Odsúdený na základe výpovedí kajúcnikov opäť uspel na ESĽP – Erik Adamčo v. Slovensko

Pokiaľ ide o výpovede tzv. kajúcnikov pripomínam, že podľa judikatúry ESĽP môže  použitie výpovedí svedkov, poskytnutých výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody, vyvolať pochybnosti o spravodlivosti konania proti obvinenému a môže vyvolať zložité otázky z hľadiska toho, že vzhľadom na ich samotnú podstatu môžu byť takéto výpovede zmanipulované a môžu byť urobené výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou alebo z dôvodu osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezaujaté, sa preto nesmie podceňovať.

Rozsudok ESĽP Erik Adamčo v. Slovensko

V rozsudku ESĽP z 1. júna 2023 vo veci Erik Adamčo proti Slovensku ESĽP jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces zaručeného článkom  6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Prípad sa týkal procesu s pánom Adamčom ako spolupáchateľom dvoch vrážd spojených s organizovaným zločinom, z 90. rokov 20. storočia. Dôkazy použité v procese zahŕňali svedectvá osôb, ktoré sa priznali k účasti na vraždách údajne spáchaných spolu s pánom Adamčom a ktorí súhlasili spolupracovať s prokuratúrou výmenou za poskytnuté výhody. Sťažovateľ  bol uznaný vinným a odsúdený na 25 rokov väzenia. ESĽP  predovšetkým zistil, že použitie takýchto dôkazov nebolo sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania, keďže súdy skreslili obsah niektorých z týchto dôkazov a nevenovali žiadnu individuálnu pozornosť rozsahu a výhodám, ktoré boli poskytnuté spolupracujúcim svedkom. Tiež poznamenal, že takýmto opatreniam chýbal právny rámec a súdny dohľad. Vláda síce tvrdila, že očité svedectvo B., C. a E. neboli jedinými dôkazmi, ktoré viedli k odsúdeniu sťažovateľa. ESĽP však poznamenal, že iné svedecké dôkazy boli len z počutia a zároveň uzavrel, že znalecké dokazovanie sa týkalo spôsobu, akým bola vražda vykonaná a nie identity vraha. Podľa ESĽP tak bol odsúdenie založené hlavne na výpovediach týchto troch svedkov. Otázkou bolo, či boli tieto dôkazy dostatočne preskúmané vzhľadom na výhody im poskytnuté. Podľa ESĽP sa okresný súd Žilina k tomu vyjadril vo svojom odôvodnení len všeobecne. Podľa ústavného súdu vykonané dôkazy neboli „hodnotené ako akýkoľvek iný dôkaz“ a výhody poskytnuté spolupracujúcim svedkom  boli zohľadnené. Podľa ESĽP nezrovnalosti medzi svedectvami a nejasnosti, pokiaľ ide o výhody poskytnuté jednému zo svedkov, neboli považované slovenskými súdmi za významné. Z tohto dôvodu ESĽP zaznamenal a vyjadril znepokojenie nad rôznymi závermi slovenských súdov týkajúcimi sa dôveryhodnosti E. Tieto súdy sa vysporiadali s niektorými argumentmi sťažovateľa spôsobom skresľujúcim dôkazy a s odôvodnením, ktoré nebolo koherentné, vrátane zdôvodnenia nezrovnalostí vo výpovedi E. ako  prameniacich zo stresu. ESĽP rozhodol, že slovenské súdy nevenovali žiadnu jasnú individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných výmenou za usvedčujúce dôkazy, a to napriek konkrétnym argumentom sťažovateľa Adamča v tomto bode. Tieto výhody boli významné, vrátane toho, že orgány odďaľovali stíhanie svedkov za viaceré vraždy. ESĽP poznamenal, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania imunity a že takéto dohody boli uzavreté mimo súdnej kontroly. Sťažovateľ Adamčo na svoje argumenty v tejto súvislosti dostal iba abstraktné odpovede. Keďže použitie dôkazov v procese týkajúcom sa sťažovateľa Adamča s dôkazmi od spolupracujúcich svedkov nemalo primerané záruky na zabezpečenie jeho spravodlivosti, nespĺňalo záruky podľa článku 6, a preto došlo k porušeniu Dohovoru. ESĽP rozhodol, že Slovensko má zaplatiť pánovi Adamčovi 5 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 15 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme ESĽP zohľadnil, že sťažovateľ môže na vnútroštátnej úrovni požiadať na základe rozsudku ESĽP o obnovu trestného konania, ktorá predstavuje za okolností prípadu najvhodnejšiu nápravu.

Budova ESĽP vo francúzskom Štrasburgu. Snímka: www.wikimedia.org

Rozsudok ESĽP vo veci Branislava Adamča

Pripomínam, že ESĽP už v roku 2019 skonštatoval porušenie práv sťažovateľa Branislava Adamča na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo v rozhodujúcej miere založené na výpovedi svedka, tzv. kajúcnika, pričom ostatné dôkazy proti sťažovateľovi boli iba nepriame a preukazovali spáchanie trestného činu iba vo väzbe na priamy dôkaz výpovede tohto svedka. Výpoveď tohto svedka nebola podľa názoru ESĽP dostatočne preskúmaná, a to ako vo vzťahu ku všetkým skutkovým okolnostiam, tak aj vo vzťahu k výhodám ním získaným v iných trestných konaniach. ESĽP poznamenal, že svedok za takúto usvedčujúcu výpoveď získal praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy. V súvislosti s rozhodovaním o nárokoch sťažovateľa na náhradu škody ESĽP odkázal sťažovateľa na možnosť obnovy vnútroštátneho konania. Zároveň mu však priznal za utrpenú nemajetkovú ujmu 5000 eur a 8000 ako náhradu nákladov a výdavkov.

Stanovisko GP SR sľubujúce zmenu praxe

Po vyhlásení rozsudku Adamčo v roku 2019 GP SR zverejnila stanovisko, v ktorom uviedla, že „samotný procesný inštitút tzv. korunného svedka ustanovený v Trestnom poriadku nie je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale praktické využívanie tohto inštitútu by nemalo poskytovať absolútnu beztrestnosť tzv. korunného svedka v tých trestných veciach, v ktorých by jeho výpoveď mala byť len jedným priamym usvedčujúcim dôkazom páchateľa zo spáchania trestnej činnosti. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v kontexte formulácie, aby odsúdení páchatelia závažnej organizovanej trestnej činnosti nemohli získať budúci zákonný profit vo forme obnovy trestného konania (v tomto prípade súdneho konania), zovšeobecní závery rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2019 v konkrétnej trestnej veci vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a zváži uplatnenie legislatívnej iniciatívy vo vzťahu k inštitútu tzv. korunného svedka.“  Nezdá sa však, že by v tomto ohľade došlo k potrebnej zmene v legislatíve, či v aplikačnej praxi.

Kritika postupov OČTK a súdov zo strany časti právnickej obce

Pripomínam aj výzvu časti slovenskej právnickej obce a sudcovského stavu adresovanú v januári 2021 predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci v našej krajine, vychádzajúcu z obáv o opakované politické narušovanie základných princípov právneho štátu, v ktorej je okrem iného uvedené (dostupné v plnom znení na: https://pravnystat.eu/): „10. Obavy vzbudzuje aj používanie výpovede spolupracujúceho svedka ako kľúčového dôkazu v trestných konaniach proti sudcom alebo policajným funkcionárom, ktorým je umožnené užívať si slobodu výmenou za svedectvo proti konkrétnym osobám. Poukazujeme na nadužívanie uvedeného inštitútu bez dôsledného preverenia výpovedí takýchto osôb, umožňujúc im využívanie neprimeraných výhod (napr. absencia zadržania a vznesenie obvinenia, dokonca nezaistenie majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti). Takéto neprimerané výhody pre spolupracujúcich svedkov v prípade, ak je ich výpoveď jediným priamym dôkazom voči obvinenému, označil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Adamčo proti Slovensku ako nesúladné s právom na spravodlivé súdne konanie.“ Výzvu podpísalo viac ako 430 právnikov, z tohto vyše 120 sudcov alebo emeritných sudcov a viac ako 230 advokátov. Výzvu podporila aj Únia obhajcov ČR.

Rozsudok ESĽP Vasaráb a Paulus v. Slovensko

V rozsudku z 15. decembra 2022 Vasaráb a Paulus v. Slovensko ESĽP konštatoval porušenie práva na výsluch svedkov v trestnom konaní, zaručeného článkom 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru. ESĽP v ňom skritizoval aj postup ústavného a najvyššieho súdu. Prípad sa týkal spravodlivosti trestného konania proti dvom sťažovateľom, ktorí boli uznaní za vinných z úkladnej vraždy spáchanej v roku 2010 a odsúdení na tresty odňatia slobody v trvaní 22 a 25 rokov. Prvý sťažovateľ bol uznaný vinným ako objednávateľ vraždy a druhý sťažovateľ ako jej vykonávateľ. Súdy sa pri odsúdení opreli najmä o svedectvá svedkov B., C. a D., ktorých výpovede boli podľa sťažovateľov nedôveryhodné a ktorí podľa nich mohli proti nim vypovedať a spolupracovať s vyšetrovateľom výmenou za beztrestnosť alebo z pomsty sťažovateľom. Návrhy sťažovateľov na vykonanie dôkazov v trestnom konaní boli zamietnuté.  Odvolávajúc sa na článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru sa sťažovatelia na ESĽP sťažovali, že vyšetrovacie orgány a všeobecné súdy nevypočuli svedkov, ktorých žiadali vypočuť s cieľom svedectva v ich prospech. ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že sťažovateľmi navrhované svedectvá sa mali týkať motívu ako štrukturálneho prvku skutku (motív bol súčasťou skutkovej podstaty) a dôveryhodnosti výpovede kľúčového svedka proti sťažovateľom, preto ich ESĽP považoval za relevantné pre podstatu obvinení. Vyšetrovateľ aj špecializovaný trestný súd zamietli návrhy na vykonanie dôkazov tak, že sa najmä odvolali na platné procesné pravidlá, ktoré vo všeobecnosti umožňujú odmietnuť vykonať ďalšie dôkazy, ak je to zbytočné alebo ak sú dôkazy nepodstatné alebo nadbytočné. Vyšetrovateľ a najvyšší súd okrem toho spomenuli, že sťažovateľmi navrhované dôkazy by nemali žiadny vplyv na skutkový stav, ktorý už bol preukázaný na základe iných dôkazov, a že neexistuje nič, čo by spochybnilo už vykonané skutkové zistenia, okrem vlastných tvrdení sťažovateľov. ESĽP v tomto ohľade poukázal na všeobecný obsah tohto posúdenia, ktoré nebolo podporené žiadnymi konkrétnymi prvkami. Ďalej podotkol, že hoci procesné pravidlá špecificky vyžadovali, aby v odsudzujúcom rozsudku súd vysvetlil, prečo odmietol vykonať ďalšie dôkazy, rozsudok špecializovaného trestného súdu z 25. septembra 2012 takéto vysvetlenie neobsahoval. Najvyšší súd ako dovolací súd, ani ústavný súd tento aspekt nepreskúmali. Podľa ESĽP tak vnútroštátne súdy neposkytli dostatočné dôvody pre odmietnutie vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľmi. ESĽP ďalej podotkol, že zo skutkových okolností prípadu sa javí, že orgány preskúmali iba jednu verziu udalostí a odmietli preskúmať verziu predloženú sťažovateľmi a zdôraznil potrebu starostlivého preverovania výpovedí svedkov, ktorí sú sami zapletení do trestnej činnosti a svedčia výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody. ESĽP dospel k záveru, že vzhľadom na to, ako vnútroštátne súdy reagovali na žiadosť sťažovateľov o výsluch svedkov v ich prospech, bolo konanie ako celok nespravodlivé a došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Záver

Z rozsudkov ESĽP je jasné, ako postupovať v podobných prípadoch. ESĽP opakovane upozornil, že práve vzhľadom na benefity  poskytnuté tzv. kajúcnikom môžu vzniknúť pochybnosti o spravodlivosti konania proti obvinenému. Zároveň v prípade Vasaráb a Paulus v. Slovensko pripomenul slovenským orgánom základnú zásadu trestného konania, obsiahnutú aj v slovenskom TP, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Pokiaľ išlo o prípad sťažovateľov podľa ESĽP tak slovenské orgány neurobili.  ESĽP zdôraznil, že preskúmali iba jednu verziu udalostí a aktívne odmietli preskúmať verziu predloženú sťažovateľmi. Zdôrazňujem tiež, že ak je jediným priamym dôkazom výpoveď spolupáchateľa, ktorý za to získa v trestnom konaní neprimeranú výhodu, spochybňuje to celkovú spravodlivosť trestného konania vo vzťahu k jeho spolupáchateľom, ktorých usvedčil. Vnútroštátne súdy musia v súlade s článkom 154c ústavy vykladať vnútroštátne právo v súlade s Dohovorom.  Súhlasím so sudcom Šamkom, podľa ktorého by výpoveď spolupracujúceho obvineného mala byť začiatok dokazovania a nie jeho koniec a už vôbec by obvinené osoby nemali byť nútené stať sa kajúcnikmi pod hrozbou možného vedenia väzobného trestného stíhania voči nim alebo  hrozbou pokračovania v trestnom stíhaní. Nebezpečná je aj viera v pravdivosť tvrdení kajúcnika bez ich náležitého preverenia inými dôkazmi. Orgány činné v trestnom konaní by mali brať dôsledne do úvahy judikatúru ESĽP. Takýto postup zabezpečí obžalovaným spravodlivý proces a verejnosť nebude do budúcna traumatizovaná tým, že páchatelia závažnej trestnej činnosti budú po verdiktoch ESĽP oslobodzovaní v obnovenom konaní a získavať veľké náhrady škody od štátu. Stačí využívať inštitút spolupracujúceho svedka rozumne a v súlade s princípmi vytvorenými na medzinárodnej úrovni. Zároveň si kladiem otázku, ako je zabezpečená ochrana poškodených pred páchateľmi závažnej organizovanej trestnej činnosti pokiaľ sa títo po usvedčujúcich výpovediach potulujú po slobode. Vnútroštátne orgány by mali venovať pri výkone rozsudku Erik Adamčo aj tej časti, v ktorej ESĽP poznamenal, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania imunity a že takéto dohody boli uzavreté mimo súdnej kontroly. V tomto ohľade treba zmeniť vnútroštátnu prax a prípadne aj právnu úpravu, aby k takýmto situáciám už nedochádzalo. Preukázanie potrebných zmien vnútroštátnej praxe bude to od nás určite vyžadovať aj Výbor ministrov RE, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov ESĽP.

Pripomínam, že rozsudok Erik Adamčo nadobudne právoplatnosť tri mesiace od jeho vyhlásenia, ak nedôjde k žiadosti o jeho predloženie veľkej komore. Ak by k takejto žiadosti v predmetnom prípade došlo zo strany vlády SR, skončila by podľa môjho názoru jej zamietnutím na úrovni panelu piatich sudcov veľkej komory s tým, že podmienky na tento postup predpokladané Dohovorom nie sú splnené. Takejto žiadosti vyhovejú, len ak prípad vyvoláva závažnú otázku týkajúcu sa interpretácie alebo aplikácie Dohovoru alebo protokolov k nemu alebo závažnú otázku všeobecného významu. Vzhľadom na jednomyseľnosť rozsudku a ustálenú judikatúru ESĽP v danej oblasti nie je táto podmienka splnená. Ďalej pripomínam, že rozsudok, ktorým ESĽP konštatoval porušenie Dohovoru, ukladá žalovanému štátu nielen povinnosť vyplatiť dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj povinnosť prijať individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté na vnútroštátnej úrovni za účelom ukončenia porušenia konštatovaného ESĽP a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu jeho dôsledkov takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v akom to je možné, obnovená existujúca situácia pred zisteným porušením. V tomto ohľade môže sťažovateľ požiadať o obnovu konania. Zároveň musí štát prijať všeobecné opatrenia, ktoré majú zabrániť opakovaniu podobných porušení Dohovoru v budúcnosti. Medzi ne patrí napríklad: publikovanie rozsudku v právnických periodikách, jeho zaslanie príslušným orgánom, či vzdelávanie orgánov verejnej moci vrátane súdov v oblasti judikatúry ESĽP; zmena príslušnej legislatívy tak, aby bola v súlade s ustanoveniami Dohovoru a jeho protokolov; či zmena v aplikačnej praxi vnútroštátnych orgánov (vrátane najvyšších súdnych inštancií) vo vzťahu k danej právnej otázke.

Autorka JUDr. Marica Pirošíková je advokátkou; v rokoch 2007 až 2020 bola zástupkyňou Slovenskej republiky v konaniach pred Európskym súdom pre ľudské práva

Článok bol publikovaný na www.pravnelisty.sk 2. júna 2023

(Celkovo 447 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter