Nik asi nepochybuje o tom, že ak zasadá najsilnejšia politická strana, môže to mať dôsledky pre celú spoločnosť a aj pre každého občana.
Je však zlé, ak sa hodnotenie snemu Smeru-SD ponecháva iba na denníky SME a N, ktoré to, samozrejme, vidia a posudzujú cez svoje ideologické okuliare. Aj tento snem je pre nich iba dôkazom úpadku, populizmu a perfídnosti Smeru a jeho predsedu.
Zdá sa, akoby sme sa s tým už všetci vyrovnali a považujeme to za normálne. Ba niektorí si myslia, že o týchto otázkach sa nemá čo diskutovať, pretože je to iba záležitosť členskej základne a orgánov strany a druhí nech si hovoria, čo chcú…
Myslím si, že je to na škodu nielen Smeru, ale celej slovenskej politickej kultúry.
Preto považujem za správne komentovať snem aj z pohľadu ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, pretože, či sa nám to páči alebo nepáči, náš politický osud je do určitej miery závislý aj od úspechu či neúspechu Smeru.
Zdiskreditovanie ľavice dnes nemusí viesť automaticky k víťazstvu pravice, ale môže prísť k zmene režimu.
Najväčšie očakávania od prešovského snemu boli nesporne v personálnych otázkach. Musíme skonštatovať, že boli veľmi poskromné; fakticky sa zúžili iba na výmenu na podpredsedníckych stoličkách.
Tajná voľba potvrdila neotrasiteľnosť pozície predsedu Smeru, čoho dôkazom je jeho takmer vyše 95%-tná podpora a absencia protikandidáta.
Osobné snahy predsedu strany zvoľniť tempo svojho politického účinkovania, čo demonštroval uchádzaním sa o post prezidenta SR, sú dnes už neaktuálne a aj vylúčené.
Znášať enormný tlak posledných 15 – 20 rokov vo vrcholných straníckych a štátnych funkciách, spojených posledný polrok s výkonom predsedajúceho krajinám 28-čky, kde je nútený obhajovať menšinové názory, je obdivuhodné, ale z hľadiska zdravotného takmer samovražedné.
Jeho dlhoročná schopnosť a ochota suplovať úlohy aj slabších spolustranníkov a popri tom udržiavať kontakt s celým Slovenskom bola a je neuveriteľná, ale zároveň nebezpečná pre stranu i pre neho osobne.
Zložitosť koaličného vládnutia, tlak opozície, ako i kauzy vlády, vylučujú uvažovať o nejakom personálnom prepriahaní a experimentovaní vo vrcholných funkciách.
Predseda strany Robert Fico je dnes pre Smer nenahraditeľný a bez neho nemôže strana uvažovať o nejakých vládnych postoch.
Rovnako jeho spolupodiel na riadení EÚ si vyžaduje pochvalu za jasné a nekompromisné postoje.
Myslím si, že jeho opatrná a triezva politika, zameraná na zdôrazňovanie prioritného riešenia únijných problémov – pred bruselskými snahami o neustále rozširovanie EÚ a vytváranie čoraz väčších nekompatibilných a ťažko riaditeľných monštier, a to bez ohľadu, či sa to má udiať prijatím Turecka do EÚ, alebo transatlantickou či transpacifickou fúziou… – je absolútne správna.
Pre takýto typ politiky bude treba hľadať naďalej spojencov a partnerov v EÚ i vo svete.
Jednou z príležitostí by bolo i pozvanie amerického prezidenta Trumpa na návštevu SR. Keďže už prisľúbil návštevu Česka a Maďarska, bola by takáto návšteva prirodzená a logická.
Zomknutie členskej základne Smeru okolo jeho predsedu je nielen ocenením jeho práce, ale fakticky je aj jedine možné.
Predseda strany Smer Robert Fico je však tiež len človek a nemôže donekonečna vyťahovať svojich priateľov – ministrov z nejakej kaše. Musí si uvedomiť, že nie je možné stále brať na svoje plecia všetky hriechy svojich spolupútnikov. Nemusel by to uniesť nielen fyzicky, ale ani politicky. Dilemu, či vymeniť svojich priateľov, alebo vymeniť svoje hodnoty a postoje, nebude môcť dlho odkladať a bude musieť dať prednosť záujmom strany a štátu.
Smer pod tlakom silnej kritiky zo strany veľkých krajín EÚ, ako aj neustálych útokov od domácej opozície sa stal do určitej miery necitlivým na niektoré problémy v strane a v spoločnosti.
Jeho vyhlásenie na sneme, že politická korektnosť je mŕtva, nemôže byť však ničím iným, iba radikálnou požiadavkou aj na pomenovanie domácich problémov.
Nie je možné, aby sa takýto prístup uplatňoval na úrovni EÚ a na domácej pôde iný.
Netreba sa báť, že by sa medzi 16 tisíc členmi Smeru nenašli ľudia, ktorí by sa nevedeli popasovať s problémami na regionálnej či celoslovenskej úrovni. Treba iba dať príležitosť mladým a novým ľuďom zvnútra strany.
To je asi jediná cesta, ako sa vyhnúť predpovediam neprajníkov a kritikov, že Smer dopadne ako HZDS, kde odchod predsedu znamenal aj koniec strany.
Dnes je Smer v koalícii, kde jeho pravicoví partneri sú pripravení kedykoľvek vymeniť svojho majoritného partnera, a preto musí byť strana i jej členovia v najvyššej pohotovosti.
Predsedove názory a postoje by preto mali byť syntézou toho najlepšieho, čo v členskej základni je a čo by prostredníctvom vnútrostraníckej demokracie mohlo zvýšiť citlivosť Smeru na spoločenské a hospodárske problémy. Iba takto si môže Smer udržať rešpekt u koaličných partnerov.
Odchod bývalých podpredsedov P. Pašku a D. Čaploviča nebol celkom úplný, pretože naďalej zostávajú členmi predsedníctva.
Rozšírenie počtu podpredsedov je v zásade testom a ponukou pre členov strany, aby si mohli vybrať potenciálnych princov pre najvyššiu funkciu v strane.
Tajné hlasovanie o návrhu kandidátov, ktorý pripravilo predsedníctvo strany, malo asi vygenerovať aj akési poradie ich obľúbenosti či akceptácie.
Z čísiel vyplýva, že P. Pellegrini a P. Kažimír sú na čele a až ďalej za nimi sa nachádzajú páni R. Kaliňák, M. Maďarič, J. Blanár a P. Žiga.
K takmer všetkým zvoleným podpredsedom má asi ¼ členov snemu nejaké výhrady, resp. sa s návrhmi predsedníctva strany nestotožňuje.
Možno si iba domýšľať, či ¼, ktorá mala výhrady k navrhovaným kandidátom, sú tí, ktorí sa iba vezú, alebo, naopak, tí, ktorí by mohli viesť aj iných…
Je nápadné, že 20 – 25% nespokojných na sneme sa objavuje aj v celej strane a v zvýšenej podobe aj v celej spoločnosti.
Členovia Smeru i občania požadujú od vrcholných politikov tvrdší a rýchlejší postup voči tým, ktorí majú zhoršenú citlivosť na rozlišovanie medzi tým, čo je štátne a čo by mohlo byť osobné, či skupinové…
Pokles preferencií strany nie je teda len z „okukanosti“, ale asi aj z toho, že nie je záujem riešiť niektoré kauzy.
Stanoviská niektorých funkcionárov strany, že snem nemal žiadnu ambíciu vyvodzovať zodpovednosť z nejakých káuz, sú nešťastné.
Ak to má znamenať, že pre stranu sú dôležité iba súdne verdikty, tak ide o závažnú politickú chybu a snem sa znížil na úroveň nejakého štátneho či korporátneho orgánu. Je potrebné rátať, že za túto chybu bude musieť Smer zaplatiť ďalším poklesom preferencií.
Smer však nie je iba pod tlakom vlastnej členskej základne, koaličných partnerov a opozície, ale je vystavený aj závažným ideologickým rozporom s eurosocialistami, a preto si vytýčil úlohu pripraviť nový program strany, ktorý by mal viac zodpovedať zdravému rozumu a každodenným potrebám obyčajných ľudí.
Nová marketingová stratégia Smeru s novými mediálnymi poradcami môže byť v tejto ťažkej politickej situácii iba zbytočným vyhadzovaním peňazí.
Orientovať sa iba podľa prieskumov verejnej mienky, rozličných mediálnych agentúr a poradcov môže Smeru skôr uškodiť.
Najmä v takom prípade, ak by uverili, že témy, s ktorými prichádzajú agentúry, sú najdôležitejšie v politike strany a že by mohli byť účinným nástrojom, ako prekryť jej nedostatky.
Zdá sa, že Smer sa poučil a na kritiku opozície už nereaguje odpoveďou: „Vy ste boli ešte horší!“ Vulgárne preložené to v zásade konštatuje: „Vy ste kradli viac!“ Takéto komunikovanie vlastných káuz je politicky nebezpečné, pretože politické elity sa dostávajú pod tlak občanov, z ktorého ťažia iba antisystémové strany, ktoré by mohli zavŕšiť diskreditáciu a demontáž demokracie…..
Ak Smer vie a má na to aj dôkazy, že ministri v predchádzajúcich vládach zlyhali, je ich povinnosť dať tieto veci prešetriť a podľa výsledku s nimi aj naložiť.
Celkovo možno hodnotiť konanie snemu asi tak, že ciele, ktoré si dali organizátori, boli naplnené. Smeru sa podarilo udržať obraz jednoty strany a snem s úľavou a zadosťučinením prijal takmer 100%-tnú voľbu predsedu strany a plne akceptoval jeho politiku.
Starí i noví podpredsedovia môžu byť tiež spokojní s rozhodnutiami snemu.
Jedine M. Flašíková–Beňová rezignovala na kritiku R. Kaliňáka a predčasne odišla.
SMER má dnes iba jedinú šancu, ako opäť zaujať občanov Slovenska, a tou je otvorená a demokratická politika, zbavená politickej korektnosti s tvrdým dopadom aj na vlastnú politiku.
(Autor je konzervatívny socialista)
