85. jubileum Františka Zvaríka

Volajú ho slovenským Šaľapinom i Pierotom s paletou. Narodil sa v nedeľu a to sú deti šťasteny – v prípade Františka Zvaríka je to určite pravda… Žije obklopený múzami – je divadelník telom i dušou – činoherec, operný spevák aj interpret ľudových piesní, maliar aj literát… Rodák z Vrútok (17. 7. 1921) absolvoval štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave v roku 1942. Na javisku SND stál však už ako študent v roku 1939, aby sa od roku 1940 stal riadnym členom Činohry Slovenského národného divadla, kde pôsobil až do roku 1997. Aj neskôr a vlastne do týchto chvíľ ešte stále účinkuje v Tančiarni. Za šesťdesiatok rokov vytvoril v SND skoro 200 postáv – činoherných i operných. František Zvarík bol totiž v rokoch 1945 – 1956 sólistom Opery SND. Tu bol nezabudnuteľným Borisom Godunovom, kniežaťom Greminom v opere Eugen Onegin, Figarom i Mefistom. Premiéroval aj postavy v dielach slovenských skladateľov – treba spomenúť predovšetkým jeho Štelinu v Suchoňovej opere Krútňava a Jánošíkovho otca v Cikkerovej opere Jánošík. František Zvarík vytvoril aj veľa zaujímavých postáv vo filme a televízii – za všetky uveďme aspoň Obchod na korze, Rodnú zem, Poslednú bosorku, Niet inej cesty, Červené víno, Svätú Barboru, Človeka s puškou a iných. Nevšedná umelecká kariéra, mnohostranný talent: tento osobitý činoherný a operný umelec vtlačil každej z postáv neopakovateľný, sugestívny zvaríkovský šarm. V činohre boli Zvaríkove postavy založené na kontraste fyzickej robustnosti a krehkej duše. Energiu a vitalitu vkladá aj do citovo ladenej interpretácie ľudových piesní. František Zvarík žije stále obklopený múzami – v týchto rokoch sa viac venuje tej tretej, ako hovorí, maľovaniu. Napísal knižky Pierot s puškou a Pierot bez pušky. Váš životopis by sme mohli zhrnúť do niekoľkých priamočiarych faktov – gymnázium v Martine, Konzervatórium v Bratislave, Frontové divadlo a od roku 1940 SND. Na scéne SND sa vystriedala dráma i opera. – Nepomýlil som si cestu. Vo Vrútkach ma oslovila Oľga Borodáčová a potom ma v SND stiahla nová vlna, ktorú sme ako žiaci Jamnického spoluvytvárali s Mikulášom Hubom, Záborským, Zacharom… Opera zo začiatku vo mne vzbudzovala skôr úsmev, priťahoval ma len Šaľapin, videl som ho vo všetkých jeho úlohách. Najskôr ma počul Flögl, začali ma prehovárať, aký som pre operu nenahraditeľný, a mne v tom čas vlastne vyhovovalo, že som sa nemusel nechať vtiahnuť do postáv pofebruárových socrealistických hier. A tak som stvárnil na opernej scéne Mefistofela vo Faustovi, Gremina v Oneginovi, Vodníka v Rusalke, Borisa Godunova, Dona Pasquala i Dona Quijota… Čo hľadali vaši dramatickí hrdinovia? – Lásku, spravodlivosť… Boli to väčšinou rozorvané bohémske duše. Váš štetec sa vyžíva predovšetkým v portrétoch. Ktorú črtu tváre si všímate ako prvú? (Majster sa nezaprel a spýtal sa: na žene, či na mužovi?) – Na žene si všímam vždy čarovný úsmev Mony Lízy, má ho každá, iný, ale má! Výraz očí a potom neprekonateľné krivky ženského tela, najkrajšie, aké príroda vytvorila. Ktosi povedal, že krása spasí svet. Možno nespasí, ale už jej vnímanie je krásny dar. Všímate si teda krásu, a čo si vážite? – Kamarátstvo, úprimnosť a čestnosť, ktoré prinášajú uvoľnenie. Teda to, že úprimnosť voči tomu druhému nebude zneužitá. Kamarátstvo je v tom, že sa môžete porozprávať bez toho, aby ste sa obávali sklamania. Jednoducho, vždy som hľadal rovnakú krvnú skupinu. Ako si udržiavate kondíciu? – Fyzickú striedmosťou a troškou sudového vínka a psychickú čítaním, písaním a maľovaním.