Rok 2005 bude síce pre Slovensko menej historický ako predošlý, ale napriek tomu bude kľúčový. Politici budú čoraz nervóznejší, ich rétorika bude čoraz ostrejšia a voliči budú stále viac cítiť, že sa blíži rinčanie zbraní. Na volebný rok 2006 sa začnú strany pripravovať už teraz. Fáza revolučných zvratov je za nami. Preto v roku 2005 nečakajte v politike radikálne zmeny. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že tento rok bude politicky plynúť v spoľahlivo zabehnutých líniách. Taký postupný a kontinuálny, priam evolučný vývoj. Čo to konkrétne znamená? Vláda: nech to stojí, čo to stojí Po prvé, koalícia. Ako sme si už uplynulý rok zvykli, že vláda menšinová je vláda úplne štandardná a vládnutie prostredníctvom zákulisných dohôd s nezávislými je vlastne v poriadku, neexistuje predpoklad, aby sa na tomto systéme niečo zásadne menilo. Každý článok systému je dostatočne motivovaný, zabezpečené sú aj jeho zdroje, a tak je riziko ohrozenia minimálne. Pre predsedu vlády, ale aj pre koalíciu ako celok platí, že chce dovládnuť do riadnych volieb, nech to stojí, čo to stojí. Či v záujme krajiny, vlastnej strany, či seba alebo svojich spriaznených skupín, nech už posúdi každý sám. A pre nezávislých zasa platí, že svoje už necelé 2-ročné spočívanie v zákonodarnom zbore musia skapitalizovať v maximálnej možnej miere. A opäť: či pre seba, svoje skupinky, alebo svoj región, ostáva otvorené. Rozvrat vlády zvnútra je teda viac-menej vylúčený. Kritikov politického štýlu premiéra to už dávno prestalo baviť, a tak by sme o útoky tohto typu mohli byť v novom roku ochudobnení. Čo neznamená, že vzájomné vnútrokoaličné útoky sú minulosťou. Určite budú pokračovať, ale ich motívom nebude zosadenie predsedu vlády alebo niečo obdobne revolučné, ale prosté vymedzovanie bojového poľa pred súbojom 2006. Je zrejmé, že voličský potenciál niektorých koaličných strán sa výrazne prekrýva, napríklad KDH a SDKÚ, či SDKÚ a ANO. Tak ako sa teda niektoré vládne strany budú biť o tých istých voličov, takisto budú iné strany nútené, v záujme svojej záchrany, profilovať sa aj na úkor koaličného partnera a voči nemu. Okrem bojov o posty, vplyv a zdroje teda pôjde aj o boj o štartovacie pozície v súboji veľkých volieb 2006. Opozícia: spoločný ťah vylúčený Po druhé, opozícia. Tiež prípad sám osebe. Na jednej strane pomerne vypočítateľný postup Smeru. Posledný prieskum volebných preferencií, v ktorom Smer prekročil hranicu 30 percent, potvrdzuje správnosť rázno-opozičnej stratégie, a tu teda niet o čom diskutovať. Hoci… Aj mimoriadne populárny Smer bude musieť v roku 2005 vyriešiť jednu zásadnú dilemu. Dilemu výraznej verejnej podpory na jednej strane, no stúpajúcej hrozby vnútropolitickej izolácie na strane druhej. Reálne na takú izoláciu, v akej sa ocitlo HZDS v rokoch 1998 – 2002, neexistujú dôvody, ale kedy sa už uvažovalo v politike reálne? Ukazuje sa, že stratégia izolácie je jediný spôsob, ktorým môžu menej úspešné strany v roku 2006 zbaviť Smer šance na účasť vo vláde. V podstate je teda isté, že Mikuláš Dzurinda a jemu podobní túto taktiku voči Smeru použijú. Či úspešne (pre nich), to rozhodne volebný súboj, ale tento príbeh je ešte otvorený. Nepomerne menej vypočítateľné je HZDS. Taktika Vladimíra Mečiara urobiť naozaj čokoľvek, aby sa z HZDS stal štandardný a prijateľný politický partner, je zrejmá na prvý pohľad aj politickému ignorantovi a tak isto je zatiaľ pomerne úspešná. To, či ju bude poslušne nasledovať aj silná druhá liga HZDS, aj funkcionári a členovia a v neposlednom rade samotní voliči HZDS, v konečnom dôsledku rozhodne o opozičnom charaktere strany do volieb i o jej budúcnosti po nich. Výsledok je nejasný, pretože rovnako ako mimoriadne schopný politický taktik je predseda strany, rovnako silný je prirodzený opozičný inštinkt hnutia a jeho kľúčových predstaviteľov. A tak budeme asi aj v roku 2005 svedkami viacerých tragikomických vystúpení HZDS, ako to bolo naposledy pri odvolávaní Ľudovíta Kaníka: podporíme, nepodporíme, podporíme, ale neuznávame dôvody a nakoniec podporíme. Toto sa v politike pri dlhodobom dávkovaní dosť často nevypláca. Reformy: pochvaly a závisť „zahraničia“ Po tretie, reformy. Taký „hyperreformný“, akým boli roky 2003 a 2004, už rok 2005 v žiadnom prípade nebude. Najhorúcejší zostávajúci reformný zemiak – školstvo – už asi vládny reformný ošiaľ neohrozí. Robiť rok a pol pred parlamentnými voľbami zásadné opatrenia, proti ktorým existuje taký silný protitlak zainteresovaných a ešte silnejší odpor verejnosti, to si na seba asi nezoberie žiadna strana operujúca v demokratickej súťaži. A tak reformnú bilanciu vlády budeme môcť uzavrieť už na začiatku roka 2005. A odteraz budeme počuť už len spoločný oslavný chorál o blahodarných účinkoch reforiem na našu spoločnosť. Výrazne v ňom pritom zaznejú hlasy zo zahraničia. A práve to „zahraničie“ bude kľúčové. Pretože presne tento obraz, obraz chvály našich reforiem po celom svete, nám bude vláda prezentovať. Samozrejme, ide o ilúziu. Jedno homogénne zahraničie neexistuje, teda nás ani nemôže chváliť. A ani nás nechváli. Chváliť nás budú konkrétne skupiny v zahraničí, medzinárodné finančné inštitúcie, nadnárodné korporácie a iní veľkí podnikatelia, zahraniční neoliberálni politici a rovnako orientovaní analytici a komentátori. Každý legitímne, z vlastných motívov a záujmov. A takisto ako nás spomenutí budú chváliť, teda z vlastných záujmov, takisto by väčšina občanov krajín toho „celého zahraničia“ naše reformy veľmi jednoznačne odmietla. Tiež z vlastných záujmov. Po regionálnych voľbách už naostro Zásadnou politickou udalosťou roku 2005 budú voľby regionálnych parlamentov a predsedov samosprávnych krajov. Pre politické strany budú vhodnou previerkou síl pred parlamentnými voľbami. Tréningom straníckych štruktúr, ich organizačnej sily, schopnosti akcie, marketingového know-how a komunikačnej zručnosti a personálneho vybavenia. Okrem toho budú testom spolupráce. Strany v nich pri hľadaní koaličných partnerov pôjdu ďalej, ako bývalo zvykom, argumentujúc, že politika na regionálnej úrovni je čosi iné než na celoštátnej, čo je v zásade pravda. V skutočnosti však pôjde o dôležitý test prijateľnosti nezvyčajných koalícií a partnerstiev pre voličov. Z pohľadu občanov budú regionálne voľby testom, ako po štyroch rokoch a decentralizácii verejnej správy vnímajú jej nové usporiadanie. A či ho vôbec vnímajú, keďže úroveň účasti na prvých voľbách v roku 2001 bola minimálna. Zásadné prelomy sa v roku 2005 v slovenskej politike pravdepodobne neudejú. Jeden však predsa len áno. Na rozdiel od začiatku roka bude na jeho konci oveľa zreteľnejšie, v akom postavení a rozostavení strany na jar roku 2006 vyrazia do veľkého súboja parlamentných volieb. Aké bloky strán sa vykryštalizujú, aké stratégie strany zvolia, aké nosné témy a akých ľudí nasadia do boja a ukazovať sa bude aj to, aké témy budú nakoniec určovať predvolebnú a volebnú diskusiu a nakoniec rozhodnú. A potom už naozaj pôjde do tuhého.
