Po roku 1989 aj v našom geopolitickom priestore nastala renesancia fenoménu, označovaného minimálne dvoma pojmami – ako národniarstvo alebo nacionalizmus. Ich striktná hranica sa sotva dá určiť, pretože ich interpretácia máva najrôznejšiu podobu, od dehonestujúcej až po patetickú.
História dokazuje, že na Slovensku tento fenomén bol a reálne existuje aj v súčasnosti. Jednou z nových príčin jeho aktuálnosti je nepochybne tlak komerčnej mediálnej multikultúry, ktorá stiera kultúrnu identitu jednotlivých národov a etník. Preto sa problém dotýka nielen postkomunistických krajín, ale aj zvyšnej Európy. Jeho zvýraznenie na Slovensku a v ostatných ekvivalentných krajinách spôsobuje to, že donedávna bol zmrazený internacionálnym charakterom bývalých režimov, ktoré navyše pomerne dlho odolávali svojou ideologickou bariérou vonkajším multikultúrnym vplyvom. Dá sa očakávať, že časom sa jeho viditeľnosť zníži, hoci historické korene, čerpajúce zo starých krívd, ho zrejme nenechajú zaniknúť.
Dôsledky v etickej rovine
Odhliadnuc od príčin národniarstva a porovnávania jeho rozmerov s ostatnými krajinami, nemožno si nevšimnúť jeho traumatizujúci dopad na spoločnosť v rovine etickej. Desať rokov od novembrových udalostí zaznievajú samonominácie typu: „Ja som pronárodný!“, škatuľkujúce výroky: „On je protislovenský!“ Takto sa tradičná rozpoltenosť spoločnosti prehlbuje a celkom umelo sa chce rozdeliť na Slovákov a Neslovákov. Aj keď sa väčšiny takáto názorová vyhranenosť netýka, predsa jestvujú malé skupiny, ktoré sa vzájomne obviňujú na jednej strane z nacionalizmu až ľudáctva, a na strane druhej z kozmopolitizmu či kolaborantstva so Západom a nadnárodným ekonomickým spoločenstvom. Objektívne treba dodať, že zatiaľ čo jedna skupina používa rétoriku a nerelevantné formy odporu z 19. storočia, druhá s prisilným akcentom na občiansku spoločnosť akoby stratila pud sebazáchovy v rámci kultúrnej identity.
Ak zostaneme v teoretickej rovine a pripustíme, že spoločnosť sa rozdelí na dobrých a menej dobrých, ak nie rovno zlých Slovákov, musíme nastoliť otázku: Aké kritériá pri tom treba zohľadniť? Napriek tomu, že takto nastolený problém odkrýva svoju absurdnosť, pokúsme sa na to odpovedať. V minulom storočí, keď sa prejavilo úsilie o národnú identitu aj v uhorských krajinách, bolo možné rozpoznávať na pozadí zbedačených a neuvedomelých más, pomaďarčených – odnárodnených Slovákov od Slovákov národne uvedomelých. Veď o tom, či Francisci alebo Kráľ, zakúsiaci pre oddanosť národu chlad väzenských múrov, alebo nevidiaci Hrebenda, ktorý roznášal zablatenými cestami Horného Uhorska kalendáre a knihy, šíriac tak svetlo poznania a osvety medzi prostým ľudom, boli proslovenskí, sa dá ťažko pochybovať. A čo Štúr, Hurban a celá plejáda ich spolupracovníkov? Akékoľvek pochybnosti o ich orientácii a vzťahu k národu sú nemiestne.
Výnosný artikel
Dejiny nedávne sa zdajú byť menej priehľadné. O tom, kto bol a kto nebol národne orientovaný počas prvého slovenského štátu, sa vedú polemiky dodnes. Tisova vláda reprezentovala Slovensko, no vôbec nie zvrchované a demokratické. Napriek tomu mala veľa prívržencov, uznávajúcich jej kredit pronárodnosti. Povstaniu sa vyčíta, že bolo namierené proti vlastnému štátu, čo by sa mohlo javiť ako protinárodné. Len dovtedy, kým sa neozvú hlasy, že nechcelo zlikvidovať štát, ale jeho režim. Ak sa opatrne nezastavíme pri otázkach spojených s vyvážaním Židov zo Slovenska, nemôžeme nevidieť problém osudu ich majetku. Tu sa totiž proslovenskosť, aspoň tá oficiálne proklamovaná, stala výnosným artiklom. Stovky obchodov, ale aj tovární a iných živností, prešli podľa rasových zákonov do rúk „roduverným“. Bolo to po prvýkrát, keď si Slováci nechávali platiť za to, že sú Slovákmi.
Istú analógiu však možno vidieť na Slovensku aj po polstoročí. Strany, ktoré sa pred rozpadom federácie deklarovali ako pronárodné, boli počas privatizácie štedré k svojim prívržencom. „Pronárodniarstvo“ sa opäť stalo výnosné. Ak sa na problém pozrieme z hľadiska etického, iba ťažko sa dá považovať za „veľkého Slováka“ ten, kto mal z toho finančný profit. Napokon, ak ktosi hlása nevyhnutnosť kultúrnej identity a sám pritom prepadol konzumnému spôsobu života, stáva sa nápadným a málo dôveryhodným. Martýrsky imidž národovcov minulého storočia sa totiž nedá kúpiť ani za doláre.
K podobnému nezmyselnému rozdeľovaniu na „dobrých a menej dobrých Slovákov“ by sme prišli aj pri riešení iných problémov. Len v oblasti ekologickej existuje viacero dilem. Čo je lepšie: mať alebo nemať jadrové elektrárne? Sú Slováci, čo ich nechcú z hľadiska bezpečnosti, a sú Slováci, ktorí v nich vidia zhmotnenie národnej suverenity a energetickej nezávislosti. Ťažko možno obviniť jedných či druhých, že chcú zámerne škodiť svojej vlasti a ťažko tu označovať tých viac proslovenských. Podobne je to aj v názorovej nejednotnosti pri ďalšej kandidatúre SR na ZOH v Tatrách. Jedni chcú zviditeľňovať Slovensko, druhí chrániť jeho prírodu. Ktorí sú proslovenskejší?
Azda netreba ani viac uvádzať, aby sa naplno odhalila absurdita takéhoto rozdeľovania spoločnosti. Veď ako sa dajú principiálne rozdeliť Slováci žijúci na Slovensku, ktorí dodržiavajú zákony a plnia si svoje záväzky voči štátu? A možno súdiť Slovákov, ktorí z najrôznejších príčin nežijú vo vlasti? Sotva. Napriek tomu predpokladáme, že aj v budúcnosti sa nájdu jedinci, ktorí sa – obyčajne pod záštitou politickej strany – neštítia zneužívať citlivú národnú otázku v osobný prospech a v túžbe po materiálnom zisku budú trieštiť slovenský národ. A to je jedna z príčin, ktoré oslabujú imunitu národnej identity v dnešnom multikultúrnom prostredí.
Autor je pedagóg
