Africké horúčavy zaplavili augustové Slovensko, ktoré sa tak ponáhľa do ďalekej Európy, že zabúda na kultúru a históriu nielen iných svetadielov, ale aj na vlastnú. Divadlá a galérie sú takmer vysušené, kiná okrem záplavy gýčov prežívajú totálne umelecké suchoty.
Napriek tomu si však prichádzajú v plnej kráse a sláve zapoľovať do vyľudneného slovenského safari, k slnečným brehom Váhu, do ríše Matúša Čáka, Čachtickej panej a k rodisku madagaskarského kráľa Mórica Beňovského bojovníci, šamani a zaklínači až z najčiernejšieho srdca Afriky. Až v troch galériách mesta Piešťany sa môže potešiť oko, uspokojiť či zneistiť dušu a zahorieť zvedavou úctou srdce slovenského diváka pri odhaľovaní tajomstiev masiek a sošiek, pomenovaných jednoducho – Africké kmeňové umenie.
Je ich vyše 130, sú z drsného i pomaľovaného dreva. Ich rodiská sú značne vzdialené: Burkina Fasso, Nigéria, Kongo, Pobrežie slonoviny, Keňa, Mali, Ghana, Gabun a ďalšie pre našinca takmer neznáme a nepoznané fľaky na mape.
Teraz sa môže náš pyšný „Európan“ presvedčiť, že z čierneho kontinentu plynula nielen lacná pracovná sila, ale i tajomné, metafor plné a fantáziou prekypujúce umenie, ktorého výtvarné hodnoty dosahujú vrcholce melódií jazzu z New Orleans a najvyššie aj víchrice Armstrongovej trúbky. Je v nich čaro nedopovedaného: hľadanie zmyslu lásky a života, modlitba k odvráteniu búrok, strach z umierania, výzva k obrane, odvaha odolať dobyvateľom, snívanie o pokoji a splynutí.
Stáročná, tajomstvom zahalená pevnina
Slovenské bydlisko majú masky v piešťanskej Galérii MM v zeleni parkov, na hlavnej promenáde v Jazz-Art Galery. Ich najrozsiahlejšia časť sa nachádza v Balneologickom múzeu. V ňom aj ostanú na dlhý čas prístupné hosťom slnečného mesta zblízka i zďaleka a isto budú dôstojnými partnerkami ladným sochám piešťanských parkov.
V čom sa môže zdať africké umenie novátorské? Ide o originály, pre nás, málo informovaných a vzdelaných, aj o objavy. Táto kultúra však v čiernej, tajomstvom zahalenej pevnine existuje už stáročia. A hoci im chamtivé „bledé tváre“ v mene šírenia civilizácie často pod etikou šírenia kresťanstva veľa znivočili a zhanobili, stále o tejto čiernej kultúre platí to válkovské: „Kultúra nepotrebuje zbrane na svoju obranu, lebo sama je zbraňou“.
Africké výtvarné umenie sa v súčasnosti stáva dokonca módou a kopírujú ho mnohí návrhári od Lagerfelda, Montanu, Diora až po Ninu Richi. „Móda je to, čo je v móde,“ vravieval Jean Cocteau. A André Malraux, tak ako Bertold Brecht a po ňom Arianne Mnouschkina preberali inšpirácie, metodiku tvorby, ba aj metafory a tvarovanie až po teóriu „odstupu“ a celý „princíp odcudzenia“ prezentovaný v Nádeji, Dobrom človeku zo Se-čuanu, Kaukazskom kriedovom kruhu, ale dokonca i v Shakespearovských hrách o intrigách na kráľovskom anglickom dvore.
Slovenské bydlisko pri Váhu zďaleka nie je osamelé, pokiaľ ide o symboly Afriky, ktoré, ako píše Erich Herold, „stali sa symbolom tohto svetadielu, ako sa stala aténska Akropola pre Grécko, či Eiffelova veža pre Francúzsko“.
Pocta Afrike zaburácala v hudobnej podobe, ako ju pre otváraciu slávnosť a vlastný koncert zložil a predviedol džezový šaman Dodo Šošoka. Takmer hodinu trvalo jeho veľké africké sólo. Tvár a maska boli nerozoznateľné. Duša a srdce na dlani boli rozoznateľné až priveľmi. Divák a poslucháč to pochopili pri jeho burácajúcom safari, naplno však až vtedy, keď sa po hromobití tónov a bubnov ozvalo ticho.
Vplyv afrického umenia na svetové
Celkom ticho a nenápadne premýšľa zberateľ Ivan Melicherčík, ktorý z viacerých ciest po Afrike, ale aj z Atén, Belehradu, Štokholmu a New Yorku podovážal tých úctyhodných 130 kúskov, čo ďalej.
Čo ďalej? Pocta Afrike nie je jednorazová. Spolu s grafikom a maliarom Jiřím Anderlem a výtvarníkom Rolandom Hütterom, najvýznamnejšími zberateľmi afrického umenia v Česku, premýšľa Ivan Melicherčík o projekte knihy, ktorá by predstavila ich kolekciu. Položili sme mu niekoľko otázok.
Ako vás pochytila práve takáto vášeň?
– Od detstva ma priťahovali tajomné kúty a zákutia zeme. Cestovateľská dvojica Hanzelka – Zikmund bola mojím chlapčenským vzorom.
V Afrike ste ako doma?
– Bol som tam viackrát. Nikdy nie nadlho, iba na skok. Najdlhšie vtedy, keď som pôsobil ako korešpondent v Belehrade.
Vari vás priťahovala africká divočina?
– Priťahoval ma pokoj v nej. Drevená kmeňová plastika mi bola symbolom tohto kontinentu, vyjadrovala zmysel jeho túžby po pokoji, hovorila mi do duše.
Podľa čoho ste vyberali exponáty pre svoju zbierku? Bolo to vôbec možné?
– Vyberám vždy. To by malo byť zmyslom umenia, aj jeho fanúšikov a zberateľov. Usiloval som sa vyhýbať lacným napodobeninám. Hľadal som typické a zaujímavé tvary. A všetko to, čo dokazuje, že vplyv afrického umenia na svetové je oveľa väčší, než si to samo priznáva.
Aký je hlavný zmysel tejto výstavy?
– Zmysel majú všetky tie výstavy, ktoré sa nepredvádzajú a nie sú čírou defilírkou efektného umenia, ale prispievajú k okysličeniu kultúrnej ponuky.
Čo vás spája s autorom koncertína Dodom Šošokom?
– Školské lavice, cesty po Afrike, jej kultúra a úsilie nenechať si len pre seba, čo máme, ale dávať to aj iným.
Keď je krádež dôkazom
Mona Lisa sa stala slávnou odvtedy, čo ju ukradli z Louvru. Kradnuté veci zrejme stúpajú na cene. „Čo sa stane, ak tu, medzi hlukom elektronickej hudby a štrngotom tanierov a pohárov, ktosi čosi ukradne?“ spytujem sa čašníka. „A má to vôbec nejakú cenu?“ odpovie otázkou. To isté sa spýtam mladej galeristky. „Ukradne? To je vylúčené. Zamkla som hlavný vchod. Všetci musia vchádzať, aj vychádzať naokolo, takže ich vidím,“ znela odpoveď.
Príduc domov, počujem z televízie správu, že zo stráženej pevnosti španielskej miliardárky ukradli všetkých Goyov, Pissarov a iné poklady. Volám Ivana Melicherčíka: „A vy sa nebojíte, že vám dačo zmizne, že vám ukradnú masku?“ „Bodaj by! Aspoň by som vedel, že ľudia u nás majú o umenie záujem!“ odpovedá hlas v telefóne.
