Tak predsa idete do volieb? Vy ste to predsa nevzdali? Naozaj sa idete pokúsiť o come back? Takéto a podobné otázky dostávam v posledných dňoch pri náhodných stretnutiach s ľuďmi či z telefonátov. Priznám sa, i mňa správa, že SDĽ ide do parlamentných volieb, tak trochu vyviedla z rovnováhy. Veď v decembri 2004 delegáti 10. zjazdu v B. Bystrici rozhodli o integrácii strán SMER-u a SDĽ. Určite to nebolo jednoduché ani ľahké rozhodnutie. 15 rokov budovania novej modernej slovenskej ľavice, 15 rokov budovania značky SDĽ stálo každého z jej členov kus ťažkého a zložitého života. Samozrejme, boli tu i politické chyby, zlé rozhodnutia či roztržky vo vedení strany. Členská základňa však v drvivej väčšine stála za touto značkou, lebo najlepšie poznala jej cenu. O to ťažšie bolo rozhodovanie sa ku koncu roku 2004. Nakoniec zvíťazila myšlienka integrácie ľavice i za cenu najvyššiu – obetovanie srdcovej záležitosti, značky SDĽ. Vtedy sme všetci naivne verili, že okrem tých ľudí, ktorí roky budovali SDĽ, ktorí jej venovali všetky schopnosti, vedomosti, všetok čas, že okrem týchto ľudí nikto túto značku nevytiahne. Zabudli sme však na jedno. Sme na Slovensku a tu je možné všetko. Značku vytiahli tí, ktorí ešte možno donedávna bojovali proti nej. Vytiahli ju tí, ktorým srdcovo určite nič nehovorí a vidia v nej len dobrý biznis. SDĽ je značka odbornosti, sociálnosti, spolupráce, integrácie a zodpovednosti. Je to značka slovenskej ľavice. Preto je smutné, že bude využitá jedine na komerčný účel, resp. na oslabenie integrujúcej sa ľavice. Možno tí, ktorí dnes SDĽ reprezentujú, sú len nastrčení ľudia, aby voličov zmiatli. O to je to pre túto značku horšie. Dlho som rozmýšľal, či mám tento článok napísať, či vlastne má zmysel dnes niečo písať. Denne sa totiž viac a viac presviedčam, že politika už nie je vecou presvedčenia, svedomia, služby občanom, ale že je to predovšetkým biznis a komerčná záležitosť. Tak ako sa mení doba, meníme sa aj my, menia sa i naše hodnoty. Vidíme to všade okolo. Televízie nám ponúkajú nezmyselné reality šou, z politiky sa vytratila morálka a zodpovednosť, poslanci sú skôr našou hanbou ako vzorom, vláda je zahľadená sama do seba. A tak vlastne ukradnutie, či prisvojenie si niečoho, čo nám vlastne nepatrí, k čomu nič necítime, len zapadá do dnešnej doby. Doby, kde slovko Ja je prednejšie ako My, kde solidaritu vystriedalo sebectvo, kde slušnosť sa zmenila na aroganciu. Dnes som už realista a preto pripúšťam, že môj názor môže byť len bezmocným výkrikom do tmy. Na strane druhej som však presvedčený, že bez vnútornej viery, presvedčenia a skutočných hodnôt život za veľa nestojí. Netreba totiž zabúdať, že život je múdry a každému z nás pošle na jeho konci faktúru. Každý z nás by mal dbať nato, aby nebola príliš drahá a bolestná. Ľubo Dzurák, Nováky
