…aj s takou robotou!

Poviem vám kreslený vtip, ktorý pred vyše desiatimi rokmi uverejnil istý americký týždenník. Dvaja dobre živení páni v oblekoch sedia v reštaurácii, pred nimi taniere s bohatým obedom. Jeden sa nakláňa k druhému so slovami: „Vďaka našej politike vznikli štyri milióny nových pracovných miest!“ A čašník, ktorý im na tácke práve prináša víno, si pomyslí: „Hej… a len ja sám z nich mám tri.“ Pred vyše desiatimi rokmi to ešte bol pre nás vtip pomerne exotický. Postupom času sme však Ameriku dobehli. Ba predbehli. Kým za morom trávia čas v dvoch-troch „džoboch“ čašníčky, taxikári, recepčné, predavači v supermarketoch, upratovačky, u nás sme onakvejší. Okrem proletárskejších pracujúcich si u nás takto privyrábajú aj učitelia, účtovníčky, psychológovia, úradníčky, novinári. Ľudia tradične považovaní za strednú vrstvu. A ak dve-tri práce nemajú, aspoň si vypomáhajú siahodlhými nadčasmi. Ako donedávna lekári. Donedávna, pretože nový Zákonník práce to už neumožňuje. Stanovil na celkovú pracovnú dobu pevnú hranicu, a tým odhalil ďalšiu obrovskú dieru v našom zdravotníctve. Keď lekári začnú pracovať ako ľudia a prestanú byť zdieraní ako zvieratá, zrazu sa ukazuje, koľko ich v nemocniciach chýba. Možno očakávať, že opozícia/médiá začnú pre Zákonník opäť s vervou útočiť na vládu. Potichučky sa bude obchádzať fakt, že maximálnu pracovnú dobu nám stanovila Európska únia. Ešte aj päťdesiatšesť hodín vymedzených lekárom je len dočasne povolená výnimka. Inými slovami, s náhlym nedostatkom zdravotníkov by sa musela vyrovnať každá vláda. Lenže ako? Pri podmienkach, ktoré v zdravotníctve panujú, sa odlivu lekárov zo Slovenska vôbec nemožno čudovať. A nejde len o tie nízke platy. Zdravotníctvo nedostáva dosť. Sme síce pomerne chudobná krajina – ale že si viac „nemôžeme dovoliť“ je polopravda. Dávame totiž málo aj z toho čo máme. V percente HDP, ktoré sa vynakladá na zdravotníctvo, je Slovensko spomedzi tridsiatich členských krajín OECD štvrté od konca. Menšiu časť dávajú už len Mexiko, Poľsko a Južná Kórea. Nalievať ďalšie peniaze však jednak nestačí a jednak sa nedá. Nestačí preto, že kým systém nefunguje efektívne, veľká časť z nich sa premrhá. Začať by sa dalo povedzme zrušením systému viacerých poisťovní. Podľa väčšinového názoru zahraničných odborníkov v tejto oblasti totiž možno poskytuje väčší výber a pestrosť služieb, ale zároveň je drahší. Takáto „sloboda voľby“ je dnes pre našu krajinu priveľký luxus, ktorý si naozaj dovoliť nemôžeme. Výdavky sa však nedajú ani zvýšiť– aspoň ak budeme trvať na zachovaní poisťovacieho princípu. Pokus zvýšiť odvody na zdravotné poistenie by dnes u občanov tvrdo narazil. Veď, aha, ľudia majú dve-tri roboty, len aby sa nejako pretĺkli. Uberať im z príjmu by bolo politickou samovraždou. Tieto problémy však majú spoločného menovateľa. Prečo je málo lekárov? Nízke platy. Prečo si ľudia musia zarábať vo viacerých zamestnaniach? Nízke platy. Prečo nemožno zvýšiť percento odvodov do zdravotných poisťovní? Nízke platy. A prečo pri tej súčasnej výške poistného je celkové množstvo peňazí v zdravotníctve nedostatočné? Nuž – nízke platy. A nie je to nijaký optický klam, ony naozaj nízke sú. Zvýšiť by sa mohli a mali. Rast miezd u nás ďaleko zaostáva za rastom produktivity. Nijaké „nemôžeme si to dovoliť“ tu neplatí. Môžeme. Krajina bohatne. Akurát ľudia veľmi nie. Máme na to, ale bolo by treba zatlačiť. A to je riadna robota. Ale čo. Veď u nás ich predsa ľudia zvládnu aj dve-tri.