Volebný rok 2024 v Latinskej Amerike má nesporne dve výrazné dominanty, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnia ďalšie smerovanie kontinentu medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Analýzu prvej z nich – voľby v Mexiku – sme urobili v prvej polovici júna (Voľby v Mexiku potvrdili ľavicovú alternatívu). Ukážkové víťazstvo prvej ženy na poste mexickej prezidentky Claudie Sheinbaumovej potvrdilo, že pozícia ľavicových síl v tejto časti sveta stručne povedané silnie. Podobný vývoj sa očakával koncom júla vo Venezuele, kde sa po šiestich rokoch konali nové prezidentské voľby. Tie boli na druhej strane však tiež spájané s veľkým očakávaniami opozície, ktorá ich vyhodnotila ako ďalšiu šancu zvrátiť politický vývoj v krajine. Podľa oficiálnych výsledkov Národnej volebnej rady (Consejo Nacional Electoral – CNE) tento cieľ sa však nepodarilo naplniť a staronovým prezidentom Venezuely sa vo voľbách 28. júla 2024 – teda v deň 70. výročia nedožitých narodenín Huga Cháveza – opäť stal s 51,95 % hlasov Nicolas Maduro. Kandidát opozície Edmundo González skončil na druhom mieste so ziskom hlasov 43,18 %.
Mexiko a Venezuela – vplyvné krajiny Strednej a Južnej Ameriky
Predseda CNE Elvis Amoroso uviedol, že spolu s miestnymi pozorovateľmi sledovalo hlasovanie 749 pozorovateľov z 97 krajín vrátane zástupcov Carterovho centra, misie OSN, CELAC, Karibského spoločenstva (CARICOM), Africkej únie a ďalších medzinárodných organizácií. Napriek tomu – a podľa očakávania avizovaného dávno vopred – opozícia tento výsledok spochybnila a tvrdila, že jej kandidát naopak zvíťazil s jednoznačným skóre 67,08 % hlasov. Skôr, ako to podrobnejšie rozoberieme, zastavme sa aspoň stručne pri tom, čo spája a v čom sa odlišujú tieto vplyvné krajiny – Mexiko a Venezuela.
Prvá prezidentka Mexika Claudia Sheinbaumová, 2. júna 2024. Foto: Wikimedia.org
Z pohľadu ekonomickej geografie ich spája predovšetkým fakt, že popri Brazílii a Argentíne oba tieto štáty patria k najrozľahlejším územiam Strednej a Južnej Ameriky, navyše obdareným obrovským prírodným bohatstvom, osobitne veľkými zásobami ropy. Venezuele v rebríčku desiatich krajín s najvyššími zásobami ropy na svete patrí podľa odhadu odborníkov prvé miesto, Mexiko sa nachádza zhruba v polovici druhej desiatky na ropu bohatých krajín. A prieskumy v Mexickom zálive naznačujú, že by sa mohlo dostať do prvej desiatky. Tento faktor sa rozhodujúcim spôsobom podpísal pod skutočnosť, že obe ľavicové vlády týchto krajín vidia veľký prienik v potenciáli budúcej spolupráce v uvedenej oblasti. Štátne ropné spoločnosti PEMEX (Petróleos Mexicanos) a PDVSA (Petróleos de Venezuela) podpísali začiatkom roka memorandum porozumenia, v ktorom upresňujú ciele budúcej spolupráce predovšetkým na výmenu technických poznatkov a noriem, informácií, praktických skúseností a vylepšovaní technologických aktivít v sieti podnikov petrochemického priemyslu.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to iba skromný príspevok do budúcej vízie spolupráce takýchto významných partnerov. Musíme si však uvedomiť, že práve táto oblasť bola v prípade Venezuely cieľom najintenzívnejších sankcií USA, ktoré mali popri celosvetovej izolácii zohrať úlohu rozhodujúceho vplyvu na ekonomiku tejto krajiny. Akákoľvek spolupráca v tomto smere sa preto v USA môže chápať ako istý druh rebélie. A to má Venezuela ešte možnosť využiť ďalšie tromfy. Naznačil ich Maduro v štátnej televízii VTV, keď povedal, že ak Spojené štáty a ich partneri neprestanú s pokusmi destabilizovať situáciu v krajine, môžu prísť o ťažobné povolenia na ropných a plynových poliach, ktoré boli už v minulosti podpísané a ich budúcimi vlastníkmi sa stanú spojenci z BRICS+. Nejde pritom o drobnosť. Len taký Chevron má s PDVSA päť spoločných podnikov na rozsiahlom teritóriu venezuelských nálezísk ropy, plynu a dechtových pieskov. Vnímané cez túto optiku sa postoje venezuelskej vlády musia hodnotiť ako doklad skutočnosti, že politika Spojených štátov nedokáže ovplyvňovať dianie v Latinskej Amerike v plnej miere tak, ako by si predstavovala. Obe krajiny, Mexiko ako aj Venezuela, sú dôležitými objektmi medzinárodnej politiky USA na kontinente, ktorý sa v súvislosti s Monroeovou doktrínou zvykne označovať za zadný dvor Spojených štátov amerických. Pokiaľ ide o prístup USA k Mexiku, ten je ovplyvnený faktom, že ide o suseda s veľkým dosahom na americkú ekonomiku, či už sa to týka surovinového zázemia alebo širokej škály mexickej outsourcingovej produkcie za účasti lacnej pracovnej sily pre potreby trhu Spojených štátov. Tá je jedným z dlhodobých prameňov prosperity tejto svetovej mocnosti, ku ktorej prispievajú priamo i sami mexickí emigranti, žijúci v krajine už vyše storočia. Vlna prisťahovalectva latinos, v ktorej mexickí domorodí obyvatelia tvoria dôležitý prúd, kulminuje v týchto rokoch do tej miery, že ju odborníci na Latinskú Ameriku začínajú označovať ako reconquistu. Nie je vylúčené, že môže zohrať svoju úlohu i v blížiacich sa amerických prezidentských voľbách. Zjednodušene sa však dá povedať, že postoj USA k Mexiku je oveľa vyváženejší a pozitívnejší ako k Venezuele, ktorá sa po nástupe prezidenta Cháveza na začiatku tohto storočia stala cieľom sústredených útokov a aktov nepriateľstva vlády vo Washingtone bez ohľadu na to, či sa v Bielom dome striedali demokrati alebo republikáni.
Nostalgické spomienky na časy galopujúcej inflácie nestačia
Pokiaľ ide o volebný cyklus prezidentských volieb v obidvoch krajinách je rovnaký – trvá šesť rokov a zhodou okolností vychádza to tak, že sa už dlhšie obdobie konajú približne v rovnakom čase. Predchádzajúce boli v roku 2018 a aktuálne v roku 2024. Drobný rozdiel je len v tom, že mexická prezidentka nastúpila do úradu 1. októbra tohto roku a Maduro tak urobí 10. januára 2025. Odlišný bol tiež samotný priebeh venezuelských volieb v roku 2018, na ktorých sa zúčastnila iba časť opozície. Jej prozápadné krídlo odmietlo na voľbách participovať s jasným cieľom neuznať ich výsledok. Prispela tým k víťazstvu Madura na úrovni 67 %. Vtedy i tohto roku najväčšiu zásluhu na tom mala najmä koalícia Veľký vlastenecký pól (Gran Polo Patriótico – GPP), kde patrí dominantná pozícia vládnej Jednotnej socialistickej strane Venezuely (Partido Socialista Unido de Venezuela – PSUV). Koalíciu dopĺňa viacero menších politických subjektov ľavicovej orientácie. Do prezidentských volieb bolo okrem Madura vybratých celkovo 12 kandidátov, z ktorých traja neskôr odstúpili v prospech súperov s podobnými programami. Najsilnejšou opozičnou silou sa ukázala byť protivládna, proamerická a prozápadná koalícia Jednotná platforma (Plataforma Unitaria – PU), ktorej kandidátom bol bývalý diplomat Edmundo González. Zvyšnú časť volebného spektra tvorili umiernené politické sily, ktoré viedli zo známejších mien napríklad Luis Martínez z Demokratickej aliancie (Alianza Democrática). Patria do nej umiernené časti strán Copei (s kresťansko-demokratickou orientáciou) a Acción Demokrática (sociálno-demokratického charakteru), ktoré tvorili históriu krajiny dlhé desaťročia, aj v čase pôsobenia staršieho z našej autorskej dvojice ako spravodajcu ČST pre Latinskú Ameriku. V súčasnosti je ich vplyv skôr marginálny. Podobne možno hovoriť o vplyve ďalších menších politických subjektov.
Nicolas Maduro stavil na mládež, vľavo manželka Cilia Floresová. Foto: Wikimedia.org
V mediálnom prúde okolo prezidentských volieb, ktorý sa sústreďoval predovšetkým na spochybňovanie výsledkov spočítavania hlasov, do istej miery zanikal dosť podstatný moment, ktorý mal nezanedbateľný vplyv najmä na voličov Madura. Venezuela sa po takmer desaťročí vyrovnávania sa s problémom amerických a celkovo aj západných sankcií začala dostávať v oblasti ekonomiky z červených čísel. Tieto – ako im vo Venezuele hovoria – unilaterálne donucovacie opatrenia (medidas coercitivas unilaterales) nemožno vonkoncom podceňovať. Tých je naozaj veľké množstvo. Len od Európskej únie je 55 takýchto opatrení, zo strany Spojených štátov vyše 400 a z ostatných krajín Západu ďalšie a ďalšie. Napriek tomu Venezuela vykazuje hospodársky rast už jedenásť trimestrov za sebou, čiže keď si to zrátame, ide o obdobie takmer troch rokov. V poslednom trimestri pred voľbami podľa informácie Ústrednej venezuelskej banky (Banco Central de Venezuela – BCV) dosiahol rast HDP úroveň 8,78 %. Došlo tiež k oživeniu ropného a petrochemického priemyslu. Cieľom vlády v tejto oblasti je najmä prehĺbiť ešte viac spoluprácu štátu s dominantnými súkromnými spoločnosťami. Venezuele sa taktiež podarilo dosiahnuť stav, že 96 % potravín, ktoré konzumuje obyvateľstvo, je vlastnej produkcie. Časy, keď bola zraniteľná kvôli ich importu zo zahraničia, sa končia. To podstatné podľa Madura ale je, že sa krajine podarilo vyrovnať s finančnou hyperkrízou. Nie náhodu mainstream v súvislosti s aktuálnym komentovaním hospodárskej situácie však práve nostalgicky spomína na roky galopujúcej tisícpercentnej inflácie pred aktuálnym obdobím, najmä na nedostatok toaletného papiera.
Kognitívna manipulácia
Tieto jednoduché propagandistické schémy západná propaganda perfektne ovláda. A funkčne. Ešte i dnes sú u nás napríklad pamätníci, ktorí za hlavný nedostatok demokracie a minulého spoločenského systému považovali rady v obchodoch s ovocím na banány. V rámci tejto logiky boli zrejme v minulosti vizitkou demokracie a ekonomického úspechu banánové republiky Strednej Ameriky a možno aj Kuba, ktorú príroda tiež obdarila dostatkom tejto plodiny. Niekto sa možno pousmeje a povie si: toto predsa nemôže fungovať. Ale v reáli to často funguje a dokonca úspešne. Ide o použitie psychologických taktík na ovplyvnenie individuálneho a kolektívneho správania, ktoré sú známe pod pojmom kognitívna manipulácia. A Venezuela sa stala počas posledných volieb až akýmsi druhom laboratória, v ktorom sa mali otestovať možnosti hystérie okolo údajného sfalšovania výsledkov sčítavania hlasov na potenciálny pokus o štátny prevrat. Ťažiskovú úlohu v tomto smere zohrávali sociálne siete. Kolovali na nich početné videá, vyvolávajúce akúsi spoločenskú neurózu a umelo živenú, protichavistickú frustráciu. Ich cieľom bolo provokovať nezhody medzi Venezuelčanmi a vytvoriť pocit chaosu a neistoty. Zaujímavý názor v súvislosti so spochybňovaním výsledkov volieb vyslovil premiér ostrovnej republiky Dominika v Karibiku Roosevelt Skerrit. Porovnal ju so situáciou v Spojených štátoch, kde dodnes podľa neho existujú milióny Američanov, ktorí veria, že prezident Biden nevyhral. Pritom celý svet uznáva, že to boli slobodné a spravodlivé voľby. A nikto USA nevyzýva, aby to dokázali. K tomu sa dá dodať: prečo aj, veď všade vo svete platí zásada, že výsledky volieb potvrdzujú na to kompetentné orgány a je to výsostne vnútorná záležitosť každej krajiny, nie otázka akéhosi celosvetového plebiscitu. Vo Venezuele táto úloha jednoznačne prináleží CNE.
Aj v súčasnosti pri ovplyvňovaní verejnej mienky rozhodujú sociálne siete. Dá sa povedať, že ide o svojím spôsobom virtuálne bojisko, kde sa využívajú platformy sociálnych médií na striedanie algoritmov, ktoré zosilňujú želané správy a potláčajú neželané v orwellovskom štýle: biele je čierne a čierne naopak biele. Jedným z hlavných centier útokov a dezinformácií proti Venezuele sa v období prezidentských volieb stala platforma X (bývalý Twiter) Elona Muska – najvýznamnejšieho podporovateľa D. Trumpa z radov amerických miliardárov. V dôsledku toho venezuelský líder oznámil vytvorenie špeciálnej komisie na zaistenie kybernetickej bezpečnosti po hackerských útokoch na volebný systém. Caracas požiadal o pomoc v týchto záležitostiach Rusko a Čínu. Technické možnosti vytvárania stereotypov manipulácie na sociálnych sieťach sú v súčasnosti neobmedzené. Opierajú sa o používanie falošných účtov a automatizovaných robotov na šírenie propagandy, čo má vytvárať pocit spoločenského konsenzu v odmietaní vlády a zasahovať najmä mladých ľudí a marginalizované skupiny obyvateľstva. Šírenie dezinformácií má okrem toho poškodzovať povesť Venezuely v zahraničí, odrádzať potenciálnych investorov a narúšať obchodné vzťahy so svetom. V dôsledku podobných manipulačných techník sa potom stáva, že sa vytvára falošný obraz života krajiny v rozpore s realitou. Vláda, presadzujúca množstvo sociálnych opatrení na pomoc nemajetným, je označovaná za nedemokratickú a diktátorskú a neschopnú riadiť hospodársku politiku štátu. Naopak sily, čo dusia venezuelskú ekonomiku a stoja v pozadí sankcií, ktoré spôsobujú dlhodobú a ničivú krízu, majú byť symbolom demokracie a mať legendu div nie osloboditeľov spod jarma socializmu. Nie je pritom jasné akého, pretože skutočný socializmus, pre ktorý je charakteristické spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, vo Venezuele nejestvuje. Nanajvýš možno hovoriť o vyššej forme štátneho vplyvu v organizácii života spoločnosti.
Mediálna charizma Machadovej
Dominantnou osobnosťou na strane radikálnej venezuelskej koalície PU nebol v skutočnosti jej kandidát E. González, ale María Corina Machadová, ktorá udáva tón opozícii už niekoľko rokov. Tá reprezentuje najradikálnejšie antichavistické sily krajiny. Líderské ambície jej ale prekazilo už pred voľbami januárové rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorým potvrdil jej zbavenie spôsobilosti (jnhabilitación) zastávať verejné funkcie na 15 rokov na základe uznesenia Generálneho kontrolného úradu republiky (Contraloría General de la República) z roku 2021. Rozhodnutie sa opieralo o dôkazy, že M. C. Machadová participovala na korupčnej schéme spojenej s tzv. prezidentom Guaidóom, v dôsledku čoho vznikli Venezuele rozsiahle finančné a materiálne škody. Konkrétne išlo o venezuelské zahraničné petrochemické firmy na území USA Citgo Holding, Inc a Citgo Petroleum Corporation, ktoré boli štátu fakticky odcudzené, odovzdané do správy Guaidóvcov a pod zámienkou nízkej rentability predané kanadskej spoločnosti Crystallex za 1,5 mld USD, pričom ich skutočná hodnota bola 34 mld. USD. Podobne prispela k uneseniu (sequestro) 31 ton venezuelského zlata z depozitu v britských bankách a k výzvam na podvratné vojenské akcie a ekonomické sankcie voči vlastnej krajine, čo malo za následok nevyčísliteľné ekonomické škody. Machadová navyše porušila ustanovenia článku 191 ústavy, keďže ku dňu 20. marca 2014 prijala akreditáciu ako zástupkyňa cudzej krajiny – delegácie Panamskej republiky pri Organizácii amerických štátov (OAŠ), čím stratila právo pôsobiť ako poslankyňa vo venezuelskom Národnom zhromaždení a v konečnom dôsledku aj právo kandidovať v prezidentských voľbách.
Predstavitelia opozície: Edmundo González, uprostred, María Corina Machadová, vpravo. Foto: Wikimedia.org
Jej výdatne živenú mediálnu charizmu ako najradikálnejšej predstaviteľky opozície sa oficiálnemu kandidátovi PU v boji o prezidentský úrad E. Gonzálezovi (1949) ani z ďaleka nepodarilo nahradiť. Nemal k tomu ani osobnostné, ani profesionálne predpoklady. Umiernený temperament ho skôr predurčoval na diplomatickú životnú dráhu, čo sa stalo v jeho prípade realitou. Ako diplomat pôsobil dokonca krátky čas v prvých rokoch Chávezového prezidentského mandátu. Ťažiskové roky jeho zastupiteľskej služby sa koncentrovali ešte do predchávezovského obdobia v posledných dekádach minulého storočia. Pôsobil v Spojených štátoch, Alžírsku, Belgicku a na rôznych miestach Latinskej Ameriky, napríklad v Salvadore v 80. rokoch a neskôr v Argentíne. V predvolebnom boji jeden z koaličných vládnych politikov Diosdado Cabello voči nemu použil argument, že v diplomatických službách vedel veľmi dobre vychádzať v temnom období dejín Latinskej Ameriky 80. rokov s predstaviteľmi diktátorských režimov v týchto krajinách. 75-ročný starý otec, ktorý miluje svoje vnúčatá a má blízky vzťah ku vtákom, sa v súlade s tým celkom realisticky vrátil v predvolebnej kampani na zem a vyjadril záujem urobiť z Venezuely energetické centrum kontinentu. Na úžitok koho by to malo byť, sa dá ľahko domyslieť. Aj to vysvetľuje, prečo v období, keď hrozí svetu kvôli konfliktom na Ukrajine a v regióne Blízkeho východu – ropná kríza, USA tak veľmi záležalo na víťazstve opozície. Napokon to ale dopadlo úplne inak. Pokus o venezuelský majdan sa nevydaril, najatí rebeli sa po nepokojoch a porážke v uliciach vrátili do zahraničia, po nich tam zamierili aj vodcovia opozície vrátane Gonzáleza, ktorému po prechodnom pobyte na španielskom veľvyslanectve a po písomnej dohode s venezuelským vedením, že sa nebude v zahraničí ako údajný reprezentant štátu politicky angažovať, bol umožnený odchod z krajiny vojenským lietadlom Španielskeho kráľovstva do Madridu. Podobný osud – útek do zahraničia – stihol podľa nedávnych informácií aj Machadovú. Núdzu tam však trieť určite nebudú. Ako úspešných kandidátov na Sacharovovu cenu udeľovanú Európskym parlamentom ich čaká odmena 50-tisíc eur.
Fenomén Číny a Ruska v Latinskej Amerike
Časy sa menia a roky, keď sa krajiny museli skláňať pred želaniami mocných Spojených štátov, začínajú patriť minulosti. Nie však celkom. Venezuela napríklad odoláva sankciám a hľadá riešenie v orientácii na krajiny BRICS+. Maduro dostal pozvánku do Kazane a vyzeralo to, že v prípade jeho krajiny s najbohatšími zásobami ropy na svete, hospodárskou víziou a vyšším počtom obyvateľstva ide o potenciálne atraktívneho uchádzača o členstvo v BRICS+. Októbrové vrcholové stretnutie tejto organizácie však ukázalo, že to nemusí stačiť. Paradoxne prijatiu Venezuely do zoznamu partnerských krajín BRICS+ zabránil zastupujúci delegát ministerstva zahraničných vecí Brazílie Eduardo Paes Saboia, ktorý predĺžil predchádzajúce protivenezuelské veto exprezidenta Bolsonara. Na aktuálneho prezidenta Lulu sa kvôli tomu vzniesla vlna kritiky z ľavicových radov. Zaznel i hlas, že začína formovať z Brazílie trójskeho koňa USA. Ukazuje sa tak, že z teritória Latinskej Ameriky túto možnosť partnerstva BRICS+ zatiaľ dostanú len Kuba a Bolívia. Argentína, ktorú vedie kontroverzný prezident Javier Milei, sa možnosti plnoprávneho členstva v BRICS+ zriekla už predtým. Paradoxne bol to práve on, čo vyvolal nie tak dávno nevôľu Američanov, keď argumentoval, že sa Argentína nemôže úplne zrieknuť ani spolupráce s Čínou, lebo v záujme rozvoja svojej ekonomiky je odkázaná na jej investície. V januári sa dokonca chystá na cestu do Pekingu. Pritom sa ešte pred voľbami dušoval, že on s komunistami nikdy nič spoločné nechce mať. Akosi ušlo jeho pozornosti, čo za strana vládne v tejto krajine. Žarty bokom, fenomén Číny je v Latinskej Amerike oveľa dôležitejší, ako sú si Spojené štáty ochotné pripustiť. Platí to aj v prípade Venezuely, čo potvrdila posledná Madurova návšteva v Pekingu z minulého roka, keď došlo k podpisu viacerých dôležitých zmlúv o hospodárskej a finančnej spolupráci, ako aj k dohode o uzavretí strategického partnerstva.
Čína podľa všetkého nekoncentruje svoje aktivity v Latinskej Amerike iba na ekonomickú sféru. Známy think-tank so sídlom vo Washingtone, Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS), nedávno uverejnil správu o smerovaní spravodajských služieb Číny na Kube. Správa vyvolala v západnom informačnom poli veľký rozruch. Experti CSIS analyzovali satelitné snímky a došli k záveru, že na Kube sa obnovujú centrá pre monitorovanie USA. Ak k tomu pripočítame tiež všestranne sa rozvíjajúcu spoluprácu Latinskej Ameriky s Ruskom vrátane vojenskej oblasti, o ktorej sa toho veľa nehovorí, zapadá to do seba ako domino. Veľký význam mala napríklad nedávna návšteva ruských ponoriek na Kube a vo Venezuele, ako aj dlhodobá prítomnosť raketových špecialistov v tejto krajine. Stručne povedané, aj z toho pramení istota venezuelského vedenia o svojom stabilnom zázemí. Vzťahy Ruska a Venezuely, o čom sa vie dosť málo, majú pritom historický charakter. Tiahnu sa až do obdobia, keď vládla Katarína Veľká. Na dvore cárovnej istý čas pôsobil venezuelsky revolucionár Francisco Miranda, čo vraj čiastočne prispelo k zárodkom rodiaceho sa záujmu Ruska o teritórium Latinskej Ameriky. Isteže ide skôr o kuriozitu ako o zásadný moment vo vzájomných vzťahoch. Ten sa objavil až v čase, keď sa dostal k moci Hugo Chávez, čo by si možno zaslúžilo osobitnú analýzu.
Rodiaci sa multipolárny svet
Venezuelské voľby, v ktorých Maduro zvíťazil – ako sa očakávalo, vyvolali protirečivé medzinárodné ohlasy. Ich výsledky uznali a znovuzvolenému prezidentovi gratulovali predstavitelia viacerých krajín Latinskej Ameriky a Karibiku na čele s Kubou, Nikaraguou, Hondurasom, Bolíviou, spolu s regionálnymi integračnými zoskupeniami ako Spoločenstvo štátov Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAC) či Bolívarovská aliancia pre národy Našej Ameriky (ALBA–TCP), ale napr. aj exprezident Ekvádoru Rafael Correa. To sa však už nedá povedať o latinskoamerických štátoch s pravicovými vládami, ako aj o niektorých krajinách regiónu s deklarovanou stredoľavou či ľavicovou orientáciou, ako napr. Brazília, Kolumbia alebo Chile. Povolebná Venezuela sa pod zámienkou, že došlo k údajnému sfalšovaniu výsledkov, ocitla v sieti enormných vnútropolitických a medzinárodných intríg. Podľa známeho španielskeho publicistu, spisovateľa a univerzitného profesora Ignácia Ramoneta došlo k tomu napriek skutočnosti, že venezuelský elektronický volebný systém je uznávaný ako jeden z najodolnejších proti manipulácii. Naštartovali sa prakticky všetky technológie farebnej revolúcie pod taktovkou venezuelskej opozície na čele s C. Machadovou. Skutočnú réžiu mali podľa analytikov spravodajské služby a inštitúcie ministerstva zahraničných vecí USA, ktorých predstaviteľ Antony Blinken sa nechal promptne počuť krátko po oznámení výsledkov, že neodrážajú vôľu a hlasy venezuelského ľudu. Akoby to vedel vopred, lebo za taký krátky čas to nebolo možné overiť. A následne sa prejavil typický labutí efekt, keď sa poddajný kŕdeľ poslušne podriadil hlavnému labutiakovi. Aj ministri zahraničných vecí štátov Európskej únie sa zhodli, že neuznajú po sporných voľbách legitimitu prezidenta Nicolása Madura v jeho krajine. Povedané zrozumiteľnejším jazykom: nad Venezuelou sa vznášajú nové hospodárske sankcie, nová politická blokáda.
Za týchto okolností vzniká otázka, či je Venezuela schopná vydržať tento ekonomický a politický tlak, ktorý navyše trvá dlhé obdobie. Správna odpoveď znie: ani vydrží, ani nevydrží, ale musí vydržať, ak chce existovať ako bolívarovská republika. Z toho vyplýva logický záver: ak výsledok tohto zápolenia určuje na jednej strane mocenské centrum USA a Západu, musí sa nájsť protiváha v podobe podpory ďalších svetových mocností. A v rodiacom sa multipolárnom svete Venezuela s takouto podporou môže počítať. Svedčí o tom gratulačný telegram V. Putina k zvoleniu N. Madura za prezidenta, v ktorom vyjadril presvedčenie, že vzťahy medzi Moskvou a Caracasom možno opísať ako strategické partnerstvo, čo sa bude ďalej rozvíjať vo všetkých oblastiach. V podobnom duchu sa nieslo aj blahoželanie čínskeho ministerstva zahraničných vecí N. Madurovi k úspechu vo voľbách. K postoju popredných členov nového mocenského centra BRICS+ Ruska a Číny sa pripojili desiatky ďalších krajín svetového Juhu z Ázie a Afriky, ako aj Blízkeho a Stredného východu vrátane Iránu, Turecka a Sýrie, ale dokonca aj niektoré európske štáty, a to Bielorusko a Srbsko.
Záver
Novozvolený venezuelský prezident N. Maduro vo vzťahu k voľbám čelí množstvu problémov, a to tak doma ako aj zahraničí. Bezpečnostné zložky a armáda sa museli napríklad vyrovnať s agresívnymi akciami opozície, ktorá zorganizovala pouličné nepokoje a zrážky s políciou. Podľa ministra vnútra Diosdada Cabella, opierajúceho sa o informácie venezuelských spravodajských služieb, prišli do krajiny provokatéri z amerických súkromných vojenských spoločností PMC (Private Military Company). Ich úlohou okrem organizovania pouličného násilia a koordinácie akcií domácich výtržníkov bola tiež snaha o zvrhnutie až likvidáciu Madura. V súvislosti s týmto podozrením zatkli venezuelské úrady troch Američanov, dvoch Španielov a jedného českého občana. Diosdado Cabello uviedol, že cudzinci boli súčasťou sprisahania vedeného CIA s cieľom zvrhnúť venezuelskú vládu a zabiť niekoľkých členov jej vedenia. Americké ministerstvo zahraničia vyhlásilo, že akékoľvek tvrdenia o účasti USA na sprisahaní s cieľom zvrhnúť Madura sú kategoricky nepravdivé. Faktom však je, že pouličné nepokoje si vyžiadali viac ako dva tucty mŕtvych. Minister obrany Vladimir Padrino informoval o smrti dvoch členov Národnej gardy a 106 zranených príslušníkov polície a armády. Generálny prokurátor Tarek William Saab neskôr diplomatom akreditovaným v krajine upresnil, že bolo zabitých 27 a zranených 190 ľudí, z čoho viac ako polovica boli príslušníci polície a armády. Z tejto smutnej bilancie vyplýva niekoľko skutočností. Opozícia s podporou medzinárodných síl prejavila neskrývanú tvrdosť a odhodlanie za každú cenu ovládnuť vnútropolitickú situáciu v krajine. Stretla sa však s rovnako rozhodným odhodlaním ubrániť štvrťstoročnú chávezovskú cestu vývoja, ktorú prejavili príslušníci armády a bezpečnostných síl, ale aj zástupy sympatizantov venezuelskej ľavice, vyjadrujúce v uliciach pokojným spôsobom podporu prezidentovi Madurovi a výsledkom volieb. A tak ako neslávne skončil projekt Guaidó, neuspel ani pokus o prevrat a obrazne povedané USA prehrali voľby vo Venezuele.
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko
Jedna odpoveď
Rad by so vedel, preco Arabske staty vdaka rope dosahuju taku vysoku zivotnu uroven? Avsak Latinsko Americke krajiny napriek rope su chudobne. Kde je problem? Treba potporovat legalnu vladu Venezuely, nedovolit aby doslo k prevratu, tak ako v minulosti Cile a Pinochet.