Niektorí si myslia a hovoria to nahlas, že mier na Ukrajine sa dá dosiahnuť celkom ľahko. Vraj stačí, keď sa ruské vojská stiahnu z ukrajinského územia. Dajme bokom do neba volajúcu politickú naivitu alebo až primitivitu takéhoto myslenia a položme si prvú ťažkú otázku: Aký význam má fakt, že ruské vojská sú na ukrajinskom území?
Samotný fakt, ktorý pre všetkých znamená vojnový stav, možno interpretovať prinajmenšom trojako. Po prvé z hľadiska Ukrajiny (a jej spojencov) je to násilná agresia a okupácia. Po druhé, z hľadiska Ruska (a jeho spojencov) je to obrana vlastných záujmov s použitím sily. A po tretie, z hľadiska všetkých ostatných, ktorí nemajú záujem byť ani na jednej vojnovej strane, ale len na strane mieru (nazvime ich mierové sily), je to vojnový konflikt, ktorý nielenže je civilizačnou tragédiou, ale ako každý takýto konflikt je narušením svetového mieru a potenciálnou hrozbou aj pre tie „tretie strany”, ktoré s konfliktom nemajú nič spoločné, pretože ho nijako nezavinili a nijako z neho neprofitujú; naopak, iba naň doplácajú.
Rozoberme stručne všetky tri hľadiská
Hľadisko Ukrajiny ako predmetu „špeciálnej vojenskej operácie” Ruska je jasné a pochopiteľné. Ukrajina najviac dopláca na túto operáciu ľudsky, materiálne aj politicky ako štát. Dôsledkom nie je len doterajšia strata cca 20 % územia a milióny utečencov, ale najmä množstvo mŕtvych, zranených a zničených životov a životných podmienok atď. Vedenie Ukrajiny sa rozhodlo – bez akejkoľvek sebareflexie o vlastnom podieli na celej katastrofe – čeliť vojenskej sile vojenskou silou, za čo si vyslúžilo renomé hrdinstva a najmä získalo na svoju stranu množstvo spojencov a podporovateľov. Na sebaobranný postoj Ukrajiny sa ihneď nabalili mohutné vlny mediálnej protiruskej propagandy, mnohé z nich dlho čakajúce v zálohe. Keďže od začiatku bolo jasné, že vojenské sily oboch bojujúcich strán sú nesúmerateľné, dodávky zbraní, munície aj rôznych „bojových jednotiek” na neštátnej báze pre Ukrajinu nedali na seba dlho čakať. A spolu s tým prišla nielen ďalšia vlna mohutnej propagandy, ale najmä veľmi nebezpečná jednostranná politická stratégia všetkých hlavných spojencov Ukrajiny, orientovaná primárne na vojenské víťazstvo, a teda na vojenskú porážku Ruska. Túto stratégiu zásadne inicioval výzvami a žiadosťami prezident Ukrajiny, v ktorých žiadal o akumuláciu vojenského arzenálu, resp. o finančné prostriedky na tento účel. Tým sa podarilo na Západe vyvolať takmer masovú vojnovú psychózu a dostatočne zatemniť mysle mnohých, na čele s politikmi, tou istou protiruskou fóbiou a nenávisťou, akou sa prezentuje samo vedenie Ukrajiny. To všetko, pravdaže, veľmi dobre zapadá do plánov zarytých nepriateľov Ruska, ktorých oddávna nie je málo, ba ich počet vojenskou akciou na Ukrajine ešte narástol. Keď sa však začalo ukazovať, že ani nebývalé kvantá vojenskej techniky, munície a financií nevedú k proklamovanému cieľu – vojenskej porážke Ruska –, vedenie Ukrajiny spolu s jeho spojencami – znovu namiesto sebareflexie a zapojenia aspoň minimálnej racionality do svojho uvažovania – stupňuje svoje iracionálne požiadavky na akumuláciu vojenskej sily (teraz už nebodaj aj spolu s jej živou obsluhou) v slepej a absurdnej viere, že existuje také limitné kvantum tohto arzenálu, pod ktorým sa už musí zrútiť aj ruská armáda, ak nie aj samo Rusko.
Hľadisko Ruska, ako ho prezentujú od začiatku jeho čelní predstavitelia, hovorí o existenčnom ohrození v dôsledku rozšírenia NATO na Ukrajinu, o ohrození ruskej menšiny na Ukrajine, o aktivizácii neonacistických síl a ich podpore zo strany vedenia Ukrajiny. Z toho prezident Putin a spol. odvodili základné ciele svojej vojenskej operácie: demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny, v medzinárodnopolitickej rovine jej neutralitu. Okrem toho je známe, že ruská strana neodmietla a neodmieta rokovania. Je si však dobre vedomá ďalších kontextov a súvislostí celého konfliktu vrátane kľúčovej roly USA, nesamostatnej politiky EÚ, ale aj vlastnej sily ako jadrovej mocnosti. Na druhej strane sa Rusko vyhlo medzinárodnej izolácii rozvinutím politiky spojenectva v rámci BRICS a preorientovaním svojej vnútornej ekonomiky viac na vojenské účely. Takéto hľadisko je štandardne racionálne. Podobne by zrejme postupoval každý, kto by bol v pozícii Ruska, hoci problém to samo osebe nerieši, pretože Rusko tu stavia svoju politickú silu zasa na vojenskej sile, čo druhá strana nie je ochotná brať do úvahy. Práve nerešpektovanie politickej sily a vôle Ruska, ktoré nie je tuctovým štátikom na zemeguli, ale jednou z globálnych mocností, doviedlo svet do tejto „ukrajinskej krízy”.
Tretie hľadisko mierových síl treba v podstate ešte len formulovať. Toto hľadisko sa dištancuje od oboch bojujúcich strán konfliktu a prirodzene hľadá jeho ukončenie v mierovom riešení. Je to hľadisko, ktoré nedôveruje vojenskej sile, pretože vie, že je to sila ničivá, ktorej akcia vždy vyvoláva rovnakú (alebo ešte horšiu) reakciu. Také hľadisko je nielen možné, ale aj nevyhnutné, ba nanajvýš potrebné. Je absurdným omylom tých, čo sa postavili na stranu Ukrajiny, dogmaticky hlásať, že každý pokus o hľadanie tohto tretieho, mierového hľadiska, je len „hlasom Moskvy”. Vždy tu totiž boli, sú a dúfajme, že aj budú ľudia, ktorí nechcú žiadnu vojnu a ktorí sú proti každej vojne, pretože sú presvedčení, že vojna je najväčšie zlo, aké môže človek spôsobiť človeku. Vždy existujú – a ak neexistujú, treba ich vytvárať – iné cesty, prostriedky a možnosti riešenia problémov a konfliktov medzi ľuďmi či štátmi, než je vojna, vraždenie, ničenie a zabíjanie človeka človekom. Je preto tragickou chybou Európskej únie a najmä jej súčasného vedenia to, ako sa postavila k vojenskému konfliktu na európskom území. Namiesto toho, aby zvolila práve toto tretie, mierové hľadisko a hľadala všetky politické, diplomatické aj iné (mediálne) cesty k jeho ukončeniu a riešeniu, postavila sa radikálne na jednu zo strán konfliktu, a aj to prevažne len v jednej, vojenskej podobe. Redukcia politiky na vojenskú politiku hrozí skončením vo vojne samotnej.
Príčinou je celý vývoj vzťahov po roku 1991
Položme si celkom logicky druhú ťažkú otázku: Čo je príčinou pobytu ruských vojsk na území Ukrajiny?
Odpovede na ňu môžeme rozdeliť na dve skupiny.
Prvá: príčinou je ruský imperializmus, rozpínavosť Ruska a jeho snaha vybudovať nové kvázi-sovietske impérium, snaha ruského prezidenta Putina o autoritatívny režim a odmietnutie Západu s jeho hodnotami atď.
Druhá: snaha Západu o rozšírenie NATO až na hranice Ruska, nerešpektovanie ruských záujmov a postojov, protiruská politika Ukrajiny atď. Je zrejmé, že prvá skupina odpovedí sa javí ako pro-ukrajinská, druhá ako pro-ruská. Existuje nejaká tretia možnosť?
Treťou možnosťou by mohla byť odpoveď tretej, mierovej strany: Príčinou vstupu ruskej armády na ukrajinské územie je celý vývoj vzťahov medzi Západom a Ruskom na jednej strane, a Ukrajinou a Ruskom na druhej strane, po roku 1991. V tomto vývoji sa samostatná Ukrajina stala „jablkom sváru”, potenciálnym ohniskom, ktoré môže určovať ďalší osud celého sveta, nielen regiónu. Dá sa povedať, že Ukrajina nepochopila svoju historickú pozíciu a rolu po konci studenej vojny a v mene slobody a demokracie sa dala vlákať do pasce. Namiesto toho, aby bola naozaj samostatnou a suverénnou krajinou, ktorá si je vedomá svojej kľúčovej pozície na hraniciach medzi Západom a Ruskom, a teda svojej historickej zodpovednosti zachovať mierové vzťahy s oboma stranami – a tým zachovať sama seba –, nenašla zatiaľ vo svojom vnútri dostatok rovnováhy (ani odvahy), aby stála pevne na vlastných nohách a neprikláňala sa ani na jednu stranu. Identita Ukrajiny môže byť proeurópska, ale to nemusí nijako znamenať, že musí byť protiruská. Ukrajina nemôže nikomu slúžiť ako nástupnícke pole na útok proti Rusku jednoducho preto, že to Rusi nepripustia. Oveľa lepšia perspektíva pre Ukrajinu je byť neutrálnym, v štandardnej terminológii „nárazníkovým” štátom medzi Západom a Ruskom, rešpektovaným v tejto funkcii oboma stranami i medzinárodným spoločenstvom, pokiaľ, pravda, tu takáto potreba historicky je. Ale ani antagonizmus Európy a Ruska nemá logiku a nemôže mať večné trvanie.
V ideálnom svete ešte nežijeme
Teda fakt, že ruská armáda je na ukrajinskom území, je príčinou celej absurdnej situácie, v ktorej už dva roky žije celý svet (hoci aj táto príčina má celý reťazec ďalších príčin, z ktorých niektoré sú dnes už jasné, ďalšie sa ešte ukážu). Samozrejme, že v normálnom svete žiadna cudzia armáda na území suverénneho štátu nemá čo robiť. Čo robí teda ruská armáda na území Ukrajiny? S akým cieľom tam vstúpila?
Na to možno odpovedať radikálne aj tak, že žiadny z týchto cieľov nie je legitímny. Žiadna armáda cudzieho štátu nemá nijaké právo vstúpiť na cudzie územie. V takomto svete však, žiaľ, ešte nežijeme. Ruská armáda na Ukrajine má svoju politickú misiu, ktorú jej určil prezident Putin: silovými prostriedkami si vynútiť rešpekt a uznanie politickej vôle Ruska nemať na svojich hraniciach úhlavného a existenčne nebezpečného nepriateľa.
Položme si teda ešte tretiu ťažkú otázku: Čo treba urobiť, aby Ruské vojská odišli z Ukrajiny? Možností je niekoľko vrátane tej, že z nej už len tak ľahko, ani skoro neodídu… V takom prípade si budú musieť všetci (vrátane Ukrajincov a ich spojencov) zvyknúť na novú geopolitickú realitu, ako to v dejinách už neraz bolo. Aj to je vždy menšie zlo, než globálna atómová apokalypsa.
Ako úplne nerealistickú môžeme vynechať možnosť, že ruská armáda sa sama stiahne či už na základe morálnych alebo politických výziev niektorých predstaviteľov Západu, respektíve na základe nejakého „náhleho osvietenia” v samotnom Rusku. Rovnako nereálne je očakávať, že ruská armáda sa stiahne zo strachu pred hrozbami či pred nejakou nezastaviteľnou vojenskou silou, ktorá sa na ňu vyrúti vďaka vojenskému arzenálu Západu. Teda tí, čo si myslia, že „Rusov treba z Ukrajiny jednoducho vyhnať silou”, zrejme nepochodia. A málo pravdepodobné je to taktiež v dôsledku nejakého vnútorného mocenského prevratu v Moskve, s ktorým môže kdekto kalkulovať.
Takže najrealistickejšou možnosťou je znovu čosi ako „tretia možnosť”: rokovanie a dohoda o ukončení pobytu ruských vojsk na Ukrajine v dôsledku zmenenej politickej situácie, ktorá je takisto výsledkom rokovania a dohody o urovnaní vzťahov medzi oboma bojujúcimi štátmi, ako aj medzi ďalšími aktérmi, stojacimi priamo či nepriamo v pozadí konfliktu. Schopní diplomati na všetkých stranách určite nemajú problém naformulovať a predložiť takéto dohody. Otázka je, kde sú a prečo sa nedostávajú k slovu? Otázka je, prečo svetovú politiku ovládla militantnosť? A najmä prečo európska politika nie je tou mierovou silou, ktorá by zasiahla a vyriešila najväčší konflikt na vlastnom území od 2. svetovej vojny? A to je štvrtá, najťažšia otázka.
Ilustračné snímky: www.pixabay.com
