Povolebné pohyby v Latinskej Amerike v prvej polovici roka 2022 – 3. časť

Povolebné pohyby v Latinskej Amerike na prahu roka 2022 – 1. časť

Povolebné pohyby v Latinskej Amerike na prahu roka 2022 – 2. časť

Voľby v Hondurase sa konali 28. novembra 2021 – teda tri týždne po nikaragujských voľbách, ktorých priebeh, výsledky a dôsledky sme komentovali v 1. časti tejto série analýz o povolebných pohyboch v Latinskej Amerike na prahu roka 2022. Boli to zároveň voľby prezidentské, parlamentné a komunálne, teda na všetkých úrovniach zastupiteľských orgánov. Súbežne s tým sa konali aj voľby do Stredoamerického parlamentu (špan. Parlamento Centroamericano, skratka PARLACEN), ktorý pôsobí v rámci organizácie Stredoamerický integračný systém (Sistema de Integración Centroamericana – SICA), ktorého generálnym tajomníkom naposledy bol bývalý guatemalský prezident Vinicio Cerezo (1942). V čase, keď bol tento politik pri moci, v marci roka 1987 starší z našej autorskej dvojice robil autentické spravodajstvo aj priamo z návštev v jeho prezidentskom paláci a informoval o zatknutí členov československej expedície Tatra okolo sveta v Guatemale na základe falošného obvinenia zo špionáže.

Honduras – prelomová zmena po dvanástich rokoch

Tieto voľby – najmä ich prezidentská časť – boli svojím spôsobom prelomové, lebo po troch volebných obdobiach – teda po 12 rokoch vlády Národnej strany Hondurasu (Partido Nacional de Honduras PNH), ktorá je zameraná národne, konzervatívne, výrazne kresťanskodemokraticky a pravicovo, došlo k zásadnej zmene. Už v prvom kole, ktoré je v rámci jestvujúceho volebného systému jediným, podobne ako v Nikarague a automaticky ho vyhráva kandidát umiestnený na prvom mieste, totiž zvíťazila kandidátka za stranu Libre Xiomara Castrová (1959). Vyhrala so ziskom 51,12 %, čo je aj v krajinách, kde existuje dvojkolový systém, dostatočný počet hlasov na jasné víťazstvo v prvom kole. Druhý skončil kandidát za PNH Nasry Asfura (1958), politik palestínsko-kresťanského pôvodu (36,93 %) a na treťom mieste bol predstaviteľ Liberálnej strany Hondurasu (PLH) Yani Rosenthal (1965) so židovskými koreňmi(10,00 %).

Libre je skratkou názvu Libertad y Refundación (Sloboda a Obnova), pričom táto skratka v španielčine znamená „slobodná“. K tomuto názvu sa dopracovala po rokoch pestrých pohybov na politickej scéne Hondurasu. Pôvodne v tejto krajne dominovali dve hlavné strany: Národná strana Hondurasu a Liberálna strana Hondurasu. Bolo to klasické delenie moci zdedené vo väčšine bývalých španielskych kolónií ešte z 19. storočia. Chýbal v nej výraznejší ľavicový prvok. Ten do honduraskej politiky v niesol bývalý prezident Manuel Zelaya (1952) z Liberálnej strany, ktorý sa ujal funkcie v roku 2006 po víťazných voľbách koncom predchádzajúceho roka. Pomerne prekvapivo na miestne politické pomery sa začal orientovať na spoluprácu s ľavicovými krajinami, ktoré sa v Latinskej Amerike považovali za súčasť  tzv. ružového prílivu vrátane Venezuely na čele s Hugom Chavézom. Honduras pod vedením Zelayu vstúpil v roku 2008 do ľavicového integračného zoskupenia ALBA a dokonca o rok neskôr organizoval jeho vrcholové stretnutie v San Pedro de Sula. Krátko na to, v júni 2009, bol v krajine štátny protizelayovský prevrat, ktorého najaktívnejšími iniciátormi napodiv boli predstavitelia pravicového krídla vládnucej Liberálnej strany na čele s predsedom parlamentu Robertom Michelettim (1943). Ten sa po zvrhnutí Zelayu a jeho nútenom odchode, v podstate po jeho fyzickom únose do exilu v Kostarike a jeho neskoršom pobyte v Nikarague a v Dominikánskej republike, stal náhradným dočasným prezidentom krajiny. K prevratu formou parlamentného puču sa pripojila i PNH, ktorá po následných voľbách v závere roka začala svoju 12-ročnú vládu.

Dlhodobá tradícia volebných machinácii

V tom období okolo roku 2011 vďaka ružovému prílivu bola ľavicová pozícia krajín v Latinskej Amerike pomerne silná s dominanciou Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (Comunidad de Estados Latinoamericanos y Caribeños – CELAC). Hondurasu hrozila izolácia, ak neumožní legalizáciu Zelayovho pobytu a politického pôsobenia v krajine. Novozvolený prezident Porfirio Lobo (1947) tejto požiadavke vyhovel a predišiel tým uvedenej hrozbe. To bol aj impulz pre rozbehnutie aktivít perspektívneho ľavicového politického subjektu strany Libre, ktorý sa prejavil už vo voľbách v roku 2013. Víťazom v nich síce bol po viacerých manipuláciách kandidát vládnucej strany PNH Juan Orlando Hernández (1968), ale už vtedy sa stala po prvý krát jeho vyzývateľkou za stranu Libre Xiomara Castrová, manželka Manuela Zelayu. Voľby boli poznačené viacerými neregulérnosťami, ktoré sa pri štarte do ďalšieho volebného obdobia v roku 2017 ešte výraznejšie zopakovali. Navyše si vládna strana odhlasovala zmenu ústavy a možnosť opakovanej kandidatúry úradujúceho prezidenta, čo dovtedy nebolo možné. Paradoxom pritom je, že prevrat proti Zelayovi bol zdôvodňovaný práve jeho návrhom referenda o zvolaní ústavodarného zhromaždenia na vypracovanie novej ústavy a obvinením, že by mohol mať záujem o znovuzvolenie. To sa síce nikdy nedokázalo, no na jeho zvrhnutie ako motív požehnaný Washingtonom stačilo.

Skutočná zmena ústavy a opätovné zvolenie Juana Orlanda Hernándeza do funkcie prezidenta však už nikomu nevadilo. V tomto volebnom dueli bol jeho vyzývateľom Salvador Nasralla (1953) z Opozičnej aliancie proti diktatúre, predtým jeden zo zakladateľov Antikorupčnej strany (Partido Anticorupción) takisto potomok palestínskych prisťahovalcov v Strednej Amerike, ktorí vykazujú v tomto teritóriu značnú politickú vitalitu. Xiomara Castrová tentokrát kandidovala po jeho boku na funkciu viceprezidentky. Vyzeralo to, že majú vykročené na volebné víťazstvo, čo potvrdili čiastkové výsledky zverejnené Najvyššou volebnou radou. Nasralla viedol nad Hernandézom v pomere 45 % ku 40 %, čo by mu úplne stačilo na víťazstvo, lebo kto je prvý, automaticky vyhráva a nezáleží na tom akým rozdielom. Tak je to napríklad aj v Mexiku, Venezuele a v Nikarague. Lenže zrazu sa v závere volieb začali diať neuveriteľné veci. Pomer hlasov sa začal okato preklápať v prospech vládneho kandidáta, až v závere nečakane získal tesné víťazstvo 42, 95 % ku 41, 42 %. Nasledovali veľké protesty opozície kvôli sfalšovaniu volebných výsledkov, ale oprávnené podozrenia nikto skutočne nepreveril a všetko šlo do stratena. Ani Organizácii amerických štátov (OAŠ) nič na výsledkoch volieb v Hondurase nevadilo na rozdiel od Bolívie, kde bol v roku 2019 postoj OAŠ nepriamym impulzom k prevratu. A západný mainstream túto udalosť hodnotil skôr ako okrajovú záležitosť Hondurasu, ktorej netreba venovať pozornosť. V podstate nejde o nič nového, je to len potvrdenímdlhodobej tradície volebných machinácii v tejto časti sveta, čo ale neprekáža, ak ide „o našich“.

Protirečivé výsledky prezidentských a parlamentných volieb

A to v parlamentných voľbách vznikol ešte väčší nepomer, ktorý v podstate odporoval logike sympatií voličov. Tam získala národná strana v 120-člennom parlamente 61 mandátov a koalíciou s menšími politickými subjektmi si zabezpečila dostatočnú nadpolovičnú väčšinu 67 hlasov v poslaneckých kreslách; strana Libre pritom z pozície favorita dokonca poklesla s 37 na 30 mandátov. Čachrovanie s volebnými hlasmi má v Hondurase dlhoročnú tradíciu a osvedčené technológie, ktoré – zdá sa – nikdy nesklamú. A skvelo natrénované metódy sčítavania hlasov v štýle „à la USA“ nesklamali ani v posledných voľbách v závere minulého roka. Pochopiteľne, že to vyvoláva otázniky o volebnom systéme v Hondurase a nabáda politických pozorovateľov k úvahám, ako je možné, že sa tak odlišujú trendy predvolebných nálad a do oči bijúce až protirečivé výsledky prezidentských a parlamentných volieb.

Xiomara Castrová počas svojej inaugurácie 28. januára 2022. Foto: Wikimedia.org

Situácia v krajine vonkoncom nebola naklonená v prospech konštelácie vládnych síl. Typická pre ňu je totiž hospodárska kríza, veľká miera chudoby, ktorú spravidla sprevádza veľká miera kriminality. Nejde pritom iba o vybavovanie si pouličných účtov kriminálnych gangov, ale aj o kriminálne akty s politickým a rasovým podtextom. Platí to napríklad o vražde indiánskej aktivistky Berty Cáceresovej, ktorej 5. výročie smrti si v Hondurase pripomenuli práve pred voľbami v minulom roku. Všetko to ešte zhoršila pandémia s veľkým počtom infikovaných a smrteľných prípadov. Skrátka, krajinu pred voľbami doslova ovládla nežičlivá atmosféra, ktorá neveštila nič dobré pre pro-americké vládnuce štruktúry moci v Hondurase a naopak, sympatie sa výrazne klonili smerom k opozícii na čele so stranou Libre a jej ľavicovou kandidátkou Xiomarou Castrovou. Za týchto okolností zaznelo dosť prekvapujúce vyhlásenie z kruhov ministerstva zahraničných vecí USA a americkej ambasády v Tegucigalpe v duchu, že výsledky volieb v Hondurase je potrebné rešpektovať. Nejeden analytik pri týchto vyjadreniach musel spozornieť a položiť si otázku, čo to asi môže signalizovať, keď sa to deje tesne pred voľbami. Sčítavanie výsledkov trvalo hodnú chvíľu, vyše troch týždňov – takmer do Vianoc. A pokiaľ išlo o výsledky parlamentných volieb – až do konca roka. Sú i takí, čo si myslia, že na ambasáde neveštili z gule, ale že o tom všetkom vedeli oveľa viac už skôr. Tentokrát však rozdiely neboli až také tesné ako v roku 2017, takže manipulácia s preklopením trendu v prospech vládneho kandidáta na funkciu prezidenta, ktorý strácal okolo 14 %, by bola, slušne povedané, veľmi komplikovaná, ak nie nemožná.

Únos moci (sequestro del poder)

Bolo preto potrebné použiť plán B a osvedčené technológie sčítavania hlasov v parlamentných voľbách. A tie opäť nesklamali. Normálny človek by asi predpokladal, že strana, ktorá vyhrá v prezidentských voľbách o 14 % by mala zvíťaziť aj v parlamentných voľbách, hoci to nemusí byť až s takým veľkým rozdielom. No v Hondurase nie, tam to chodí celkom inak. Podľa prvých čiastkových výsledkov sčítania hlasov sa vedenia ujala koalícia strany Libre a populistickej Partido Salvador de Honduras (PSH), čo sa dá preložiť ako Spasiteľská strana Hondurasu. Vyzeralo to na tesnú väčšinu 66 hlasov v 128 člennom parlamente. Na vysvetlenie treba dodať, že túto stranu založil starý známy Salvador Nasralla po tom, čo sa nepohodol s Antikorupčnou stranou, za ktorú naposledy kandidoval v prezidentských voľbách v roku 2013. Tentoraz si s Xiomarou Castrovou však vymenili pozície – ona kandidovala na funkciu hlavy štátu a on iba na pozíciu prvého viceprezidenta. Jeho popularita totiž mierne poklesla, nepomohla ani slovná hračka v názve strany s ponáškou na jeho krstné meno Salvador (Spasiteľ). S pribúdajúcimi dňami sčítania, ktoré sa dosť naťahovalo, sa výsledky začali meniť. Počty mandátov koalície Libre a PSH klesli na 60 kresiel v parlamente a pre zmenu tradičné strany PNH a PLH získali väčšinu 66 hlasov. To, pochopiteľne, sťaží pozíciu prezidentky a jej vlády pri presadzovaní zákonov. Tento trend rozporu počtu hlasov získaných v prezidentských voľbách sa ešte výraznejšie prejavil v komunálnych voľbách. Národná strana získala 143 starostov, liberáli 90 radníc, zatiaľ čo strana Libre len 50. Ukázal sa tak výrazný nepomer sympatií voči strane Libre v prezidentských a regionálnych voľbách priečiaci sa zdravému úsudku. Získať v jedných voľbách víťazstvo vyše 51 % a v komunálnych voľbách zvíťaziť len približne v 20 % miest a obcí, to je kuriozita hodná zamyslenia. Mainstreamu v Latinskej Amerike to však, zdá sa, vôbec divné nepripadalo. Jednoducho to považoval za vybavenú záležitosť.

Až také jednoduché to však nebolo. Vyhlásenie volebných výsledkov následne totiž sprevádzali dosť turbulentné udalosti. V závere januára 2022 sa ešte pred ustanovujúcim zhromaždením nového parlamentu konalo stretnutie poslancov, kde sa malo rozhodnúť, aké bude personálne obsadenie jednotlivých postov tohto zákonodarného orgánu. Došlo na ňom k dosť prekvapivému vývoju, ktorý sa dá označiť ako pokus o parlamentný prevrat. Budúcich 20 poslancov strany Libre oznámilo, že prechádzajú na stranu novovzniknutej opozície zloženej z národnej strany, liberálov a jedného poslanca nevýznamnej Antikorupčnej strany. A v rámci takto vzniknutej pohodlnej väčšiny rozhodli, že novým šéfom parlamentu by sa mal stať mladý odídenec zo strany Libre Jorge Cálix (1985), ktorý sa v rozpore s hlavným prúdom tejto strany prezentoval ako kritik Nikaraguy a výsledkov minuloročných volieb v tejto krajine. Analytikov preto neprekvapilo, že práve on bol použitý na scenár v podstate parlamentného prevratu osobitného typu, keď získal hlasy ľavice a odovzdal ich pravici. Tento pokus však vďaka rozhodnosti voličov a osobne Xiomary Castrovej neprešiel. Podľa pôvodnej predvolebnej dohody strana Libre súhlasila s tým, že predsedom parlamentu bude predstaviteľ Partido Salvador de Honduras (PSH) Luis Redondo (1973). A práve túto dohodu prebehlíci porušili. Z 50 hlasov strany Libre sa počet kresiel zredukoval na 32. To vyvolalo prudkú reakciu budúcej prezidentky, ktorá vyzvala svojich verných voličov, aby sa zhromaždili pred parlamentom a prekazili tak hanebný „únos moci“ (sequestro del poder). Ich búrlivá odozva zmobilizovala celú krajinu a zneistila odídencov. Dvaja z nich so svoj postoj rozmysleli a ostatných vylúčili zo strany.

Dva od seba nezávislé paralelné parlamenty

Samotné ustanovujúce zhromaždenie nového parlamentu sa konalo v jeho oficiálnom sídle za účasti 32 poslancov strany Libre a 10 poslancov PSH, niekoľko poslancov Liberálnej strany, ktorí odmietli podobné machinácie, a jedného kresťanského demokrata. Odídenci a ostatná opozícia sa na ňom nezúčastnili. Tých na slávnostnom akte zastúpili ich náhradníci. Celkovo 96 účastníkov na svojom prvom zasadaní potom zvolilo vedenie parlamentu podľa pôvodnej dohody na čele s Luisom Redondom a ďalšími predstaviteľmi novej koalície. Prvým tajomníkom parlamentu sa stal Carlos Zelaya, brat bývalého prezidenta a švagor novej prezidentky. Naopak, zvyšná časť parlamentu, ktorá sa podieľala na samotnom prevrate, sa zišla v privátnom klube mimo hlavného mesta a zvolila za svojho predsedu Jorgého Cálixa a ďalších členov nelegitímneho predsedníctva. Došlo k pikantnej situácii – krajina mala zrazu dva od seba nezávislé paralelné parlamenty.

Táto nenormálna situácia dokonca pretrvala až do chvíle, keď malo dôjsť k slávnostnej inaugurácii novej prezidentky za účasti hostí zo zahraničia. Tá sa medzitým rozhodla pre šalamúnske riešenie, ktoré jej umožnila honduraská ústava, že bude svoj sľub skladať do rúk reprezentantky súdnej moci. Tak sa i stalo za podpory veľkého počtu sympatizantov novej koalície, ktorí rázne odmietli vzdať sa svojho ťažko vybojovaného víťazstva po takmer 12 rokoch urputného úsilia. Dalo by sa to prirovnať k 12 rokom vlády Smeru, ak pri tom odhliadneme od dvoch rokov vlády Ivety Radičovej. A predstaviť si situáciu, že by po voľbách v roku 2020 k svojim mandátom pridal Smer pochybným spôsobom získaných, možno kúpených poslancov novej koalície, povedzme z OĽANO, a zvrátil by tak o desiatky mandátov volebný výsledok vo svoj prospech… V podstate by ukradol hlasy OĽANO. Ako by sa na to pozerali voliči tejto strany a čo by robilo zahraničie? Vie si niekto predstaviť, že by to Európa a Západ odmlčali? A pritom v USA a v Latinskej Amerike sa tak vo vzťahu k voľbám v Hondurase presne niečo podobné stalo. Dokonca jestvuje podozrenie, že sa k tomu prispelo zvonka. V tejto konštelácii sa do nového svetla dostáva aj vyhlásenie amerického veľvyslanectva v Tegucigalpe o tom, že treba výsledky tamojších volieb uznať. V súvislosti s tým je na mieste otázka: Vedeli diplomati tejto vplyvnej krajiny o tom, čo sa stane, už pred voľbami? A nenapomohli náhodou svojím dielom k tomuto  volebnému zvratu?

Slávnostná inaugurácia mala napriek všetkému dôstojný charakter

Nie je cieľom tejto analýzy robiť arbitra a posudzovať, či a ako mohli vývoj v Hondurase ovplyvňovať rôzne spravodajské hry. V každom prípade však iniciátorom pokusu o parlamentný prevrat tentokrát zámer nevyšiel. Ľudový odpor bol taký silný, že sa organizátori prevratu neodvážili dotiahnuť ho do konca. Xiomara Castrová tiež presadila, aby sa to dialo v rešpektovanom právnom rámci. Jej variant riešenia bol potvrdený v oficiálnom právnom vestníku štátu. Poradila si aj s tým, aby napriek existencii paralelných parlamentov mala jej slávnostná inaugurácia dôstojný charakter za účasti množstva zahraničných predstaviteľov z rôznych krajín sveta a pestrej palety politických táborov. Spojené štáty reprezentovala viceprezidentka Kamala Harrisová, Taiwan viceprezident William Lai, za ľavicovo orientované sily boli prítomní kubánsky viceprezident Salvador Valdés Mesa, minister zahraničných vecí Venezuely Felix Plasencia a Nikaraguy Denis Moncada.

Xiomara Castrová s manželom Manuelom Zelayom, inaugurácia 28. januára 2022.
Foto: Flickr

Zaujímavé pritom bolo, že delegáciu Venezuely neviedol minister, ale v druhej časti našej analýzy spomínaný guvernér štátu Miranda Hector Rodriguéz, ktorý má zrejme v hierarchii predstaviteľov krajiny vyššiu pozíciu. Z radov bývalých hláv štátov prišli viacerí exprezidenti, medzi nimi aj bývalá prezidentka a súčasná viceprezidentka Argentíny Cristina Kirchnerová. Generáciu budúcich prezidentov Latinskej Ameriky zasa zastupoval Gabriel Boric z Čile. Tradične sa na ceremóniách tohto druhu v Novom svete zúčastňuje nový španielsky kráľ Felipe VI., ktorý tak robil už aj predtým ešte v pozícii korunného princa, a tak tomu bolo i teraz. Inaugurácia sa konala na veľkom štadióne, mala podobu ľudovej slávnosti a bola veľmi pôsobivá zo silným sociálnym podtextom, ktorý zdôraznil vo svojom vystúpení aj biskup zo San Pedro de Sula Ángel Garachana Pérez, predseda Biskupskej konferencie Hondurasu.

Vrtošivý postoj USA

Chýbal však bývalý prezident Juan Orlando Hernández, ktorého politický a dokonca aj ľudský osud dostal vážne trhliny. Narazil na vrtošivý postoj USA. Nebude môcť uplatňovať svoj mandát poslanca Stredoamerického parlamentu, ktorý získal vo voľbách za PNH. Postretol ho totiž osud bývalého panamského politika Manuela Noriegu, ktorého USA najskôr považovali za svojho, neskôr obvinili z účasti na spolupráci s drogovým kartelom a žiadali vydať na trestné stíhanie v Spojených štátoch. To sa naozaj stalo i v prípade Hernándeza, lebo honduraská vláda sa podvolila tlaku USA. Nebola k tomu potrebná ani agresia ako v Paname v roku 1989. Otázka, o čo išlo v prípade tohto politika, ktorého obvinenie sa zakladá na údajnej skutkovej podstate začínajúcej v roku 2004, nie je celkom jasná. Pomaly 18 rokov to v nikoho netrápilo. Ublížiť mu mohlo aj to, že bol považovaný za konzervatívca Trumpovho strihu a udržoval korektné vzťahy s nikaragujským prezidentom D. Ortegom.

Zmenu zahraničnopolitickej orientácie novej vlády bolo cítiť od prvého momentu. Došlo k obnoveniu diplomatických vzťahov s riadnou venezuelskou vládou prezidenta Madura a k zastaveniu spolupráce s kvázi-prezidentom Guaidoóm. Sformalizovalo sa to oficiálnym prijatím Madurom menovanej venezuelskej veľvyslankyne Xiomarou Castrovou v prezidentskom paláci. Jej vláda prejavila tiež úprimný záujem udržiavať preferenčné vzťahy s Kubou a Nikaraguou, s ktorými spájajú stranu Libre viacročné personálne kontakty s lídrami týchto krajín. Nová prezidentka sa pritom usiluje robiť vyváženú politiku, o čom svedčí jej vzťah k Spojeným štátom, ktoré sa svojimi krokmi snaží neprovokovať. Za istý druh ústupku z jej strany analytici napríklad označujú, že nezrealizovala proklamované predvolebné úmysly o možnom nadviazaní diplomatických vzťahov s Čínskou ľudovou republikou, ktorá, ako je známe, intenzívne preniká tak hospodársky ako aj diplomaticky do regiónu Strednej Ameriky. Videné touto optikou dá sa povedať, že tu z takmer nulovej pozície pred 10,15 rokmi značne pokročila. Zopakujme si známe fakty, o ktorých sme hovorili už v prvej časti tejto analýzy o Nikarague. Dovtedy mali všetky krajiny tohto regiónu diplomatické styky len s Čínskou republikou, inak povedané s Taiwanom. Prvá krajina, ktorá to zmenila, bola Kostarika v roku 2007. Potom po dosť dlhej prestávke tak urobili Panama a Dominikánska republika v roku 2016 a dva roky neskôr Salvador. Naposledy tak urobila po svojich voľbách Nikaragua koncom roku 2021. Očakávalo sa, že k tomu dôjde aj v Hondurase, ale účasť viceprezidenta Taiwanu na prezidentskej inaugurácii v Tegucigalpe poprela možnosť naplnenia tejto prognózy. Slovom, ďalší taiwanský ústup v Strednej Amerike sa načas odkladá. Dokedy, to je otázne.

Nový pokus o mierny posun doľava

Optimálnym modelom stredo-ľavej politiky Xiomary Castrovej a jej nasledovaniahodným vzorom sa ukazuje vyvážené konanie mexického prezidenta Andrésa Manuela Lópeza Obradora (AMLO). Nebyť covidovej pandémie, boli by sa stretli osobne aj skôr. Stalo sa tak až počas jeho cesty na Kubu a do vybraných krajín Strednej Ameriky v prvej polovici mája 2022, kde bola plánovaná a realizovala sa aj návšteva AMLO v Hondurase. Medzičasom sa vyriešil aj problém existencie dvoch paralelných parlamentov. V prvej polovici februára bývalý prezident Manuel Zelaya s vodcom odídencov Jorge Cálixom na spoločnej tlačovej konferencii po sérii dôverných rokovaní v rámci strany Libre oznámili koniec vnútropolitickej krízy. J. Cálixa zverejnil svoje rozhodnutie, že sa vzdáva ašpirácie na vedenie parlamentu, vracia sa spolu s ostatnými odídencami do materskej strany i do parlamentu, kde budú pracovať ako jej radoví poslanci.

Tento faktický stav, ktorý nastal po prejavenej rozhodnosti prezidentky, akceptovali aj členovia národnej a liberálnej opozície. Tí sa uspokojili s faktom, že majú miernu väčšinu, ktorú nikto nespochybňuje požiadavkou prepočítať hlasy kvôli možným machináciám, na druhej strane v prípade potenciálnych sporov pri hlasovaní o nových zákonoch sa črtá možnosť prípadnej dohody s niekoľkým poslancami Liberálnej strany, z ktorej vlastne vzišla i strana Libre. Je to teda pre novú prezidentku o niečo jednoduchšie ako napríklad v Peru, kde je podobná situácia, ale ústava umožňuje zo strany opozície odvolanie prezidenta a ministrov pri získaní dostatočného počtu hlasov v parlamente. V Hondurase to také ľahké nie je, tam totiž funguje prezidentský systém ako v USA a členovia vlády nemusia disponovať dôverou parlamentu. Navyše vo vládnucej strane je viacero autentických ľavičiarov, ktorí neskrývajú svoj záujem vybudovať demokratický socialistický štát. Pochopiteľne, až čas ukáže, čo z týchto zámerov dokážu realizovať. Aj veľké nadšenie vždy preverí len realita. V každom prípade však možno povedať, že v dejinách Hondurasu sa po 12 rokoch opäť začína uskutočňovať nový pokus o mierny posun doľava.

Kolumbia – svetlo na konci tunela

Záverečná časť analýzy povolebných pohybov v Latinskej Amerike v prvej časti roka 2022 bude patriť Kolumbii, kde sa konali dva druhy volieb – parlamentné 13. marca a prezidentské 29. mája. Keďže sa v prvom kole prezidentských volieb nerozhodlo, bude nasledovať druhé kolo 19.júna, kde sa črtá mierny posun smerom doľava. Tento moment je dosť významný, lebo Kolumbia patrí k tým krajinám Latinskej Ameriky, kde v posledných desaťročiach po druhej svetovej vojne prakticky nejestvovala ľavicová vláda. Aj tu sa striedali pri moci pravicoví konzervatívci a stredoví liberáli. Tí sa síce postupne prepracovali aj k stredo-ľavým pozíciám, no bolo to v čase, keď sa k zostaveniu vlády nedostali. V prvej dekáde nášho storočia dominoval na kolumbijskej politickej scéne Álvaro Uribe (1952), ktorý reprezentoval Stranu U (Partido de la U) s názvom, vzťahujúcim sa k prvému písmenu jeho priezviska. Časť politikov, ktorí nemali záujem, aby to vyzeralo príliš sebastredne, radšej hovorili, že skratka U znamená Unidad (Jednota). Preslávil sa tvrdým postojom a represáliami s veľkým počtom obetí v boji s povstaleckými gerilami z Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia – FARC) a z Armády národného oslobodenia (Ejercito de Liberación Nacional – ELN). Tí mu tiež nič nedarovali, výsledkom čoho bolo ďalšie pokračovanie desaťročia trvajúcej občianskej vojny. Typická bola pre neho aj ostrá konfrontácia s Venezuelou, kde bol v čase jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta hlavou štátu Hugo Chávez. V roku 2010 Uribeho na čele krajiny nahradil príslušník jeho strany Juan Manuel Santos (1951), ktorý pomerne prekvapivo urobil v línii pravicovej politiky Kolumbie isté pozitívne zmeny. Zlepšil vzťahy s Venezuelou, stretol sa s Chávezom a začal v Havane proces rokovaní s revolučnými gerilami FARC, ktoré sprostredkovala Kuba.

Zložité rokovania viackrát hrozili ocitnúť sa v koncoch, ale napokon sa ukázalo svetlo na konci tunela. FARC napokon dokázal presadiť, že po skončení rokovania a uzavretí dohody s vládou sa bude môcť zapojiť do verejného života ako riadna politická sila, pričom bude mať garantovaných päť poslaneckých kresiel v Poslaneckej snemovni a v Senáte. To sa i dodržalo, následne FARC pristúpil na demilitarizáciu svojich povstaleckých síl a zapojil sa do civilného života. Založil politickú stranu s rovnakou skratkou, ale už to znamenalo Fuerza Alternativa Revolucionaria del Común, čo vo voľnom  preklade znamená niečo ako Alternatívna revolučná sila obyčajných ľudí. Tento názov sa však dlho neudržal a v minulom roku sa zaužíval nový variant pomenovania strany, ktorý skrátene znie: Comunes (Obyčajní). Na jej čele je Rodrigo Londoño(1959), ktorý bol vodcom FARC-u ako ozbrojenej zložky, známy tiež pod svojím krycím menom Timochenko. Prezident Santos za toto svoje úsilie dostal významné ocenenie – stal sa držiteľom Nobelovej ceny mieru za rok 2016. Príznačné pritom je, že ho dostal len on sám, akoby druhá strana tejto významnej dohody v živote Kolumbie pre Nobelov výbor ani nejestvovala. Vymyká sa to z doterajšej praxe udeľovania tejto ceny – v prípade slávnej izraelsko-palestínskej dohody dostali, ako je známe, cenu mieru tak Jicchak Rabin a Šimon Peres, ako aj Jásir Arafat.

Prvá partnerská krajina NATO na území Latinskej Ameriky

Plody tejto dohody, žiaľ, neboli pre FARC v konečnom dôsledku až také sladké. Príslušníci bývalých geríl sa totiž stali častým objektom útokov extrémistických síl, ktoré sa končia tragicky. Podchvíľou prichádzajú informácie ako z čiernej kroniky. Pomaly sa dá len za posledné roky hovoriť až o tisícoch obetí. Webový portál OpenDemocracy v tejto súvislosti uvádza číslo vyše 1 600 zavraždených sociálnych lídrov ako aj bývalých členov geríl od podpisu mierovej dohody v roku 2016. Tí sa stretajú aj s ďalšími formami prenasledovania a perzekúcií. Pocítil ich na vlastnej koži napríklad poslanec za FARC Jesús Santrich, ktorého stíhanie žiadali dokonca Spojené štáty americké na základe obľúbenej a overenej praxe obvinenia z drogovej činnosti, ktoré je naporúdzi vždy, keď treba niekoho nepohodlného politicky a občiansky odstrániť. Pokračujúce provokácie spôsobili, že menšia časť príslušníkov geríl to nezvládla a vrátila sa do hôr. Platí to i o ELN, ktorá pokračuje v odboji. Pokusy pacifikovať túto menej významnú skupinu geríl sa zatiaľ nedaria. Do istej miery k tomu prispieva i fakt, že po dvoch volebných obdobiach prezidenta Santosa sa v roku 2018 dostal k moci Iván Duque (1976), ktorý reprezentuje extrémne uribistické politické sily. Tie medzitým dokonca opustili Stranu U a založili vlastnú stranu s mätúcim názvom Demokratický stred (Centro Democrático), v skutočnosti je však výrazne pravicová. Prejavilo sa to aj v zahraničnej politike, kde dominoval tvrdý postoj proti Venezuele, vrátane podvratných akcií v réžii USA pod zámienkou tzv. humanitárnej pomoci a podpory samozvaného prezidenta Guaidoóa.

Zdroj: Wikipedia.org

Kolumbia sa spolu s Bolsonarovou Brazíliou podieľala na zovretí Venezuely s rizikom vyvolávania pohraničných nepokojov a potenciálneho vojnového konfliktu. K tomu ju do istej miery predurčovala politika USA, ktorá má v tejto strategicky dôležitej krajine svoje vojenské základne a prispela k tomu, že sa stala prvou partnerskou krajinou NATO na území Latinskej Ameriky. Rázny postup početnej venezuelskej armády, po Brazílii druhej najsilnejšej v tomto teritóriu, však vojnychtivých dobrodruhov od rozsiahlejšej provokácie odradil. Navyše sa v domácej politike začali čoraz viac prejavovať ľavicové nálady. Personifikoval ich umiernený kandidát na úrad prezidenta z tohto politického brehu, v mladosti krátkodobý povstalecký rebel, člen najskôr gerilovej skupiny Hnutie 19 apríla (M19) a neskôr legálnej Demokratickej Aliancie M 19 Gustavo Petro (1960), ktorý bol v druhom kole volieb v roku 2018 protikandidátom terajšieho prezidenta Ivána Duqueho. Ako jeho ľavicový konkurent v tomto dueli obstál so cťou. A v tohtoročných voľbách koncom mája 2022 G. Petro ako hlavný predstaviteľ koalície Historický pakt pre Kolumbiu (Pacto Histórico por Colombia – PHC) túto tendenciu ešte posilnil. Potvrdil tak dlhodobé prieskumy, ktoré ho v celom predvolebnom období uvádzali ako potenciálneho kandidáta číslo jeden na víťazstvo. Prispela k tomu okrem iného zhoršujúca sa ekonomická situácia v dôsledku covidovej pandémie, ako aj  rozhodnutia vlády zvýšiť ceny pohonných hmôt, čo vyvolalo veľkú búrku nevôle a nepokoje po celej krajine. Následné tvrdé represie mali okrem mnohých zranených za následok aj obete na životoch, o čom svetový mainstream informoval len veľmi sporadicky, skôr nie ako áno.  

Čiastočný ústup pravice a mierne smerovanie doľava

Pokiaľ ide o tohtoročné parlamentné a prezidentské voľby v Kolumbii treba povedať, že vzniklo niekoľko nových koalícií a individuálne sa do nich zapojili viaceré tradičné i novovzniknuté strany. Ľavicové koaličné zoskupenie PHC okrem strany Ľudská Kolumbia (Colombia Humana), ktorej členom je samotný G. Petro, tvoria ďalej Vlastenecká únia (Unión Patriótica), Komunistická strana Kolumbie (Partido Comunista de Colombia), Alternatívny demokratický pól (Polo Democrático Alternativo), Občianska moc (Poder Ciudadano) a ďalšie politické subjekty. Druhá koalícia, ktorá sa zúčastnila volebného zápolenia, je centristický subjekt vedený Sergiom Fajardom (1956) Centrum nádej (Centro Esperanza). Ten sa už do neho bez väčšieho úspechu zapojil. Na prvom mieste v marcových parlamentných voľbách sa umiestnil Historický pakt pre Kolumbiu (PHC), no nešlo v tomto prípade o výrazné víťazstvo, lebo sa mu nepodarilo získať nadpolovičnú väčšinu. Paradoxne, vďaka volebnému systému a rozloženiu okrskov, aj keď získal najväčší počet hlasov, na mandátoch sa to neprejavilo a v prípade Poslaneckej snemovne ich dokonca o päť viac získali liberáli. PHC v nej teraz zastupuje 27 poslancov, liberálov 32 a konzervatívnu stranu 25. V senáte získal PHC 20 kresiel, na druhom mieste skončili s 15 senátormi konzervatívci a tretích liberálov bude zastupovať 14 senátorov. Ostatné mandáty si rozdelili ďalšie politické subjekty.

Gustavo Petro. Foto: Wikimedia.org

Celkovo možno povedať, že oproti minulosti došlo k miernemu posilneniu pozície ľavicových a stredo-ľavých síl a k čiastočnému ústupu pravice s výnimkou už spomenutej konzervatívnej strany. Najväšími „perdedores“ – ako sa v španielčine hovorí tým, čo stratili – boli vládne strany, konkrétne Centro Democratico terajšieho prezidenta Ivána Duqueho, ktorý na jeho šťastie po zmene ústavy z roku 2015 aj tak nemohol kandidovať, ako aj strana Causa Radical bývalého viceprezidenta Germána Vargasa Llerasa. Aj kolumbijské parlamentné voľby, podobne ako v Hondurase, boli spojené s viacerými podozreniami z manipulácie a falšovania. Je tu napríklad istá podobnosť s voľbami v Peru, konkrétne v prípade Pedra Castilla a koniec koncov aj v posledných voľbách v USA v prípade Donalda Trumpa, že sa našli celé okrsky, kde hlavná konkurenčná strana nezískala ani jeden hlas, čo je podľa štatistických teórií veľmi nepravdepodobné. Poškodená koalícia Historický pakt pre Kolumbiu, ktorej sa to stalo, tiež prišla s námietkou, že sa vyskytli vo viacerých okrskoch aj numericky rovnaké chyby, čo teória pravdepodobnosti rovnako vylučuje. Vyzerá to napokon tak, ako keby sčítací volební komisári použili rovnaký modelový program, ktorý sa teóriou pravdepodobnosti asi veľmi netrápi. Žarty bokom, skôr ide teraz o to, aby podobné praktiky neinšpirovali niekoho použiť tento model aj v prezidentských voľbách, kde mal podľa volebných prieskumov a straníckych primárok najväčšie predpoklady na víťazstvo G. Petro po boku s kandidátkou na úrad viceprezidenta afro-kolumbijského pôvodu Franciou Márquezovou (1981).

Prekvapene 1. kola: Rodolfo Hernández

Podľa pôvodných prieskumov mal byť hlavným protikandidátom G. Petra mladý pravicový politik Federico Gutiérrez (1974) z provládnej koalície Družstvo pre Kolumbiu (Equipo por Colombia). Mal však od neho pomerne veľký odstup, strácal okolo 15 %, čo mu zrejme sťažilo situáciu, pokiaľ ide o podporu vplyvných síl z pozadia politickej scény, ktoré pravdepodobne vyhodnotili, že bude lepšie vsadiť na skúsenejšieho koňa. Tým sa dosť neočakávane stal údajne nezávislý kandidát Rodolfo Hernández (1945), preverený populista z komunálnej politiky – bývalý starosta mesta Bucaramanga. Mimochodom, v kolumbijskej novodobej histórii je dosť bežná tradícia, že do najvyššieho úradu krajiny sa dostávajú bývalí starostovia miest. Napríklad G. Petro bol dvakrát starostom Bogoty a Federico Gutiérrez bol zasa starostom Medellínu (2016 – 2019). V boji o druhé miesto bol ale úspešnejší podľa analytikov populista Trumpovského štýlu R. Hernández z vnútrozemského departamentu, nachádzajúceho sa smerom ku Karibskej oblasti a k hraniciam s Venezuelou. Starostom v Medellíne bol i tentokrát menej úspešný kandidát s centristickou a ekologickou orientáciou  Sergio Fajardo (2004 – 2008). 77 ročný R. Hernández má za sebou pre zmenu úspešnú kariéru podnikateľa v stavebnom sektore, ktorý propagandisticky dokázal využiť predovšetkým svoju developerskú činnosť zameranú na stredné vrstvy a cenovo dostupné byty. Zabral i overený recept fungujúci vari vo všetkých krajinách sveta – prihlásenia sa k boju proti korupcii. Ten dokázal prekryť i lapsusy spojené s prerieknutiami takými typickými pre starších politikov, keď sa napríklad s plným zaujatím prihlásil k obdivu k filozofii Adolfa Hitlera, až neskôr vysvitlo, že myslel Alberta Einsteina. V podstate ide o politika s pravicovou orientáciou, ktorý to vie pomerne umne odieť do centristického hávu bez toho, aby to zdôrazňoval. Naopak, prejavil istú umiernenosť a body získal napríklad i tým, že neútočil na rebelov, hoci mu príslušníci gerily  ELN údajne svojho času zajali jedno zo štyroch detí, jedinú dcéru Julianu a pripravili ju o život, čo však dodnes nie je objasnené. Konal správne. Rovnako smutných príbehov, keď na druhej strane podobne konali vládne sily alebo pravicové polovojenské jednotky (paramilitares) proti rodinám povstalcov, je v Kolumbii nekonečne veľa a jatrenie starých rán by bolo iba prilievaním oleja do ohňa


Rodolfo Hernández Suárez. Foto: Wikipedia.org

Výsledky 1. kola prezidentských volieb v Kolumbii boli do istej miery prekvapujúce. Nebolo to tak na prvom mieste – tam sa očakávalo i naplnilo predpokladané víťazstvo G. Petra. K dosť výraznej zmene ale došlo na druhej pozícii, kde sa so ziskom 28 % umiestnil R. Hernández a až tretia priečka s 23 % pripadla na F. Gutiérreza. To môže mať dosť významný vplyv na výsledky druhého kola. Analytici to považujú za výborný ťah politických kruhov z pozadia, ktoré jedným razom riešia viacero vecí. Predpokladané víťazstvo G. Petra v druhom kole sa môže stať otáznym. Viac by pripadalo do úvahy, keby sa ako jeho hlavný vyzývateľ vyprofiloval F. Gutiérrez ako reprezentant provládnych síl, ktoré strácajú na popularite. Hlasy nezávislého R. Hernándeza by sa v tomto prípade mohli deliť napravo alebo naľavo, čo by viac nahrávalo ľavici. Keďže sa však stal vyzývateľom on, nie je dôvod, že by tí, ktorí hlasovali za neho v prvom kole, mali dôvod v druhom kole meniť svoj názor. Zato pokiaľ ide o voličov pravice, je jasné, že si v záverečnom hlasovaní skôr vyberú nezávislého kandidáta ako predstaviteľa ľavice. Už len jednoduché spočítanie výsledkov prvého kola na druhom a treťom mieste (28 + 23 %) naznačuje, že sa črtá šanca na víťazstvo R. Hernándezovi. Gustavo Petro bude musieť poriadne zabrať, aby potenciálnych voličov vyzývateľa presvedčil, že jeho volebný program je príťažlivejší. A to nebude jednoduché, lebo médiá i „všetci svätí“ v Kolumbii a vo svetovom mainstreame budú viac fandiť oponentovi ako jemu. Jeho víťazstvo by za týchto okolností preto bolo skôr prekvapením. Nie je však úplne vylúčené. V podobnej situácii sa pred druhým kolom napríklad ocitol v Čile neskorší víťaz Boric, ktorého začal predbiehať v prieskumoch konzervatívec José António Kast. Vajataví centristickí voliči, ktorí si možno až tak naozaj neželali víťazstvo pravice, sa akoby zľakli a dali v druhom kole hlasy Boricovi. Nedá sa vylúčiť, že tento model zafunguje aj v Kolumbii a niektorí stredoví voliči, čo poslali do finále Hernádeza, zaváhajú a zmenia svoj názor v prospech G. Petra.

Záver

Či už to dopadne tak alebo onak, už teraz možno povedať, že výsledky volieb v prvej polovici roku 2022 posunuli vývoj v tejto latinskoamerickej krajine mierne doľava. Už len to, že prvé miesto v parlamentných voľbách získala koalícia ľavicových a stredo-ľavých síl naznačuje tento trend. Deje sa tak pritom vo výrazne nežičlivom prostredí, ktoré je ovplyvňované fyzickým násilím, vysokým stupňom kriminality, organizovaným zločinom a narkobiznisom. Hovoria o tom aj čísla štatistík. Zaujímavé pritom je, že sa tomu vo svetových médiách venuje len okrajová pozornosť, ak vôbec nejaká. Tu platí stará známa zásada – krajine, ktorá oddane plní záujmy svetovej veľmoci, ako sú USA, je viac menej dovolené všetko. A Kolumbia zatiaľ tieto predpoklady spĺňa – je prvou partnerskou krajinou NATO na kontinente Latinskej Ameriky v strategicky významnom regióne, ktorý obmývajú vlny Tichého oceánu na jednej a Karibského mora, teda i Atlantického oceánu, na druhej strane. Z toho vyplýva – aj keď sa tu zaznamenáva mierny posun doľava, na celkovej orientácii krajiny to veľa nezmení. Kolumbia zostane naďalej významným článkom záujmovej sféry USA. Úspechom ľavicových síl je minimálne to, že sa uberajú smerom podľa mexického vzoru, kde sa víťazstvo Andrésa Manuela Lópeza Obradora zrodilo až po viacerých volebných obdobiach. Obidve krajiny sú si v mnohom podobné pokiaľ ide o problémy s násilím a s militantnými kruhmi narkobiznisu, ktoré majú dlhotrvajúci charakter a nedarí sa ich ani ľavicovej vláde za jedno volebné obdobie vyriešiť. Aj v Kolumbii to asi bude beh na dlhé trate a ľavici zrejme dlhšie potrvá, kým sa dostane k moci.

V druhej časti roka sa chystajú voľby aj v Brazílii. Tam to z hľadiska ľavice vyzerá nádejnejšie. Ukazuje sa, že prenasledovaný ľavicový exprezident, ktorému súdne machinácie zabránili v opätovnom víťazstve v minulých voľbách, Luiz Inácio Lula da Silva po prepustení z väzenia ako fénix vstáva z popola a je hlavným kandidátom na nové víťazstvo. Prieskumy hovoria o jeho veľkom náskoku pred aktuálnym prezidentom Jairom Bolsonarom, ktorý čoraz viac stráca predpoklady na znovuzvolenie. Prispieva k tomu i fakt, že stráca popularitu v brazílskych a svetových médiách. O renomé v týchto kruhoch ho do istej miery mohol pripraviť tvrdohlavý konzervativizmus v kultúrno-etických otázkach, jeho kritický postoj k farmabiznisu a spochybňovanie významu očkovania proti covidu v období pandémie. A červenú čiaru zrejme prekročil stretnutím s Putinom v Moskve ešte pred vypuknutím konfliktu na Ukrajine, za ktorý Rusko doposiaľ v podstate neodsúdil. V prvom kole by podľa doterajších prieskumov mal zvíťaziť Lula. Nevylučuje sa v ňom dokonca ani jeho úplné víťazstvo so ziskom nadpolovičnej väčšiny hlasov. Nie je to však až také jednoznačné. No nemalo by mu ujsť v druhom kole, kde by mal zvíťaziť nielen v súboji s Bolsonarom, ale aj s akýmkoľvek iným kandidátom na prezidenta. Pre Lulu to teda vyzerá veľmi nádejne, čo by bola aj jeho osobná satisfakcia po prevrate voči jeho spolustraníčke a nástupkyni Dilme Rousseffovej a jeho justičnom prenasledovaní. V prípade takéhoto vývoja by sa politická mapa Latinskej Ameriky, pokiaľ ide sfarbenie, začala podobať tej, ktorú politickí kartografovia znázorňovali v čase vrcholiaceho obdobia ružového prílivu v roku 2011. K tomu treba pripočítať fakt, že v tejto časti sveta sa potvrdzuje rastúci vplyv Číny najmä v ekonomickej oblasti, ktorý sa týka osobitne veľkých krajín, ako sú Brazília a Argentína. Treba brať do úvahy aj to, že Brazília je členom spoločenstva BRICS, do ktorého – ako o tom svedčí nedávne vyhlásenie prezidenta Alberta Fernandéza – by mala záujem vstúpiť i Argentína. Aj posledné vystúpenia Bolsonara potvrdzujú, že pre 214-miliónový kolos, akým je jeho krajina, má spolupráca s ďalším ekonomickými gigantmi, ako sú Čína, India, Rusko a Južná Afrika – zásadný význam. V tomto zoskupení, zdá sa, nie je miesto pre vyhrotený protiruský etos a hegemóniu USA, Britského spoločenstva národov a Západu ako celku.

Potvrdil to aj posledný Summit Amerík, teda vrcholové stretnutie krajín na americkom kontinente, ktorý sa zišiel v prvej dekáde júna 2022 v Los Angeles. USA zneužili svoje postavenie hostiteľa a odmietli naň pozvať Kubu, Nikaraguu a Venezuelu. Namiesto sklopených uší sa to, naopak, stretlo s prudkou negatívnou odozvou najvyšších predstaviteľov latinskoamerických štátov. Mexický prezident AMLO dokonca napríklad odmietol za týchto okolnosti svoju osobnú účasť na summite. Urobila tak aj bolívijská hlava štátu Luis Arce, Xiomara Castrová z Hondurasu a ďalší. Argentínsky prezident sa na ňom zúčastnil len preto, aby ako terajší šéf spoločenstva CELAC tlmočil účastníkom summitu postoj tejto organizácie k aktuálnej situácii vo svete. Stručne povedané: aj Latinská Amerika žije v prevratnom období, kde sa fenomén multipolarity stáva realitou.

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku

JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

(Celkovo 71 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter