Prof. Ladislav Macháček Pôsobí ako profesor na Katedre politológie FF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde prednáša budúcim politológom, pedagógom a filozofom o sociológii mládeže, európskej mládežníckej politike a občianskej spoločnosti. Je riaditeľom Centra pre európske a regionálne štúdie mládeže (CERYS) pri FF UCM v Trnave a spoluriešiteľom niekoľkých medzinárodných výskumov mládeže (www.syrs.org). V súčasnosti koordinuje projekt Študentský európsky parlament, ktorého cieľom je zvýšiť znalosti študentov stredných a vysokých škôl o Európskom parlamente. Zhovárali sme sa o mladých, o ich názoroch a postojoch a o tom, či sú naozaj takí zhovievaví k násiliu a extrémizmu, ako to vidíme každý deň v médiách.
S hosťom Slova sa zhovárala Monika Martišková
V poslednom čase začalo výrazne narastať násilie extrémistických skupín na futbalových zápasoch, na protestných pochodoch a iných podujatiach. Členmi týchto skupín sú najčastejšie mladí ľudia. Čo ich k tomu vedie ?
– V demokratickej spoločnosti sú dôležité niektoré hodnoty, ktoré by mali zdieľať občania v záujme sociálnej súdržnosti, uspokojovania skupinových záujmov a riešenia problémov spoločenského rozvoja bez sebazničujúceho politického zápasu poškodzujúceho imidž krajiny a ekonomickú prosperitu občanov. Nech to obraciam z akejkoľvek strany – vychádza to tak, že sa dostávame k bodu, keď si uvedomujeme, že problémy našej mládeže, učiteľov i rodičov sa spájajú so základnými, skoro až biblickými hodnotami ako poslušnosť a disciplína detí, autorita rodičov a učiteľov, spravodlivosť v spoločnosti a odplata či trest za porušenie jej zákonov.
Čo to presne znamená?
– V sociologickom výskume študentov v rokoch 2005, 2007, 2009 (www.vyskummladeze.sk) sme hľadali tie okruhy hodnôt alebo problémov, ktoré študenti preferujú najviac, ktoré ich zjednocujú, ktoré sú predmetom ich uvažovania a diskusií, ktoré artikulujú takým spôsobom, že sa dožadujú ich spoločenskej legitimizácie ako „problémov“ vyžadujúcich si významnejšiu spoločenskú intervenciu.
Najvýznamnejšia zhoda (78 percent) sa dosiahla v prípade orientácie vysokoškolákov na väčší dôraz pri výchove detí k disciplíne a poslušnosti v rodine a v škole. V zásade priznávajú užitočnosť takejto výchovy aj stredoškoláci (75,6 percenta) a prvovoliči – študenti vo veku od 18 do 23 rokov (61,9 percenta). Je zrejmé, že disciplína a poslušnosť rezonuje nielen medzi rodičmi a učiteľmi, ale aj medzi študentmi v škole a deťmi v rodine. Medializované príklady násilia mladých ľudí medzi sebou (šikanovanie), voči rodičom a dokonca učiteľom signalizujú zvýšenú citlivosť k tejto problematike. Ide teda v podstate o akési volanie po novom poriadku, či už v škole alebo v rodine zo strany mladých.
Ako veľmi chýba na Slovensku prevencia, napríklad na školách, kde by mladí získavali prehľad o tom, čo znamená extrémizmus, čo sú to extrémistické skupiny, aké názory propagujú atď.?
– Slovensko napr. na rozdiel od Francúzska patrí ku krajinám, kde občianska kultúra uprednostňuje skôr jemné riešenia spoločenských konfliktov: napísať otvorený list riaditeľovi školy, starostovi, ministrovi alebo županovi, vyjednávať za rokovacím stolom, uskutočniť veselú recesistickú akciu upútavajúcu pozornosť verejnosti a médií. Také akcie ako obsadenie školy s rukojemníkmi, ničenie a zapaľovanie áut na ulici pri demonštrácii väčšina populácie doteraz striktne odmietala. Na Slovensku ide skôr o artikulovanie záujmov mládeže a ich rodičov, ktoré sa spravidla týka otázok skvalitnenia vzdelávania, dobre zaplatených učiteľov, technického a hygienického vybavenia škôl, bezpečnej dopravnej obslužnosti, ochrany školy pred drogovými dílermi atď.
Na slovenských školách máme ďalší problém, ktorý komplikuje situáciu riešenia mnohých spoločenských problémov. Robiť prevenciu v akejkoľvek oblasti (napr. v sexuálnej výchove) značí riziko permanentného konfliktu so skupinami občanov, ktorí zastávajú názor, že viac informácií pre dospievajúcich, odtabuizovanie nejakého segmentu dospievania je vlastne návodom k predčasnému experimentovaniu, podrobné informácie a typy mládež iba kazia. Situácia sa však mení. Ak vás niečo zaujíma, nepotrebujete rodičov alebo školu, dostanete to od svojich vrstovníkov, alebo nájdete na internete. Takže škola tu asi nie je ten hlavný aktér.
Ako vplývajú zážitky dospievajúcich v škole na ich správanie na verejnosti ? Je naša škola ešte bezpečná ?
– Aj naše školy obchádza strašidlo násilia. To, čo sa prejavuje ako nový fenomén v živote študentov, je ich sociálno-psychologická izolácia a marginalizácia. Je už celkom bežné, že niektorí vysokoškoláci sa so svojím učiteľom osobne nezhovárajú. Ak má učiteľ ohodnotiť 100 až 300 študentov, je najlepšou objektívnou metódou skúšania vedomostný test. Nie je v tom však nič osobné. Spomínam si na náš ročníkový krúžok troch, štyroch študentov. Celkom bežne sme absolvovali v rámci študijného programu perepatetickú prednášku nášho profesora I. Hrušovského v sade Janka Kráľa, ktorá sa obligátne končila pohárikom vínka a rozhovormi o všetkom možnom.
Vo Fínsku, v krajine s najlepšími výsledkami študentov v testoch PISA (testy porovnávajúce schopnosti žiakov, pozn. red.), zaznamenali v rokoch 2007 a 2009 prvé dva prípady vraždiacich študentov-maniakov. Jeden osemnásť- a druhý dvadsaťdvaročný študent nespáchali samovraždu niekde osamotene, ale zobrali so sebou v škole na druhý svet 20 obetí, medzi nimi riaditeľa a učiteľa, a to všetko po dôkladnej príprave a prezentácii na internete.
Aj keď poriadok a istota sú v moderných spoločnostiach nového tisícročia založené na pluralitnej demokracii a trhovej ekonomike, študentmi artikulovaná požiadavka bezpečnej školy sa stáva nedostatkovým tovarom. To je však požiadavka aj ďalších zainteresovaných: mládeže i stáreže, žiakov i učiteľov, detí i rodičov. Aktuálnou je už teda aj legalizácia požiadavky školy ako chrámu poriadku a bezpečnosti v podobe zákonnej normy.
Sú dnešní mladí radikálnejší?
– Mládež sa veľmi zaujíma ešte jednu oblasť regulácie spoločenského života. Je to trest smrti za niektoré obzvlášť zavrhnutiahodné trestné činy. Počet stúpencov trestu smrti medzi vysokoškolákmi (56 percent) a stredoškolákmi (59,6 percenta) v roku 2007 oproti roku 2005 stúpol. Študenti-prvovoliči v roku 2009 prezentujú túto požiadavku o definitívne riešenie odplaty na približne rovnakej úrovni (48,4 percenta).
Aj keď sa téma trestu smrti v súčasnosti „nenosí“, medializované prípady pedofilných vrážd, ale aj násilných útokov stále mladších a mladších ľudí bez trestnej zodpovednosti na bezmocné starenky, ich utvrdzuje v názore, že zákaz trestu smrti je diskutabilný. Mládež je pripravená o tejto téme diskutovať a potrebuje partnerov-odborníkov, aby si ujasnila aj oprávnenosť zákazu trestu smrti aj v kontexte novodobých zabijakov-žiakov a študentov v škole.
Mladí majú teda na mnoho vecí odlišný názor a potrebujú diskusiu. Je, alebo nie je dnešná mládež problémová?
– Sociológia mládeže rozlišuje tri úrovne sociálnych problémov mladistvých, ktoré sa celkom zjavne viažu na osobitné cieľové skupiny práce s mládežou. Prvou je najviditeľnejšie a najdiskutovanejšie problémové správanie mladistvých. To je úroveň sociálnych problémov, ktorá verejnosť najviac znepokojuje a médiá sa idú pretrhnúť, aby nás každý deň nezabudli nakŕmiť čo najpodrobnejšími informáciami o šikovnosti zlodejov, dôkladnosti vandalov a pod. Spravidla sa tým myslia delikventní mladiství, mladiství násilníci šikanujúci svojich spolužiakov a učiteľov, vandali združujúci sa napríklad v gangoch a bandách, mladiství závislí od drog, a z nich predovšetkým od alkoholu. Ako problémové sa vnímajú aj subkultúry mladistvých, ktoré čoraz častejšie vzbudzujú pozornosť verejnosti – napríklad neonacisti, anarchisti a skinheads. Tam sa násilie aj hrozba násilím spájajú a zahaľujú do hodnôt a ideológie.
S akými ďalšími problémami mladí v súčasnosti zápasia?
– Sociálne problémy mladistvých často manifestuje aj nie celkom zjavné konanie, napríklad spôsoby vysporadúvania so sociánymi problémovými situáciami. Objektívne spoločenské zmeny, finančná a hospodárska kríza, nekvalitné riadenie sociálnej sféry a starostlivosti o zdravie občanov zužujú objektívny priestor na zdravý osobnostný vývoj mladistvých. Príkladmi sú nezamestnaní mladiství, mladiství cudzinci, žiaci osobitných škôl, mladiství so zmenenou schopnosťou učiť sa, telesne a mentálne postihnutí, mladiství žijúci v periférnych regiónoch, ktorí majú sťažený prístup k vzdelávacím a voľnočasovým zariadeniam.
Napokon, aj keď neexistuje sociálne problémová situácia, vznikajú bežné životné ťažkosti typické pre vývoj mladistvých. Takéto životné ťažkosti môžu vzniknúť ako reakcia na problémy v rodine, škole, na pracovisku, ale aj ako reakcia na mnohé požiadavky prijať závažné rozhodnutia s nepredvídateľnými a neistými následkami (napr. voľba povolania alebo životného partnera). Konkrétne môžu vyzerať napríklad ako strata perspektívy a orientácie (samovraždy mladých ľudí), problémy rovesníckych alebo partnerských vzťahov.
Podľa jedného z výskumov mládeže platí, že hoci jednoznačne pravicovo orientovaných mladých ľudí je viac ako jednoznačne ľavicových, celkovo mladí ľudia demonštrujú svoj príklon skôr k ľavici ako pravici. Ako vnímajú mladí politiku?
– Z tohto pohľadu je prekvapujúca vysoká, až 75-percentná zhoda študentov vysokých škôl pri hodnotení kvality fungovania právneho štátu v našej pluralitnej demokracii. V roku 2007 stredoškoláci (69,4 percenta) a dokonca prvovoliči vo výskume 2009 (59,6 percenta) konštatovali, že nerovnosť pred zákonom vnímajú v podstate kriticky. Sociálna diferenciácia je podľa nich prítomná všade. Problém demokracie sa nemôže redukovať len na chudobu a bohatstvo. Jeho podstatou je rovnosť chudobných a bohatých občanov pred zákonom. Oblasťou, prostredníctvom ktorej sa mládež prepracúva k chápaniu demokracie a zodpovednému občianskemu správaniu, je posudzovanie priestupkov a prečinov proti verejnému poriadku rovnakým metrom. Aj mládež v tomto prípade volá po obnovení akéhosi poriadku, tentoraz nie školského či rodinného, ale verejného či občianskeho.
V oboch prípadoch je to živná pôda pre extrémistické občianske hnutia, ktoré sa môžu zviditeľniť práve vtedy, ak absentuje vynútiteľnosť práva bežnou súčinnosťou občana s inštitúciami právneho štátu.
Volebná účasť mladých je témou každých volieb. Naposledy sa uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých Slovensko svojou volebnou účasťou znova obsadilo neslávne posledné priečky. Ako hlasovali vo voľbách mladí, zaujímali ich vôbec voľby?
– Pri celkovom hodnotení mobilizácie voličov k účasti na voľbách sme konštatovali, že relevantným prvkom odlišujúcim predvolebnú kampaň na Slovensku v roku 2009 od roku 2004 neboli na Slovensku politické strany, ale projekty EÚ, napr. Eurovlak (IUVENTA) Aj Ty si Európsky parlament (Informačná kancelária EP v Bratislave), Mladý Európan (Zastúpenie Európskej komisie v Bratislave). Jedným z týchto projektov zameraných na študentov bol projekt Katedry politológie FF UCM v Trnave SEP, ktorý päť mesiacov intenzívne rozvíjal aktivity zamerané na rast vedomostí študentov o EU a EP, mobilizoval ich a prostredníctvom nich aj ich rodičov k účasti vo voľbách do EP. Výsledok Slovenska v roku 2009 (19,6 percenta) je o 2,7 percenta lepší ako bol v roku 2005 (16,9 percenta). O tento rast sa zaslúžili predovšetkým prvovoliči, najmä vysokoškoláci od 20 do 24 rokov, čo potvrdil aj najnovší výskum Eurobarometra.
Mladšia veková kategória je väčšinou optimistická. Mladí vidia svoju budúcnosť vo svetlejších farbách ako ich rodičia. Má to nejaký vplyv na volebné správanie?
– Študenti gymnázií, a najmä vysokých škôl, predstavujú v dlhodobejšom horizonte sociálno-vekovú skupinu s optimistickou víziou o vlastnej budúcnosti. Nielen v januári 2009, ale ešte aj v júni 2009, napriek hospodárskej kríze a rastúcej nezamestnanosti, predstavujú optimisti viac ako 75 percent výskumného súboru (www.sepeu.sk). Volebná účasť do EP sa v podstate viaže na životný optimizmus. Optimisti spájajú svoju budúcnosť s tým, že sme súčasťou Európy, a preto sa volieb do EP zúčastňujú viac ako ostatní študenti. Skutočný pokles volebnej účasti nastáva až medzi pesimistami. Môžeme konštatovať, že od volebnej účasti odrádza presvedčenie, že v porovnaní s rodičmi bude budúcnosť oveľa horšia.
Participácia mladých ľudí na akejkoľvek úrovni nie je veľmi vysoká. Členstvo v mládežníckych organizáciách, resp. záujmových združeniach deklaruje len 5,7% mladých ľudí. Darí sa v posledných rokoch zvyšovať participáciu mladých? Ako?
– Plánovať si život a ovplyvňovať svoju budúcnosť značí existenciu nejakého poriadku a nejakých možností, ktorým sa dá dôverovať aj v prípade sklamania a neúspechu na poľovačke na životné príležitosti.
Zástupcami a obetnými baránkami neschopnosti dospelej generácie obrániť spoľahlivý poriadok života, resp. opäť ho vybudovať, sú politici a mnohé spoločenské inštitúcie. Dôveryhodnosť politických strán, parlamentov, vlády je všeobecne veľmi nízka nielen medzi mladými ľuďmi. Preto by si mali uvedomovať, že aj ich záujmom je podporovať integračné mechanizmy, t. j. nové a stále vznikajúce a zanikajúce, obnovujúce sa svojpomocné hnutia, občianske podporné alebo protestné iniciatívy, v ktorých sa ľudia zjednocujú, aby sa pokúšali riešiť životné problémy svojej rodiny a detí, bezpečnosti a rozvoja svojho mesta a regiónu.
Táto problematika má samozrejme aj európsky rozmer a aj na nadnárodnej úrovni hovoríme o nízkej miere participácie mladých ľudí. Kam to všetko speje?
– V Európskej únii sa snažíme pozerať na mládež aj ako na zdroj demokratického rozvoja spoločnosti. V sociologickom chápaní sa už mládež neprezentuje iba ako vyčerpávajúci štatistický súhrn všetkých jednotlivcov v sociálno-demografickej štruktúre, t. j. ako sociálno-veková skupina. V modernejšom chápaní ide predovšetkým o vrstvu občianskej spoločnosti, ktorá sa prejavuje ako pestrá paleta občianskych iniciatív a hnutí, spolkov a občianskych združení so svojimi hlavnými aktérmi v podobe národných rád mládeže (napr. Rada mládeže Slovenska), ktoré na seba preberajú úlohu artikulácie záujmov a potrieb všetkých mladých ľudí a ich legitimizácie a legalizácie prostredníctvom tvorby integrovanej mládežníckej politiky. Čoraz menej mladých ľudí sa združuje, aby spoločne zasahovali do vecí verejných. Celkom oprávnene vzniká obava o súlade potrieb demokratického európskeho vládnutia (governance) a ochotou mladých občanov Európy venovať sa verejným otázkam. V Európe sa konštatuje, že treba zastaviť vznikajúcu hrozbu občianskeho deficitu mládeže.
Existuje z tejto mládežníckej letargie nejaké východisko?
– Východiskom novo koncipovanej európskej mládežníckej politiky je nesporne fakt, že rast a prosperita každej krajiny Európy závisia od aktívneho prínosu a účasti všetkých mladých ľudí, najmä preto, lebo ich počet sa vzhľadom na celkový počet obyvateľov zmenšuje a preto, že práve súčasná mladá generácia bude musieť znášať rastúce náklady na starnúce obyvateľstvo. Na to, aby sa rozvíjali zručnosti mladých ľudí, aby pracovali a aktívne sa zúčastňovali na dianí v spoločnosti, nemožno ich súčasné životné podmienky charakterizovať najmä vzhľadom na globalizáciu a znalostné ekonomiky ako priaznivé. Problémy, s ktorými sa mnohí mladí stretávajú, teda vysoká miera chudoby, zlý zdravotný stav, predčasné ukončenie školskej dochádzky a nezamestnanosť, naznačujú potrebu prehodnotiť investície Európy do svojej mládeže.
