Špeciálna prokuratúra a jej zrušenie?

V posledných týždňoch sa najviac diskutuje o vládnom návrhu zákona, prinášajúcom zmeny v oblasti trestného práva, vrátane zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) v skrátenom legislatívnom konaní (SLK). Tento krok sa stretol s odporom prezidentky, časti médií a mimovládnych organizácií, pričom sa objavili aj odvážne vyjadrenia o likvidácii právneho štátu na Slovensku. Kritika smerovala tak proti SLK, ako aj voči nedostatočnej odbornej diskusii. Jadrom sporu je však myšlienka zrušenia alebo zachovania ÚŠP. Samozrejme, ÚŠP je háklivá politická téma, pretože zásadne rozdeľuje politické strany, ako aj spoločnosť. Časť spoločnosti vidí v tomto úrade „zázračnú“ inštitúciu na boj proti „temným silám“, iná časť zasa vníma ÚŠP ako nástroj zneužívania trestného práva a politických procesov. Aj na samotnom úrade pritom existujú rozdiely medzi prístupom jednotlivých prokurátorov a veľká časť agendy sa vybavuje odborne a presvedčivo. Na druhej strane však existujú veľmi závažné štrukturálne problémy, a na tie sa vo verejnej diskusii občas zabúda.

V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:
Štrukturálne problémy
Úspešné fungovanie?
Možnosti odbornej diskusie a nápravy
Osoba Daniela Lipšica
Sebareflexia úradu
Skrátené legislatívne konanie alebo referendum?

+ + +

V súvislosti s ÚŠP sa najčastejšie diskutujú problémy spájané s porušovaním ústavných práv, ktoré sa stali častým javom práve v exponovaných kauzách. Ide o nadužívanie väzby, najmä kolúznej, ktorá ma pôsobiť ako nátlak na priznanie osôb a ich spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní (OČTK). Za problematický možno považovať aj vysoký počet dohôd o vine a treste, keď približne dvojtretinová väčšina z mediálne oslavovanej štyridsiatky odsúdených  bola dosiahnutá práve týmto spôsobom. Pri dohodách takmer vždy prichádza k výmene priznania za nízky trest, zvlášť podmienečný trest. Dohoda o vine a treste sa preto čoraz častejšie ukazuje ako dvojsečná zbraň, lebo okrem reálnych úspechov pri nej často prichádza k odsúdeniu bez dostatočného dokazovania. Vysoký počet priznaní nie je vôbec dobrý signál. Pripomína praktiky tzv. inkvizičného procesu, kde sa usilovalo o priznanie ako tzv. korunu dôkazov. Väčšiu dôveru vzbudzujú konania, pri ktorých obvinení aktívne bránia svoju nevinu.

Prvou veľkou kauzou po voľbách roku 2020 sa stala kauza Búrka z marca 2020 a na nej možno demonštrovať viaceré nedostatky postupu ÚŠP. Pri Búrke prokurátor navrhoval väzbu pre 13 sudcov, v tom čase však na posúdenie ich väzobných dôvodov musel dať súhlas aj Ústavný súd SR. Ten to ale v ôsmich z trinástich prípadoch odmietol, čo tiež nesvedčí v prospech ÚŠP. Avšak ani päť sudcov v podmienkach väzby, to nie je žiadna maličkosť, väzba má byť výnimkou, nie pravidlom. Najmä pobyt v kolúznej väzbe bola pre sudcov otrasná skúsenosť. Závažné je i to, že ani po tri a trištvrte roku neprišlo čo i len k prvostupňovému rozhodnutiu u žiadneho z piatich väzobne stíhaných sudcov kauzy a všetci tak zostávajú nevinní. Jedinou vinnou sudkyňou v kauze je Miriam Repáková, ktorá uzavrela dohodu o vine a treste – vyhla sa väzbe a dostala podmienečný trest odňatia slobody. Kauza Búrka tak ukázala nebezpečný trend v trestnom práve: vinní s podmienkou na slobode, nevinní „za mrežami“. A tento trend sa Búrkou neskončil…

Samozrejme, napriek tomu, že vládna koalícia navrhla zrušiť iba ÚŠP, ale nie ŠTS, problémy na ÚŠP nemožno vnímať izolovane. Treba chápať aj úlohu, ktorú zohrávali pri porušovaní ústavných práv ďalšie orgány, najmä ŠTS a NAKA. Pokiaľ ide o porušovanie práv vo väzbe, obvykle sa uvádza 26 rozhodnutí ÚS SR a niekoľko rozhodnutí ESĽP. Obhajcovia ÚŠP poukazujú na to, že väčšiu časť zodpovednosti nesie ŠTS, keďže ÚS SR pritom skonštatoval zodpovednosť ÚŠP len asi v tretine diskutovaných prípadov. Ak však ÚS SR skonštatoval porušenie práv konkrétnych osôb zo strany ŠTS, ani zodpovednosť ÚŠP nemožno len tak vylúčiť. Prokurátori ÚŠP totiž zohrali zásadnú úlohu aj pri ďalších prípadoch – obvinených vzal ŠTS do väzby práve na ich návrh. Vážnym problémom je aj to, že rozhodnutia ÚS SR sa týkajú rôznych veľkých káuz, Búrka, Očistec, Gorila, atď., nejde teda len o výnimočné prípady. Navyše, v roku 2022 sa na ÚS SR objavil historicky najvyšší počet sťažností proti prokuratúre, vrátane najvyššieho počtu sťažností proti ÚŠP, čo prinesie ďalšie „výsledky“ v budúcnosti.

Okrem kvantitatívnych faktorov však treba vidieť aj to, aké riziká môžu prinášať postupy ÚŠP pre charakter štátu v SR. V kauze Súmrak reálne hrozila väzba pre Roberta Fica pri problematickom a aktivistickom obvinení, pričom väzbe pre lídra opozície zabránili pravdepodobne hlasy dvoch poslankýň, ktoré museli odolávať ostrému politickému nátlaku. Ak by Robert Fico, najvýznamnejší politik v SR, zostal vo väzbe niekoľko mesiacov, zrejme by to zásadne ovplyvnilo aj výsledok parlamentných volieb 2023. V iných štátoch EÚ už boli síce odsúdení významní politici, ale vylučovanie najvýznamnejšieho opozičného politika z volebného boja prostredníctvom väzby by bolo raritou. Podozrenia z politického prenasledovania sa pritom objavovali aj pred kauzou Súmrak. V posledných rokoch práve ÚŠP dozoroval viacero pochybných trestných konaní nielen proti Robertovi Ficovi, ale i proti Róbertovi Kaliňákovi, a dokonca aj proti Ľubošovi Blahovi, trom politikom, ktorí vo voľbách roku 2023 získali v Smere-SSD najviac preferenčných hlasov. Väčšina z týchto konaní bola pritom problematická. Bez ohľadu na názor o uvedených politikoch teda vzniká otázka, či ÚŠP s veľmi úzkym okruhom prokurátorov nie je hrozbou pre slobodnú politickú súťaž, a to kvôli koncentrácii trestných konaní, ktoré sa dajú zneužiť v politickom boji (korupcia, extrémizmus, zločinecké skupiny, atď.)

Podpora existencie ÚŠP sa objavuje najmä v mainstreamových médiách, kde niektorí analytici vyslovili názor, že ÚŠP „funguje dokonale“. Výrok o „dokonalosti“ fungovania sa pritom odvíja najmä od tvrdenia, ktoré uvádzajú sami prokurátori ÚŠP:Úspešnosť obžalôb podaných prokurátormi ÚŠP v rokoch 2021 – 2023 bola a je na úrovni 93-94 %.“ „Vysokú úspešnosť“ ale vykazujú aj ďalšie prokuratúry, napr. generálna prokuratúra. Tvrdenie o „úspešnosti“ by však bolo potrebné vysvetliť z hľadiska metodológie. Ako „úspech“ sa hodnotí aj to, keď súd udelí obžalovanému len časť navrhovaného trestu. Napr. v kauze Dušana Kováčika prokurátor ÚŠP navrhoval 13 rokov odňatia slobody, ale súd poslednej inštancie udelil „len“ 8 rokov. Má sa to počítať ako úspech alebo úspech na cca 61 %? A čo keď namiesto nepodmienečného trestu dostane obžalovaný iba podmienečný trest, príp. peňažný trest? Označiť aj to za „úspech“ je naozaj sporné. Pri použití kvantitatívnych ukazovateľov sa číslo 94 % dá posudzovať naozaj rôzne.

Naháňanie kvantitatívnych faktorov pritom vôbec nie je dobrý indikátor. Aj v 50. rokoch 20. storočia mali prokurátori pri politických procesoch ešte viac „úspechov“, ale to je skôr dôvodom na kritiku než na obdiv. Samozrejme, uvedomujem si rozdiely medzi oboma epochami, ale vždy treba vidieť súvisiace faktory, ktoré prípadnú vysokú „úspešnosť“ prokurátorov ovplyvňujú. Môže ísť napr. o väzby medzi ÚŠP a Špecializovaným trestným súdom (ŠTS), vrátane spoločnej budovy oboch orgánov v Pezinku. Opomenúť nemožno ani osobné väzby medzi špeciálnym prokurátorom a predsedom ŠTS či ďalšími pracovníkmi daných orgánov z minulosti. Ak bolo cieľom vytvorenia ÚŠP a ŠTS odstránenie regionálnych väzieb, tak v tomto prípade sa vytvorili väzby, ktoré môžu prinajmenšom rovnako kriviť spravodlivosť. Nechcem robiť prirýchle závery, ale vážny problém spočíva v tom, že ak by sa na ŠTS a ÚŠP vytvorila zločinecká skupina, ktorá manipuluje trestné kauzy, tak by ju bolo možné len sotva efektívne vyšetriť a odsúdiť.

Na vyššie uvedené problémy začala odborná verejnosť poukazovať pomerne skoro. Už v decembri 2020 sa objavila kritika porušovania princípov právneho štátu od skupiny 14 sudcov, vrátane kritiky trestných konaní. Namiesto vecnej diskusie o ich iniciatíve nasledovala aj snaha o disciplinárne konania. V januári 2021, skoro pred troma rokmi, sa zasa objavila výzva, ktorý podpísali stovky sudcov, advokátov a predstaviteľov ďalších právnických profesií.  Namiesto otvorenej diskusie na uvedené problémy sa však objavila snaha diskusiu umlčať. Napr. Katarína Batková z Via Iuris sa pokúsila výzvu zhadzovať a napísala: „Je neprimerané až nevhodné spochybňovať prácu orgánov činných v trestnom konaní.“ Diskusiu sa však umlčať nepodarilo a nasledovali aj veľmi konkrétne odhalenia, napr. v známej správe SIS z mája 2021. Reakciou zo strany ÚŠP a ŠTS bola ale kriminalizácia tých, čo odhalenia uskutočňovali. Postupne sa začali kriminalizovať nielen SIS, ale aj NBÚ či VOS, verejným nepriateľom sa stal „generálny prokurátor“ a v podstate všetci, ktorí na problémy poukazovali. Vrcholom bola kauza Rozuzlenie.

Žiaľ, špeciálny prokurátor a predseda ŠTS sa pokúsili sankcionovať aj odbornú a vecnú kritiku na webe Právne listy, v prípade článkov vyššej súdnej úradníčky Eriky Krutkovej alebo prokurátorky Kataríny Roskoványi. Odborná diskusia o porušovaní práv v prípravných konaniach exponovaných káuz pritom prebiehala niekoľko rokov, nielen na odborných weboch či v pracovnej komisii ministra Karasa, ale aj na pôde akademickej obce. Spomenúť treba, že negatívne javy v prípravných konaniach kritizovali nielen podporovatelia súčasnej vládnej koalície, ale aj osoby s veľmi odlišnými politickými preferenciami, napr. Jozef Čentéš a spolu s ním aj ďalšie autority v oblasti trestného práva zo SR a ČR. Za zmienku stojí i to, ako sa kritikom práce ÚŠP stal Eduard Burda, dekan Právnickej fakulty UK. Práve on nebol príliš naklonený ani Smeru ani Hlasu a obdobie pred rokom 2020 hodnotil dosť negatívne. V decembri 2020 navrhol za špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica a za to si odniesol kritiku nielen od členov Smeru. Zmena jeho postoja k ÚŠP však vôbec nebola oportunistická, ako tvrdí napr. Mária Kolíková: dekan začal s kritikou postupov na ÚŠP ešte v roku 2021, keď to výhody rozhodne neprinášalo. Kvôli jeho snahe poukazovať na problémy ho začali mainstreamové médiá dehonestovať a novinári z neho v októbri 2023 „vyrobili“ ministra vo Ficovej vláde.

Niet pochýb, že práve osoba Daniela Lipšica je jedným z veľkých problémov ÚŠP. O tom, prečo dotyčná osoba nemala získať vysokú funkciu na prokuratúre, som písal opakovane (TUTU). Že sa práve kvôli nemu schválil tzv. Lex Lipšic, bolo pre prokuratúru danajským darom. Skúsme si predstaviť, ako by sme hodnotili cudziu krajinu, napr. niekde v Latinskej Amerike, kde by zmenili zákon o prokuratúre, aby do funkcií mohli kandidovať ex-politici a následne by za „špeciálneho prokurátora“ zvolili bývalého ministra vnútra. Dokonca osobu v podmienečnom výkone trestu… Daniel Lipšic vniesol do verejného vystupovania ÚŠP akýsi „mesianizmus“, typický pre politickú súťaž a jeho tvrdenia boli plné neprípustných zjednodušení o boji dobra so zlom, napr. keď sa začal prirovnávať k Frodovi z Pána prsteňov. Navyše, opakovane sa v médiách dopustil manipulatívneho popisu káuz, čím zasiahol do práv obvinených osôb.

Preto bolo správnym krokom, keď Daniel Lipšic navrhol, že sa vzdá funkcie špeciálneho prokurátora. Žiaľ, ponuku urobil len výmenou za zachovanie súčasnej podoby ÚŠP. Neprekvapuje, že vládna koalícia na takýto „obchod“ nepristúpila. Nová moc je totiž v pozícii, že Daniela Lipšica može z funkcie odstrániť i bez jeho súčinnosti a popri tom zmeniť niekoľko ďalších prvkov v trestnom práve. Okrem Lipšicovej osoby sa na ÚŠP objavili iné vážne problémy, ktoré nemožno ignorovať. Keby Daniel Lipšic ponúkol svoju funkciu v minulom volebnom období, keď mal silnú politickú podporu, dalo by sa to oceniť a pochopiť ako vzdanie sa vlastného prospechu kvôli zachovaniu úradu. Keby sa dokázal vzdať funkcie už niekedy pred dvoma rokmi, veľmi by to zvýšilo šance na zachovanie ÚŠP i po voľbách 2023. Avšak aj vzdanie sa funkcie bez podmienok v najbližších dňoch by bolo rozumné. Existenciu ÚŠP by to zrejme nezachránilo, ale aspoň by sa zvýšila jeho legitimita. 

Vhodnou stratégiou zo strany prokurátorov ÚŠP by bolo aj čestné uznanie vlastných problémov a zlyhaní. To však zrejme nemožno očakávať. Obraz, ktorý daní prokurátori venovali Danielovi Lipšicovi ako „bojovníkovi proti hydre“ pri jeho 50. narodeninách v júli 2023, bol potvrdením existencie akejsi „názorovej bubliny“ na ÚŠP a možno i potvrdením systémovej zaujatosti úradu. Je smutné, že ani po prepuknutí škandálu s daným obrazom sa prokurátori ÚŠP nedokázali za túto svoju chybu ospravedlniť. Zrejme podľahli predstave, že sú v boji proti korupcii nenahraditeľní a získali pocit akýchsi „záchrancov“ Slovenska. Možno preto nevedia reflektovať, ak vo „vyššom záujme“ porušili ústavné práva konkrétnych osôb. Prokuratúra, a to aj ÚŠP, by podľa ústavy mala predovšetkým chrániť základné práva a slobody občanov. Tie majú aj jednotlivé „hlavy hydry“, a preto treba hľadať nielen dôkazy a spôsoby ako hydru zlikvidovať, ale aj to, čo hovorí v prospech jej hláv.

Výhrady, ktoré sa objavujú proti ÚŠP, sú veľmi zásadné a mediálna snaha zľahčovať ich nepomôže. Médiá a mimovládne organizácie môžu organizovať protesty, po skúsenostiach z rokov 2020 – 23 však už verejné zhromaždenia s cieľom zachovať súčasný stav nebudú schopné zmeniť zámer vládnej koalície. Oveľa lepšie by bolo, keby zástancovia ÚŠP navrhli, akým spôsobom chcú existujúce problémy odstrániť. Dokonca by mohli predložiť vlastný návrh zmeny fungovania úradu, aby sa zabránilo opakovaniu problémov z rokov 2020 – 2023. Najneskôr od volieb 2023 sa dalo čakať, že k zmenám na ÚŠP príde, a preto mohli prokurátori v októbri a novembri pripraviť aspoň nejaké návrhy. Mohli pripraviť návrh noviel konkrétnych zákonov, ale napr. zmeniť aj vnútorné postupy pri dohodách so spolupracujúcimi obvinenými.

Veľmi vážne treba vnímať argumenty zástancov zachovania ÚŠP, a najmä kritiku využitia SLK v tomto prípade. Samozrejme, mnohí z tých, ktorí kritiku navrhovanej zmeny vznášajú, sami veľmi často SLK nadužívali, a to aj pri otázkach súdnej moci. Zvlášť problematické boli SLK v čase, keď nesúviseli s Covidom-19, ale súčasne sa proti nim kvôli núdzovému stavu nedalo ani len verejne demonštrovať. Citlivosť pri akceptácii dôvodov pre SLK sa v posledných rokoch veľmi znížila, i napriek tomu sa však navrhované SLK zdá neprimerané. Ak by aj niekto tvrdil, že prípadná zločinecká skupina na ÚŠP v spolupráci s členmi skupiny na iných orgánoch manipuluje trestné konania, a tým hrozí zásah do ústavných práv konkrétnych osôb, je otázne, či by bola bezprostrednosť zásahu do ľudských práv dostatočne vysoká ako dôvod SLK. SLK je však ako inštitút v predpisoch regulované nedostatočne, väčšina týchto konaní je účelová a predstavuje jeden z hlavných problémov tvorby práva v SR. Do budúcna by bolo potrebné zvýšiť kvórum na schválenie zákona v SLK, aby ho žiadna nadpolovičná väčšina nemohla zneužívať, ale musela sa pri jeho využívaní dohodnúť aspoň s časťou opozície.

Téma zachovania ÚŠP by tiež bola vhodná ako referendová otázka. Keby prezidentka na návrh NR SR vyhlásila referendum o zachovaní súčasnej podoby ÚŠP spolu s voľbami 2023 a občania by danú otázku podporili, znemožnilo by sa odstránenie úradu na celé tri roky. Pričom aj po troch rokoch by vládna koalícia potrebovala na zmenu ústavnú väčšinu, lebo podľa nálezu ÚS SR majú výsledky referenda silu ústavného zákona. Ešte aj po voľbách 2023 však mohli zástancovia ÚŠP vyzbierať 350-tisíc podpisov. Veľmi skoro sa totiž dalo tušiť, že nová moc pristúpi k zmenám fungovania ÚŠP a organizátori referenda by s pomocou mimovládnych organizácií a médií podpisy rýchlo získali. I napriek pokusu o SLK by pre vládnu koalíciu bola referendová iniciatíva väčšou komplikáciou než verejné zhromaždenia.

Samozrejme, pri tom všetkom si treba uvedomiť existujúce problémy ústavnej úpravy referenda v SR. Požiadavka na účasť nadpolovičnej väčšiny voličov podľa čl. 98 ústavy totiž efektívne referendum znemožňuje. Jedna tretina voličov nechodí na žiadne voľby, ani na tie na parlamentné a na neplatnosť referenda tak stačí zo zvyšných cca 66 % odradiť už len malú časť. To odporcovia referenda dokážu výzvou pre svojich voličov. Práve hlasovania v referende by pritom v budúcnosti mohli byť riešením sporov, ktoré majú potenciál prerásť do nebezpečných konfliktov. Navyše, do budúcna treba počítať s tým, že sa otvorí aj otázka zmyslu a podstaty ďalších inštitúcií, napr. ŠTS. Nebolo by na škodu, keby sa aj o ich budúcnosti rozhodlo práve v referende. Kvôli tomu by však bolo potrebné z čl. 98 ústavy vypustiť slová: „…ak sa na ňom zúčastní nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a…“ Igor Matovič a spol. sa dnes môžu sami seba pýtať, prečo referendum nedokázali sfunkčniť v čase, keď mali ústavnú väčšinu. Robert Fico a spol. by zasa mali usilovať o sfunkčnenie referenda už kvôli skúsenosti z rokov 2020 – 2023. Poučením z rušenia ÚŠP by teda mohla byť nová ústavná úprava referenda bez požiadavky na účasť vyše 50 %. Do budúcna je pritom jedno, o akú vládu pôjde, či Matovičovu alebo Ficovu, funkčné referendum by mohlo predstavovať ústavnú brzdu proti krokom akejkoľvek vládnej koalície!

Snímka: FB stránka ÚŠP

(Celkovo 40 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter