prepustiť! A nevyplatia ti nič. Ani korunu.“ Že prepustení budú, o tom vôbec nepochybujú. „O rok môže byť robota. Ale teraz nie. Musí ísť podnik do konkurzu a v tom konkurze sa robota môže rozdeliť. Inak nie. Lebo tam je samý veriteľ. Samý exekútor. Ak príde podnik do konkurzu, tak automaticky veritelia sa budú musieť snažiť, aby sa robilo, lebo inak pohľadávky nedostanú.“ Slovensko a Detva – do toho! Pred začiatkom zápasu Švédsko – Slovensko sa televízor premiestni na logickejšie miesto a schody pred ministerstvom sa menia na miniamfiteáter. Zápas sa pozerá tak, ako prebieha aj celá akcia – kolektívne, pozorne, so zvláštnou zmesou rezignácie a oduševnenia. Po víťazstve sa všetci prítomní spontánne postavia a odspievajú hymnu; potom sa tlieska, píska, skanduje „Detva, Detva!“ Spať nejde nik. Hrá harmonika, spieva sa, ba aj tancuje. Väčšina postáva v hlúčikoch a debatuje. My sa púšťame do reči s jednou z usporiadateliek, z ktorej sa vykľuje Terézia Ďuríková, členka kováckeho predsedníctva. Počúvam a idú mi oči vypadnúť z jamiek. Terézia mi hovorí zo srdca: „Ľudia musia pochopiť, že dokiaľ sa sami nepostavia za svoje veci, tak nič nedosiahnu. Že im nikto nič zadarmo nedá.“ Zhodujeme sa aj v tom, prečo je iniciatívy medzi ľuďmi tak žalostne málo. „Náš človek bol naučený na hotové, že sa oňho vlastne celý život niekto staral, a keď sa náhodou stalo, že niekto vybočil z radu, sfackovali ho zľava-sprava, zaradil sa znova.“ Terézia sa díva na možnosť zmeny dosť skepticky: „Žiaľ, táto generácia s tým aj dožije. Som o tom presvedčená. Robím to desať rokov a – nakoniec, aj PPS je toho príkladom. Tri mesiace nemajú výplaty a ľudia sú ochotní robiť – to je zvrátenosť. V tej chvíli, keď mi nezaplatí, by som sa ja už mala brániť.“ Terézia vkladá nádej najmä do mladej generácie, ktorú však podľa nej nikto dostatočne nepodchytáva: „Ak nenaučíme mladých ľudí rozmýšľať a nedostaneme ich do odborov, aby boli na čele… Budú robiť chyby. Ale musia viesť.“ Rozprávame sa dlho. Terézia je pre mňa obrovským objavom. Svojimi názormi, ale aj činnosťou. Do bodky napĺňa jedno dôležité heslo: pesimizmus rozumu, optimizmus vôle. V poslednej tretine Spí sa len pár hodín, maximálne do pol šiestej. Okolo siedmej odchádza delegácia na stretnutie s prezidentom, ktorý strojárom vysloví podporu. Na deviatu sa chystá rokovanie s ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským. Pred ministerstvom sa medzitým opäť začína rachot. Okrem rapkáčov malých i veľkého počuť tentoraz i megafón, ktorým mladík menom Peter oslovuje prichádzajúcich úradníkov z ministerstva. „Dobré ráno, vyspali ste sa doružova?“ víta ich. Hoci na slovenské pomery je táto akcia neslýchane odbojná, Detvania sú vlastne veľmi krotkí. Vchod do ministerstva je síce obkolesený transparentmi a lanom, no je to blokáda len symbolická. Každému z prichodiacich strojári lano zdvorilo nadvihnú, aby ho mohol podliezť. Síce ironicky, ale predsa úradníkov zdravia a ponúkajú im na raňajky zo svojich pagáčov. A nakoniec to príde. Emil Machyna po návrate od prezidenta odovzdáva prítomným pozdrav hlavy štátu. Potom urobí dramatickú pauzu a… „Teraz vám prečítam jedno uznesenie… Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľ PPS Detva, a. s., Detva OZ KOVO pri PPS Detva, o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka PPS Holding, a. s., rozhodol takto: Súd vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka PPS Detva…“ Zvyšné slová zanikajú v spontánnom „HURÁ!!!“, rapkaní, hvízdaní, všeobecnej radosti. Tak predsa. Nebolo to nadarmo. Podarilo sa. Ľudia sami v prvej chvíli ešte napoly neveria, ale pomaličky sa v nich ukladá realita víťazstva. Je to ako s tým hokejom. Dúfali, a zároveň nádej nemali. „Ja som tomu neveril. Myslel som, že sem prídeme, ale nič nedosiahneme,“ povie mi otvorene jeden z nich. Strojári zostávajú až do dvanástej, chcú za sebou upratať. Neubránim sa myšlienke, že sme boli svedkami historického víťazstva. Zároveň si pripomínam, že je to víťazstvo dosť smutné. Detvania si vlastne vydobyli len to, o čo by v normálnej spoločnosti vôbec nemuseli bojovať. Ten najpálčivejší problém – prepúšťanie – sa vyriešiť nedal. Nie je to teda bohvieako veľká výhra. Ale čo – veď babka k babce, budú kapce. Veľké víťazstvá sa rodia z malých. Majstri sveta ešte nie sme. Ale z C-skupiny sme už postúpili.
