Vylúčenie 21 poslancov Demokratickej strany Srbska z parlamentu pre údajnú nedisciplinovanosť, ktorou vyvrcholilo vnútorné vrenie v rámci vládnucej belehradskej koalície, ešte raz ukázalo, aké ťažké je udržať pokope strany rozličnej veľkosti a politickej orientácie. Podobne ako na Slovensku a v Chorvátsku vznikla aj v Srbsku široká koalícia so základným cieľom poraziť vo voľbách režim jediného človeka. A podobne aj tu, krátko po splnení primárnej úlohy, vyplávali na povrch názorové rozdiely medzi vládnucimi subjektmi či osobná neznášanlivosť medzi ich lídrami. Ibaže v Srbsku spory nabrali rýchlejší spád, hlbšie rozmery a v boji sa využívajú drastickejšie spôsoby. Necelé dva roky po Miloševičovom páde sa z dvoch najsilnejších strán vládnucej Demokratickej opozície Srbska (DOS) stali najväčší rivali. Možno je trochu paradoxné, že Demokratická strana Srbska (DSS) juhoslovanského prezidenta Vojislava Koštunicu a Demokratická strana (DS) srbského premiéra Zorana Djindjiča majú k sebe programovo veľmi blízko, veď pred desaťročím obe vznikli z toho istého politického subjektu. Základný rozdiel medzi nimi nie je v cieľoch, ale v poradí krokov, ako ich dosiahnuť. Zatiaľ čo Koštunica presadzuje najprv vytvorenie pevného legislatívneho rámca (nová srbská ústava, doriešenie vzťahov s Čiernou Horou) a až potom prijímanie konkrétnych reforiem a opatrení, Djindjič je, vzhľadom na hlboké ekonomické zaostávanie krajiny a nedostatok času, skôr náchylnejší riešiť problémy za pochodu. Možno ešte väčšiu rolu pri roztržkách zohral spôsob rozdelenia moci po októbri 2000. Po Miloševičovom páde sa Koštunica stal najpopulárnejším politikom a jeho DSS najpopulárnejšou stranou v štáte. Podiel juhoslovanského prezidenta na moci bol však obmedzený, keďže federácia v tom čase (a tak je tomu aj dnes) nefungovala. O vývoji srbskej spoločnosti sa rozhoduje na republikovej úrovni a tu hrá prím Djindjičova DS za podpory menších strán z koalície DOS. Latentný konflikt prvý raz otvorene prepukol pred rokom po Miloševičovom vydaní do Haagu. Neskôr sa stupňoval a viedol cez vystúpenie DSS zo srbskej vlády až k súčasnému vylúčeniu jej poslancov z parlamentu. Ak sa doterajšie ťažkosti Belehradu dali označiť za „štandardné“ pre daný vývoj, odobratie mandátov posúva Srbsko na tenší ľad. Po celej transakcii srbskú vládu podporuje v 250-člennom parlamente 139 poslancov, namiesto doterajších 131, čo je celkom pohodlná väčšina. No o zvýšení stability sa nedá hovoriť. Naopak. Vylúčenie poslancov zo skupštiny pre časté absencie v mene reforiem je z hľadiska práva a princípov demokracie mimoriadne pochybné. „Bojkot zasadaní parlamentu je legitímnym prostriedkom politického boja, ktorý využívali aj niektoré strany, ktoré sú teraz pri moci, ale ich Slobodan Miloševič pre to nevyhodil z parlamentu,“ zdôrazňuje analytik Slobodan Brankovič. DSS sa chystá celú záležitosť pohnať pred ústavný súd. Jeho rozhodnutie môže vážne spochybniť aj legitimitu súčasnej skupštiny. Situáciu by mohli ešte viac skomplikovať jesenné prezidentské voľby, najmä ak by v nich kandidoval a zvíťazil Koštunica, čo sa nedá celkom vylúčiť. Inými slovami Srbsko rozhodne vkročilo do obdobia právnej a politickej neistoty v čase, keď to hádam najmenej potrebuje.
