1.
Stalo sa to, čo sa pôvodne nemalo stať. Československo, potom Česká a Slovenská federatívna republika (skr. ČSFR) sa podľa pôvodných zámerov a prvotného cieľa mala dokonštituovať, zmeniť či zrekonštruovať z tzv. totalitnej federácie na autentickú federáciu. Nedokonštituovala sa, ale ani nerekonštruovala, ale konštitutívnym spôsobom, v súlade s ústavným zákonom – zanikla rozpadom. Pre spôsob, ako federatívny československý štát zanikol, sa používa v medzinárodnom práve termín dismembratio. Znamená, že štát zanikol tým, že sa rozpadol na niekoľko časti a tieto štáty sa potom konštituovali ako samostatné štáty, t.j. samostatné subjekty medzinárodného práva, v našom prípade v podobe Slovenskej republiky a Českej republiky.
ČSFR sa nerozdelila, ako o tom často a s obľubou píšu rôzni publicisti, najmä politológovia neznalí práva. Ale dokonca aj autori rozličných monografií a takzvaných kolektívnych zborníkov. Federácia zanikla. Zanikla na základe ústavného zákona č. 542/1992 Zb. zo dňa 25. novembra 1992, ktorý niesol názov „o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky“. Neznalosť zákona neospravedlňuje . Ústavný zákon teda zakotvil, že išlo o zánik, aj s použitím výrazu zánik federácie. Nepoužil termín rozdelenie Československa. Ak by sa Československo rozdelilo, tak by nezaniklo, ale by sa tento útvar rozmnožil, a to na Československo 01, ČSR 02, či 03 atď. ČSFR zaniklo rozpadom. Rozpadlo sa na dva nové, samostatné štáty. O rozdelení Československa by bolo možné ďalej hovoriť a písať iba z hľadiska geografického, teda zemepisného. Mohlo sa rozdeliť územie. Územie, teritórium bývalého, už zaniknutého a nejestvujúceho Československa, sa rozdelilo. Ale štát zanikol, vrátane formy štátneho zriadenia, t.j. federácie. A to preto, aby vznikli dva nové samostatné štáty.
2.
Spomenutý ústavný zákon prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR (najvyšší ústavný orgán tohto štátu), a to oboma jeho komorami – Snemovňou ľudu i Snemovňou národov. Súčasne tento zákon, ktorý mal najvyššiu právnu silu v štáte ako celku, na celom jeho území, ustanovil, že: a) uplynutím dňa 31. decembra 1992 zaniká ČSFR; b) nástupníckymi štátmi ČSFR sú Česká republika a Slovenska republika (skr. ČR a SR); c) a z týchto ustanovení vyplývalo, že pôsobnosť ČSFR, celá ústavná a celá zákonná právomoc prechádzala na ČR a na SR, a tom dňom 1. januára 1993. Obidve republiky sa stali a sú teda nástupcami, nástupníckymi štátmi (sukcesormi) ČSFR.
Dňom 1. januára 1993, prvou minútou Nového roku 1993, vznikli konštitučným spôsobom (na základe ústavného zákona) tieto dve samostatné republiky. Ako dovtedy republiky v rámci federácie sa transformovali na samostatné republiky, podľa medzinárodného práva ako jeho subjekty. Najvyššou právnou normou československej federácie, ústavným zákonom bola dovŕšená, či dokonaná dlhá, komplikovaná a priamo strastiplná cesta – ktorá sa začala úlohou vytvoriť tri ústavy (ČSFR, SR a ČR), do cieľovej podoby, ktorou bolo prijatie už len jedného ústavného zákona – a to o zániku federácie. A zmyslom a podstatou celého tohto procesu tvorby ústav sa stal vznik dvoch nových, samostatných republík. A ako hovoria šachisti, zánik federácie bol produktom ťahu, nazývaného en passant (ťah akoby mimochodom). Ak zvýrazníme dátum prijatia ústavného zákona o zániku federácie, tento dátum, a to 25. november 1992, je to podľa ľudí poznajúcich pranostiku, slávny deň – zasvätený „Kataríne“. K tomuto dátumu svätej Kataríny sa dospelo v poslednej fáze kalvárie tvorby troch ústav, a to v rámci projektu autentickej federácie. A posledný úsek cesty k prijatiu ústavného zákona o zániku federácie – bol odštartovaný po pohrebe Alexandra Dubčeka. Pohreb sa konal 15. novembra 1992. A možno povedať kar, smútočné posedenie sa konalo na stretnutí v bratislavskom hoteli Bôrik. Stretli sa tu predstavitelia všetkých politických strán, zastúpených v Národných radách SR a ČR a vo Federálnom zhromaždení. Rozhodli sa tu navrhnúť svojim poslaneckým klubom v Národných radách, aby prijali uznesenie, ktorým odporučia týmto orgánom, aby prerokovali návrh ústavného zákona o zániku federácie.
Obe národné republikové parlamenty odporučili Federálnemu zhromaždeniu ústavný zákon urýchlene prerokovať a schváliť. Česká Národná rada dala takéto odporúčanie FZ ČSR hlasmi svojich 106 poslancov, pričom proti boli 12, zdržali sa hlasovania 12 a nehlasovali 2 poslanci (poznámka: ČNR mala 200 poslancov). V Bratislave v SNR (mala celkove 150 poslancov) za uznesenie hlasovalo 73, proti bolo 16, zdržalo sa 19 poslancov.
Národné rady oboch národných republík tak odporučili FZ ČSFR prijať ústavný zákon o zániku ČSFR. V súlade s tým FZ ČSFR mohlo v jednej vete krátkej preambuly uviesť, že sa uznieslo na tomto ústavnom zákone, rešpektujúc uznesenia oboch národných rád. Relevancia a politický význam tejto vety však bol meritórny. Ústavný zákon o zániku federácie bol vyjadrením vôle všetkých zákonodarných orgánov štátu, opieral sa o ich súhlas. Teoreticky to mohlo znamenať, že vyjadroval vôľu všetkých občanov ČSFR.
Hlasovanie vo FZ ČSFR však bolo doslova napínavé, možno stresujúce, až nervy drásajúce. Ústavný zákon o zániku ČSFR nakoniec prešiel, resp. bol prijatý najtesnejším možným pomerom hlasov. Federálne zhromaždenie ČSFR bolo dvojkomorové. V prvej snemovni, v Snemovni ľudu (mala dvesto členov), bol návrh ústavného zákona prijatý už v prvom hlasovaní o ňom, a to 17. novembra 1992, kvalifikovanou, trojpätinovou väčšinou. Návrh však neprešiel cez druhú snemovňu, a to Snemovňu národov. Tým, že prešiel aspoň v jednej komore, bola otvorená cesta k dohodovaciemu konaniu, k dohode medzi snemovňami, ktoré sa konalo o týždeň. Dňa 25. novembra 1992 pokračovala 5. spoločná schôdza oboch snemovní FZ. Za Snemovňu ľudu (SĽ) bolo prítomných 145 poslancov. Za Snemovňu národov bolo prítomných 73 poslancov českej časti a 72 poslancov slovenskej časti. O návrhu ústavného zákona o zániku federácie sa po odmietnutí dvoch pozmeňovacích návrhov, ako aj potom, čo dohodovací výbor (komisia) trvala na pôvodnom návrhu, sa hlasovalo v rovnakom znení, ako sa o ňom hlasovalo pred týždňom, t.j. 17. novembra 1992.
Na prijatie ústavného zákona sa vyžadovala kvalifikovaná väčšina, podľa článku 41 ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, t.j. bol potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov, zvolených do Snemovne ľudu a trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Snemovne národov, zvolených v Českej republike a trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Snemovne národov, zvolených v Slovenskej republike. Druhá snemovňa – Snemovňa národov (150 poslancov), sa pri hlasovaní v záležitostiach uvedených v ústavnom zákone o federácii, rozdeľovala na dve časti (českú časť a slovenskú časť, obe mali po 75 poslancov), ktoré hlasovali samostatne a oddelene a pri hlasovaní v nich platilo ustanovenie o zákaze majorizácie (slovenskí poslanci nemohli byť prehlasovaní početnejšími českými).
Podľa výsledkov hlasovania za prijatie návrhu v českej časti Snemovni národov bolo 45 poslancov, a v slovenskej časti SN to bolo 46 poslancov. Zo 143 prítomných poslancov v Snemovni ľudu bolo 92 ZA. Zo 72 poslancov, zvolených v českej časti Snemovne národov, bolo 45 ZA. Zo 72 poslancov v slovenskej časti Snemovne národov 46 ZA, 7 proti, 16 sa zdržalo, 3 nehlasovali. Výsledok hlasovania znamenal, že obe snemovne tento návrh ústavného zákona prijali. Týmto hlasovaním sa dosiahlo súhlasné uznesenie oboch častí Snemovne národov, a tým tejto Snemovne ako celku. Snemovňa ľudu hlasovala za prijatie ústavného zákona o zániku federácie už pred týždňom, a prijala ho kvalifikovanou väčšinou (teda trojpätinovou). Hlasovaním dňa 25. novembra 1992 sa dosiahlo aj prijatie tohto zákona Snemovňou národov. Celkove sa teda dosiahlo súhlasné uznesenie oboch snemovní s návrhom tohto ústavného zákona. Rezultát bol taký, že Federálne zhromaždenie schválilo ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Dodať a zvýrazniť treba, že za prijatie ústavného zákona sa vyžadovala trojpätinová väčšina poslancov v každej snemovni. V druhej komore FZ musela byť dosiahnutá ústavná väčšina v každej časti Snemovne národov a to bolo minimálne 45 hlasov. V českej časti za prijatie ústavného zákona hlasovalo 45 poslancov, t.j. za hlasoval minimálne predpísaný počet poslancov. V slovenskej časti SN za hlasovalo 46 poslancov, o jedného viac, ako bol požadovaný počet, pre dosiahnutie trojpätinovej väčšiny.
Výsledný sumár znamenal, že za prijatie ústavného zákona o zániku ČSFR hlasovala minimálna ústavným zákonom predpísaná trojpätinová väčšina v každej snemovni FZ ČSFR. V Snemovni národov – v českej časti – sa dosiahol minimálny predpísaný počet a v slovenskej časti SN bol tento minimálny počet prekročený tesne, a to skutočne len a iba o jeden hlas, určený na dosiahnutie trojpätinovej väčšiny, a tým na prijatie ústavného zákona.
Ústavný zákon teda prešiel najtesnejším rozdielom, najtesnejšie určeným, resp. rovnakým a o jeden hlas vyšším počtom hlasov, ako sa požadovalo na prijatie ústavného zákona. Federácia tak zanikla do určitej miery rozpačitým spôsobom. Nebolo jej dané výrazné odmietnutie, rozhodné nie.
3.
Poslanci, zástupcovia občanov, celá verejnosť vo federácii, v oboch národných republikách žila týmto hlasovaním vo federálnom parlamente. Výsledky hlasovania sú tiež zrkadlom toho, ako sa občania ČSFR – ťažko, a nie ľahko, a už vôbec nie jednotne – vyrovnávali s novou ústavne-politickou situáciou, zánikom ČSFR. Osobitne ťažko to prežívali občania Českej republiky. Pre ich vedomie a emocionalitu bola ČSFR ich českým štátom. Tak ako československé koruny boli pre nich „české peníze“. Ukázalo sa, že aj hlas jednej osoby, jedného poslanca môže spôsobiť zánik štátu, a vznik nového, resp. nových štátov. Ale platí to pre nie osamotený, nie pre sólo hlas, ale pre hlas, ktorý patrí do množiny hlasov znejúcich v rovnakej tónine a v rovnakej symfónie.
Ale a čo je podstatné – ústavný zákon bol prijatý, predpísanou ústavnou väčšinou – väčšinou nie obyčajnou, nie absolútnou väčšinou, ale náročnou, kvalifikovanou, trojpätinovou väčšinou. Prijal ho tiež najvyšší zákonodarný orgán, štátny orgán na to povolaný – a prijal ho spôsobom ktorý predpisovala vtedy platná ústava ČSFR. Prijatie zodpovedalo, spĺňalo všetky znaky, atribúty legálne prijatej právnej normy, legálne prijatého ústavného zákona.
V komentároch, v učebniciach v encyklopédiách pri opise a hodnotení prijatia tohto ústavného zákona sa uvádza, že federálnym poslancom bol pred hlasovaním daný prísľub, že sa po zániku federácie stanú členmi zastupiteľských orgánov – v nových, samostatných republikách. Federálni poslanci, rovnako ako poslanci národných republikových rád, boli zvolení, získali mandát vo všeobecných parlamentných voľbách, ktoré sa konali v júni 1992. A v decembri 1992 po vytvorení novej ústavnej situácie zistili, že ich mandát bude trvať iba šesť mesiacov, a teda po polroku zanikne aj ich právo na poslanecké odmeny, diéty a náhrady cestovného. Vylučuje sa, niekedy iba pochybuje, či by títo federálni poslanci hlasovali za zánik československej republiky ako federácie, ak by vedeli o tom, že končia ako verejní činitelia. V Českej republike sa uvažovalo o prísľube, že sa stanú členmi novovytvorenej druhej komory parlamentu. Na Slovensku prísľub smeroval k tomu, že doplnia a rozšíria počet členov Národnej rady SR. Nestalo sa. Platilo tu ľudové múdroslovie, že sľuby sa sľubujú? Alebo si páni poslanci nedobre prečítali ustanovenia zákona o tom, že zánikom ČSFR zanikajú aj štátne orgány tohto štátu. A na záver môžeme uviesť, že sa s uvedenou krivdou či neprávosťou pravdepodobne vyrovnali vedomím, že hlasovali pre obecné blaho, pre blaho ľudu, občanov, ktorých zastupovali.
Iným problémom, ustanovením možno závažnejším bola otázka či sa rozhodnutie, ústavný zákon o zániku federácie potvrdí ľudovým hlasovaním, teda referendum. Odporúčalo sa, aby platnosť ústavného zákona o zániku ČSFR bola viazaná a podmienená na schvaľovacie referendum. V Českej republike časť poslancov FZ ČSFR navrhla svojim klubom v národných radách, aby prijali uznesenie, ktorým odporučia národným radám prerokovať spolu s ústavným zákonom o zániku federácie. Nebola to však zákonodarná iniciatíva, iba uznesenie deklaratórneho významu. V Českej republike sa o tomto návrhu nielen rokovalo, ale aj hlasovalo, ale celkove 105 poslancov vládnej koalície návrh odmietlo. Rovnako aj Slovenskej národnej rade bolo odmietnuté referendum ako podmienka platnosti ústavného zákona o zániku federácie. Na rokovanie FZ ČSFR, ktoré rokovalo dopoludnia 25. novembra 1992, bol podaný aj pozmeňujúci návrh k ústavnému zákonu o zániku federácie, podľa ktorého jeho príslušné články nadobudnú účinnosť, pokiaľ bude tento ústavný zákon schválený referendom v oboch republikách, resp. v národnými radami oboch republík. Tento pozmeňovací návrh bol schválený jedine v slovenskej časti Snemovne národov. V českej časti SN, ako aj v Snemovni ľudu, bol zamietnutý výraznou väčšinou hlasov. Stalo sa tak, že zánik federácie nebol v synergii a symbióze schválený dvomi prameňmi práva – a to ústavným zákonom, prijatým Federálnym zhromaždením, ako aj ľudom, občanmi ČSFR – referendom. Uvedená absencia referenda sa preto kritizuje najmä v odbornej literatúre ako situácia, keď zánik federácie bol síce legálnym (prijatie ústavného zákona FZ ČSFR), ale nebol aj legitímnym úkonom, resp. legitímnym procesom, pretože nebol výsledkom konania aj referenda.
Pri posudzovaní tohto závažného problému, a to legality a legitimity zániku federácie, sa odpovedá a argumentuje aj tým, že v tomto období ČSFR nemala upravený a prijatý zákon, najmä ústavný zákon o konaní referenda, s predmetom zánik štátu. Argumentuje sa ďalej tým, že referendum, široké diskusie o zániku federácie, by mohli narušiť, dokonca závažným spôsobom ohroziť a narušiť celkove pokojný priebeh tohto procesu, vyvolať pnutie, nepokoje aj kolízie vo verejnosti. A napokon, s odstupom rokov prevláda vedomie, že výkonné a zákonodarné orgány federácie a národných štátov zvolili postup, ktorý bol účelný a bol primeraný vo vtedajšej situácii. Najmä keď sa rozhodlo o zániku federácie k 31. decembru 1992 a vzniku samostatných republík 1. januárom 1993, teda v priebehu poldruha mesiaca po prijatí ústavného zákona o zániku ČSFR, ktorý bol prijatý 25. novembra 1992. Československo od tohto dátumu jestvovalo ešte 36 dní. Starosvetsky povedané, bolo to obdobie existencie od Kataríny do Silvestra. Legitimitu procesu zániku federácie a vzniku samostatných republík overil a preveril historický čas, obdobie, ktoré uplynulo od tejto udalosti, od týchto skutočností s ústavnoprávnou aj medzinárodnoprávnou relevanciou.
4.
V slovenskej verejnosti až na výnimky, a to časti možno povedať liberálnej slovenskej inteligencie, sociálnych vrstiev, orientovaných čechoslovakisticky a neoliberálne, dominovalo prijatie vzniku štátu, vzniku Slovenskej republiky ako dosiahnutie historicky významnej skutočnosti pre slovenský národ, pre slovenský ľud, ktorý doteraz nemal svoj vlastný samostatný štát. Určité obdobie, možno až osem rokov, sa prejavoval vo verejnosti odpor, resp. rezistencia proti zrušeniu federácie. Prvýkrát sa stúpenci Československa, českí aj slovenskí, stretli o polnoci 31. decembra 1992 pri hraničnom kameni na česko – slovenskej hranici na Veľkej Javorine. Z tohto stretnutia, ktoré sa od tej doby konalo každý rok, vznikla tradícia nadväzujúce na stretnutia Čechov a Slovákov ešte z čias pred ustanovením ČSR v roku 1918. V polovici roku 1993 vzniklo občianske združenie „Česko – slovenské mosty“. Ten istý rok v Brne vzniklo združenie „Československý duchovný parlament“. Vydával sa česko – slovenský týždenník – Mosty, ktorý bol založený už v roku 1992. Bratstvo a česko – slovenské kontakty nepochybne prispeli k tomu, že sa aj vzťahy medzi obomi štátmi stali a vyvíjali ako vzťahy nadštandardné.
V novovytvorenej Slovenskej republike sa po roku 1993 bolo treba vyrovnať s prejavmi a tendenciou k „silnému režimu“. V súvislosti s tým – niektoré aspekty zo slovenskej minulosti akoby reanimovali. Bola to skutočne iba reanimácia, ktorá stratila, skôr nemala na Slovensku svoj raison d´etre, bola viac importovaná kruhmi z prostredia Svetového kongresu Slovákov.
S určitým polohistorickým podtónom možno pripomenúť, že všetci občania Slovenska, medzi ktorými možno spoznať a rozdeliť ich na osoby ešte politicky neprebudené, aj na polomlčiacu väčšinu, pričom hlavná a podstatná časť slovenského ľudu je vlastenecká, národne cítiaca a vedomá si svojej etnicity. Popri tých sa prezentovali aj radikáli (označujúci sa za „hejslovákov“), napokon tu boli aj tí, ktorých možno označiť za liberálnu inteligenciu s s čechoslovakistickým zameraním. Možno bez nároku na úplnú pravdu vysloviť myšlienky, že všetky tieto zložky a vrstvy sa zjednotili – v roku 2002. Stalo sa tak tvárou v tvár a vďaka víťazstvu slovenských hokejistov – na majstrovstvách svet v ľadovom hokeji. Radosť, hrdosť a nadšenie redukovali nie rozmanitosti, ale protirečenia či antagonizmy. Národ aj štát, Slováci a Slovenská republika, prijali v tejto situácii majstrov sveta v hokeji, svoj národný štát, ktorý tým nadobudol práve aj tú hodnotu, ktorú nestihol v náležitej miere nadobudnúť v rokoch 1992 až 1993 vypísaním a realizovaním referenda o vzniku Slovenskej republiku. Teraz Slovenská republika nadobudla nielen legalitu, ale aj plnú legitimitu, v zmysle súhlasu ľudu, súhlasu národa s ním, s jeho samostatnosťou. Ľud a národ, štát a republika sa našli – pochopili, že sú svoji a patria k sebe.
5.
Cesta k samostatnému štátu, k suverénnej Slovenskej republike trvala 48 rokov. Začiatkom a prameňom tejto cesty bolo Slovenské národné povstanie. Pre ústavnoprávnu genézu sa stal rozhodujúci 1. september 1944, keď novovytvorená Slovenská národná rada prijala Deklaráciu SNR a nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. z. s mocou ústavného zákona o zákonodarnej moci na Slovensku. V nadväznosti na tieto veľké právne počiny SNR nasledoval po štvrťstoročí ústavný zákon o československej federácii, č. 143/1968 Zb., na základe ktorého sa 1. januára 1969 konštituovala Slovenská republika (vtedy s prívlastkom socialistická), ako národnoštátna republika v československom štáte, ako subjekt československého ústavného práva. Putovanie od národno-štátneho útvaru vo federácii k medzinárodnoprávne uznanému štátu sa odohrala v priebehu polovice dvadsiateho storočia, v ďalších 24 rokoch. Slovenská republika ako súčasť československého federatívneho štátu sa dňa 1. januára 1993 stala subjektom medzinárodného práva, členom medzinárodného spoločenstva štátov.
Poslednými krokmi, ktoré viedli k samostatnosti, boli dokument s ústavnoprávnou relevanciou, Deklarácia zvrchovanosti zo 17. júla 1992 a Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992. Tento základný zákon SR nadobudol účinnosť 1. októbra 1992, keď bol publikovaný v zbierke zákonov. Viaceré články Ústavy SR boli prechodne suspendované. Pozastavené boli ustanovenia, ktoré tvorili atribúty samostatného, suverénneho štátu. Podmienkou, aby nadobudli účinnosť, teda podmienkou aj toho, aby sa Slovenská republika stala samostatnou, bolo dosiahnuť vyriešenie ústavných vzťahov s Českou republikou tak, aby sa transformovali na vzťahy medzinárodnoprávneho typu a relevancie. Presnejšie, účinnosť celej Ústavy SR sa odložila najneskoršie do 1. januára 1993.
Prijatím ústavného zákona o zániku ČSFR (č. 542/1992 Zb.) zo dňa 25. novembra 1992 vo Federálnom zhromaždení sa ústavnoprávne vyriešila záverečná otázka legálneho a v rozhodujúcej časti aj legitímneho vývoja k samostatnosti Slovenska. Rozhodlo sa, že ČSFR zanikne uplynutím 31. decembra 1992 a Slovenská republika a Česká republika sa stanú nasledujúci deň 1. januára 1993 suverénnymi a samostatnými štátmi. Ústavný zákon o zániku federácie bol prvým fenoménom týchto premien na celočeskoslovenskej úrovni. Umožnil, aby Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) nadobudla ako kompletná právna norma úplnú účinnosť. Ústava SR prijatá 1. septembra 1992 bola takto komplementárna a konzistentná s ústavným zákonom o zániku ČSFR. Oba ústavné zákony priviedli vývoj k postulovanému cieľu – zániku ČSFR a vzniku SR ako jeho následníckemu štátu. Pripomeňme si, možno aj oslávme tridsiate narodeniny samostatnej Slovenskej republiky! Podľa evanjelia vstupujeme do obdobia života človeka, národa a štátu, ktorý sa označuje aj ako Kristove roky. Staňme sa dôstojnými občanmi Slovenskej republiky v období, ako sa hovorí, ťažkých skúšok. Týkajú sa národných štátov, ale vážne až mimoriadne zasahujú aj do doterajšieho svetového poriadku a jeho premeny na nový multipolárny svet. Pridajme k tomu, že čiňme sa, aby sme v „hanbe nezostali“!
