Spor medzi Venezuelou a Guyanou a referendum roku 2023

Na Slovensku sa v posledných týždňoch objavilo viacero jednostranných informácií o referende vo Venezuele, pri ktorom išlo o budúcnosť sporného územia medzi štátmi Venezuela a Guyana, na západ od rieky Esequibo. Zjavným cieľom uvedeného spravodajstva bolo vytvoriť dojem o agresívnosti Venezuely a tiež potvrdiť správnosť sankčnej politiky USA a jej spojencov voči tejto juhoamerickej krajine. Referendum bolo však konzultatívne a predstavovalo vyjadrenie podpory pre postoj, ktorý Venezuela už vyše storočia zastáva. Na pochopenie zmyslu a podstaty referenda však treba poznať širšie súvislosti sporu.

Oblasť, o ktorú sa vedie spor, tvorí málo obývané územie s veľkosťou asi 160 tisíc km2 a približne 130 tisíc obyvateľmi. Táto oblasť sa nachádza na západ od rieky Esequibo a v súčasnosti nad ňou vykonáva kontrolu štát Guyana. Územie patrí k historickému regiónu Guyana, ktorý však nemožno stotožňovať s rovnomenným štátom. Guyana v domorodých jazykoch znamená „zem veľkej vody“ a patria sem okrem Guyany aj Surinam, Francúzska Guyana, Španielska Guyana (časť Venezuely) a Amapá (časť Brazílie). Veľkú časť územia Guyany si v 17. storočí podrobilo Holandsko a v roku 1648 pri uzavretí Vestfálskeho mieru jeho teritoriálne zisky uznalo aj Španielsko, pričom sa však neurčila presná hranica medzi kolóniami oboch štátov. V roku 1814 sa s Holandskom o nadobudnutí časti týchto kolónií dohodla Veľká Británia, a tak sa stala susedom Venezuely. Pokiaľ ide o Venezuelu, tá bola už od 16. storočia súčasťou španielskeho impéria, ktorého zložky mali rôzne formy územno-organizačného členenia. V 18. storočí sa vo Venezuele vytvoril generálny kapitanát, základ súčasného štátu. Následne v rokoch 1811 – 1825 prebehol proces dekolonizácie a bola vyhlásená samostatná Venezuela.

Vzhľadom na to, že hranica medzi Britskou Guyanou a Venezuelou bola pomerne nejasná, Briti sa ju v priebehu 19. storočia opakovane pokúšali posúvať v neprospech svojho suseda. Spomenúť treba najmä Roberta Schomburgka, výskumníka v britských službách, podľa ktorého sa vytvorila a nazvala tzv. Schomburgkova línia. Na trend britskej expanzie Venezuela reagovala odmietavo a proti britskému prenikaniu sa začala ohradzovať, i keď vzhľadom na pomer síl nedokázala Britov zadržiavať. Na konci 19. storočia sa však do celej záležitosti zamiešali USA, ktoré si podľa tzv. Monroeovej doktríny nárokovali na rozhodovanie o americkom kontinente ako o svojej sfére vplyvu. Nakoniec na ich nátlak prišlo v roku 1899 k Parížskej arbitráži, kde formálne rozhodol 5-členný senát arbitrov. Fakticky ale išlo o to, že Veľká Británia, ktorá v tom čase viedla neveľmi úspešnú Búrsku vojnu, prijala americké zasahovanie do udalostí v Južnej Amerike. USA zasa po dohode s Francúzmi (tiež prítomní v Guyane) v arbitráži priznali Britom takmer celé územie, ktoré predtým obsadili. Keďže však na arbitráž neboli venezuelskí predstavitelia ani len pripustení, Caracas ju neuznal. Pre Venezuelu to celé predstavovalo podobnú traumu ako Mníchovská arbitráž r. 1938 pre ČSR. Avšak hoci Venezuelčania Parížsku arbitráž neprijali, vojensky sa proti britskému impériu nedokázali postaviť.

Určitá nádej na zmenu prišla pre Venezuelu po rozpade britského impéria v 60. rokoch 20. storočia. Už v roku 1962 vystúpila Venezuela v OSN s tvrdením o nulite Parížskej arbitráže, a to z veľmi podobných dôvodov ako pri Mníchovskej arbitráži. Ani obnovené rokovania o pohraničnej otázke však k zmene britskej pozície neviedli. Napriek tomu sa ale Veľká Británia s Venezuelou vo februári 1966 v Ženeve dohodli, že pohraničné spory ohľadne diskutovaného regiónu budú riešiť po vzájomnej obojstrannej dohode. To bol predpoklad ďalšieho kroku, keď 26. mája 1966 Veľká Británia umožnila Guyane vyhlásiť nezávislosť v hraniciach podľa Parížskej arbitráže, pričom sa však faktického vplyvu v krajine úplne nevzdala. V roku 1970 uzavreli Venezuela a Guyana ďalšiu dohodu, podľa ktorej sa strany na 12 rokov zdržia jednostranných vyhlásení v otázke sporných území, aby tak umožnili cezhraničnú spoluprácu. Aj na konci 20. storočia však ostala otázka hraníc nedoriešená a po sto rokoch od Parížskej arbitráže nová venezuelská ústava z roku 1999 opätovne potvrdila nároky na dané územia.

Úplne novú dynamiku získal teritoriálny spor v rokoch 2013 – 2015, keď americký koncern ExxonMobile rozvinul výskum v spornej oblasti Guyany a získal tam koncesiu na niekoľko ropných polí, pričom od roku 2018 tam reálne ťaží. Cieľom je dosiahnuť v Guayane do roku 2027 produkciu 1,2 milióna barelov denne. Americké investície v pohraničnom regióne však vyvolali nesúhlas Caracasu. Ako je známe, medzi Venezuelou a USA pretrvávajú počas 21. storočia latentné spory. Tie boli ešte umocnené prísnymi ekonomickými sankciami, ktoré USA zaviedli a znemožnili tým spoluprácu západných firiem s venezuelskými podnikmi v odvetví ropného priemyslu. Venezuela sankciami značne utrpela, najmä pokiaľ ide o prevádzku a modernizáciu svojich ťažiarskych zariadení, i keď čiastočnú náhradu našla v Číne, kam presmerovala aj väčšinu svojho ropného exportu. Stav zo začiatku 21. storočia však obnoviť nedokázala. Venezuela pritom obviňuje USA nielen z vonkajšieho nátlaku, ale aj zo zasahovania do vnútorných záležitostí, najmä pri pokuse o atentát na prezidenta Nicolasa Madura. V tejto situácii veľmi negatívne vnímala možnosť, že by v spornom regióne Guyany Esequibo ťažili ropu americké koncerny alebo tam USA v budúcnosti zriadili svoju vojenskú základňu.

Kvôli zostrujúcim sa rozporom medzi Venezuelou a Guyanou sa v roku 2018 Guyana obrátila na Medzinárodný súdny dvor (ICJ). Venezuela však vyjadrila voči podobnému riešeniu skepsu a odmietla uznať jurisdikciu ICJ, pričom sformulovala svoje námietky. V Caracase sa obávajú najmä amerického tlaku na rozhodovanie daného orgánu a kriticky vnímajú vplyv USA pri minulých konaniach pred ICJ, napr. pri stanovisku v otázke Kosova. K stanovisku ICJ však zrejme príde, keďže ICJ svoju jurisdikciu vo veci sporu Guyany a Venezuely v roku 2020 potvrdil a námietky Caracasu voči nej odmietol.

Na posilnenie svojej pozície v spornej veci vyhlásila Venezuela konzultatívne referendum s piatimi otázkami , ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2023. Oficiálna účasť bola 51 %, pričom všetky otázky získali obrovskú podporu vyše 95 % hlasov. Išlo tiež o akúsi verejnú manifestáciu venezuelskej pozície k sporu s Guyanou pred ICJ. Otázky sa týkali týchto tém:

1. Súhlasíte s tým, že všetkými prostriedkami a v súlade so zákonom odmietnete líniu vytvorenú Parížskym arbitrážnym nálezom z roku 1899, ktorý nás chce pripraviť o našu Guyanu?

2. Podporujete Ženevskú dohodu z roku 1966 ako jediný platný právny nástroj na dosiahnutie praktického a uspokojivého riešenia pre Venezuelu a Guyanu, pokiaľ ide o spor o územie Guyana Esequiba?

3. Súhlasíte s dlhodobým postojom Venezuely, ktorá neuznáva jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora na vyriešenie územného sporu o Guyana Esequiba?

4. Súhlasíte s tým, že sa všetkými právnymi prostriedkami postavíte proti nároku Guyany jednostranne disponovať priľahlým morom na delimitáciu, ktorá je nezákonná a v rozpore s medzinárodným právom?

5. Súhlasíte s vytvorením štátu Guyana Esequiba a vypracovaním zrýchleného plánu komplexnej starostlivosti o súčasné a budúce obyvateľstvo tohto územia, ktorého súčasťou je okrem iného aj udelenie občianstva a občianskeho preukazu a v súlade so Ženevskou dohodou a medzinárodným právom následne začleniť uvedený štát na mape do venezuelského územia?

Téma referenda nie je vo Venezuele samotnej príliš rozdeľujúca a aj predstavitelia pravicovej opozície sa na otázke sporného regiónu meritórne zhodujú s vládou, i keď potrebu referenda niektorí spochybňujú. Podporu územným nárokom deklarovala aj Maria Corina Machado, v súčasnosti asi najvplyvnejšia predstaviteľka opozície, i keď potrebu referenda odmietla. Práve to využila vláda proti jej podporovateľom. Naopak, na referende sa zúčastnili a hlasovanie podporili niektorí opoziční politici. Je zaujímavé, že kriticky sa k referendu postavila Komunistická strana Venezuely, ktorá postup vlády označila za buržoáznu taktiku využívania nacionalistickej rétoriky. Hoci je to na Slovensku málo známy fakt, medzi vládou a komunistami vo Venezuele existujú viaceré rozpory, od náboženských až po ekonomické témy.

Používanie nacionalistickej rétoriky však môže byť naozaj vhodným predvolebným nástrojom prezidenta Nicolasa Madura. V roku 2024 sa totiž vo Venezuele uskutočnia prezidentské voľby a tvrdý postoj v spore s Guyanou a USA môže zvýšiť popularitu súčasnej vládnej moci. Ekonomická situácia vo Venezuele je stále veľmi zlá, hoci sa za posledné dva roky o niečo zlepšila. A keďže časť problémov spôsobili práve americké sankcie, môže pre vládu predstavovať konflikt s USA vítaný nástroj na odpútanie od vlastnej zodpovednosti za ekonomické problémy. Ako bolo uvedené, na referende sa oficiálne zúčastnilo asi 51 % (cca 10,43 milióna) voličov, čo je v porovnaní so slovenskými referendami úctyhodné číslo. I keď treba dodať, že niektorí toto číslo spochybnili ako veľmi nadsadené. Nacionalizmus má vo Venezuele svoje limity a to sa mohlo prejaviť aj pri účasti na referende.

Pohraničné spory patria v medzinárodných vzťahoch k zložitým otázkam a zvlášť to platí v prípadoch, keď sa kompromis hľadá len ťažko. Podobne to vyzerá aj v tomto prípade. Guyanská vláda sa v súčasnosti cíti pomerne isto, pretože územie fakticky kontroluje a má za sebou vojenskú podporu USA (Southcom). Prezident Irfaan Ali sa preto rozhodol postupovať na spornom území bez konzultácií s Venezuelou a očakáva, že jej nároky na suverénny postup podporí aj ICJ. Nie je pritom podstatné, aký právny dôvod ICJ uzná. Dôvodom nadobudnutia územia môže byť britská okupácia územia v 19. storočí s argumentom, že išlo o ovládnutie takmer neobývaného územia, ktoré predtým nepatrilo nikomu. Dokonca aj v prípade, ak by sa britský postup v 19. storočí označili za anexiu, nemusí to byť prekážkou pre rozhodnutie v prospech Guyany. Mnoho súčasných hraníc sa v 19. storočí dosahovalo anexiami. Dôvodom stanoviska ICJ v prospech Guyany môže byť aj adjudikácia z roku 1899, ktorú ICJ nebude zrejme stavať na jednu úroveň s Mníchovskou arbitrážou, napr. kvôli tomu, že Briti už ďalej do Venezuely nepostupovali, na rozdiel od Nemecka v rokoch 1938 – 39. Zaujímavým tvrdením môže byť aj téza o vydržaní územia dlhodobou kontrolou zo strany Veľkej Británie. Najsilnejším argumentom v prospech Guyany je však zrejme status quo, ktorý sa presadzuje už vyše storočia.

Pokiaľ ide o argumentáciu Venezuely, tá sa odvoláva na protiprávnosť britskej agresie v 19. storočí, na nemorálnosť Parížskej arbitráže z roku 1899 a aj tézu o vydržaní územia môže spochybniť tvrdením, pretože nešlo o „dobromyseľnú“ držbu“ a Venezuela ju dlho spochybňuje. Hlavným argumentom Caracasu je Ženevská dohoda z roku 1966, podľa ktorej sa územné spory majú riešiť obojstrannou dohodou. Venezuela z toho usúdila, že obe strany vylúčili právo obracať sa na iný orgán, vrátane ICJ a spory sa majú riešiť výlučne vzájomnými konzultáciami. Taký prístup nie je úplnou výnimkou a napr. aj SR a USA sa v Dohode o obrannej spolupráci z roku 2022 vzdali práva obracať sa na medzinárodný súd. Celkovo sa však dá konštatovať, že venezuelské argumenty sú menej presvedčivé a zrejme aj preto uprednostňuje Caracas obojstranné rokovania pred rozhodnutím ICJ. Venezuela by sa pri nich možno uspokojila s nejakým kompromisom, napr. obmedzenou suverenitou Guyany s právom veta Venezuely v zásadných otázkach.

Je tu ale ešte jeden dôležitý faktor, ktorý by za určitých okolností mohol zohrávať podstatnú úlohu, samotné obyvateľstvo regiónu. Guyanské obyvateľstvo (800 tisíc) je ako také prevažne indického alebo afro-karibského pôvodu, ich hlavným jazykom je angličtina a väzby na Venezuelu nie sú príliš hlboké. V samotnom regióne Guyana Esequiba však žije len malá časť obyvateľov štátu. Napriek veľkej rozlohe (160 tisíc km2) ide o oblasť džungle, kde sú dlhodobo prítomné domorodé kmene s tradičným spôsobom života a vlastnými jazykmi. Okrem nich tu žijú najmä skupiny ťažiarov zlata či iných kovov a títo majú rôzny etnický pôvod (Brazília, Venezuela, Guyana), na samotné územie však zväčša nemajú silnú väzbu. Ťažba ropy sa zasa koncentruje v pobrežnej časti regiónu. Venezuela argumentuje aj tým, že väčšina etnických príbuzných domorodého obyvateľstva regiónu žije vo Venezuele. Je však málo pravdepodobné, že by práve to lákalo miestnych domorodcov pripojiť sa k Venezuele. Naopak, tamojšie ekonomické problémy môžu pôsobiť skôr negatívne. V súčasnosti sa ale celkovo nedá predpokladať, že by lokálne kmene zohrali podstatnú úlohu pri sporoch Caracasu a Georgetownu.

Venezuela sa v súčasnosti v spore s Guyanou cíti v pomerne komfortnejšej pozícii než v čase, keď sa Guyana obrátila na ICJ (2018), pretože od nástupu prezidentov Gustava Pedra v Kolumbii a Lulu da Silvu v Brazílii sa vzťahy Caracasu s oboma týmito susedmi výrazne zlepšili. Uvedení prezidenti by na rozdiel od svojich predchodcov určite jednostranne nepodporovali Guyanu a hľadali skôr kompromis. Vojenský konflikt v regióne si však neželajú. Aspektom, ktorý by mohol riešenie sporu veľmi zjednodušiť, by však bola najmä prípadná dohoda medzi USA a Venezuelou. Ak by napr. USA úplne zrušili sankcie voči Venezuele, mohol by sa zmeniť i postoj Venezuely k investícii ExxonMobile v spornom regióne. Bez sankcií a pri zjednodušenom dovoze ťažobných zariadení by sa darilo produkciu ropy modernizovať a zvyšovať oveľa rýchlejšie aj v samotnej Venezuele. Prvým krokom by mohlo byť dočasné zrušenie niektorých sankcií z októbra 2023, aj keď to bolo výsledkom dohody z Barbadosu medzi venezuelskou vládou s časťou opozície. Pozitívne by mohla pôsobiť i prípadná dohoda Venezuely, Guyany a USA, že na spornom území sa nebude zriaďovať americká vojenská základňa. Guayanu ako menšieho a slabšieho partnera by zasa mohlo uspokojiť vzájomné ubezpečenie, že rozpory sa budú riešiť len mierovou cestou.

Úvodná ilustračná snímka hlavného mesta Venezuely Caracas: www.wikimedia.commons

(Celkovo 14 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter