AIDS v Južnej Afrike: Neviditeľný liek

Rozšírenie vírusu HIV v mestách Juhoafrickej republiky patrí medzi najväčšie na svete. Stovky ľudí sa denne nakazia vírusom HIV, väčšina v chudobných, často nebezpečných prímestských komunitách s nahromadenými plechovkami a betónovými chatrčami. Dnes už takmer každý Juhoafričan vie, ako sa choroba prenáša a ako jej možno predchádzať. Tajomstvom zostáva, prečo jej tak veľa ľudí nepredchádza. 1. Z približne pol milióna Juhoafričanov, ktorí sa každý rok nakazia vírusom HIV, tvoria asi polovicu ľudia mladší ako 25 rokov. V roku 1996 sa antiretrovirálne zmesi liekov ukázali ako celkom účinné pri liečbe príznakov AIDS. Tieto lieky však samy osebe nedokážu vyriešiť krízu v Južnej Afrike. Nie sú skutočným liekom, neúčinkujú u všetkých a sú drahé. Len málo Juhoafričanov si ich môže dovoliť a vláda až teraz zvažuje, či vôbec poskytnúť tieto lieky ľuďom trpiacim na AIDS, vrátane chudobných. Tieto lieky totiž nezabraňujú šíreniu HIV. Kampane za zdravie obyvateľstva zamerané na mladých ľudí, ktoré ich vyzývajú, aby sa vyhýbali sexu alebo mali aspoň menej sexuálnych partnerov, alebo aby používali prezervatívy, ak už všetko ostatné zlyhá, sú mimoriadne dôležité. Bohužiaľ, mnoho programov prevencie HIV v Afrike sa ukázalo až prekvapujúco neúspešných. Napríklad ambiciózna preventívna kampaň, ktorá sa realizovala v priebehu 90. rokov v juhoafrickej baníckej komunite, bola prezentovaná ako model pre zvyšok afrického kontinentu. Zdravotnícki pracovníci zvyšovali povedomie o HIV na komunitných stretnutiach divadlom i hudbou. Na verejných priestranstvách sa voľne rozdávali prezervatívy a výrazne sa zlepšili opatrovateľské služby v prípade sexuálne prenosných chorôb, ako je napr. syfilis, ktorý uľahčuje šírenie vírusu HIV. Táto kampaň však nemala nijaký merateľný účinok. V Ugande, kde sa v 90. rokoch rozšírenie AIDS znížilo, nedávna štúdia ukázala, že tento pokles sa nedá pripísať ani zlepšeniu opatrovateľských služieb pri sexuálne prenosných chorobách, ani programom zameraným na bezpečnejšie sexuálne správanie alebo používanie prezervatívov. Vírus HIV sa rozširoval aj v tých subsaharských krajinách, kde sa v tlači a rozhlase viedli agresívne kampane v prospech používania prezervatívov a kde sa zlepšili opatrovateľské služby v prípade sexuálne prenosných chorôb. Prečo neboli tieto programy úspešnejšie? Mnoho zdravotníckych expertov považovalo prevenciu AIDS v Afrike len za technický problém. Tento názor je zrejme neadekvátny. Okrem prezervatívov, balíčkov na liečbu syfilisu, modelov sexuálnej výchovy a upozornení na billboardoch treba aj čosi viac: akúsi zmenu v mysliach jednotlivcov a v spoločenskej atmosfére, aby bol AIDS uznaný za bezprostrednú hrozbu. Jedným z afrických regiónov, kde zaznamenali výrazný pokles výskytu AIDS je územie severozápadne od Viktóriinho jazera vrátane prevažného územia Ugandy a priľahlého regiónu Kagera patriaceho Tanzánii. V tejto oblasti výskyt AIDS poklesol z približne 18 percent začiatkom deväťdesiatych rokov na dnešných šesť. Je čoraz očividnejšie, že prenos HIV v tomto regióne začal klesať koncom osemdesiatych rokov, teda ešte predtým, ako sa vôbec spustili akékoľvek vážnejšie aktivity, ktoré som spomínala. Úspech Ugandy v boji proti AIDS sprevádzala aj silná spoločenská aktivizácia, ktorá zachvátila krajinu po občianskej vojne začiatkom osemdesiatych rokov. Osvetová politika vlády Joweriho Museveniho, ktorý nastúpil do úradu v roku 1986, prispela k tomuto hnutiu a podporila tak programy ministerstva zdravotníctva, a neskôr aj iných ministerstiev, zamerané na prevenciu HIV, ako aj organizácie pôsobiace v jednotlivých komunitách, dosiahla úspechy v obnovení ekonomiky, podporila väčšiu slobodu tlače vrátane ochoty samotného Museveniho otvorene diskutovať o epidémii na verejnosti. Veľmi dôležitá bola aj nezvyčajne aktívna odpoveď časti radových ľudí na AIDS. V roku 1997 sa viac než tisícka ugandských mimovládnych organizácií starala o ľudí trpiacich na AIDS a o ich rodiny a zvyšovala povedomie o rizikách infekcie HIV. Z medicínskeho hľadiska tieto organizácie nemohli pre týchto ľudí urobiť veľa, keďže ugandský systém zdravotníctva bol počas vojny zničený a lieky proti AIDS neboli veľmi dostupné. No ich aktivity, najmä stravovanie a ošetrovanie pacientov a ich rodín, pridávali pacientom na dôstojnosti a naplno odkryli tragédiu AIDS. Niektoré z týchto organizácií pripravovali dedinské stretnutia, zhromaždenia, divadelné a hudobné predstavenia, ktoré motivovali ľudí predchádzať AIDS vernosťou jednému sexuálnemu partnerovi alebo používaním prezervatívov. To, čím mnohé tieto stretnutia zaúčinkovali, boli rečníci a účinkujúci, ktorí o dôsledkoch AIDS hovorili veľmi otvorene, uvádzajúc skúsenosti z vlastného života. Tieto organizácie nezaložila ugandská vláda alebo zahraničné agentúry, ale jednotlivci, ktorí videli svojich priateľov a rodinných príslušníkov zomierať. Ich úspech má korene nielen v obavách o ostatných a o samých seba, ale aj v súcite s utrpením, ktorého boli svedkami. Ugandský úspech bolo ťažké zopakovať v ďalších krajinách vrátane Juhoafrickej republiky. Časť problému spočíva v negatívnom prístupe juhoafrickej vlády k mnohým mimovládnym organizáciám. Pri vypracúvaní politiky boja proti AIDS ministerstvo zdravotníctva ignorovalo mnohých aktivistov a zdravotníckych pracovníkov v krajine a niekedy ich agresívne znevažovalo. Hovorca Mládežníckej ligy Afrického národného kongresu (ANC) nedávno zaútočil na aktivistov, ktorí protestovali proti neochote vlády poskytnúť antiretrovirálne lieky chudobným Juhoafričanom, označujúc ich za „platených marketingových agentov z Ameriky, propagujúcich toxické lieky proti AIDS“. Prezident Thabo Mbeki spochybňoval, či vírus HIV je naozaj príčinou AIDS, a rozvádzal teórie (ktoré väčšina vedcov odmietla), že chorobu možno zapríčiňuje nedostatočná výživa, zlé hygienické podmienky alebo aj samotné lieky, ktoré boli vyvinuté na túto chorobu. Mbekiho ministerka zdravotníctva zatiaľ odporúčala na liečbu AIDS cesnak a vládny úradník z ministerstva bývania obvinil novinárov, ktorí bránili aktivistov bojujúcich proti AIDS, z fanatizmu a citoval Lenina ako „tlač v buržoáznej spoločnosti… klame, korumpuje, balamutí vykorisťované a utláčané masy ľudí, chudobných“. Skupiny aktivistov zas obvinili ministerku zdravotníctva z „vraždy“ preto, že uprela prístup miliónom Juhoafričanov k liekom proti AIDS. Napäté vzťahy medzi juhoafrickou vládou a mimovládnymi organizáciami takmer úplne podkopali úsilie o predchádzanie šíreniu AIDS. V roku 1998 skupina zdravotníckych expertov z Juhoafrickej republiky a USA, ktorých znepokojovala zhoršujúca sa kríza, sa zhodla, že JAR potrebuje nový program prevencie HIV pre mladých ľudí. Tiež si uvedomovali, že musia brať do úvahy aj prístupy juhoafrickej vlády k AIDS. Ich program nazvaný loveLife (Miluj život) dnes predstavuje najväčšiu a najambicióznejšiu kampaň v rámci prevencie HIV v JAR. Zameriava sa jednak na prekonanie limitov podobných kampaní, ktoré sa v minulosti skončili neúspechom, a zároveň sa vyhýba otázkam starostlivosti a liečby, ktoré sa v Južnej Afrike stali natoľko kontroverzné. Môže to fungovať? Dá sa predísť šíreniu AIDS bez toho, aby sa zamerali na potreby HIV-pozitívnych ľudí? Epidemiológovia dlhé roky nebudú vedieť, či „loveLife“ má nejaké účinky na šírenie AIDS. V skutočnosti to nebudú možno vedieť nikdy, pretože mladí Juhoafričania sú vystavení mnohým iným preventívnym programom proti AIDS a vplyvy, ktoré ovládajú sexuálne správanie, vôbec nie je ľahké rozuzliť. Kampaň loveLife však podporil aj šéf Programu boja proti AIDS OSN, arcibiskup Kapského mesta, Nelson Mandela, Jimmy Carter, Bill Clinton, kráľ kmeňa Zulu a dokonca aj Jacov Zuma, viceprezident JAR a Zanelle Mbeki, manželka prezidenta krajiny. Rozpočet kampane je 20 miliónov dolárov ročne. Kampaň finančne podporila juhoafrická vláda, UNICEF, Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov, Globálny fond na boj proti AIDS, tuberkulóze a malárii, organizácia so sídlom vo Švajčiarsku poverená Kofim Annanom zhromažďovať financie na zdravotné programy v rozvojových krajinách. Títo donori, popri vládach USA, Spojeného kráľovstva a niektorých rozvojových krajín, dlhé roky nevenovali dostatočnú pozornosť epidémii AIDS v Afrike. Dnes, keď sú už financie dostupné, stojí zato spýtať sa, na aké účely sa vynakladajú. 2. Riaditeľa kampane loveLife Davida Harrisona, entuziastického doktora bielej pleti z Južnej Afriky, som stretla vo februári 2003 v Johannesburgu. „Chceme dosiahnuť výrazný normatívny posun v spôsobe, ako sa mladí ľudia správajú,“ vysvetľoval mi. Priemerný vek, v ktorom mladí ľudia v Južnej Afrike majú svoju prvú sexuálnu skúsenosť – približne v sedemnástich – sa veľmi nelíši od veku, keď majú takúto skúsenosť mladí ľudia v iných krajinách. Rozdiel je v tom, tvrdí Harrison, že mnohí mladí Juhoafričania sú sexuálne veľmi aktívni. Sú väčšmi náchylní začať sexuálne žiť, keď sú ešte veľmi mladí, dokonca pred dovŕšením štrnástich rokov. Sú náchylnejší mať viac než jedného sexuálneho partnera, sú menej náchylní používať prezervatívy. Juhoafrické dievčatá sú skôr vystavené sexuálnemu obťažovaniu alebo násiliu a skôr vymenia sex za peniaze alebo darčeky, čo ich vystavuje väčšiemu riziku nákazy. Podľa Harrisona trikom je „dostať sa do mysle mladých ľudí… musíme pochopiť, čo ich ženie k sexu – oni vedia, čo je AIDS, nepremietajú si to však dovnútra“. Aby to dosiahli, musia sa naučiť hovoriť o sexe a o riziku nákazy otvorene. Zmena v správaní v záujme zabránenia nákaze AIDS nie je pasívnym procesom. Mladí ľudia musia medzi sebou a so svojimi rodičmi rozprávať, aby naozaj chápali a premietli si dovnútra to, čo vedia. Podľa Harrisona tradičné kampane zamerané na prevenciu AIDS sú príiveľmi deprimujúce, usilujú sa v ľuďoch vyvolať strach, aby zmenili svoje sexuálne správanie, a to lezie deťom na nervy. Mediálna kampaň loveLife je naopak pozitívna a veselá a pripomína živé, presvedčivé moderné reklamné kampane, ktoré priťahujú mnohé juhoafrické deti. Prítomnosť loveLife okamžite poznať podľa billboardov, ktorých je v Južnej Afrike viac než tisíc. Vyčnievajú popri takmer každej širšej ceste a sú veľmi nápadné. Napríklad na jednom z nich ruky štyroch žien rôznych rás hladia chrbát a bedrá mladého černocha, akoby ohmatávali antický stĺp. Text je nasledovný: „Každý, s kým spal, spí s tebou.“ Na ďalšom billboarde zasa nádherný pár – chlapec vyzerá ako Brad Pitt a dievča ako indická filmová hviezda – leží v posteli pod textom „Nijaký nátlak“. Niektorí ľudia sa vyjadrili, že pokladajú tieto reklamy za rušivé, nevedeli však povedať prečo. Na tých istých cestách ľudské telá propagujú sexy spodnú bielizeň a polonahé herečky robia reklamu na romantické filmy. Sex je silnou témou v marketingu pri všetkých typoch produktov. LoveLife, podľa svojich tvorcov, sa usiluje dostať toto posolstvo medzi mladých ľudí a prinútiť ich rozprávať o sexe takým spôsobom, aby sa presvedčili o moci abstinencie, vernosti a používania prezervatívov. Harrison nazýva loveLife „značkou pozitívneho životného štýlu“. Sexy billboardy a podobné reklamy v televízii a rozhlase a prílohy v tlači, ktoré pripomínajú mládežnícke klebetnícke časopisy s článkami o odievaní, vzťahoch, o sexuálnom zdraví, sú podľa Harrisona robené tak, aby presvedčili mladých ľudí, aby sa vyhýbali sexu, rovnako, ako keď reklama na tenisky ich zvádza kúpiť si nové tenisky, pretože hráči v reklamách v nich vyzerajú tak úžasne. Zámerom je „vytvoriť takú silnú značku, že mladí, ktorí chcú byť „cool“, sa s ňou budú chcieť spájať. Toto je prvý krok,“ konštatoval Harrison v interview v roku 2001. Koncepcia „značky životného štýlu“ vznikla s nástupom reklamy na značky v šesťdesiatych rokoch, keď reklamy na produkty ako Pepsi-Cola a Harley-Davidson začali propagovať nielen nealkoholické nápoje a motorky, ale aj určitý štýl a estetiku. Ľudí vyzývali, aby sa „pripojili ku generácii Pepsi“. Harley nebola iba motorka, bol to život, vzbura, útek na otvorenú cestu. Harrison tvrdí, že mladí Juhoafričania pohotovo reagujú na takýto prístup. „Mladí sa zmenili,“ vysvetľuje Harrison. Už nie sú ako mladí aktivisti, ktorí riskovali svoj život v demonštráciách proti apartheidu v Sharpeville a Soweto. „Sedemdesiatpäť percent juhoafrických tínedžerov sleduje každý deň televíziu a ich obľúbeným programom je Odvážny a krásny (The Bold and the Beautifu), americký televízny seriál, v ktorom nádherné postavy zápasia s osobnými krízami a pritom sa obliekajú do veľmi drahých šiat a vozia sa vo veľmi drahých autách. Sú vystavení globálnej mládežníckej kultúre hudby, módy, popových ikon a komerčných značiek. Medzi sebou hovoria o značkách, i keď si nemôžu dovoliť nič z toho, čo vidia.“ LoveLife sa inšpiroval marketingovou kampaňou na nealkoholický nápoj Sprite. V polovici deväťdesiatych rokov predaj Spritu stagnoval, kým firma nezačala agresívnu kampaň, ktorou vsadila Sprite do kultúry mladých, sponzorovala hip-hopové koncerty a umiestnila atraktívnych, populárnych mladých ľudí do internetových chatových miestností alebo vysokoškolských internátov a zaplatila im za to, že vychvaľovali a rozdávali Sprite nevtieravým spôsobom. Sprite je dnes jedným z najprofitujúcejších nápojov na svete, pretože sa mu podarilo využiť to, čo marketingoví experti nazývajú „cool“ efekt, t. j. vplyv, ktorý má malý počet „mienkotvorcov“ na normy a správanie sa ľudí v ich okolí. Túto teóriu zatiaľ najviac využili firemní marketingári, no špekuluje sa aj o tom, že malý počet určovateľov trendov dokáže zmeniť celkové správanie ešte väčšmi než nakupovanie, najmä pokiaľ ide o kriminalitu, samovraždy a sexualitu. Z tohto dôvodu loveLife založil po celej krajine malú sieť rekreačných stredísk pre mladých ľudí, známych ako Y-centrá. V Y-centrách sa mladí ľudia môžu naučiť hrať basketbal, volejbal a iné druhy športu, ako aj breakdance, vysielať v rozhlase a spracúvať texty. Všetky aktivity Y-centier vedú tzv. groundbreakers loveLife – starší mládežníci – dvadsiatnici, ktorí podobne ako tí, ktorí spropagovali Sprite, sú štýloví, veselí a prejavujú elán, pokiaľ ide o produkt, v tomto prípade o loveLife a jeho program vyzývajúci na sexuálnu zdržanlivosť. Ak abstinencia, monogamia a prezervatívy náhodou zlyhajú, každé Y-centrum je napojené na kliniku plánovaného rodičovstva, ktoré ponúka antikoncepčné tabletky a prezervatívy a liečbu sexuálne prenosných chorôb, ako napr. syfilis a kvapavka. Centrá však neponúkajú liečbu symptómov AIDS a len niektoré z nich ponúkajú testovanie na prítomnosť vírusu HIV. Ktorýkoľvek mladý človek sa môže stať členom Y-centra. Podmienkou účasti na aktivitách centra je však absolvovanie programu seminárov o AIDS, plánovanom rodičovstve a iných záležitostiach súvisiacich so sexualitou a dospievaním. Semináre zvýrazňujú biologické aspekty AIDS a prevencie, ale nie skúsenosti s touto chorobou a jej dôsledky na ľudský život. Podľa loveLife poskytujú informácie, ktoré mladí ľudia nemusia dostať od svojich rodičov a vrstovníkov, ale ktoré im pomáhajú robiť správne rozhodnutia o vlastnom sexuálnom správaní. Členovia tiež absolvujú tréning na zvýšenie sebaúcty, pretože – ako Harrison povedal v interview v roku 2001: Medzi sexuálnym správaním mladých ľudí a ich zmyslom pre vieru v budúcnosť je priamy vzťah. Tí mladí ľudia, ktorí sa cítia motivovaní, ktorí cítia, že sa majú na čo tešiť, sú tí, ktorí sa chránia, ktorí sa zariadia tak, aby nedostali HIV/AIDS. To všetko je o sociálnych diskontných sadzbách, ktoré mladí ľudia použijú na svoje budúce výnosy. Vo februári 2003 som navštívila Y-centrum loveLife vo veternej oblasti južne od Johannesburgu nazývanej Vaal Triangle. V mestských štvrtiach tejto oblasti žijú milióny ľudí, mnohí z nich sú prisťahovalci z vidieckych oblastí Južnej Afriky alebo zo susedných krajín. Vaal, kedysi „zlátanina“ fariem bielych majiteľov, je dnes obytnou oblasťou pre chudobných černochov. Zo začiatku sa sem presťahovalo iba niekoľko rodín, keďže vláda apartheidu používala notoricky známe zákony, ktorými obmedzovala príliv chudobných černochov túžiacich po lepšom živote v Johannesburgu. Po zrušení rasistických zákonov sa tam ľudia nasťahovali, mnohí z nich si však nemohli dovoliť ísť bývať do bohatších štvrtí Alexandry a Soweta bližšie k mestu. Dnes sú cesty a ďalšie služby v oblasti nedostatočné vzhľadom na početné a ustavične rastúce obyvateľstvo a mnoho ľudí nemá elektrinu ani prístup k čistej vode a hygienickým zariadeniam. Nezamestnanosť prevyšuje 70 percent a miera kriminality je najvyššia v Južnej Afrike. Y-centrum loveLife je spojenou stavbou dvoch malých budov purpurovej farby, obkolesených železným plotom a ostnatým drôtom. Vnútri areálu skupina mladých mužov v krátkych nohaviciach a tričkách robila zahrievacie cvičenia na vonkajšom basketbalovom ihrisku a dievčatá a bosé deti sa na nich pozerali. Vnútri hlavnej budovy ďalšia skupina chlapcov v módnych voľných džínsoch a dredoch nacvičovala hip-hop a dve dievčatá v počítačovej miestnosti skúšali pracovať s Microsoft Word. Blížil sa Valentín a Y-centrum zorganizovalo skupinovú diskusiu pre svojich členov. Asi tridsať tínedžerov, väčšina v školských uniformách, sedelo na zemi vo veľkej seminárnej miestnosti a hádali sa, kto by mal platiť za čo na Valentína. Diskusiu viedla groundbreakerka v tričku loveLife a šatke loveLife uviazanej v pirátskom štýle na hlave. „Chodím von so svojou kočkou, ja míňam peniaze a stále sexujeme,“ vyhlásil jeden z chlapcov. „A ja chcem vedieť, aký je rozdiel medzi mojou kočkou a prostitútkou?“ Transakčný sex – sex ako výmena za peniaze, čo nemusí byť vyslovene prostitúcia – vystavuje mnoho dievčat z mestských štvrtí riziku AIDS. Potreba alebo túžba po peniazoch, mobilnom telefóne, po novom oblečení vedú dievčatá a mladé ženy do sexuálnych vzťahov so staršími mužmi, ktorí sú možno nakazení vírusom HIV. V týchto vzťahoch dievčatá často nemôžu alebo muža ani nepožiadajú, aby použil prezervatív. „Chlapi od nás očakávajú priveľa. Hovoria, že sme paraziti, ak s nimi nespíme,“ vyhlásilo bucľaté dievča v uniforme z miestnej katolíckej školy. „Dievčatá žiadajú príliš veľa vecí,“ vstúpil do diskusie chlapec. „Myslím si, že to nie je správne. Ak si väčšina chlapcov myslí, že Valentín je o kupovaní sexu, chlapci s tým musia prestať.“ Dievča povedalo: „My, dievčatá, nesmieme ustúpiť.“ Títo mladí ľudia určite hovorili o sexe otvorene, podľa návodu Harrisona. Napriek tomu sa mi zdalo, že tu čosi chýba. „Hovoríte v týchto diskusných skupinách niekedy aj o AIDS?“ spýtala som sa neskôr groundbreakera. „Robíme to nepriamo,“ odpovedal. „Vieme, že keby sme prišli a začali im prednášať o AIDS, nepočúvali by. Odvrátili by pozornosť. Takto sa rozprávame o pozitívnych veciach, napríklad o tom, ako robiť správne rozhodnutia, ako sa spolupodieľať na zodpovednosti, o pozitívnej sexualite…“ Je to pravda? Naozaj sa chcú mladí ľudia v Južnej Afrike, podobne ako ich politici, vyhýbať problému AIDS? Chcela som sa stretnúť s mladými ľuďmi mimo Y-centra a spýtať sa ich, čo si o tom myslia. O niekoľko sto yardov ďalej od Y-centra som navštívila sídlo St. Charles Lwanga, katolíckej organizácie, ktorá v štvrti realizuje mnoho aktivít. Ich program boja proti AIDS nazvaný Inkanyezi, čo v jazyku Zulu znamená „hviezda“, poskytuje poradenstvo mladým ľuďom o AIDS a poskytuje aj jedlo a ďalšie potreby asi štyrom stovkám sirôt a ľudí žijúcich s AIDS vo Vaale. St. Charles Lwanga je organizácia nezávislá od loveLife a jej rozpočet je skromný, menej ako desatina toho, čo loveLife míňa len na billboardy. V programe Inkanyezi pracujú takmer výlučne dobrovoľníci, ktorých jedinou odmenou je, že môžu zjesť časť jedla – väčšinou ryžu so zeleninou – ktoré varia pre pacientov. Nedostatok financií výrazne obmedzuje pomoc, ktorú Inkanyezi dokáže poskytnúť. Zdravotné sestry Inkanyezi prideľujú lieky proti tuberkulóze, lebo antiretrovirálne lieky sú dnes pridrahé. Pacientom, ktorých navštevujú, skutočne chýbajú mnohé zo základných potrieb pre život a ľudskú dôstojnosť. Opustení pacienti majú niekedy vypnutú vodu aj elektrinu, čo sťažuje ich umývanie a starostlivosť o nich. Najhoršie je, že mnohí pacienti sú spoločensky izolovaní a žijú osamote v úbohých chatrčiach. Dvere sa dajú prelomiť veľmi ľahko a v noci sa lupiči zo susedstiev dostanú dnu a ukradnú všetko, niekedy dokonca pacienta znásilnia. Justice Showalala, vedúci programu Inkanyezi, pre mňa zorganizoval stretnutie so skupinou mladých ľudí z Orange Farm, jednej zo štvrtí vo Vaal Triangle. Prišlo asi dvadsaťpäť mladých ľudí. My sme ich rozdelili do troch menších skupín. Rozšírenie HIV v Orange Farm nie je známe, niekoľko mladých ľudí v skupine mi však vysvetlilo, že vírus zmenil ich život. Hovorili, že boli svedkami extrémnych predsudkov a diskriminácie ľudí, ktorí trpeli na AIDS, a nevedeli, na koho sa majú obrátiť, keď zistili, že ich príbuzný alebo priateľ je HIV pozitívny. „Ľudia hovoria, že by ste sa nemali dotknúť človeka s HIV,“ povedalo jedno dievča. „Mám v škole kamarátku, ktorá prezradila, že má AIDS, odvtedy sa s ňou nikto ani len neprechádza.“ Justice vysvetlil, ako ponúkal niekoľkým svojim HIV-pozitívnym klientom, že im predstaví niektorých učiteľov z miestnej školy. „Povedali: – Ak chcete, aby som sa stretol s ľuďmi s AIDS, radšej mi prichystajte gumový odev.“ Y-centrum loveLife robí veľmi málo pre to, aby pomohlo mladým ľuďom riešiť takúto zmätenosť, stigmu a hanbu. Síce poskytuje individuálne poradenstvo malému počtu mladých ľudí nakazených HIV, no tým, ktorí sú hladní, bez domova alebo osamelí, ktorí trpia príznakmi AIDS, odporúča poradiť sa s inými mimovládnymi organizáciami vrátane Inkanyezi. Aj keď sa v Y-centre hovorí o sexe otvorene, o skúsenostiach s AIDS sa nehovorí nič. Jedno dievča mi povedalo: „V Y-centre som sa naučila hrať basketbal a na stretnutiach sme hovorili o nátlaku rovesníkov, keď ti tvoji kamaráti radia, aby si stratila panenstvo, aby si dokázala, že si fajn dievča. Ja som sa však bála, že ľudia, ktorí na tom stretnutí boli, zistia, že moja sestra má HIV. Hovorili sme o AIDS, akoby šlo o problém niekoho iného.“ Oveľa ťažšie, ako diskutovať o sexe, je riešiť bolesť, fyzickú i citovú, ktorú vírus spôsobuje. „Už som o HIV počula,“ povedalo mi iné dievča oblečené do svetlomodrého trička so šatkou uviazanou okolo hlavy. „A potom som zistila, že moja mama je HIV-pozitívna. Bola som šokovaná, tak veľmi šokovaná. Dokonca som to povedala mojej učiteľke. Povedala mi, že sa to môže stať komukoľvek, že to muselo byť kvôli chybám, ktoré moja mama urobila, a že ja by som v mojom živote nemala robiť tie isté chyby.“ Staršia žena, sediaca vedľa dievčaťa v modrom, jemne poopravila svoju dcéru. „Niekedy ženy nemajú žiadnu voľbu,“ povedala. Bola štíhla, s hlbokými tmavými očami a skriveným úsmevom. Bola oblečená celá v čiernom, okrem bejzbalovej čiapky s červenou stužkou – univerzálnym symbolom solidarity s ľuďmi nakazenými HIV. „Nakazia sa kvôli svojim manželom, a nemôžu nič urobiť.“ „Stalo sa to takto,“ pokračovala staršia žena. „Bolo to vtedy, keď sme žili v Sowete, pred tým, než sme sa prisťahovali sem. Jeden deň sme prali spolu šaty. Moja dcéra mi hovorila, že sa jej snívalo, že som bola chorá, že som mala rakovinu a že som umierala. Počkala som, kým sme doprali, a potom som jej povedala, že som nakazená HIV. Povedala mi: ,Vedela som to, stále si bola chorá a stále si podporovala skupiny.‘ Bola na dne, celý deň len plakala a potom aj celú noc. Hovorila som jej, ,jedine Boh vie, prečo ľudia majú túto chorobu. Neboj sa, nezomriem hneď teraz‘.“ „Raz som navštívila Y-centrum loveLife,“ spomínala ďalej. „No videla som len deti, ako sa hrajú. Sadla som si a rozprávala sa s nimi, a oni boli šokované, keď som im povedala, že som HIV pozitívna. Hovorila som im o tom, aké to je, a jedna z nich mi povedala, že sa spýta vedúceho, či by som mohla prísť na väčšiu skupinu. To sa stalo asi pred šiestimi mesiacmi a oni ma nezavolali. Nepresťahovala som sa a moje číslo sa nezmenilo. Neviem, prečo nezavolali.“ „Myslím si, že by malo existovať viac poradenských centier a viac podpory pre ľudí, ktorí zistia, že ich rodičia sú HIV pozitívni,“ povedalo dievča v modrom. „To ťa zloží, dostane ťa to. Keď stojím v triede a mám odrecitovať báseň alebo niečo iné, zisťujem, že nič zo seba nedostanem. Nemôžem sa sústrediť. Problémom je ignorancia. Nestarala som sa o HIV, kým som sa nedozvedela, že moja mama je nakazená. Potom som sa začala zaujímať o týchto ľudí. Želám si, aby viacerí ľudia v tejto krajiny rozmýšľali rovnako.“ (Dokončenie v budúcom čísle) Z The New York Review of Book preložila Judita Takáčová