A kto vlastne chcel takú demokraciu?

Výzva akceptovať mnohorodosť (pluralizmus) a vítať rôznorodosť (multikulturalizmus) bola doteraz braná ako urážka slovenskej spoločnosti. Lenže spoločnosť, ktorá si nie je schopná (alebo nechce?) uvedomiť samu seba v širšom kontexte a len spätnými pohľadmi dokáže legitimovať svoju prítomnosť a budúcnosť, si neprávom nárokuje na prívlastok demokratická. Vlastne, možno jej je i zbytočný. Spôsob, akým sa pozeráme na náš národ, kultúru a hodnoty, formuje okrem iného i náš postoj k multikulturalizmu. Globálny deficit v otázkach istoty a záruky identity neobišiel ani strednú a východnú Európu, hoci u nás sa k tomuto problému stavia trochu ináč než u západných susedov. Pluralizmus je nebezpečný a neželaný, hra na menšiny a väčšiny je zbytočná – „my“ totiž znamená národ, nie občania. Hľadajúc občiansku spoločnosť V boji proti všemoci komunistického štátu bol pojem občianskej spoločnosti bojovým heslom. Podľa tradície Johna Locka a Alexa de Tocqueville znamenala občianska spoločnosť priestor mimo štátu, mala byť pluralitná a nie uniformná; autonómna a nie kontrolovaná; civilná, čiže na základe všeobecného, rovnocenného občianstva. Vlna renesancie národného nadšenia sa dostavila až po osemdesiatom deviatom, potom už nešlo o slobodného občana, ale o slobodného Slováka. Museli sme sa však prispôsobiť. Pokiaľ sme chceli byť medzinárodne akceptovaní a presvedčiť naše okolie, že budeme i vnútorne stabilnou spoločnosťou, ktorá dá pevný základ mladému štátu, museli sme prevziať hodnoty nám nové a cudzie, takzvané demokratické. Demokratická clona sa postupne stala priehľadnejšou, ako sme očakávali, a vinu nenesie len „hnutie“ – po jeho odchode z prvých radov politiky sa v nás veľa nezmenilo a vďačne si prepožičiavame paroly prvého slovenského premiéra. Ilúzie o mladých demokraciách sa vytratili, oficiálne skonsolidovaná spoločnosť ešte stále nevie zaobchádzať s vlastnou identitou, ku ktorej jej chýba potrebná dávka sebavedomia, umožňujúca tolerantný prístup a objektívny nadhľad v problémových situáciách. Očakávalo sa, že sa v mladých demokraciách paralelne s inštitucionalizáciou politických strán a parlamentov vyvinie i protiváha štátnej moci, opak komunizmu, demokratická občianska spoločnosť. Sila mladých demokracií však nezodpovedá očakávaniam – a nechcem sa vracať k dôkazu prvých rokov slovenskej samostatnosti. Dnes je očividné, že demokracia je len rámec, ktorého obsah nepríde sám od seba, ani Západ si ho nedokáže a nechce vynútiť. Priestor medzi súkromným životom občanov a štátom, na ktorý by sám štát nemal mať vplyv, sa nám vytvoriť nepodarilo. Národ verzus štát? Načo je nám vlastne občianska spoločnosť? V štáte sa realizuje národ, navyše sme všetci občania, teda občiansku spoločnosť máme automaticky… Nie celkom. Základom občianskej spoločnosti sú vyznávané hodnoty, napríklad princípy nenásilia a tolerancie, garantované právnym štátom, nie nevyhnutne príslušnosť ku konkrétnemu národu. Rešpekt a dodržiavanie ľudských práv sú súčasťou základného demokratického katalógu a hoci práva menšín zatiaľ nie sú medzinárodne jednotne definované, všeobecne majú dôležité postavenie. Stojí za to zamyslieť sa, čo by Slovensku priniesla aktívna, sebavedomá občianska spoločnosť. Pokiaľ by ňou bola tá dnešná, skôr viac zlého ako dobrého. Zatiaľ je totiž hodnotnejšie, akej je človek národnosti, než či si váži zákony alebo či odvádza dane a tým spolufinancuje fungovanie štátu. Apropo štát a jeho fungovanie – demokratický štát garantuje práva svojim občanom, minimálne ich vzájomnú rovnosť. U nás to samých občanov neveľmi zaujíma, pokiaľ ide o národný princíp. Fakt, že naše generácie prispeli k rozvoju slovanstva a slováctva v rovnako mizivej miere, ako príslušníci menšín v rámci hraníc našej republiky, je irelevantný. Tlak na menšiny znemožňuje vytvorenie občianskej spoločnosti na Slovensku, dokazuje našu neschopnosť plne akceptovať demokraciu a jej princípy a neguje náš postoj k štátu samotnému v jeho modernom zmysle. Pre nás je strechou národa, ochrannou rukou kultúry a jazyka. To je síce určite dôležité, lenže tieto hodnoty dnes nik nespochybňuje – uvedomme si, že maďarskí i českí susedia prešli vývojom a majú iné plány ako pred storočím. Prešli sme ním i my? Ani EÚ netreba vidieť ako lovca, ktorého najcennejšou korisťou bude práve slovenské bohatstvo. My si však situáciu uľahčujeme tým, že v štáte vidíme radšej spojnicu národa ako zosobnenie princípov a hodnôt spoločnosti. Jedným z následkov je korupcia, o ktorej existencii nemusíme debatovať. Demokracia jednoznačne znamená viac, než môcť si povedať, čo človek chce. Negácia predchádzajúcej doby nie je dostačujúcou definíciou doby novej. V EÚ dúfajú, že tesnou spoluprácou lepšie pochopíme demokratické hodnoty, ale asi sa prerátali. Zatiaľ zjavne nemáme záujem. Záverečná poznámka autorky Je možné, že sa nám fungovanie nášho štátu a hodnoty našej spoločnosti nepáčia. Je pravdepodobné, že sme za to kolektívne na vine my všetci. Je isté, že to za nás nik nezmení, a je smutné, že my sami na to zatiaľ nemáme. Neviem, prečo máme vôbec strach, že nás Taliani či Francúzi – povedzme rovno celá EÚ – chcú o naše kultúrne bohatstvo obrať a my sa bránime útokom. Zaujímavé, že nikomu v Luxemburgu nenapadne strachovať sa o kultúrne bohatstvo, rovnako ako sa necíti ohrozený Francúz. Máme azda strach, že ostatní zbadajú, že vlastne sami presne nevieme, aké hodnoty má vyznávať naša spoločnosť? Že solidarita je pre nás prázdne slovo a jediné, čo máme spoločné, je egoizmus, a preto budeme ešte hlasnejšie kričať do sveta, akí sme kultúrne bohatí a že my si to naše vziať nedáme? Dovoľte na záver: zatiaľ chýba dopyt.