Ako turistický sprievodca po našom hlavnom meste si všímam popri svojom výklade aj reakcie zahraničných návštevníkov. Väčšinou ide o dôchodcov, ktorých znalosti o našom geopolitickom priestore a našej histórii sú minimálne, a tak namiesto „súkania“ dátumov a mien, kedy a kým bol postavený ten-ktorý palác, snažím sa im sprostredkovať aj ďalšie informácie o histórii, ale aj súčasnosti nášho mesta i Slovenska. S potešením konštatujem, že prehliadka historického centra sa turistom mimoriadne páči a oceňujú jeho malebnosť.
Ganymedova fontána
Jediné, čo ma trocha mrzí (ale tu treba vziať do úvahy aj vzdelanostný profil návštevníkov) je, že záujmy väčšiny z nich sú ovplyvnené moderným chápaním turizmu idúcim po atrakciách a nie po hodnotách. Prejavuje sa to napríklad tým, že viac než Rolandova či Ganymedova fontána alebo mariánske stĺpy ich pozornosť zaujmú moderné, resp. presnejšie povedané nové sochy, ktorými po otvorení hraníc mesto chcelo prilákať zahraničných turistov. A tak sa najčastejšie niekoľkohodinoví návštevníci Bratislavy fotia pri Čumilovi, Schöner Nácim alebo Napoleonovi. Tí, ktorí si už zaobstarali zahraničné bedekre s popisom Bratislavy, sa pýtajú aj na Modrý kostolík a pod Alžbetou rozumejú výlučne Sisi a nie jej menovkyňu – maďarskú sväticu z 13. storočia.
Čumil
Na druhej strane trochu ich zaráža, že počet typicky slovenských reštaurácií dnes vysoko zaostáva za reštauráciami, ktoré majú v názve (i v jedálnom lístku) iné etnické zameranie – mexické, argentínske, kubánske, írske atď. Ak sú z tohoto stavu trocha rozčarovaní, snažím sa ich upokojiť tvrdením, že to pravé Slovensko sú lesy, vrchy v strede a na severe krajiny, kde nájdu vodopády, jaskyne, termálne kúpele, lyžiarske terény, zrúcaniny hradov a zámky, prírodné krásy a údolia, z ktorých má každé svoj vlastný špecifický folklór. O tieto destinácie však zatiaľ cestovné kancelárie neprejavujú príliš veľký záujem. Len tak mi napadá, ako by šikovná cestovka s kultúrne vyspelou klientelou mohla zaplaviť operné produkcie Zvolenských hier zámockých medzinárodným publikom a cez deň im ponúknuť návštevy blízkych klenotov – Banskej Štiavnice, Kremnice, Španej Doliny či Banskej Bystrice.
Štúrovo súsošie
Ústretovosť voči turistom by však mala mať svoje hranice. Vo vleklej polemike medzi Bratislavským okrášľovacím spolkom a stúpencami zachovania súsošia štúrovcov na dunajskom nábreží sa najnovšie krajne neférovo začalo argumentovať aj zahraničnými turistami. Nie však rakúskymi, ktorých by socha cisárovnej azda najviac oslovila, hoci ešte pred pár desiatkami rokov všetko, čo pripomínalo Habsburgovcov, bolo u našich západných susedov tabu. Istý významný slovenský prekladateľ si spomenul, že v Štúrovom vraj najznámejšom diele Slovanstvo a svet budúcnosti (ktoré sa všeobecne považuje za dielo úplne pomýlené a málo významné) sú prvky antisemitizmu, čo by mohlo iritovať židovských turistov prichádzajúcich do nášho hlavného mesta. Ešteže nepridal k tomu aj tvrdenie, že podobne by mohla socha pohoršovať možno už vari neexistujúcich českých jazykových puristov, ktorí Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny pokladali za zradu na jednotnom československom jazyku a národe, alebo turistov maďarských. Veď proces štiepenia Uhorska sa začal práve momentom emancipácie Slovákov začatej Štúrom na bratislavskom evanjelickom lýceu.
Mária Terézia na dunajskom nábreží
Neochota uvoľniť miesto pre návrat sochy Márie Terézie na pôvodné miesto sa často prezentuje ako prejav komplexu slovenskej menejcennosti či zriekania sa rakúsko-uhorských dejín. V meste, akým je Bratislava, ktorého história priam dýcha multietnicizmom, je to prakticky nemožné. Ale ani s tým multietnicizmom to netreba preháňať, pričom možno pripomenúť, že až do posledných desaťročí 19. storočia poznačených zúrivou maďarizáciou Prešporok bol v podstate mestom nemecky hovoriaceho obyvateľstva (v 1850 sa k Maďarom hlásilo 7 % populácie). Ak Slovákom, opuncovaným ako nacionalisti, na odorácii predčeskoslovenskej histórie mesta čosi vadí, určite to nie je cisárovná a Rakúšania, ale skôr tí, čo tu až do prvej svetovej vojny dusili národný živel metódami, ktoré sú v dnešnej civilizovanej Európe takmer neuveriteľné. Keby sme si zobrali príklad od našich južných susedov, tak už by sme mali v meste sochy alebo aspoň busty dnes zabudnutých národne orientovaných Bratislavčanov, ako boli Michal Mudroň, Ernest Kutlík, prípadne spisovateľov prvej polovice 20. storočia, ktorým „ponovembrové mesto“ tak ľahkovážne odobralo pamätné miesta ich stretnutí v kaviarňach Štefánka, Metropol a Luxor. (Vari by Rimania dovolili zdevastovať svoju slávnu Café Greco?) A to už vôbec nehovorím o tom, že ak sa neďaleko od nás stavajú sochy poľného maršála, ktorý kedysi vtiahol na bielom koni do Košíc, mohli by sme si trúfnuť aj na sochu Andreja Hlinku, hoci nie dosť rozvážne a spravodlivo oficiálne označeného za „otca národa“.
Ľudovít Štúr vraj s Bratislavou nemá veľa spoločné. Nenarodil sa tu a nie je tu pochovaný. Budova evanjelického lýcea, uhorského snemu, sídla jeho Slovenských národných novín, miesta, z ktorého štúrovci vyrazili na pamätný výlet na Devín a námestie, na ktorom boli rozpustené oddiely slovenských dobrovoľníkov podporujúcich (v naivnej viere) rakúskeho cisára proti maďarskej revolúcii, to je zrejme všetko málo, aby si tu socha kodifikátora spisovnej slovenčiny zaslúžila dôstojné miesto. Vždy keď prechádzam s turistami popri súsoší, s hrdosťou poviem „toto je náš oneskorený Dante“ a podobne pri pamätnej tabuli Murgaša poznamenám „toto je náš Marconi“. Hrdosť na rýdzo slovenskú zložku dejín nášho hlavného mesta nijako nevylučuje pozitívny vzťah a záujem o celé (rakúsko-uhorské) dejiny Bratislavy, v ktorých má cisárovná významné miesto. Tak ako sme nevrátili na pôvodné miesto sochu Milana Rastislava Štefánika, tak by sa dal nájsť (napr. v rámci hradného areálu) aj dôstojný priestor pre sochu panovníčky, ktorej tohoročný jubilant Anton Hykisch kedysi (a teraz v reedícii) venoval svoj román Milujte kráľovnú.
