Slovenskí socialisti pred osudovou voľbou

Po europarlamentných voľbách prebiehajú rokovania o tom, kam a s kým a do akej frakcie sa noví europoslanci zaradia. Je veľmi pravdepodobné, že pohyby v jednotlivých blokoch budú významnejšie ako po iné roky.
Kurióznym prípadom sú slovenskí socialisti, ktorí by na základe svojho programu a histórie nemali mať problém so svojou voľbou a bolo by logické, aby boli vo frakcii eurosocialistov (Party of European Socialists – PES).
Problém je v tom, že naši eurosocialisti boli z nej vylúčení, a to na základe úzkej spolupráce s nacionalistickou SNS, s ktorou vytvorili vládnu koalíciu.
Vylúčenie našich poslancov zo Smeru a Hlasu ponúka možnosť k diskusii o programe eurosocialistov a k ich nezmieriteľnému stanovisku voči patriotom či nacionalistom.
Je neuveriteľné, že naši vyjednávači v Bruseli hrozia A. Costovi, že ak nezabezpečí návrat vylúčených sociálnych demokratov zo socialistickej frakcie, tak Slovensko nepodporí jeho nomináciu na šéfa Rady EÚ.
Ak teda Costa chce získať podporu Slovenska na túto funkciu, má dve povinnosti. Zabezpečiť návrat našich, dnes nezaradených europoslancov do eurosocialistickej frakcie a za druhé, podporiť M. Šefčoviča za viceprezidenta EK.
Zdá sa mi, že je to „silné kafé“ pre európskych socialistov, ktorí s ľudovcami a liberálmi (RE) môžu vytvoriť pohodlnú väčšinu v európskom parlamente.
Politika je aj hra o funkcie a pozície. Možno v tomto prípade by bolo lepšie, keby si naši šiesti nezaradení poslanci našli lepšiu frakciu, ktorá by vernejšie odrážala názory týchto poslancov, ako aj názory ich strán.
Je takmer vylúčené, že by Smer, aj Hlas zmenili svoj postoj k vládnej spolupráci so SNS, pretože by to znamenalo začiatok ukončenia vlády dnešnej koalície.
Európski socialisti by veľmi potrebovali slovenských 6 hlasov, nakoľko napriek svojej stálej politickej váhe v týchto voľbách sa im nie celkom darilo.
Skôr sa zdá, že eurosocialisti budú musieť prehodnotiť svoj postoj k stranám, ktoré sa hlásia k národnoštátnym záujmom svojich krajín. Že je to možné, svedčí aj skutočnosť, že Smer bol už aj v minulosti vylúčený za vládnu spoluprácu so SNS. Samozrejme, po vypršaní reálneho mandátu vlády Roberta Fica ho prijali späť.
Keďže slovenskí socialisti nemôžu ustúpiť socialistickej frakcii za kolaboráciu so SNS, bude musieť ustúpiť buď jej vedenie a budú musieť zavrieť jedno oko a vyhlásiť, že to v skutočnosti ani nie je taký veľký hriech, alebo naši šiesti nezaradení poslanci začnú vyjednávať s inými frakciami.
Možno sú eurosocialisti viac frustrovaní z vystúpení nášho europoslanca pána Ľuboša Blahu, z jeho antiamerických postojov, ako aj za jeho obdiv k niektorým revolucionárom z tretieho sveta…
Európski socialisti musia však vnímať nárast strán, pre ktoré sú národnoštátne záujmy prioritné!
Oslabenie kritiky eurosocialistov voči patriotickým či nacionalistickým stranám EÚ má aj geopolitický rozmer, vyvolaný najmä politikou Donalda Trumpa a jeho programom „Amerika na prvom mieste“.
Doteraz mohli európski eurosocialisti vytýkať národným stranám a obviňovať ich z neakceptovateľnej programovej úchylky. To však už nemôžu vytýkať americkému prezidentovi.
Je predsa nemysliteľné hovoriť doma o európskych nacionalistoch a tolerovať, že náš hlavný obchodný a vojenský partner stavia záujmy USA nad všetko ostatné, a to bez najmenšej možnosti nejakej reinterpretácie.
Zdá sa, že postoj k národným otázkam v názoroch európskych voličov sa stáva novou normou v európskej i globálnej politike. Socialisti sa budú musieť prispôsobiť tomuto trendu a upustiť z pokrokárskych a globalistických hesiel.
Ich program je postavený na abstraktnom globálnom občanovi, ktorý má iba jediný záujem – zvýšiť mieru svojho individuálneho konzumu. Tak sa dostáva do konfliktu s občanom, ktorý žije v konkrétnej rodine, krajine, firme, má svoju históriu a tradície, ako aj svoje obchodnopolitické záujmy. Dôraz eurosocialistov na budúceho kozmopolitného človeka, sa ukazuje ako neperspektívny.
Vysiľovanie sa eurosocialistov v zelených politikách, v podpore migrácie a v zavádzaní rôznych identít… bude mať za následok krach tejto ideológie.
Tendencia a návrat ku konkrétnemu človeku, t.j. Nemcovi, Maďarovi, Slovákovi…, k jeho histórii a tradícii nemusí vyústiť v ich izoláciu a nemusí skončiť ani v strate spolupráce s okolitým svetom. Je len dôraznou socialistickou požiadavkou, že budúci svet, ak má uspieť, musí byť štruktúrovaný a konštruovaný na znížení majetkových a mzdových rozdielov, ako aj rovnosti kultúrnych tradícií a hodnôt, ktoré sú pre zachovanie našej civilizácie nevyhnutné.
Podpora eurosocialistov vytváraniu globálnych inštitúcií. za ktorými stoja záujmy veľkých korporácií, ktoré nemajú svojich občanov, v dôsledku čoho nemajú ani dostatok legitimity, môže priviesť tieto strany k bezvýznamnosti.
Opájať sa vyššími či pokrokovejšími ideami a nevšímať si, že ide o zápas malej skupiny, ktorá chce získať viac výhod a viac peňazí, je to, čo hrozí, že eurosocialisti budú naďalej upadať.
Podpora takýchto síl, ktoré sa chcú iba zmocniť sveta, je fakticky podporou úzkeho, sebeckého záujmu bohatej minority.
Eurosocialisti napriek ich širokému a promiskuitnému programu, v ktorom sa môže nájsť každý volič, sú stále ešte jednou z najsilnejších eurofrakcií Európskeho parlamentu.
Je tragédiou, že v dobe prehlbujúcich sa majetkových a mzdových rozdielov vo svete sa táto široko rozkročená strana stala predvojom všetkých pokrokárov.
O európskych socialistoch (PES) sa ironicky hovorí ako strane, ktorá nehryzie.
Strana, ktorá nehryzie však dopadne ako môj nemecký ovčiak. Po mnohých sťažnostiach môjho suseda, ktorý tvrdil, že náš pes ho svojím ranným brechotom vždy zobudí, sa dožil takej „socializácie“, že som mu musel kúpiť elektrický obojok proti brechaniu. Dnes nielenže nehryzie, ale už ani nebreše…
Hrôza a očakávania, ktoré sa valia na európskych socialistov a celý mainstream vyplýva z vysoko reálnej možnosti, že Donald Trump bude v novembri opäť zvolený za amerického prezidenta. Jeho program a osobné presvedčenie, že USA musia byť vždy na prvom mieste, je opätovným prijatím nacionalistického programu USA.
Socialisti, ako kľúčová politická sila EÚ, majú iba dve možnosti. Prvá možnosť, že sa môžu tváriť, že o nič nejde a sú to iba silné slová výstredného politika. Druhá možnosť, ktorá by najlepšie vyhovovala naturelu eurosocialistov, t.j. prijať takýto postoj ako fakt a povýšiť ho na globálnu pravdu, t.j. čo je dovolené USA, to predsa nemôžu hlásať socialisti na Slovensku.
Na takýto postoj by mohli naši eurosocialistickí poslanci reagovať tak, že budú hľadať perspektívnejšieho partnera v Európskom parlamente bez toho, že ich zase raz vylúčia.
Donald Trump sa už vyhrážal, že zoberie z Európy ich protiatómový dáždnik, ak si ho nebudú chcieť aj sami Európania financovať. Myslím si, že európski poslanci sú dnes ešte pripravení prehltnúť aj toto kyslé sústo v záujme euroatlantickej jednoty.
Psovi, ktorý nehryzie a ani nebreše, nezostane nič iné iba zapriahnuť sa do káry euroatlantickej jednoty a zbrojenia.
Takýto pes je ale zbytočný a stáva sa iba privátnou kratochvíľou majiteľa, za čo mu obec ešte každoročne vyrubí aj daň.
Strana eurosocialistov v akceptovaní americkej politiky môže stratiť poslednú štipku politickej dôstojnosti.
Pred slovenskými socialistami stojí ešte jedna vážna otázka, a tou je podpora či odmietnutie návrhu frakcie ľudovcov, aby opätovne kandidovala na šéfa komisie EÚ pani Ursula von der Leyenová.
Považujem za dobré, že slovenskí socialisti nie sú v tejto otázke za jedno – jedni by ju aj podporili a druhí najradšej odmietli.
Ak sa má EÚ vynúť ďalšiemu štiepeniu a exitom, je potrebné hľadať iného človeka na túto funkciu. Ak pani Ursula von der Leyenová dokázala objednať 10 vakcín pre každého občana EÚ a sama nemá záujem vysvetliť dôvody, za čo podpísala vyše 70 miliárd eur, tak voľba takéhoto človeka je iba oslabovaním dôvery občanov v EÚ a privolávaním ďalších exitov.

(Úvodný obrázok: Flickr)