Nakoľko je pravdepodobné, že potenciálne ultranacionalistické Nemecko „znovu otvorí otázku svojich hraníc alebo upustí od uvažovania v štýle EÚ v prospech vojenského vydierania“?
Americký časopis Foreign Affairs začiatkom tohto mesiaca varoval, že posilnené a remilitarizované Nemecko by mohlo predstavovať ďalšiu výzvu pre európsku stabilitu. Časopis je presvedčený, že „Zeitenwende“ (čiže „historický zlom“) bývalého kancelára Olafa Scholza „sa tentoraz udial naozaj“ – v tom zmysle, že jeho nástupca Friedrich Merz má teraz parlamentnú a verejnú podporu na premenu krajiny na veľmoc. Hoci by to údajne prospelo Európe a Ukrajine, nebolo by to bez troch vážnych rizík.
Tie sú podľa dvojice autorov článku nasledovné: Rusko povedie hybridnú vojnu proti Nemecku; vzostup Nemecka môže vyvolať rast nacionalizmu v okolitých krajinách; a to môže viesť k explózii ultranacionalizmu v Nemecku. Katalyzátorom toho všetkého je postupné odpútavanie USA od NATO spôsobené tým, že Trumpova administratíva sa preorientúva na ázijsko-tichomorskú oblasť. S ústupom amerického vplyvu sa vytvoria politické a bezpečnostné medzery, ktoré sa ostatní budú snažiť zaplniť.
Samozrejme, samotný článok je skôr o propagácii údajných výhod oneskorenej implementácie Scholzovho „Zeitenwende“ v Nemecku, ktorú autori chvália ako dlho očakávanú a prirodzenú reakciu na spomínaný katalyzátor, keďže Nemecko de facto lídrom EÚ je už teraz. Poukázať na riziká navyše v očiach niektorých čitateľov zvyšuje ich dôveryhodnosť, umožňuje im nenápadne pošpiniť Trumpa a prezentuje autorov ako prezieravých v prípade, že sa niektorý z uvedených scenárov naplní.
Pokiaľ ide o prvé riziko, ak Nemecko bude zohrávať na kontinente vedúcu úlohu v zadržiavaní Ruska, v dôsledku čoho ho Rusko bude z očividných historických dôvodov považovať za latentnú hrozbu, nebude nijakým prekvapením, ak proti sebe oba štáty povedú viac spravodajských operácií. Článok samotný pritom ani náznakom nespomína, že by novozískaná nemecká úloha mohla ruské záujmy poškodzovať, a akúkoľvek reakciu Moskvy nesprávne vykresľuje ako nevyprovokovanú agresiu.
Autori sú spravodlivejší, pokiaľ ide o druhé riziko, totiž že v okolitých krajinách vzrastie nacionalizmus v reakcii na posilnené a remilitarizované Nemecko, ale bližšie to nerozvádzajú. Najpravdepodobnejším kandidátom je však Poľsko, keďže takéto nálady už v tamojšej spoločnosti rastú. Je to reakcia na vládnucu liberálno-globalistickú koalíciu vo všeobecnosti, jej vnímanú podriadenosť Nemecku a obavy, že Nemecko, ktoré by sa mohlo dostať pod vládu AfD, by sa následne mohlo pokúsiť získať späť poľské „znovuzískané územia“ [tzn. bývalé územie Východného Pruska].
Posledné riziko pramení z toho, čo autori označili ako najhorší možný scenár: „nemecká armáda politicky posilnená centristickými, proeurópskymi vládami, ktoré sa dostanú do rúk lídrov ochotných otvoriť otázku nemeckých hraníc alebo opustiť štýl rozhodovania typický pre EÚ v prospech vojenského vydierania“. Práve tento potenciálny dôsledok je najdôležitejšie zvážiť, pretože prvé dve charakteristiky sa pravdepodobne trvalou súčasťou novej geopolitickej éry v Európe stanú, zatiaľ čo posledný scenár zostáva neistý.
Očakáva sa, že dynamiku poľsko-nemeckých vzťahov do značnej miery určí výsledok budúcomesačných poľských prezidentských volieb.Predpokladá sa, že Francúzsko bude v poľskej zahraničnej politike figurovať výraznejšie v oboch prípadoch – či už vyhrá konzervatívny alebo liberálny prezidentský kandidát – pre ich historické partnerstvo od napoleonskej éry, ako aj ich spoločné súčasné obavy z hrozby, ktorú by pre nich mohlo predstavovať povzbudené a remilitarizované Nemecko. Francúzi sa vo všeobecnosti menej obávajú, že Nemecko znovu otvorí otázku svojich hraníc než niektorí Poliaci a oveľa viac sa obávajú straty svojej šance po ukončenom ukrajinskom konflikte viesť Európu.
Francúzsko, Nemecko a Poľsko súperia v tomto smere medzi sebou , pričom najpravdepodobnejším výsledkom je buď nemecká hegemónia prostredníctvom vízie „Zeitenwende“, Francúzsko a Poľsko to spoločne prekazia v strednej a východnej Európe (CEE), alebo obnovený „weimarský trojuholník“ pre tripartitnú vládu nad Európou. Pokiaľ sa zachová voľný pohyb ľudí a kapitálu v EÚ (čo síce nemožno považovať za samozrejmosť, ale je to pravdepodobné), potom je malá možnosť, že Nemecko pod vedením AfD obnoví svoje pôvodné hranice s Poľskom. Nemci by si mohli jednoducho kúpiť v Poľsku pozemky a presťahovať sa tam – podliehali by síce poľským zákonom, ale pokiaľ ide o každodenný život, tie sa v žiadnom významnom zmysle nelíšia od nemeckých. Okrem toho, zatiaľ čo Nemecko len plánuje bezprecedentne zbrojiť, Poľsko má už od minulého leta tretiu najväčšiu armádu NATO .
Nie je tiež pravdepodobné, že by sa USA úplne stiahli z Poľska, nehovoriac o celej strednej a východnej Európe, takže ich sily tam pravdepodobne vždy zostanú ako vzájomný odstrašujúci prostriedok proti Rusku a Nemecku. Ani jeden z týchto štátov však nemá v úmysle Poľsko napadnúť, takže táto prítomnosť by bola akousi bezpečnostnou poistkou pre historicky traumatizované poľské obyvateľstvo. Najhorší scenár, ktorého sa autori Foreign Affairs dotkli, sa len veľmi ťažko naplní.
Napokon teda možno dospieť k záveru, že nový poriadok, ktorý sa formuje v Európe, pravdepodobne nepovedie k obnoveniu medzivojnových rizík, pred čím Foreign Affairs varujú, ale k vytvoreniu sfér vplyvu bez vojenského napätia. Či už Poľsko stojí pevne samo za seba, je partnerom Francúzska alebo sa podriaďuje Nemecku, neočakávajú sa žiadne zmeny hraníc ani západným, ani východným smerom , pričom všetky formy budúcej nemecko-poľskej konkurencie zostanú zvládnuteľné.
Andrew Korybko: Som americký politický analytik s doktorátom z MGIMO, ktorý žije v Moskve.
Moje osobné názory sú moje vlastné a nereprezentujú žiadne iné osoby, médiá ani inštitúcie.
Zdroj: https://korybko.substack.com/p/evaluating-foreign-affairs-warning
(Mierne upravené)
Jedna odpoveď
Ak by koalícia ochotných chcela viesť vojnu proti Rusku, v rámci prípravy na vojnu by muselo Nemecko obnoviť brannú povinnosť a horúčkovito zbrojiť vrátane jadrových zbraní. Samozrejme je tu aj otázka východného Pruska vo vzťahu k Poľsku. Vyzerá to tak, že prezident Trump dokáže presadiť ukončenie vojny na Ukrajine. Napríklad zakázal dodanie nemeckých rakiet Taurus jednoducho preto, že sú v nich US strategické súčiastky.