Veterné koleso holíčskeho mlyna. Foto: Wikimedia
Prednedávnom sa na podporu verejnej mienky v prospech budovania veterných parkov objavila reklama, ktorá prirovnáva význam veterných elektrární k veterným mlynom v minulosti. Účinkuje v nej známa herečka, na ktorú sa preto zniesla pomerne ostrá kritika. Ako herečka pritom len odviedla svoju prácu… Tvorcovia reklamy a jej zadávateľ však skreslili minulosť viac, než by bolo vhodné.
V reklame sa hovorí o chlebe pre celú dedinu, ktorý v pekárni pečú už od štvrtej ráno, a to majú moderné stroje. Nasleduje otázka: … Kde na toto kedysi brali ľudia energiu? A hneď je naporúdzi pohotová odpoveď: Pomáhal im v tom vietor. Záver reklamy je preto celkom jednoznačný: Veterné mlyny na Slovensku boli kedysi dôležitou súčasťou života. Slúžili na mletie obilia na múku… Veterná energia je naša minulosť aj budúcnosť.
Budúcnosť veternej energie na Slovensku je stále otázna, a to aj napriek poslednému návrhu, ktorým sa redukuje rozsah plánovaných akceleračných zón pre veterné parky z ôsmich na jednu. S tou minulosťou, a nielen v priestore Slovenska, je to trochu iné, než sa nám snaží podsúvať, na prvý dojem milá a láskavo znejúca reklama. Je dobré si preto povedať niečo k využitiu veternej energie v mlynárstve v minulosti, pričom viaceré súvislosti môžu mať zaujímavú výpovednú hodnotu aj k snahám o presadenie veternej energie v súčasnosti či budúcnosti.
Lodný mlyn v Kolárove. Foto: Wikimedia
Stáročia existovali mlyny vodné (poháňané vodou), veterné (poháňané silou vetra) a tzv. suché mlyny (poháňané konskou alebo dobytčou silou). Vodné mlyny sa delili napríklad na lodné mlyny (na Slovensku sa dodnes takýto mlyn zachoval v Kolárove), a podľa charakteru vodného toku existovali mlyny na spodnú, strednú alebo hornú vodu. Približne od polovice 19. storočia pribúdajú parné a priemyselné mlyny, od prelomu 19. a 20. storočia motorové mlyny (na petrolej, generátorový plyn alebo na naftu), neskôr sa presadzujú mlyny poháňané elektrickou energiou. Zmenou pohonu sa zväčšovala doba prevádzky aj výkon mlynov. Mletie mlynskými kameňmi bolo postupne nahrádzané mletím na valcových stoliciach. Do mlynov pribúdali nové typy zariadení, čoho dôsledkom bol aj väčší sortiment produktov a ich vyššia kvalita. Mlyny prechádzali približne od polovice 19. storočia pomerne dynamickým vývojom. Menila sa nielen technológia, ale aj vlastnícka štruktúra mlynov. Vznikali, modernizovali sa, ale i zanikali.
Podľa údajov z roku 1863bolo v Uhorsku 22 132 mlynov. Najväčšie zastúpenie mali vodné mlyny, ktorých bolo 13 474. Suchých mlynov existovalo 7 966. Nastupujúcich výkonných parných, resp. priemyselných mlynov pracovalo 217. Mlynov, ktoré využívali veternú energiu, malo Uhorsko 475, čo predstavovalo len 2,14 % z celkového počtu mlynov v krajine.
Od polovice 19. storočia počet mlynov výraznejšie narastal. Krajina sa hospodársky rozvíjala. O desať rokov neskôr (1873) malo Uhorsko už 24 956 mlynov. Najviac mlynov bolo vodných – 17 249. Počet suchých mlynov sa znížil na 6 361 a počet parných resp. priemyselných mlynov vzrástol na 492. Stúpol aj počet mlynov, ktoré poháňal vietor, a to na 854, noaj to bolo len 3,4 % percenta z ich celkového množstva. Dominantným zdrojom pohonu mlynov bola energia vody. Popri mlynoch existovalo ešte množstvo tradičných výrobných zariadení poháňaných vodnou energiou (valchy, stupy, píly,…). Jej využitie tak bolo omnoho väčšie, než o tom vypovedá počet vodných mlynov. Popritom existovali okrem obilných aj iné typy mlynov, napríklad na mastenec alebo hrnčiarsku hlinu. Existovali papierenské mlyny, ale aj mlyny, ktoré mleli pušný prach.
Veterné mlyny, podobne ako suché mlyny, boli v rámci Uhorska predovšetkým v južných oblastiach, kde nebolo dosť vodných tokov, napríklad v župách Čongrád, Jász-Kún-Szolnok, Békeš, Bihar alebo Čanád. V priestore Slovenska boli raritou. V Trenčianskej župe bol jeden, v Nitrianskej jeden, na Spiši tiež len jeden. Viac ich bolo v župách, ktoré sa rozprestierali z dnešného pohľadu aj na slovenskom aj na maďarskom území: Komárňanská župa mala 9, Novohradská župa – 2, Zemplín – 10 veterných mlynov. Väčšina z nich však bola v južných častiach týchto žúp, teda na území dnešného Maďarska.
Postupom času sa štruktúra mlynov menila. Modernizáciami sa zväčšoval ich výkon a doba prevádzky. Časť mlynov tak postupne z dôvodu nerentability rekonštrukcie a prevádzky zanikala. V roku 1906 bolo v Uhorsku 17 304 mlynov. Počet parných, resp. priemyselných mlynov narástol na 2 075, počet vodných mlynov klesol na 13 425. Suchých mlynov ubudlo ešte výraznejšie. Bolo ich už len 619. Počet mlynov poháňaných spaľovacím motorom vzrástol na 494. Počet veterných mlynov klesol na 619, čo predstavovalo 3,57 % z celkového počtu mlynov v Uhorsku.
Rok 1918, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československa, priniesol celý rad zmien, ktoré mali dopad aj na existenciu mnohých mlynov. Nové hranice v prípade juhu Slovenska napríklad pretrhli tradičné väzby medzi mlynmi a priestorom, z ktorého sa do nich vozilo melivo. Väčšie priemyselné mlyny stratili svoje odbytištia. Mlynárske kapacity boli väčšie než potreba krajiny.
V období rokov 1928 až 1929 bolo v Československu(v tom čase vrátane Podkarpatskej Rusi) 11 295 mlynov. Na Slovensku je doložených 2 806 mlynov. V Čechách mali 5 626 mlynov, na Morave 1 831, v Sliezsku 333 a na Podkarpatskej Rusi 699. Nie všetky, samozrejme, pracovali. V činnosti bolo o niečo menej mlynov, celkovo 9 450, z toho na Slovensku ich pracovalo 2 132. Menší počet mlynov v činnosti bol daný celým radom faktorov. Menili majiteľov, prechádzali rekonštrukciami, alebo jednoducho pre slabý výkon nemohli konkurovať a nemleli, hoci ešte definitívne nezanikli.
Z hľadiska pohonu (hnacích zariadení) mali mlyny v Československu (vrátane Podkarpatskej Rusi) celkovo 11 474 hnacích strojov. Väčší počet hnacích strojov v porovnaní s počtom mlynov bol daný tým, že niektoré mlyny mali aj alternatívny pohon. Mlyn poháňalo vodné koleso alebo turbína a v čase nedostatku vody to mohol byť napríklad elektromotor alebo spaľovací motor. Z tohto počtu 11 474 hnacích strojov bolo parných 356, elektrických 442, spaľovacích motorov bolo 681, vodných kolies 6 802 a vodných turbín 2 303. Veterných kolies bolo v celom Československu len 90, čo predstavovalo 0,78 % všetkých hnacích zariadení mlynov. Na Slovensku mali mlyny k dispozícii 2 378 hnacích strojov. Z toho len jeden mlyn poháňalo veterné koleso. Na Podkarpatskej Rusi nebol žiadny veterný mlyn. Mlyny na Slovensku mali výkon 21 300 konských síl. Na veterné koleso z tohto čísla pripadal len výkon dvoch konských síl (0,009 %).
Veterný mlyn v Holíči. Foto: Wikimedia
Na Slovensku sa dodnes zachoval jediný veterný mlyn v Holíči. Ten sa stal aj kulisou spomínanej reklamy, v ktorej sa v množnom čísle hovorí o veterných mlynoch, ktoré boli kedysi dôležitou súčasťou života. V priestore Slovenska to určite neplatilo, naproti tomu vodných mlynov je zachovaných mnoho, či už ako pamiatky, alebo objekty, ktoré už dávno slúžia inému účelu. Aj to má výpovednú hodnotu vo vzťahu k využívaniu veternej, v porovnaní s vodnou energiou v minulosti.
Vietor bol v skutočnosti tým najmenej využívaným zdrojom pohonu mlynov nielen v Uhorsku, neskôr Československu, a v rámci neho na Slovensku. Uplatnil sa hlavne tam, kde nebolo možné využiť vodnú energiu, ale aj v takomto prípade boli uprednostňované skôr suché (dobytčie) mlyny. Veterné mlyny boli zároveň konštrukčne (potreba natáčania podľa smeru vetra) a na údržbu náročnejšie. Komplikovanejšia v ich prípade bola aj regulácia výkonu a problémom v prípade členitého terénu by bola ich dostupnosť. Vodné mlyny boli na vodných tokoch, ktoré pretekali sídlami. Stáli v ich tesnej blízkosti. Boli v bezprostrednom dosahu života ľudí. Veterné mlyny potrebovali veterné, nezriedka dominantné miesta – návršia, ktoré v členitom priestore mávajú horšiu dostupnosť. Členitý a zalesnený priestor Slovenska preto nebol vhodný na stavbu veterných mlynov.
Keďže veterných mlynov bolo v priestore Slovenska tak málo, že ich význam pre hospodárstvo v krajine bol zanedbateľný, nemožno tento argument použiť na podporu významu výstavby veterných elektrární. Vodný pohon mlynov bol nepomerne dostupnejší, výhodnejší, a tak aj využívanejší. Niektoré aspekty využitia vodnej energie v minulosti môžu mať napriek všetkému výpovednú hodnotu aj k snahám o využívanie veternej energie.
Bolo by mylné sa domnievať, že vodné mlyny mali celoročnú prevádzku. Takých mlynov bola vždy menšina. Množstvo mlynov bolo postavených na malých tokoch s obmedzeným prietokom. Mnohé v letných mesiacoch vysychali, alebo ich prietok sa zásadne znížil. Mletie sa sústreďovalo do obdobia roka s dostatočným prietokom. Preto mali mnohé mlyny, kde to charakter toku umožňoval, napríklad viac než jedno mlynské koleso a viac kamenných zložení a mnohé sídla mali na vodnom toku niekoľko mlynov. Prietok vody bolo možné regulovať jednoduchšie ako výkon v prípade veterných mlynov. Zároveň bolo vodu pre pohon mlyna možné na niektorých tokoch akumulovať a aspoň z časti prispôsobiť potrebe. V čase, kedy vodné mlyny pre nedostatok vody nemohli mlieť, sa mlynári živili hlavne ako tesári, čo bola zručnosť, ktorá bola pre nich prirodzená. Mlynári boli staviteľmi mlynov a museli ich opravovať. Často to boli oni, kto staval napríklad aj drevené zvonice, krovy kostolov a obydlí.
Pri vodných mlynoch boli mlynské kolesá od konca 19. storočia nahrádzané turbínami, ktoré omnoho efektívnejšie využívali energiu vody a predĺžili využívanie vodnej energie na pohon mlynov. Ale aj tie boli pri modernizácii mnohokrát dopĺňané ďalším zdrojom pohonu, ktorý bolo možné využiť v čase nedostatku vody. Vývoj nielen v mlynárstve mal celkom prirodzené a logické smerovanie. Modernizácia mlynov (ale aj iných výrobných zariadení) z hľadiska pohonu znamenala postupný prechod od menej stabilných zdrojov energie (najprv ústup od vetra, sily zvierat a neskôr od vodného pohonu), k stabilným a výkonným zdrojom pohonu. Veterné mlyny nemohli konkurovať vodným mlynom, preto, kde to bolo možné, stavali sa vodné mlyny a kde nebol dostatok vody, preferované boli suché mlyny pred veternými. Tieto mlyny zas nemohli konkurovať mlynom s parnými strojmi, a neskôr spaľovacími motormi, či elektromotormi. Tie až na pravidelné prestávky z dôvodu údržby, mohli pracovať v prípade potreby nepretržite a mali väčší výkon. To bol aj dôvod prečo počet mlynov postupne klesal.
Bolo by možné argumentovať, že v minulosti slúžili mlyny na mletie a dnes ide o využitie vetra na výrobu elektrickej energie. Mnohé vodné mlyny po tom, čo vodné kolesá nahradili vodné turbíny, využívali energiu vody aj na pohon dynama, ktoré vyrábalo elektrinu. Predovšetkým pre potreby mlyna, ale nezriedka aj pre osvetlenie ulíc a domov. Išlo o obdobie, kedy dediny a mestečká ešte neboli napojené na elektrickú sieť. Tu je v istom zmysle podobnosť s veterníkmi. Výroba elektrickej energie závisela od dostatku vody. Regulácia sa v čase jej dostatku zabezpečovala množstvom vody púšťanej na lopatky turbíny. Napriek tomu elektrický prúd nebol stály. Navyše, výroba elektriny nebola nepretržitá, elektrina bola dostupná bola v určitých večerných hodinách a potom bol prívod vody na turbínu odstavený. Len čo boli tieto dediny napojené na diaľkovú elektrickú sieť, mlyny ako lokálne zdroje elektrickej energie stratili na význame. Uprednostnená bola stabilná dodávka energie.
Vodné mlyny postupne zanikali aj v dôsledku zmien v hospodárstve krajiny. Zlepšovala sa zásobovacia situácia obyvateľstva a aj na vidieku sa menil spôsob života. Je pravda, že po roku 1948 mnohé mlyny boli znárodnené, iné boli zapečatené a nesmeli mlieť. Niektoré boli využité ešte istý čas centrálnymi mlynárskymi podnikmi alebo miestnymi JRD napríklad na šrotovanie. Tieto zmeny, pre mlynárske rodiny násilne a kruto, v skutočnosti urýchlili to, čo bolo nezvratné. Výroba aj v mlynárstve sa koncentrovala. Doba malých lokálnych mlynov sa končila.
V prípade veterných elektrární je diskutovaná aj otázka vzdialenosti od obydlí. Nie je to nič nové, čo by v minulosti nemalo analógiu.Napríklad ani vodné mlyny neboli pôvodne stavané priamo v sídlach. Stavali sa na vhodných miestach, spravidla v určitej vzdialenosti od obydlí. Napríklad vo vzdialenosti 1,5 až 2 kilometre. Táto vzdialenosť bola pri dobových dopravných možnostiach kompromisom medzi dostupnosťou a „bezpečnostným“ odstupom. V minulosti boli mlyny postavené z dreva, čo v kombinácii s prachom a trením malo za následok vyššie riziko požiarov. Pre sídla, v ktorých väčšina stavieb bola z dreva so slamenými alebo šindľovými strechami, to bola veľká hrozba. Činnosť mlynov bola spojená aj so zvukovou kulisou (klepotaním mlynského zariadenia a hukotom vody padajúcej na lopatky vodného kolesa). To bol ďalší dôvod odstupu od sídiel.
Dnes už táto „bezpečnostná vzdialenosť“ pri zachovaných objektoch mlynov nie je viditeľná, pretože sídla sa postupom času rozširovali až tak, že pohltili mnohé kedysi mimo obce stojace mlyny, alebo sa k nim výrazne priblížili. Mlyny sa postupne modernizovali, stavali z kameňa a dopĺňali moderným zariadením, a preto sa ich hrozba zmenšovala. Aj keď ani požiare modernizovaných, tzv. valcových mlynov neboli vôbec výnimočné.
Vodné a veterné mlyny s odstupom desaťročí či storočí pôsobia romantickým dojmom, ako reprezentanti starého, „idylického“ sveta, v ktorom žil človek v harmónii s prírodou. Túto predstavu podporujú čarovné dobové fotografie mlynárskych rodín v pozadí s mlynom s padajúcou vodou na vodné koleso alebo zábery kúpajúcich sa detí a mládeže v mlynskom jarku. Bolo to však všetko omnoho zložitejšie. Išlo predovšetkým o tvrdú prácu pri mletí, ale aj pri neustálych opravách mlynov a ich zariadení. Mlyny neprinášali len úžitok. Vodné mlyny s mlynskými haťami boli prekážkou na vodnom toku. Pri zväčšených prietokoch, napríklad na jar v čase topenia snehu, boli príčinami povodní. Bola to nevyhnutá „daň“ za úžitok, ktorý prinášali. Mnohé vodné mlyny postupne zanikali aj z dôvodu protipovodňových regulácií riek. Lodné mlyny boli na niektorých úsekoch väčších riek prekážkou lodnej dopravy a ich výstavba bola z tohto dôvodu obmedzovaná.
V minulosti množstvo a rozmiestnenie vodných mlynov určovala reálna potreba v kombinácii s možnosťami prostredia. Ľudia ich potrebovali, a to v dostupnej vzdialenosti. Pre život boli mlyny nevyhnutnosťou, hoci spôsobovali aj škody v podobe povodní, niekedy aj požiarov. Úžitky aj škody z nich mali tí istí ľudia. Išlo o dobový kompromis. Pri veterníkoch by profit mali malé skupinky jednotlivcov bez toho, aby boli vystavení negatívnym dôsledkom. Tie sú určené pre obyvateľov sídiel, v ktorých blízkosti boli, sú či budú veterníky plánované. Asymetria výnosov a dôsledkov nie je len geografická. Ide aj o asymetriu v čase. Ak by sme aj akceptovali výlučné pozitíva veterných parkov, ich likvidácia je presunutá do budúcnosti, pre dnešok v tak charakteristickej forme personalizácie výnosov a socializácie riešenia problémov a negatívnych dôsledkov niekdajších zištných rozhodnutí.
Pri súčasnej podobe snáh o využitie veternej energie sa navonok deklarujú pozitíva a prehliadajú sa riziká. A tých je až príliš mnoho. Ide o nestabilný zdroj energie a nestabilita prenosovej siete je drahá. Môže byť rizikom s omnoho väčšími následkami, než sa na prvý pohľad javí. Pri dlhodobejšom výpadku až do podoby občianskych nepokojov. A je tu celý súbor ďalších negatívnych dôsledkov: na zdravie ľudí; na krajinu; na zvieratá; záber poľnohospodárskej pôdy… Za zdanlivo ekologickým zdrojom energie sú tony betónu, hektolitre oleja a materiály, ktoré v súčasnosti nevieme recyklovať.
Ak akceptujeme reklamné pripodobenie minulosti mlynov a plánovanej výroby elektrickej energie, potom logiku má využitie nie veternej, ale vodnej energie, pre ktoré možno nájsť stovky príkladov vodných mlynov po celom území Slovenska a pre ktoré má krajina omnoho lepšie predpoklady. V takom prípade by mierne upravená reklama nebola vôbec zavádzajúca a nemusela by z jedného zachovaného veterného mlyna vytvárať ilúziu niekdajšieho masívneho využívania veternej energie v priestore Slovenska.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
