Zdá sa, že otepľovanie Zeme, ktoré aj u nás cítime na horúčavách a iných výkyvoch počasia, obzvlášť škodí mysleniu a konaniu západných vládnucich elít. V dedinskej krčme pred desiatkami rokov by politizujúci „samorasti“ zasvätene vyhodnotili, že „páni“ už cítia, ako im pod zadkami v parádnych kreslách prihára. Veľká časť týchto elít, ktoré stratili všetky rozumné ciele, okrem zúfalej snahy udržať si moc a z nej plynúce bohatstvo, koná čoraz nezmyselnejšie a nenásytnejšie. Zásadou obsadzovania mocenských pozícií vo vláde (štáte) sa stala politická príslušnosť, pri ktorej sa neprihliada na odbornú spôsobilosť. Zastiera sa frázou o manažérskych schopnostiach menovaných osôb. A to z pozadia pôsobia sily, ktoré finančne, mediálne i ináč pomáhali danej strane, hnutiu, koalícii a pod. k víťazstvu. Tento mechanizmus je doplnený šírením degenerovaného „monopolu“ na pravdu, ktorej obraz je čoraz viac lživý a deviantný. Namiesto objektívneho informovania o situácii globálny, regionálny i lokálny politicko-mediálny priestor dezorientuje a zamoruje ho ďalším chaosom a nestabilitou. Najhoršie je, že to má nepredvídateľné i nebezpečné následky pre celý svet.
Letné horúčavy asi príliš začali škodiť mysleniu západných vládnucich elít
Začneme nekorektne tým, čo za sprostosti vedia v letných horúčavách „vypotiť“ slovenskí opoziční politici (ospravedlňujeme sa za expresívne vyjadrenie, ale najvýstižnejšie vyjadruje úroveň ich myslenia a vyjadrovania). Pomáhajú im aj na ich mentálnej úrovni sa nachádzajúci „novinári“ v médiách hlavného prúdu, slúžiacich zahraničným chlebodarcom, ktorí majú Slovensko v zuboch. Slovenská opozícia, predovšetkým „progresivisti“ a „sasanka“, nehovoriac o premenovanom OĽaNO, sa akoby z posledných síl sústredili až odpudzujúcim spôsobom na podlé útoky proti vláde na základe lží, dezinformácií, hoaxov atď. Je to síce len akýsi odvar, ale aj škaredá špecifická súčasť pôsobenia širšieho fenoménu politicko-mediálneho pôsobenia nekompetentných západných vládnucich elít, najmä neoliberálneho razenia. Možno by sme mali písať skôr o neschopných elitách, ale, žiaľ, v situácii, keď definitívne stratili potenciál robiť niečo prospešné pre svet, sú, zjednodušene vyjadrené, schopné všetkého. Vybíjajú sa aj v tom, že hlúpo a arogantne útočia proti všetkým iným názorom, ako sú tie, ktoré majú „monopol“ na pravdu. To však nemusí byť všetko, lebo poniektorí strašia aj kadečím iným, vojnu nevynímajúc.
Po začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine vznikol „ad hoc“ rýchly a podivný spôsob zjednotenia Západu. Zahŕňa úzku spoluprácu (blízku politickému a ekonomickému prelínaniu pôsobenia) NATO a EÚ pod vedením USA, v ktorom je celkom 35 štátov. Ide o 32 štátov NATO (z nich je 23 aj v EÚ, ale nepočítame medzi ne Turecko s neosmanskou politikou) a 27 štátov EÚ (z ktorých štyri nie sú v NATO). Nie všetky štáty pôsobia rovnako angažovane, ale vyžaduje sa to od nich. K tejto „jednote“ sa pridávajú aj niektoré ďalšie štáty, najmä lokajskí spojenci USA, ale tiež ich nebudeme brať do úvahy.
Paradoxom i základným protirečením tejto nevídanej „jednoty“ je, že si nevytvorila stratégiu a funguje len ako dočasná (prechodná) akcia, ktorá má v záujme USA škodiť Rusku. EÚ pod michelovsko-leyenovským vedením stratila pud sebazáchovy a slepo túto líniu podporuje, hoci vidí, že jej škodí. A vôbec sa neprihliada na to, čo spôsobili už takmer dva a pol roka trvajúce boje, ktorých ukončenie nie je vo výhľade, samotnej Ukrajine. Jej všestranný úpadok najhoršie dopadá na obyvateľstvo v sociálno-ekonomickej a demografickej oblasti.
„Monopol“ na pravdu v narastajúcom chaose vo svete sa má presadzovať v rámci nefungujúceho medzinárodného poriadku založeného na pravidlách podľa obludných predstáv USA. Vzhľadom na rozsah a zložitosť problémov, ktoré táto výbušná zmes aktivít nekompetentných západných vládnucich elít prináša, sa zameriame len na stručnú charakteristiku aktuálnej situácie v dvoch centrách rýchlo a podivne zjednoteného Západu a to v EÚ a USA. Stručne poukážeme ešte na „zbiehanie“ pôsobenia EÚ a USA pri riešení ukrajinskej krízy. Situácia v NATO po washingtonskom samite si vyžaduje samostatnú analýzu. Zdá sa že mediálna pozornosť venovaná paktu sa zmenšila, zrejme v súvislosti s narastajúcimi problémami aktuálneho diania v USA a EÚ.
Európska únia sa čoraz viac zamotáva do sietí, ktoré na vlastnú škodu vytvára na pokyny Washingtonu
Pre Slovensko na prvom mieste z anomálií v atmosfére politickej horúčavy, ktorá zachvátila svet v roku 2024, vystupuje situácia v EÚ po voľbách do Európskeho parlamentu (ďalej len EP). Opätovné zvolenie Ursuly von der Leyenovej za predsedníčku Európskej komisie (ďalej len EK) sa iste skôr či neskôr dostane do politických dejín ako odstrašujúci príklad nekompetentnej a pokryteckej politiky vládnucich síl v EÚ, ktorá sa odklonila od svojej pôvodnej vízie a stráca sa v neoliberalizme a podriadení sa Washingtonu. Pani von der Leyenová nemá v kruhoch mimo nekompetentných západných vládnucich elít a médií šíriacich „monopol“ na pravdu dobrú reputáciu. Okrem pôsobenia na čele EK, ktoré sa považuje za najhoršie od jej vzniku, sa poukazuje aj na škandály, ktoré ju už roky sprevádzajú. Existuje vážne podozrenie minimálne z klientelizmu (niektoré kruhy ju označujú za „madam Pfizer“), ak nie horšieho konania (je na ňu podaná aj žaloba). Okrem toho vzniká aj otázka humanistického charakteru, kde sa v žene, ktorá je matkou siedmich detí a vyštudovanou gynekologičkou hoci len s krátkou praxou, berie toľko agresivity.
Napriek „monopolu“ na pravdu, ktorý sa šíri o „demokracii“ v EÚ, vznikajú vážne pochybnosti o jej charaktere. Prvým protirečivým momentom je, že záujem o voľby do EP je nižší ako o voľby do národných parlamentov. Účasť na voľbách do EP v tomto roku bola 51,05 %. Napriek veľkej kampani o potrebe ísť voliť, účasť oproti roku 2019 mierne poklesla. Účasť na voľbách od rozšírenia v roku 2004 sa pohybovala od 42,5 do 45,5 %, ale už nedosiahla úroveň vyše 60 % ako predtým v menšej EÚ, resp. v Európskych spoločenstvách.
Voľby do EÚ sú formálne (a prešpekulovane) demokratické, ale ich spôsob má niekoľko slabých miest, ktoré je možné politologicky kriticky hodnotiť. Svojrázna koalícia stredovo-pravicových, stredovo-ľavicových a „širokospektrálnych“ liberálov, ktorá si udržala svoju väčšinu v EP, ani po voľbách v roku 2024 neveští pre EÚ nič dobrého. Nejde len o voľbu kontroverznej U. von der Leyenovej, ale prejaví sa to aj pri schvaľovaní eurokomisárov a celkovej línii činnosti EK.
EÚ, najmä EK, sa zmenila na byrokratickú mašinériu, ktorá často slúži ako nástroj nadnárodných neoliberálnych kruhov na vynucovanie poslušnosti členských štátov. Jedným z prvkov obludnosti pôsobenia bruselskej administratívy je využívanie „žalovania“ opozičných poslancov v EP na vlády členských štátov. Poznáme to nielen na Slovensku, ale išlo aj o maďarskú a poľskú opozíciu. Po vytvorení „protikonzervatívnej“ vlády v Poľsku sa náhle zmenili viaceré „zásahy“ Bruselu proti Varšave.
Možno tvorcovia projektu európskej integráciu mali víziu politicko-kultúrneho „európanstva“, ale zatiaľ to nefunguje. Ako ukázali voľby staronovej predsedníčky EK, opierala sa len o staré osvedčené prepojenie moci s bohatstvom, za ktorým sú aj skryté sily. Najexponovanejšími predstaviteľmi súčasného „európanstva“ sú najmä poslanci zo svojráznej koalície, ktorí svoju početnú prevahu využívajú aj pri „delení“ ďalších funkcií. Málo demokratickým krokom bolo, že niektoré politické skupiny, ktoré v kampani otvorene vystupovali proti U. von der Leyenovej, politike ňou vedenej EK a rozhodnutiam EP, nedostali v novom EP nijaké funkcie, čo súvisí aj s uplatnením „monopolu“ na pravdu. Poslanci z „proeurópskych politických rodín“ (ľudovci, socialisti, liberáli a zelení) vytvorili „ochranné pásmo“ a nepustili do predsedníctva EP kandidátov frakcií Patrioti pre Európu a Európa suverénnych národov, ktoré vraj združujú krajne pravicové, populistické, euroskeptické či prorusky zamerané strany.
V súčasnom EP sa vytvorilo 8 politických skupín (frakcií). Predsedníčkou EP sa znovu stala Roberta Metsolová z Malty, ktorá patrí do frakcie ľudovcov. Miesta 14 podpredsedov si podelilo 6 frakcií (ľudovci – 3, socialisti – 5, liberáli – 2, konzervatívci a reformisti – 2 a zelení a Ľavica po jednom). Na zamyslenie je snaha socialistov získať čo najviac funkcií, ktorá sa prejavila aj v úsilí o zvolenie Antónia Costu (bývalého predsedu portugalských vlád, ktoré sprevádzali rôzne škandály a ktorý vlani vyhlásil, že asi už nebude zastávať verejnú funkciu…) za predsedu Európskej rady. Z členských štátov má po 2 podpredsedoch EP Nemecko, Rumunsko, Španielsko a Taliansko a po jednom Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Lotyšsko, Poľsko a Slovensko. Do predsedníctva EP patrí ešte aj 5 kvestorov.
EÚ podľa niektorých názorov predstavuje v súčasných medzinárodných vzťahoch nejasnú oligarchickú štruktúru, ktorá je priestorom pre neúspešných politikov. Netreba lepšie dôkazy, ako sú osoby staronovej predsedníčky EK a nového predsedu Európskej rady.
Kritické výhrady proti súčasnému zameraniu politiky EK a EP, ktoré sa v mnohých zdrojoch charakterizujú ako výrazný odklon od pôvodných myšlienok európskej integrácie, možno pracovne zhrnúť do týchto vybraných oblastí:
- rezignácia na samostatnú vonkajšiu (zahraničnú a bezpečnostnú) politiku EÚ, ako jedného z možných centier moci vo svete,
- opustenie mierového projektu EÚ, ktoré sa aktuálne výrazne prejavuje v odmietaní hľadania politického riešenia bojov na Ukrajine a celej ukrajinskej krízy,
- nezvládnutie migračnej krízy a tlak na prijímanie migrantov do štátov, kde je ich menej, pričom sa nerešpektuje fakt, že migrácia do Európy má korene, ktoré sú historicky podmienené,
- neoliberálna ekonomická politika prispôsobená viac požiadavkám Washingtonu ako záujmom členských štátov, ktorá vedie k sociálno-ekonomickým krízovým procesom,
- podpora protiruských sankcií iniciovaných USA, ku ktorých sa pridávajú aj „vlastné úniové“, znamenajúce pre EÚ vcelku, ale najmä pre viaceré jej členské štáty ďalšie vážne sociálno-ekonomické ťažkosti,
- nepremyslená zideologizovaná zelená politika (Green Deal), ktorá spôsobuje starosti najmä poľnohospodárom, ale má aj iné negatívne ekonomické následky,
- arogancia bruselskej administratívy, ktorá sa stala byrokratickou mašinériou a rada rieši problémy zákulisným kabinetným spôsobom, pričom používa aj dvojaký meter a ten dopadá najmä na nedostatočne poslúchajúcich (ako sme sa presvedčili na Slovensku, vážnym prechmatom matovičo-hegero-ódorských vlád sa nevenovala nijaká pozornosť, ale v prípade novej vlády Roberta Fica sa z „komára robí somár“),
- snaha bruselskej centrály zosilniť svoje právomoci na úkor členských štátov, najmä snaha zrušiť právo ich veta v doteraz platných záležitostiach.
Tieto procesy majú aj viacero menších častí, ale sa i prelínajú. Zatiaľ, žiaľ, neexistuje politický „mechanizmus“, ktorý by dokázal eliminovať či aspoň korigovať aroganciu, neschopnosť a niekedy až škodlivosť konania bruselskej centrály. Protesty európskych poľnohospodárov v rokoch 2023 – 2024 niektoré kruhy v EÚ vydesili. Nebola to síce dostatočná sila, ale niečo sa aspoň trochu upravilo. Uvidíme, ako bude postupovať nová EK.
Kritika politiky EÚ spravidla požaduje zlepšenie jej fungovania, k čomu však Brusel zatiaľ nie je ochotný vôbec pristúpiť. V politike sa zázraky nedejú, ale nečakané zvraty sa v súčasnej nedajú vylúčiť. Vo viacerých oblastiach to môže postihnúť aj EÚ, najmä ak bude pokračovať politika EK v línii rokov 2019 – 2024 a neprestane sa podriaďovať Washingtonu a NATO a nezačne viac prihliadať k očakávaniam obyvateľstva členských štátov.
Na chaos, ktorý je spojený so šírením degenerovaného „monopolu“ na pravdu, nečaká dobrý koniec. Ide o cestu, ktorá vedie do slepej uličky. Aké budú následky tohto vývoja, sa nedá predpovedať. Je však možné s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že na EÚ to dopadne veľmi ťažko. NATO je stále posvätnou kravou Západu vedeného USA. Zo všetkého sa zase arogantne vyvlečie a stále bude chcieť len a len viac peňazí na obranu pred veľkými nepriateľmi USA Ruskom a Čínou, pričom robí všetko preto, aby tieto dva štáty provokovalo.
Jedinou záchranou EÚ je, čo najskôr sa odpútať od USA, prestať ich poslúchať a nepomáhať im pri napĺňaní ich scestných globálnych záujmov. Washington sa za podpory Londýna od konca druhej svetovej vojny snaží zabrániť spolupráci Ruska (predtým ZSSR), Francúzska a Nemecka (od roku 1990 spojeného). Dnes to vyzerá tak, že s Ruskom sa v Európe veľmi dlho, ak vôbec niekedy, nebude chcieť znovu spolupracovať. Európa bez Ruska však nie je Európou, hoci to má aj protirečivé stránky. Ale západné Nemecko, ktoré bolo po druhej svetovej vojne zatracované, sa do západnej Európy začalo postupne vracať už od roku 1949 po vytvorení NSR. V Európe sú stále sily, chcú spolupracovať nielen s Washingtonom, ale aj s Moskvou. Historické zvraty, napriek tomu, že viacero z nich bolo, najmä v 20. storočí, výsledkom anglosaskej politiky, sa nedajú naplánovať. Priniesli aj nečakané následky a v ich dôsledku sa môže zmeniť aj súčasné deformované usporiadanie Európe.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
