Afganistan, neočakávaný, ale nevyhnutný dôsledok historickej neadekvátnosti neoliberálnej globalizácie na spôsob Západu vedeného USA – I. časť
Výsledok vojny v Afganistane dokázal, že vládnuce kruhy na Západe nedokážu objektívne vnímať realitu. O to viac klamú, šíria nezmysly, deformujú spoločenskú atmosféra a aj ináč manipulujú masy, ale dbajú na starú konzervatívnu zásadu, že na vojne treba zarobiť. Príspevok je kritický a chce poukázať na nebezpečenstvá, ktoré vyvoláva politika USA a ich spojencov v 21. storočí, lebo nechce pripustiť, že svet je multipolárny. Sily i možnosti Západu sú obmedzené a ak sa neprijmú kroky na ich radikálnu zmenu, budú len upadať a povedú k zvyšovaniu nestability vo svete.
Slovenská „lojálnosť“ v neschopnosti západnej vládnucej elity realisticky hodnotiť situáciu vo svete
Na Slovensku je stále priveľa „angažovaných“ politikov, novinárov, analytikov, akademikov, aktivistov a pod., ktorý víziu sveta podľa USA s lokajským nadšením ospevujú. Na túto tému by sa dala zostaviť veľká kniha nezmyselných (a hlúpych) výrokov, ktoré by však nemali čítať osoby mladšie ako 18 rokov, aby to nenarušilo ich duševné zdravie. Nedávno sa svojimi popletenými výrokmi na tému invázie v Iraku v roku 2003 zaskvel Dzurinda. Kritika USA a NATO (na rozdiel do EÚ) sa však ani v podmienkach pôsobenia neschopnej podvodníckej a agresívnej hegeromatovičomoci podporovanej neduživou zlomyseľnou čaputovčinou nepripúšťa.
Nečudujme sa našim mocipánom, že sa vzhľadom na zloženie koalície (pozbieraní z plagiátorov, patologických luhárov, osôb s kriminálnou minulosťou, ľudí s obmedzeným intelektuálnym obzorom, diletantov, pozérov i takých, ktorí asi ani nevedia, kde sa vlastne ocitli atď.) v tom, čo sa deje vo svete, nevyznajú. O problémoch Afganistanu sa dokážu vyjadriť len príliš všeobecne a servilne a pre istotu opakujú iba to, čo počuli vo Washingtone a Bruseli (Kollár sa síce zase raz dušoval, že sem nepustí viac ako 10 Afgancov, ale jeho vyhrážky i sľuby majú hodnotu starej deravej ponožky). Vrchol submisívnosti predstavujú výroky Korčoka, ktorému občas sekunduje Naď. Ich lojálnosť USA a NATO síce prekračuje všetky predstaviteľné medze, ale obraz vojny v Afganistane na Slovensku ani vo svete svojou „svätou prostotou“ nezlepšia.
Koalícia má strach už z kadečoho a o to silnejšie sa drží moci a zneužíva ju. Možno pri tom uvažuje tak, že ak bude hovoriť len to, o čom si myslí, že upadajúce a zdeptané Spojené štáty chcú počuť (platí to nielen pre bezpečnostno-politickú oblasť), bude to záruka, že ak padne hegeromatovičomoc, tak sa jej Washington zastane. Slovensko síce nie je Afganistan, ale také tlupy babrákov, ako bude hegeromatovičomoc po strate vlády, USA nepotrebujú a, samozrejme, finančne ani ináč nebudú podporovať. A ak budú potrebovať, tak si nájdu nových, „šikovnejších“ vazalov.
Nehumánna superveľmoc porušujúca medzinárodné právo bez ohľadu na morálku, zásady a hodnoty, ktoré lživo veľkohubo hlása
Napriek tomu, že rétorika USA je plná slov o spravodlivosti, demokracii, ľudských a kadejakých iných práv, v skutočnej politike ide o pohŕdavú neúctu k právu. V každej vojne (Afganistan, Irak, Líbya a Sýria), ktorú USA v 21. storočí rozpútali, došlo k porušeniu medzinárodného práva. Tento prístup k právu je spojený s mnohými vojnovými zločinmi. Začalo sa to bombardovaním Juhoslovanskej zväzovej republiky v marci 1999 a pokračovalo vo všetkých uvedených vojnách, ale došlo k nemu aj v iných štátoch, ktoré sa stali terčom najmä leteckých útokov a nasadenia dronov USA (Pakistan, Sudán, Somálsko a i.). O brachiálnosti konania Washingtonu svedčí už spomenuté zabitie U. bin Ládina, ale predovšetkým neslýchane arogantné zavraždenie iránskeho generála K. Sulejmaního (veliteľa špeciálnych jednotiek Kuds Iránskych revolučných gárd) v januári 2021.
K úchylnému arzenálu „principiálnej“ politiky Washingtonu patrí aj dvojaký meter hodnotenia. Jediným kritériom je, či konanie určitého aktéra medzinárodných vzťahov vyhovuje záujmom USA a ich spojencov, popr. či je ochotný podriadiť sa im. S tým je spojená ďalšia oblasť porušovania medzinárodného práva, a to úchylné vyhlasovanie sankcií, ktoré sa „rozhadzujú“ na rôzne strany, všade tam, kde „neposlúchajú“ Washington.
Hanebnou stránkou je, že patologické aktivity USA podporuje nielen NATO, ktoré je ich nástrojom, ale v mnohých prípadoch aj EÚ, ktorá si tým často škodí. Aktuálnym príkladom sú protiruské sankcie.
Špecifickým momentom porušovania medzinárodného práva je väznica v Guantáname. V roku 2009 prezident B. Obama, na druhý deň po nástupe do funkcie, podpísal výnos o tom, že do roka sa väznica má zatvoriť, ale tá funguje doteraz. Do tejto „várky“ zločinov možno zaradiť aj tajné väznice CIA v spojeneckých štátoch. V prípade EÚ, ktorá vie prelievať krokodílie slzy nad kdejakým pochybným disidentom, sa problém väzníc zamietol pre istotu pod koberec, hoci chvíľu sa naň poukazovalo.
Nakoniec skoro došlo k dejinnému paradoxu – bývalý väzeň z Guantánama Abdul Kajjúm Zákir mal byť ministrom obrany vo vláde Talibanu. V rokoch 2001 – 2007 bol väznený v Guantáname a potom ho previezli do afganského väzenia, z ktorého ho prepustili v roku 2008 a zapojil sa do boja proti cudzím vojskám. Podľa novších mediálnych informácií kreslo ministra obrany vraj dostane mulla Mohammad Jakúb, syn zakladateľa Talibanu mullu Omara.
Lojalita vytváraná finančnou „pomocou“, ktorá sa minula účinkom a generovala korupciu
Neoliberálna globalizácia na spôsob USA, ktorá „utešene“ funguje aj v EÚ, je postavená na právne „neobmedziteľnej“ slobode podnikania – najmä pôsobenia ekonomických, predovšetkým finančných skupín nadnárodného charakteru. Aktuálne to vidieť na tom, aká je škodlivá činnosť veľkých „farmafiriem“, dosahujúcich rozprávkové zisky vďaka hystérii okolo COVID-19, ktorú sa však napriek masívnemu očkovaniu nedarí zvládať a o liečení choroby sa hovorí veľmi málo.
Najdravejším finančným žralokom je vojensko-priemyslovo-finančný komplex. Pred jeho nebezpečenstvom už pred viac ako polstoročím, pri odchode z funkcie prezidenta USA varoval D. D. Eisenhower (v druhej svetovej vojne v rokoch 1944 – 1945 hlavný veliteľ západných spojeneckých expedičných síl v Európe), ktorý iste vedel, prečo na to upozorňuje.
Aj afganská vojna sa stala príkladom nenásytnosti vojensko-priemyslovo-finančného komplexu. Obrovské finančné prostriedky zištne vložené do tohto projektu (farizejsky označovaného za misiu), sa síce minuli účinkom a pomsta sa nepodarila. Sú však kruhy, ktoré na vojne veľmi dobre „zarobili“. V nezávislom think-thanku Security Policy Reform Institute spracovali zoznam firiem, ktoré získali v USA najvyšší podiel na štátnych objednávkach na afganskej vojne. Boli to Lockheed Martin, Raytheon, General Dynamics, Boeing, Northrop Grumman. Ide o známe veľké firmy, ktoré sú na popredných miestach rebríčkov, ktoré o medzinárodnom obchode so zbraňami uverejňuje aj renomovaná ročenka SIPRI.
Výdavky na vojnu v Afganistane sa zostavujú podľa rôznych metodík. Už spomenutý Watsonov inštitút na Univerzite Brown uvádza za 20 rokov vojny sumu 2 313 miliárd USD. Podľa iných metodík sa uvádzajú vyššie náklady, ktoré ešte budú stúpať v budúcnosti najmä pre požiadavky finančného zabezpečenia veteránov.
V súvislosti s vojnou USA proti terorizmu od roku 2001 iná správa Watsonovho inštitútu uvádza, že v rámci štátneho rozpočtu USA sa na ňu vydalo vyše 5,8 tisíc miliárd USD, ku ktorým možno pripočítať aj viac ako ďalších 2,2 tisíc miliárd USD na starostlivosť o veteránov nasledujúcich 30 rokov, teda spolu vyše 8 tisíc miliárd USD. Na chamtivosť vojensko-priemyslovo-finančného komplexu upozorňujú zdroje, ktoré uvádzajú, že v rokoch 2015 – 2019 len príjmy generálnych riaditeľov uvedených piatich firiem boli vyššie ako 500 miliónov USD.
Neefektívnosť vynakladania prostriedkov na vojny vojensko-priemyslovo-finančný komplex vôbec netrápi, lebo za „tovar“ mu zaplatia. Doplácajú na to americkí daňoví poplatníci, ale aj všetci tí, ktorí v USA nakupujú zbrane a vojenskú techniku (vrátane SR – nákup lietadiel v USA v roku 2018 a nové „militarybiznisplány“ Naďa).
Na bojiskách, ktoré opúšťajú, washingtonskí vojaci neraz zanechávajú zbrane a vojenskú techniku. Po odchode Iraku to bolo prevažne z toho dôvodu, že vraj preprava ťažkej bojovej techniky (tankov) by bola drahšia, ako bola jej zostatková hodnota a prezentovalo sa to ako „dar“ pre irackú vládu. V prípade Afganistanu to je bizarnejšie, lebo k mnohých aj moderným americkým zbraniam a vojenskej technike vo výzbroji afganských vojenských a bezpečnostných síl sa dostal po ich kolapse nepriateľ USA – Taliban.
Viacero vážnych nezrovnalostí vo vojne zistil Úrad osobitného generálneho inšpektora pre rekonštrukciu Afganistanu (Special Inspector General for Afghanistan Reconstruction). Nezabrala totiž utkvelá americká predstava, že za peniaze sa dá kúpiť a urobiť všetko a tak „investované“ sumy realitu v Afganistane nedokázali zmeniť. Finančná pomoc podnietila úplatkárstvo, lebo chudobná krajina bola zaplavená sumami, ktoré boli pre drvivú väčšinu obyvateľov predtým nepredstaviteľné a nedostupné. Washington sa síce formálne snažil korupciu potlačiť, ale v skutočnosti toleroval rôznych špekulantov, ktorých považoval za spojencov napomáhajúcich pri „zmene“. Korupcia prekvitala aj pri voľbách, a to bol aj jeden z dôvodov, že zvolení predstavitelia nemali autoritu v spoločnosti. Afganistan sa stal podľa niektorých hodnotení „čiernou dierou“, v ktorej sa stratila značná časť pomoci poskytnutej krajine a profitoval z nej aj Taliban.
Vznikol napríklad aj nafúknutý projekt provinčných rekonštrukčných tímov, do ktorých sa vlialo množstvo peňazí, ale v ich rámci sa podľa vojenských predstáv vybudovali neraz objekty, ktoré nezodpovedali miestnym pomerom a zvyklostiam. Ako príklad sa uvádzajú školy, ktoré sa pre nedostatok učiteľov nevyužívali a údajne v niektorých z nich Taliban neskôr vyrábal bomby.
No a aké by to bolo bez klamstiev. Velitelia (vraj aj na skrytý nátlak z Pentagónu a Bieleho domu) „vylepšovali“ hlásenia o výsledkoch činnosti vojsk. Údajne boli aj prípady, že ak správa nebola taká, ako sa očakávalo, dala sa prepracovať. Existuje starý vojenský bonmot – „čo nemôže puška, urobí tužka“, ktorý je zrejme známy nielen v našich končinách, ale aj v USA.
Mediálno-politická podpora právne a ekonomicky deformovaného systému
Vplyv USA vo svete spojený s mäkkou silou formálne vychádza z tzv. príťažlivých hodnôt (demokracia, sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, bohatstvo a pod.), ale zakladá sa na sofistikovanej manipulácii, ktorá prerástla do vymývania mozgov šírením rôznych symbolov a mýtov. Umožnil to technický spôsob informovania po masovom rozšírení elektronických prostriedkov, ku ktorému sa po druhej svetovej vojne v podmienkach bipolarity pridala téza o jedinom type slobodnej (politicky, sociálno-ekonomicky i kultúrne) spoločnosti na svete, ktorá má podobu západnej (buržoáznej) liberálnej demokracie. Jej najdokonalejším predstaviteľom sú, samozrejme, USA (pre marketing interpretované ako „Amerika“) – krajina neobmedzených možnosti pre každého. Šance má aj čistič topánok, predavač na pumpe alebo umývačka riadu, len sa musí snažiť…
Viaceré problémy, najmä trauma z vojny vo Vietname, ale aj ropný šok v roku 1973, nezamestnanosť, pretrvávajúca chudoba a pod. však „nútili“ mediálno-politické kruhy najmä od 80. rokov (aj s prípravou nástupu ekonomického neoliberalizmu), aby sa pri informovaní zvyšovalo zavádzanie a klamstvo. V médiách nebadane došlo ku krutému obratu – pravdivosť a objektívnosť informácií sa dostávali do pozadia, oslabila sa v nich etika a zodpovednosť. Sťažilo sa financovanie médií, do ktorých vstupovali finančné kruhy a začali ich ovládať, rástla závislosť médií na príjmoch z reklamy, ktorej výšku podmieňovala sledovanosť a i.
Vytvoril sa fenomén médií tzv. hlavného prúdu. Ide o médiá, ktoré sú financované nadnárodnými spoločnosťami a informujú deformovane v duchu potrieb neoliberálnej globalizácie. Výberom tém a problémov a spôsobom ich interpretácie sa zameriavajú na manipuláciu verejnej mienky, vytvárajú špecifickú atmosféru (generujúcu napätie) v spoločnosti, kde sa ostrakizujú sily a kruhy, ktoré im „prekážajú“.
Špecifickou kategóriou sa stali verejnoprávne médiá (spravidla ide o televízne a rádiové stanice, popr. tlačové agentúry), ktorých pôsobenie je v jednotlivých štátoch rôzne upravené. Mali by pôsobiť objektívne, vyvážene, bez vplyvu politických subjektov, financované z verejných zdrojov, s obmedzeným rozsahom reklamy a pod. Médiá hlavného prúdu však v podmienkach politického a ekonomického liberalizmu často prehlušia aj ich hlas či pohľad.
V záujme zvyšovania sledovanosti väčšina súkromných médií vstúpila do špecifickej súťaže, kde išlo o to, za akúkoľvek cenu zvýšiť záujem čitateľov (poslucháčov, divákov) o seba. Obsah sa stal nevyvážený, vyhľadávali sa senzácie marginálneho charakteru a ako „fígeľ“ sa využívali nadpisy príspevkov, relácií a pod., ktoré často neobsahovali to, čo avizovali. Hľadali sa nové formáty ohlupovania verejnosti, ktoré stavali na nízkych pudoch, vulgárnej zábave atď.
Silnou zbraňou sa stali filmy z Hollywoodu, ktoré šírili americký sen, americký spôsob života a pod. Technická, formálna stránka filmov sa preferovala na úkor umeleckého obsahu. Výrazne narástla prezentácia násilia. Hlavným cieľom filmového priemyslu sa stalo zvyšovanie zisku. S týmto cieľom sa rozvíjali aj ďalšie oblasti masovej kultúry.
V súvislosti s rozvojom sociálnych sietí sa vytvorili aj tzv. alternatívne médiá. Médiá hlavného prúdu za silnej podpory vládnucich politických a hospodárskych kruhov však vedú voči nim agresívnu kampaň, obviňujú ich z neobjektívnosti (čuduj sa svete), konšpirácií a najnovšie aj zo šírenia hoaxov, „fake news“ a pod.
Z politického hľadiska sa médiá stali poľom vyhroteného politického zápasu (vidieť to najmä v čase predvolebných kampaní), kde dominujú subjekty, ktoré sú napojené na silné a bohaté kruhy a prezentujú jednostranný, čiernobiely obraz sveta. Samozrejme, stále existujú, ale je ich veľmi málo, aj odvážni novinári a kritické médiá, ktoré poukazujú na deformovaný charakter súčasnej neoliberálnej ekonomickej a politickej moci a obnažujú jej aféry, škandály, protiprávne a amorálne konanie a i., ale v marazme informácií médií hlavného prúdu to často zaniká.
Objavili sa aj priame prenosy z rôznych násilných akcií – zajatí rukojemníkov, pouličných nepokojov a pod. Vojna v Iraku v roku 1991 sa označuje za prvú televíznu vojnu. 11. september tiež vyvolal hrôzu najmä pre jeho vysielanie v televízii.
O spojení troch znakov diktatúry neoliberálnej globalizácie vo vojne v Afganistane a pohľade na ňu
Deformovaná právna, finančná a mediálno-politická dimenzia pôsobenia neoliberálnej globalizácie, ktorá čoraz viac obsahuje prvky blízke fašizmu, sa naplno prejavila aj vo vojne v Afganistane. Podarilo sa vytvoriť dojem, že všetko je v poriadku, vojna proti Talibanu je úspešná a Afganistan sa stane spojencom Západu, hoci s tým budú spojené rôzne ťažkosti. Vojnové zločiny sa prehliadali (veď nič sa nestalo po Juhoslávii ani po Iraku a okrem toho vojakov USA nemôže súdiť Medzinárodný trestný tribunál). Vojna prinášala zisky pre vojensko-priemyselno-finančný komplex, ktorý manipuloval aj médiá hlavného prúdu, aby o nej informovali v „potrebnom“ duchu.
V podmienkach silnejúcej rusofóbie a sinofóbie sa v posledných rokoch šírili stupídne klamstvá o záujme RF a ČĽR podporovať Taliban. Špičku výmyslov, ktoré nemožno nazvať ináč ako hlúpymi a manipulatívnymi, predstavovala informácia o tom, že Moskva vraj platí Talibanu za každého zabitého amerického vojaka.
USA a NATO šírili formálne „pozitívny“ obraz o nevyhnutnosti vojny v Afganistane a jej výsledkoch. V rôznych kruhoch však v USA i na Západe vznikali kritika vojny a vážne pochybnosti o jej zmysle a vývoji. Vážne problémy medzinárodnej bezpečnosti, politiky a ekonomiky umožnili tieto hlasy odsunúť do pozadia. Napriek tomu rezonoval problém, ako by USA (i NATO) mali z Afganistanu odísť bez toho, aby pri tom „stratili tvár“.
Nakoniec sa zvolil ten najhorší postup. Treba poukázať na to, že odchod sovietskych vojsk po invázii v roku 1988 bol celkom iný ako odchod, ktorý sa zmenil na útek USA a ich spojencov. Moralizátorsky by sa mohla dodať stará slovenská múdrosť, že dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, pokiaľ sa ucho neutrhne.
Iný koniec však táto surová a nezmyselná „misia“ ani nemohla mať. Hanba padá najmä na J. Bidena a jeho administratívu, ale k potupnému koncu „misie“ prispeli aj politika D. Trumpa, B. Obamu i G. Busha ml. (podľa niektorých médií najmenej inteligentného spomedzi prezidentov USA po rozpade bipolarity), ktorý odchod označil za chybu. Celá afganská vojna bola sériou nesystematických a málo premyslených krokov, ktoré sa zakrývali rôznymi klamstvami. Odďaľovanie rozhodnutia o skončení vojny prinieslo pre USA veľkú blamáž, ktorá je zosilňovaná spôsobom, ako sa to uskutočnilo a čo všetko sa pri tom „zomlelo“.
Záver k druhej časti
Afganské fiasko je novým medzníkom úpadku USA, ktorý má viacrozmerný charakter. Okrem toho, že výrazne zhoršuje obraz USA vo svete všeobecne, ale aj u spojencov, prináša nové problémy pre Washington v najnevhodnejšom čase. Americká spoločnosť je vnútorne hlboko rozdelená (až rozčesnutá). Zostarnutý prezident USA, ktorý začína mať veľa zdravotných problémov, vzbudzuje čoraz viac pochybností o schopnosti zvládnuť mimoriadne náročnú situáciu a dovládnuť do konca funkčného obdobia.
Sily, ktoré J. Bidena „pretlačili“ do kresla prezidenta, však fungujú dobre. Výsledkom bude, žiaľ, len menšia vypočítateľnosť politiky Washingtonu. Budú ju ovplyvňovať osoby, ktoré zastávajú najvyššie funkcie v administratíve (a zdá, že boli starostlivo vyberané), ale aj Kongres s jeho právomocami. Evidentné je pôsobenie hlbinného štátu, ktoré z pozadia tlačí na establišment. Skrytý je aj tlak silných hospodárskych, najmä finančných elít na vládu. Svoje do politiky vnášajú aj médiá, ktoré sa stali príliš namyslenými a prispievajú k napätiu v spoločnosti i vo vláde. Príliš pestrá zmes ľudí, skupín, záujmov a názorov, ktoré doteraz stmeľoval predovšetkým obraz nepriateľa. Rusofóbia ani silnejúca sinofóbia neveštia nič dobrého, ale problémy, do ktorých sa USA prepadajú už desaťročia, nevyriešia. USA však zrejme nič iné už nevedia robiť a podobne ako v prípade útoku na Afganistan im zostáva len trpké priznanie, že aspoň niečo urobíme.
RF i ČLR však patria k hráčom, s ktorými sa musí počítať nielen pri riešení problémov novej moci v Afganistane, ale aj v globálnej politike, bezpečnosti i ekonomike. Dá sa predpokladať, že médiá hlavného prúdu, ktoré sú vydesené z toho, čo a ako sa stalo, okrem skutočných informácií budú zo zúfalstva, ale aj zákernosti vypúšťať aj mnoho výmyslov i klamstiev.
Celkom na koniec krutý bonmot – dejiny sa vraj vždy vyvŕšia na nevinných. To je možno odkaz aj pre EÚ – ak chce dobre fungovať, musí sa čo najrýchlejšie vzdať závislosti od USA a NATO, robiť skutočne vlastnú (zahraničnú, bezpečnostnú, ale aj ekonomickú) politiku, ktorá rešpektuje, že súčasťou Európy je aj Rusko so svojimi legitímnymi národnými záujmami. Samozrejme, vyžaduje to aj ukončenie bezbrehého neoliberalizmu.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
