18. február v Londýne

Tú sobotu som mal možnosť byť svedkom veľkého protestného pochodu britských moslimov v Londýne. Na pochode sa zúčastnilo údajne až 200 000 účastníkov (ale je to asi prehnané číslo) a bol zorganizovaný viacerými britskými organizáciami. V meste bolo cítiť napätie, prelietavali nad ním vrtuľníky a polícia uzatvorila niekoľko ulíc, po ktorých šiel sprievod. Naň som si počkal neďaleko Hyde Parku. Čakal som pripravený s fotoaparátom. Sprievod sa už spoza rohu ohlasoval pokrikom „Allah aghbar!“. Potom sa čelo sprievodu objavila spoza rohu. Celá táto demonštrácia bola veľmi dobre zorganizovaná a riadená. Na čele dôstojne kráčali vodcovia, za nimi kolóna mužov a na konci kolóna žien a detí. V pravidelných vzdialenostiach sa pohybovali chlapíci s megafónmi vykrikujúci heslá, ktoré po nich ostatní opakovali. Transparenty boli vyrobené sériovo boli na nich heslá typu: „Islam je svetlo pre Európu“, „Európa, nauč sa ospravedlňovať poriadne!“ , „Sekulárni extrémisti“ a pod. Na druhej strane však celej demonštrácii chýbala spontánnosť a skutočná emotívnosť. Využil som príležitosť a zamiešal sa do davu. Chcel som vedieť, akí ľudia sa tu zhromaždili. Rozhodne nešlo o nejaké náhle rozhorčenie nad karikatúrami proroka Mohameda v dánskej tlači (absolútnej väčšine účastníkov nedostupnej). Dokonca sa zdalo, že veľká väčšina sa na demonštrácii zúčastňuje viac-menej z povinnosti. No v očiach mnohých bolo vidieť akési poznanie náhle nadobudnutej moci a pocit spoločného prežívania: Pozrite sa, Angličania, robíme tu zväčša podradné práce, ale teraz je nás veľa a vy sa nás bojíte! Áno, sme tu v podradnejšom postavení, ale máme svoj islam a to nás nad vás povyšuje! Je potrebné zdôrazniť, že otázka islamu v západnej Európe má aj svoju ekonomickú a sociálnu dimenziu. Určite však ide aj o prirodzené napätie vyplývajúce zo stretnutia odlišných kultúr, náboženstiev a filozofických smerov. Konflikt sekulárnej liberálnej demokracie s náboženskou menšinou, ktorá na rozdiel od väčšiny ostatných dnešných Európanov veľmi zdôrazňuje význam svojho náboženstva. Za sporom ohľadom karikatúr proroka Mohameda môžeme vidieť aj večný spor v slobodnej spoločnosti: Kam až siaha sloboda tlače a sloboda prejavu? Máme prijať špeciálnu normu, ktorá by zakazovala európskej tlači dotýkať sa islamu (ako to neoficiálne žiadajú niektorí moslimskí predstavitelia)? Alebo všetkých náboženstiev? Ale potom prečo iba náboženstiev – a nie aj iných filozofických, politických a ideologických koncepcií? Asi by sme sa takto dostali do situácie, že by nebolo možné kritizovať a parodovať v podstate nič. V konkrétnych podmienkach západnej Európy však ide aj o príležitosť na protest príslušníkov ostrakizovanej a vylučovanej komunity, ktorí sa začínajú emancipovať a uvedomovať si svoju silu. V mnohých krajinách sa už počet moslimov približuje 10 percent z celej populácie. Väčšinou sú však odsúdení vykonávať práce, ktoré úž pôvodní obyvatelia vykonávať nechcú: menej kvalifikované, menej platené. Kým generácia pôvodných imigrantov sa uspokojila s tým, že predsa len žije lepšie ako doma, a mohla dúfať, že ich deťom sa podarí začleniť do miestnej strednostavovskej spoločnosti, druhá generácia pochopila, že to bola veľká ilúzia a podarilo sa to len nemnohým. Trocha nadnesene možno povedať, že v súčasnej západnej Európe je islam ideológiou nového proletariátu. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo