Ian Keeble je maliar, ktorý už štrnásť rokov žije na Slovensku. Z Anglicka ho k nám priviedla zvedavosť a náhoda a v Bratislave sa mu napokon podarilo uskutočniť to, s čím začal už doma – spojiť umeleckú tvorbu s pedagogikou. Ako mnohí iní pôsobil najprv ako lektor angličtiny, teraz už niekoľko rokov vedie vlastnú školu anglického jazyka kombinovanú s maľovaním. Škola sa volá English through Art, ale Ian tvrdí, že by sa mala volať skôr Art through English, pretože v škole ide predovšetkým o to, aby sa žiaci naučili maľovať. A naučiť sa maľovať môže podľa neho skutočne takmer každý.
Kedy si prišiel na Slovensko a čo ťa k tomu viedlo?
– V roku 1994. Žil som v Anglicku v umeleckej komunite v Southamptone, kde som aj vyštudoval maliarstvo. Veľkým problémom bol všeobecný nedostatok práce. Pracoval som s deťmi, ktoré som v škole učil kresliť, vysvetľoval som im, ako používať svetlo, čo je to proporcia, abstrakcia, ako rôzne sa dá uvažovať o umení. V škole som mal zmluvu na desať týždňov, ale moja vyučovacia metóda sa medzi pedagógmi stretla skôr so znechutením, a tak mi odkázali, aby som sa u nich viac o prácu nehlásil.
To, že si odišiel do inej krajiny teda spočíval v tom, že sa ti nepodarilo nájsť prácu a uplatnenie?
– Nie celkom. Chcel som odísť a rozmýšľal som, čo budem robiť. Veľa mojich priateľov bolo v rovnakej situácii a rozhodli sme sa odísť na kontinent. Loďou sme sa preplavili do Hamburgu a nejaký čas sme ostali v umeleckej komunite v Nemecku. Jeden kamarát nás pozval do Bratislavy. Zdalo sa mi to veľmi príťažlivé, pretože v tých časoch to bola stále veľmi nová situácia. Svet za niekdajšou železnou oponou bol pre nás absolútnou neznámou. Netušil som nič o tunajšom kultúrnom živote, umení, myslení. V Anglicku sme žiadne informácie o východnej Európe nemali, a musím povedať, že to ignorantstvo prakticky rovnako pretrváva dodnes.
Ako si vnímal náš kultúrny život? Očakával si viac, alebo menej?
– Neočakával som nič, ale ani veľa, pretože my na „druhej strane“ sme vyrastali ovplyvnení silnou propagandou, ktorá nás učila, že smerom na východ nie je okrem chudoby a totality nič; koniec civilizácie. Bol som veľmi prekvapený predovšetkým bohatým umením, umeleckými organizáciami, podporovanými štátom, čo sa mi zdalo ohromné a zároveň ma to veľmi prekvapovalo. Navyše som tu našiel veľmi nápomocných ľudí.
Na Slovensku si začal maľovať hneď po príchode?
– Áno, to bolo pre mňa najdôležitejšie. Živil som sa však učením angličtiny a opäť som sa tak dostal k práci s deťmi. Zvolil som si cestu vyučovať angličtinu prostredníctvom umenia.
Spôsob veľmi podobný tomu, ako dnes učíš kresliť.
– Áno, ale vtedy som sa oveľa viac venoval jazyku Chcel som učiť, a keďže väčšina umelcov je nútená nájsť si druhé zamestnanie, usiloval som sa to spojiť. Učenie je pre mňa veľmi zaujímavé aj preto, že ma zaujímajú spôsoby, akými ľudia dokážu rozvíjať a prehlbovať svoju tvorivosť. Myslím si, že v našom povedomí prevláda falošná predstava, že maliara robí vrodený talent a že to prichádza automaticky. Samozrejme, sú nadaní ľudia, ale každý musí ten talent rozvíjať, bez toho je nič.
Myslíš si, že niekto, komu nie je daný do vienka výrazný výtvarný talent, sa dokáže naučiť kresliť či maľovať?
– Áno, je veľa dobrých umelcov, ktorí sa vďaka cieľavedomému prístupu dokázali veľmi vypracovať, pretože mali kreativitu a rozhodli sa pracovať aj na technike, ktorou by ju využili.
Ako v praxi vyzerá vyučovanie angličtiny prostredníctvom umenia?
– Moji žiaci sú zväčša ľudia, ktorí sa chcú naučiť maľovať. Pri vyučovaní používame angličtinu, takže nejde o typickú výučbu angličtiny. Žiaci sa učia angličtinu v škole alebo na univerzite, a tu ju môžu uplatňovať prakticky a navyše v súvislosti s činnosťou, kvôli ktorej sa prihlásili do kurzu. Možno by sa kurzy nemali nazývať „English through art“ ale skôr „Art through english“.
Kto sú tvoji žiaci?
– Najskôr som učil deti zo základnej školy na Hlbokej ulici v Bratislave. Neskôr som mal možnosť získať vlastný ateliér, ale trochu som sa bál pracovať v ňom s deťmi, pretože som tam mal rôzne chemikálie. Prestal som teda učiť deti, ale rád by som s tým opäť začal. Moji súčasní žiaci majú rôzne profesie a musím povedať, že veľa z nich pracuje v bankách. Svojho času prevládali právnici, mám aj dosť ľudí z počítačových firiem. Je to možno trochu príznačné, že práve ľudia podobných povolaní túžia rozvíjať aj umelecké cítenie. Myslím si, že rozvíjanie tvorivosti bude čoraz potrebnejšie.
Existujú v kurzoch rôzne úrovne podľa technickej zručnosti? Ako dokážeš odhadnúť nadanie žiaka?
– Vediem trojmesačné kurzy, v ktorých sa dá pokračovať. K žiakom pristupujem individuálne. Ich úroveň či povahu nadanie dokážem odhadnúť na základe toho, ako sú schopní chápať svetlo, tvary, farby. Zvyčajne ich vyzvem, aby namaľovali portrét, zátišie, a na základe toho vidím, čo dokážu. Veľmi dobre si uvedomujem, že ľudia majú v rozličných odvetviach rôzne schopnosti. Niektorí ľudia sú prirodzene zdatnejší v portrétnej maľbe, ale nie takí dobrí v krajinkárstve.
Tvoja práca je zväčša abstraktná. Inklinoval si vždy väčšmi k abstrakcii, alebo sa tvoj umelecký prístup zmenil?
– Spočiatku som sa oveľa viac venoval figurálnej maľbe, najmä ako študent. Vždy mi však bolo blízke abstraktné vnímanie sveta, vecí a javov v ňom. Zdá sa mi to zmyslovejšie.
Mnohí ľudia často vnímajú abstrakciu ako brak, za ktorý sa ukrývajú neschopní umelci. Ako ju chápeš ty?
– Abstraktné výtvarné umenie vnímam rovnako ako hudbu. Vyjadruje pocity, myšlienky, náladu, gestá, farby, tvary, často nepolapiteľné veci. Myslím, že abstraktné umenie je jedným z mnohých spôsobov umeleckého vyjadrovania. Je to podobné, ako sa vyjadrovať rôznymi jazykmi, vďaka ktorým takisto dokážeme porozumieť odlišné dimenzie ľudského života, myslenia, cítenia, charakteru. Myslím, že ak niekto chce porozumieť abstraktnému umeniu, nesmie ho len tak zmietnuť zo stola. Vnímanie javov vždy záleží na našej otvorenosti voči novému alebo nepochopenému.
Dokážeš rozlišovať dobré abstraktné umenie od horšieho?
– Áno. Kritériá sú pritom rovnaké, aké platia aj vo figurálnej maľbe. Dokážeme posúdiť, či má dielo dobrú formu, kompozíciu… To isté platí aj o abstrakcii. Abstrakcia je len iný spôsob vyjadrenia toho, čo človek cíti. V istom zmysle je aj figurálne umenie abstraktné.
Čomu sa v tvorbe venuješ prednostne?
– Povedal by som, že ide o vyjadrenie mojich skúseností zo života v Anglicku a na Slovensku. Veľmi ťažko sa mi to konkrétne pomenúva, pretože je to pocitové, ako keby som mal presne opísať chuť. Pre mňa je najdôležitejší emotívny vývoj. Život na Slovensku mi pomohol odhaliť nové vnímanie sveta a mňa samotného.
Čo bolo pre teba nové?
– Najmä moja skúsenosť s ľuďmi a ich schopnosť otvoriť sa, pretože v anglickej mentalite prevláda skôr rezervovanosť. Tu ľudia dokážu oveľa otvorenejšie hovoriť o svojich pocitoch. Bol to pre mňa obrovský kontrast. Aj ja som sa postupne stal oveľa otvorenejším. V umení som zrazu začal objavovať nové možnosti.
Učíš sa teda aj ty od svojich žiakov?
– V Anglicku som mal učiteľa, ktorý nám zvykol hovorievať, že sa od nás učí aspoň toľko, koľko sa my učíme od neho. Dnes tomu celkom dobre rozumiem, pretože učiť sa dá najmä zo spôsobov vzájomnej komunikácie. Mal som aj učiteľku, ktorá vždy poukazovala iba na nedostatky. Ja sa usilujem o opak a zdôrazňujem to, čo je dobré. Verím, že sa to dá rozvíjať.
Vedel by si definovať svoje ambície?
– Takýmto spôsobom asi veľmi neuvažujem. V poslednej dobe sa mi zdá, že moderné umenie je už aj na Slovensku preintelektualizované, čoraz väčšmi zahľadené do seba a ľudia strácajú vrúcnosť, ktorú som tu nachádzal. Umenie bývalo v celej západnej kultúre komunikačným prostriedkom, so svetom a zdá sa mi, že sa to stráca už aj tu. Niektorým mladým umelcom stačí len slepo sledovať západné trendy.
Možno je to aj túžbou po originalite, ktorá sa hľadá čoraz ťažšie. Nakoľko je pre teba dôležitá originalita?
– Bližšia mi je skromnosť. V kubizme sú najznámejšími osobnosťami Picasso a Braque a v mnohých sférach sú priamymi protikladmi. Picasso bol extrovert, ktorý túžil ľuďom ukázať, kto je. Povedal, že nechce robiť umenie, chce robiť Picassa. Braque bol skromný človek, ktorý sám seba opisoval ako záhradníka, ktorý pomaly kultivuje záhradku. Ak hľadáme výbušnú energiu a búrlivosť, nájdeme ju teda u Picassa. Ak hľadáme pokojné miesto na premýšľanie, uprednostníme Braquea. Mne je bližší Braque.
Nechýba ti väčšia publicita? – Nie veľmi. Stačí mi len pokojne pracovať. Umenie si vyžaduje trpezlivosť a je veľmi naivné domnievať sa, že úspech príde rýchlo. Najťažšie v umení je udržať si úroveň počas celého pôsobenia, nielen na začiatku.
Čo považuješ za úspech?
– Úspech je to, keď človek dokáže viesť zdravý a šťastný život, mať dobré vzťahy s blízkymi ľuďmi a snaha čo najlepšie robiť svoju prácu. Dôležité je nestratiť motiváciu a kontinuitu v tvorbe.
Zhovárala sa Silvia Ruppeldtová
