Odpoveď na túto otázku je asi najťažším orieškom pri posudzovaní hrozného, krvavého a nezmyselného konfliktu, ktorý ešte nevieme ako sa skončí.
Je faktom, že hľadanie pravdy vo vojnových konfliktoch je zvláštny gnozeologický problém pre obe bojujúce strany. Obe v záujme udržania podpory zo strany občanov musia fabulovať, aby sa neznížil optimizmus armád a ich viera vo víťazstvo.
Zmyslom vojenského konfliktu nie je pravda, ale politické záujmy všetkých zúčastnených a tie sú spravidla protichodné. Až podpisom mieru sa dosahuje akási rovnováha, výsledkom ktorej je, že jedna strana konfliktu zmenila svoju vôľu a v záujme svojho fyzického prežitia je pripravená podpísať mierové dohody. Až potom je možné vecne a pravdivo skúmať výsledky vojenského konfliktu.
V tomto konflikte sú však jeho príčiny zrejmé, nakoľko obe strany sformulovali svoje požiadavky.
Karikatúra: DonkeyHotey / Flickr
Rusko ich dalo do podoby ultimáta pre vládu USA, že z bezpečnostných príčin žiada USA, aby poskytlo písomné záruky o zastavení rozširovania NATO na východ k jeho hraniciam. V prípade, že ich nedostane, je pripravené použiť aj vojenské prostriedky.
Kolektívny Západ tieto požiadavky z ľudsko-právnych a morálnych dôvodov zamietol a oznámil, že dvere do NATO za určitých podmienok sú pre každého otvorené.
Sú názory, že zamýšľanie sa nad príčinami a zmyslom tohto konfliktu je v čase prebiehajúcej vojny nevhodné, a treba si skôr vybrať iba jednu z dvoch alternatív:
- Agresor je Rusko a na vine je Putin, pretože odmietajú túžby ukrajinského ľudu o vlastnej suverenite,
- Ukrajina odmietnutím Minských dohôd a požiadavkami navrátenia Krymu a Donbasu, ako aj svojím úsilím stať sa členom NATO ohrozuje bezpečnostné záujmy Ruska.
Vpád ruských vojsk na Ukrajinu 24. 2. 2022 sa hľadanie zodpovednosti za tento vojenský konflikt akoby zjednodušil. Agresorom je Rusko a diabolský, zákerný zabijak a chorý psychopat Putin!
Osemročný konflikt medzi Ukrajincami a etnickými Rusmi na Donbase a obmedzovanie používania ruského jazyka si vyžiadal 15 000 mŕtvych. Ľudia na Donbase boli označovaní ako separatisti a tí ukrajinskí, ktorí požadovali národnostnú čistotu jazyka ako aj pravdivú interpretáciu najstarších dejín, sa označovali ako nacionalisti, resp. fašisti.
Otázka príčin dnešnej vojny je však dôležitá nielen pre Rusov, ale i pre ukrajinských občanov, ktorí sa pri pohľade na zničenú krajinu pýtajú: Prečo sa to stalo a prečo to zašlo až tak ďaleko?
Je podivné, že takúto otázku si kladie aj samotný prezident Zelenskyj, ktorý je hlavným moderátorom tohto konfliktu.
Jeho požiadavky na väčšie objemy vojenskej pomoci, na účinnejšie zbraňové systémy a ešte zničujúcejšie hospodárske a finančné sankcie voči Rusku ukazujú, že preňho je príčina veľmi evidentná. Je to imperiálne Rusko, ktoré chce oživiť starý Sovietsky zväz a zabrániť Ukrajine národnú a politickú emancipáciu.
Podľa neho Rusko prekážalo Ukrajine zaviesť nové poriadky na Donbase, čím odmietalo po Oranžovej revolúcii a Majdane zrealizovať demokratické požiadavky, t. j. dosiahnuť plnú suverenitu a slobodný rozvoj Ukrajiny.
Východiskovým bodom Rusko-ukrajinského konfliktu bol Krym, ktorý po Oranžovej revolúcii a Majdane Rusko anektovalo, nakoľko ukrajinskí politici sa netajili zámerom prenajať ruský čiernomorský prístav USA.
Do ukrajinských záležitostí sa však nemiešalo iba Rusko. Existencia ukrajinského štátu po prevrate bola vysoko závislá od demokratického Západu, ktorý držal vládu prezidenta Zelenského i jeho predchodcu desiatkami miliardami dolárov.
Bez tejto bratskej pomoci pri napĺňaní túžob ukrajinského ľudu po slobode a suverenite by tento režim bol iba ďalšou oligarchickou vládou, aké sa vystriedali na Ukrajine viackrát.
Ukrajinskí občania, ktorí podporovali politický prevrat, neboli vo svojich cieľoch jednotní. Nemalá časť bola iba sklamaná zo striedania chamtivých oligarchických vlád a túžila iba po novej demokratickej vláde. To však nemohli zabezpečiť domáce oligarchické skupiny, to mohol zaručiť iba silný a bohatý Západ, ktorý sa dokázal povzniesť aj nad slabosťami a chybami oligarchického systému a ešte aj posielať peniaze…
Ukrajina zistila, že by sa mohla aj bez Ruska obísť a mohla by slušne žiť z finančnej podpory USA a EÚ. Najvýznamnejší svetoví politici začali v nebývalej miere navštevovať Kyjev a nešetrili prísľubmi pomoci. Vláda na tomto základe začala svoj politický program aj radikalizovať.
Rusko sa začalo ukazovať ako problematická krajina, ktorá zo strachu, že nová vláda v Kyjeve prenajme svoj vojenský priestor pre USA, anektovalo Krym a začalo vojensky podporovať proruské obyvateľstvo na Donbase.
Občania v prísľube dosiahnutia životnej úrovne EÚ si uvedomili, že by sa dokázali vyrovnať aj s umiestnením amerických rakiet na svojich hraniciach s Ruskom.
Etnickí Rusi či rusky hovoriaci občania sa stali problémom, ktorý ukrajinská vláda mohla vyriešiť iba tým, že bude oslabovať Rusko. Toto bola nakoniec aj jediná požiadavka kolektívneho Západu a iba kvôli tomuto Západ financoval túto krajinu.
Koľko krajín na svete by bolo ochotných za dosiahnutie životnej úrovne EÚ urobiť to isté! Väčšina z nich má však smolu, že nemá hranicu s Ruskom…
Politický program prezidenta Zelenského bol založený na prísľube, že ukončí vojnu na Donbase a ukončí vládu oligarchie. Tento program získal masovú podporu. Čoraz väčšie angažmán USA v politickej i hospodárskej oblasti si ale vyžadovalo posilňovať predovšetkým tie skupiny obyvateľstva, ktoré prichádzali s radikálnym politickým programom založeným na rusofóbii, ktorej úlohou bolo stmeliť ukrajinskú spoločnosť.
Obhajoba Banderu, verejné používanie nacistických symbolov mohlo byť akceptovateľné vtedy, ak posilňovalo rusofóbiu vnútri krajiny.
Tento radikálny politický program si osvojil aj prezident Zelenskyj. Prezident, ktorý vďaka svojmu hereckému talentu túto hru aj naďalej vyostroval.
Zo svojej profesionálnej hereckej kariéry pochopil, že najsilnejšie slovo v každej hre má režisér, ktorého treba rešpektovať, pretože inak sa preňho hra končí!
Polovica občanov, ktorí používali ruštinu a boli fakticky každodennými „konzumentmi“ ruských médií a kultúry, sa nakoniec musela rozhodnúť, na ktorej strane bude stáť.
Ukrajinská vláda však nepochopila geopolitický význam svojich základných hesiel a ani to, že národná nezávislosť, suverenita… v situácii, kedy je absolútne závislá od financovania USA a EÚ môže mať iný význam pre jej donorov a iný pre ukrajinských občanov.
Je tragédiou, že prezident, ktorý sa dostal do funkcie na základe strany, ktorej názov je Sluha národa, neberie do úvahy biedu a plač svojho národa! Zdá sa, že preňho má národ význam iba v jeho zničujúcej misii doviesť krajinu do EÚ a NATO. Otvára tak základnú otázku, či úlohou armády je ochrana jej občanov, alebo je iba nástrojom presadzovania radikálnych národných požiadaviek.
Pre svoje základné požiadavky – plná kontrola ukrajinského územia a porážka Ruska – je prezident Zelenskyj odhodlaný zničiť vlastnú krajinu, zapríčiniť jej rozpad, či jej rozparcelovanie medzi jej susedov.
Fanatická mobilizácia síl, podpora mučeníckych bataliónov, ktoré neberú do úvahy životy vlastných občanov, ktorých si berú iba ako rukojemníkov v ich partizánskom spôsobe, boja má jednoznačnú podporu USA a NATO.
Partizánsky spôsob boja je založený na tom, že bojovníci premenia každý dom či každý objekt na pevnosť, a to bez ohľadu, či sa tam nachádzajú civilné osoby, matky s deťmi, starí ľudia. Tieto osoby majú totiž iba psychologickú hodnotu, pretože ich prípadná smrť môže posilniť pomstu a politickú jednotu občanov v boji proti agresorovi.
Tento model je realizovaný v súčasnosti v Mariupoli.
Zdá sa, že vnútornou príčinou tejto vojny je snaha okrajových nacionalistických skupín očistiť ukrajinský národ od všetkého ruského.
Mariupoľ bol obývaný z veľkej miery ruským obyvateľstvom. V tomto meste, ktoré malo do 400 000 obyvateľov, bojuje batalión Azov, ktorý mohol mať v začiatku konfliktu cca 20 000 bojovníkov. Drvivá väčšina z nich je z iných kútov Ukrajiny, resp. Ruska či bývalých krajín ZSSR. Dnes sa jeho rady stenčili možno na 3- až 4 000 bojovníkov.
Má však vôbec právo takýto 5-percentný vojenský oddiel požadovať tisícky mŕtvych a premenu mesta na neobývateľné trosky pre 400 000 občanov?
Má takáto vojna ešte dnes zmysel? Nie sú to už iba extrémistické bandy, ktoré majú jediný program – zničiť všetko ruské, a ktoré sú pripravené stiahnuť do hrobu aj všetkých 95 % obyvateľov?
Asi by bolo vhodné sa zamyslieť v 21. storočí nad partizánskou či gerilovou vojnou, ktorá vyžaduje iba víťazstvo alebo smrť.
Výpoveď ujarmených ľudí, ktorým sa podarilo dostať z pivníc, je zaujímavá iba pre jednu stranu konfliktu.
Druhá strana tvrdí, že Rusi odstreľujú občanov, ktorí chcú opustiť toto mesto. Rusi unášajú a kradnú deti a vozia ich do Ruska…
Prezident na dennodennej báze telefonuje s týmito bojovníkmi a ponúka im právo voľby. Ak si myslia, že ich boj už nemá zmysel, tak môžu skončiť. Odpoveď týchto vojakov pre pána prezidenta je, že nechcú opustiť mŕtvych a ranených, pretože Rusi odmietajú odvoz mŕtvych a ranených, a preto sa odmietajú vzdať…
Mariupoľu dnes už niet pomoci, pretože je na 90 % zničený.
Podľa jeho názoru rusko-ukrajinské vzťahy budú potrebovať niekoľko generácií, aby sa zlepšili a s Ruskom možno hovoriť iba o nasledujúcich otázkach:
- štatút Krymu a Donbasu
- ruština (ľudia po 24.2. už nebudú chcieť hovoriť po rusky)
- vstup do NATO
- o požiadavkách Ruska demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu ako cieľ ruskej vojenskej operácie odmietajú diskutovať, pretože nič také podľa nich neexistuje
Takéto požiadavky zo strany Ukrajiny sú neprijateľné pre Rusko a nemôžu viesť k ukončeniu vojenského konfliktu. Ich výsledkom môže byť iba totálna deštrukcia krajiny.
Zdá sa, že ešte pred ukončením konfliktu môžeme odhadovať, kto bude porazeným a kto bude víťazom v tomto nezmyselnom konflikte.
Z pohľadu ukrajinských občanov, ktorí budú zbavení akéhokoľvek súkromného majetku a žiť v zdevastovanej krajine, im asi bude jedno, či budú alebo nebudú americké rakety na rusko-ukrajinských hraniciach. Pre túto generáciu to bude ich prehra.
Oslabené Rusko i EÚ si budú musieť priznať, že víťazom budú iba USA.
Prezident Zelenskyj vie, resp. musel vedieť, že jeho program je bez cudzích peňazí nereálny. Jeho predstava, že Ukrajina bude bojovať do posledného ukrajinského občana, je šialená a neospravedlniteľná. Prezident v tomto náboženskom ťažení volá iba po ďalších zbraniach, sankciách a peniazoch. Musí mu byť jasné, že bez porážky Ruska, na ktoré on nemá dostatok vojenských a hospodárskych síl, bude jeho svetová sláva ukončená. Musí vedieť, že tento konflikt bez víťazstva nad Ruskom bude znamenať iba tragédiu pre celú jeho krajinu. Prípadná porážka Ruska však by otvárala iba ďalšiu etapu tejto vojny.
Optimistické predstavy radikálov, že „Moskva už horí…“ sú neakceptovateľné, ak sa chceme vyhnúť 3. svetovej (jadrovej?) vojne.
Keby som chcel parafrázovať Zelenského výrok, že „Rusi majú priviezť právnikov, a nie vojakov…“ tak by som mohol povedať, že na Ukrajinu by sme nemali posielať zbrane, ani peniaze, ale politikov!
Má ich však USA, EÚ či Ukrajina? Politici, kde ste?
