Dovoľte mi zareagovať na niekoľko názorov Eduarda Chmelára, ktoré boli uverejnené v SLOVE 10/2000. „Žiadna propaganda nemôže vyvážiť objektívne poznanie. Preto by sa vláda namiesto masírovania mozgov mala usilovať o celkom jednoduché zvýšenie informovanosti o NATO a jej aktivitách… Masmédiá by mali prinášať viac informácií, komentárov, analýz, ktoré objasnia súčasnú pozíciu Severoatlantickej aliancie, ako aj geopolitické súvislosti s tým spojené. Treba otvorene hovoriť o nedostatkoch aliancie i rizikách integrácie.“ Autor akoby pracoval na MO SR, pretože to isté tvrdíme aj my. Ak niekto očakáva „masírovanie mozgov“, bude sklamaný, pretože žiadna kampaň za vstup do NATO sa nepripravuje. So zvyšovaním informovanosti to myslíme vážne. Asi však nebude jednoduché ujasniť si, čo je informácia a čo propaganda. Za jej príklad totiž autor považuje „toľkokrát opakovanú bájku o príleve zahraničných investícií“. Tá „bájka“ znie tak, že v Česku, Maďarsku a Poľsku po vstupe do NATO prudko narástol objem zahraničných investícií a v minulom roku v každej z týchto krajín objem zahraničných investícií na hlavu obyvateľa mnohonásobne prevýšil tento ukazovateľ na Slovensku. Podľa mňa to je konštatovanie faktu. Naopak, za príliš idealistický považujem názor, že „národ sa môže cítiť bezpečne iba vtedy, ak sú budované záruky globálnej bezpečnosti, nie aliančnej.“ Politika je totiž umením možného. Navyše, takýto argument je podľa mňa na úrovni argumentu, že do NATO treba vstúpiť, pretože s alianciou zdieľame rovnaké hodnoty. Jednoducho, na Slovensku to zaujíma iba málokoho.
„Veď to bola práve ona (vládna koalícia), ktorá svojím amatérskym a necitlivým správaním voči mienke vlastného obyvateľstva počas kosovskej krízy zapríčinila dnešný stav.“ Obávam sa, že dnešný stav verejnej mienky nezapríčinila vláda, ale bombardovanie Juhoslávie. Ak by sa vláda vtedy postavila proti, verejná mienka by dnes priaznivejšia voči NATO nebola.
„Najhoršou pozíciou, akú môže v tejto situácii vládna koalícia zaujať, je obviňovať občanov zo súčasného nepriaznivého vzťahu k Severoatlantickej aliancii… Ak bude vláda prezentovať odporcov vstupu do NATO div nie ako zločincov, určite ich takýmto spôsobom nepresvedčí, aby zmenili svoj názor.“ Súhlasím, vláda to však, našťastie, nerobí. Netreba si zamieňať vládu za niektorých politikov vládnej koalície. Pre zaujímavosť uvádzam, že jeden z publicistov píšucich proti zásahu NATO v Juhoslávii, Anton Hrnko, dnes pracuje ako referent na MO SR v oddelení zodpovedajúcom za integráciu do NATO a hoci v časti tlače sa z toho urobila aféra, minister obrany i A. Hrnko jednoducho tvrdia presne to, čo autor. Obávam sa však, či si autor priveľmi neidealizuje odporcov zásahu NATO a na druhej strane priveľmi nedémonizuje ľudí s opačným názorom. Tých svojho času opisoval ako sympatizantov vraždenia. Fakty sú však jednoducho také, že obyvateľom Slovenska bol takmer úplne ľahostajný zásah aliancie v Kosove, tak, ako im bol ľahostajný zásah juhoslovanskej armády v provincii, predtým zásah USA a Veľkej Británie v Iraku a neskôr zásah Rusov v Čečensku. Ľahostajné im nebolo iba bombardovanie Juhoslávie, s ktorou majú naši obyvatelia úzky citový vzťah. Možno práve tvrdé konštatovanie faktov bez silných slov otvorí priestor na to, aby sme konečne s chladnou hlavou začali hovoriť o tom, čo sa pred rokom vlastne stalo.
Juraj Ďurina, riaditeľ Tlačového a informačného strediska MO SR, podpredseda pracovnej skupiny NP PRENAME pre prácu s verejnou mienkou
