Podľa učenia rímskokatolíckej cirkvi vyberá pápeža Duch Svätý. Pri každej zmene najvyššieho predstaviteľa Vatikánu tak katolícki veriaci majú možnosť zamyslieť sa, hľadať, kam asi tak Duch Svätý smeruje ich cirkev. Je to podnet na zamyslenie i pri úmrtí Benedikta XVI.
Hľadanie by nemalo byť náročné. Podľa učenia Vatikánu je lineárna nadväznosť jeho panovníkov nespochybniteľná. Pápež po pápežovi, to je čosi ako tehla k tehle – pevná stavba smerujúca k osudovému stavu. Takéto vnímanie podporujú aj superlatívne vyjadrenia každého nového pápeža na svojho predchodcu. Sú akousi povinnou jazdou. Trebárs Ján Pavol II. svojho predchodcu Jána Pavla I. vychválil za úspechy v „pápežovaní“ do neba, hoci od inaugurácie Jána Pavla I. po jeho smrť uplynulo len necelých 25 dní! Pre krátkosť tohto pontifikátu možno len hádať, kam chcel Duch Svätý rímsku cirkev prostredníctvom pápeža smerovať a prečo po pár dňoch zmenil názor. Pozorovatelia (a zrejme aj volitelia) od Jána Pavla I. očakávali zásadné zmeny vo Vatikáne. Začali sa pripravovať a boli až také zásadné, že sa ich zľakol i Duch Svätý? Odpoveď nepoznáme. Isté je len to, že po pár dňoch prišlo k zmene. Duch vnukol kardinálom meno iného vykonávateľa svojej vôle. Na takmer tri desaťročia sa ním stal Poliak Karol Wojtyla, ktorý si zvolil meno Ján Pavol II. Po ňom Duch Svätý poveril správou cirkvi Nemca Josepha Ratzingera pod menom Benedikt XVI., aby ho po necelých ôsmich rokoch podnietil vzdať sa úradu. Na jeho miesto z Ameriky povolal Jorga Maria Bergoglia a pošepol mu, aby si dal meno František.
Ján Pavol II. napriek vychváleniu svojho predchodcu nepokračoval v tom, čo od neho mnohí čakali, a to najmä po tom, čo sa k predchodcovi prihlásil aj menom. Po zvolení Jána Pavla I., predovšetkým však po jeho smrti, sa totiž začali pretriasať údajne pripravované reformy. Napríklad zmeny vo vatikánskej banke, ktorá vo veľkom prala špinavé – doslova krvavé – peniaze a úzko pri tom spolupracovala najskôr s fašistami a nacistami a potom s talianskou mafiou. Nuž a po nečakanom a rýchlom odchode Jána Pavla I. sa práve tieto pripravované zmeny dávali do súvislosti s jeho úmrtím… Ján Pavol II. však postupoval presne opačne, ako sa čakalo. Minimálne vo veci banky. Koncom osemdesiatych rokov, keď sa už kontakty Cosa nostry s vatikánskou finančnou inštitúciou prepierali v médiách naplno, keď na rímskej scéne pribúdali vraždy bankárov a ich sekretárok s mafiánskymi znakmi, taliansky štát sa nemohol tváriť, že nič nevidí a vydal na bosa vatikánskej banky, inak arcibiskupa, zatykač. Kúria pod vedením Jána Pavla II. ho však chránila a uchránila. Analytici tvrdia, že Ján Pavol II. nemohol inak, lebo špinavé cestičky banky využíval aj on, napríklad na financovanie poľskej Solidarity. Až František, ktorý nemal väzby na kúriu, na talianske bankové a iné kruhy a ani nepotreboval špinavé kanály na toky peňazí, vypustil vodnú priekopu, obkolesujúcu a chrániacu vatikánsku banku. Neostal len pri tom. Urobil, čo bolo nemožné vyše tisíc rokov – odobral vatikánskym funkcionárom výsadu stáť nad zákonmi.
Ján Pavol II. bol konzervatívny, ale… Usiloval sa napríklad nájsť spoločné body s inými náboženstvami a vierami. Ako prvý rímskokatolícky pápež vkročil do mešity, rovnako tak do synagógy, do luteránskeho kostola, modlil sa a prosil židov o odpustenie pri Múre nárekov… Ján Pavol II. uznal, že kresťania vypaľovali mešity a vraždili židov, že bludne vykladali Nový zákon a položili v Európe základy antisemitizmu atď., atď. Počas panovania Jána Pavla II. podpísali roku 1999 Svetový luteránsky zväz a Rímskokatolícka cirkev Spoločnú deklaráciu k učeniu o ospravedlnení z viery.
Benedikt XVI. nielenže svojho predchodcu vychválil až do nebies, on rozbehol proces, ktorý ako svätého ho tam podľa učenia rímskej cirkvi rovno dostal. Údajne je už v nebi, schopný robiť zázraky, a katolícki veriaci sa k nemu môžu modliť… Nástup Benedikta XVI. sa preto spočiatku vnímal ako pokračovanie vlády Jána Pavla II. Netrvalo však dlho a ukázalo sa, že Duch Svätý sa zrejme opäť pomýlil. Teda ak očakával pokračovanie v politike Wojtylu… Lebo ak Ratzinger ešte vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery vážne naštrbil vzťahy katolíckej cirkvi s protestantmi, tak pod menom pápež Benedikt XVI. zrušil sľubne sa rozvíjajúci dialóg prakticky so všetkými ďalšími náboženstvami… Arogancia jeho viery nebola zlučiteľná s ekuménou. Zhruba rok a pol po svojom zvolení cituje Benedikt XVI. v pamätnej reči v Rezne myšlienku stredovekého cisára, ktorou hrubo urazí Mohameda, zakladateľa veľkého svetového náboženstva. Životom za to zaplatia dve mníšky a na istý čas zamŕza na dnešnej Zemi taký prepotrebný dialóg…
Musel prísť František (v rámci úsilia Ducha Svätého opraviť vlastný omyl?), aby znova zmiernil nadradený vzťah rímskej cirkvi k iným náboženstvám. Dokonca aby pripustil, že i nekatolík môže byť s posmrtnou cestou do neba na tom zhruba na rovnakej úrovni ako katolík, či aby otupil ostrie styčných bodov s islamom. Musel prísť František, aby v mnohých dôležitých oblastiach od základov vyvrátil Benedikta XVI., ale aj svätca Jána Pavla II. Trebárs aj v prípade spomínanej vatikánskej banky.
Vráťme sa ešte k politickej orientácii jednotlivých pápežov. Prvých kresťanov by sme dnešným slovníkom nazvali „ortodoxní komunisti“. Bolo to logické, pochádzali z najnižších, najbiednejších spoločenských vrstiev. Po tom, ako cisár Konštantín zapriahol jednotlivé kresťanské sekty do služieb štátu, vedenie vznikajúcej cirkvi si uzurpovali najvyššie spoločenské triedy. Cisárovi poverenci, neskôr takmer výlučne stredoveká, ba i novoveká šľachta. V mnohých prípadoch niekoľko generácií po sebe dokonca príslušníci jednej šľachtickej rodiny. Cirkev bola efektívnym prostriedkom na udržanie moci a rozmnoženie majetkov. Logické preto bolo i to, že z „triedneho hľadiska“ sa noví pápeži museli stať „antikomunistami“.
Ján Pavol I. pochádzal z rodiny socialistov. V päťdesiatych rokoch mal v mieste pôsobenia dobré pracovné vzťahy s komunistami. Hoci v sedemdesiatych rokoch vyhlásil, že kresťanstvo je s komunizmom nezlučiteľné, zostal ľavičiarom a nabádal predať materiálne cennosti cirkvi a výťažok použiť na prospech chudoby. Koniec koncov, aj vatikánska banka začala Jána Pavla I. zaujímať kvôli presmerovaniu časti jej ziskov najbiednejším.
Naopak, Ján Pavol II. bol puncovaný antikomunista. Nielen na základe svojho feudálneho postu, ale predovšetkým na základe skúseností s „reálnym socializmom“. A napriek sociálnemu pôvodu syna chudobného vojaka. Sociálne otázky mu boli „blízke“, predovšetkým vtedy, keď išlo o podpichnutie robotníkov proti komunistickej vláde vo Varšave, či o udržanie existujúceho spoločenského poriadku v západnom svete (viacero encyklík). V skutočnosti ho hmotná stránka života ľudí nevzrušovala. Do smrti nedokázal pochopiť a deprimovalo ho, že trebárs poľskí robotníci a zamestnanci po roku 1990 nevyužívajú nadobudnutú slobodu na modlenie, ale domáhajú sa vyšších platov a túžia po vyššej spotrebe… Wojtyla v duchu veľkopoľského nacionalizmu prenasledoval roduverných Slovákov žijúcich na poľskej strane hraníc, vrátane použitia biča exkomunikácie. Slovenský katolícky exil mu však už ako pápežovi bol dobrý, aby jeho otvorenou podporou poškodil vládu komunistov. Čo do pôvodu a životných skúseností, ale aj spôsobu myslenia bol na tom Ratzinger podobne ako Wojtyla.
Ján Pavol II. prakticky od svojho nástupu na pápežský stolec venoval veľkú časť svojej energie boju proti teológii oslobodenia. V jeho očiach bola marxistickou, komunistickou. Boj s ňou sa stal osou menovania nových biskupov či kardinálov, odstavovania množstva „marxistických“ kňazov v Latinskej Amerike. Bok po boku viedol tento boj spoločne s kardinálom Ratzingerom, ktorý v úsilí ďalej pokračoval pod menom Benedikt XVI.
František svojho žijúceho predchodcu do neba poslať nemohol. Doteraz. Slovne ho však chválil pomerne často. Vrátane výzvy spred pár dní, aby sa katolíci za Benedikta XVI. modlili. Slovne ho chváli. Skutkami ho vyvracia od prvého kroku po balkóne Baziliky sv. Petra a odvtedy každý deň viackrát! V rozpore s protokolom a s očakávaniami si totiž rodiaci sa František na balkón pozval trpeného kardinála Claudia Hummesa – vtedajšiu bielu vranu Vatikánu, do ktorej pre neopatrne prejavený „nesprávny“ názor na celibát v ústredí cirkvi Benedikta XVI. radi kopali. Slovenskí veriaci katolíci vedia o rôznosti názorov Benedikta XVI. a Františka veľa aj vďaka prípadu Bezák.
Jednou z oblastí, v ktorých sa rukolapne preukázala protichodnosť postojov Benedikta XVI. a Františka, je ich prístup k sexuálnemu zneužívanie detí katolíckymi kňazmi. Kým Benedikt XVI. ako hlava cirkvi i ako pontifex na dôchodku masové zneužívanie zakrýval, bagatelizoval a vinu za zločiny kňazov hádzal na všetko možné, napríklad na sexuálnu výuku v školách, pornografiu či reklamu, pápež František problém vidí v spôsobe fungovania katolíckej cirkvi. Ak Benedikt píše, že katolícki kňazi deti sexuálne zneužívali, lebo cirkev nemá v spoločnosti autoritu, nemá dostatok moci, František tvrdí, že sexuálne zneužívanie je dôsledkom zneužívania mocenského postavenia duchovných. Ktorý variant presadzuje Duch Svätý?
Zanechajme hru na pátranie po tom, ako a prečo Duch Svätý našiel a povolal Bergoglia do Ríma. Povedzme priamo, že v pozadí bol Ján Pavol II. a jeho antikomunizmus. Myslenie napríklad jezuitov v Južnej Amerike, teda prostredia odkiaľ prišiel i Bergoglio, sa pod vplyvom katastrofálnej sociálnej situácie v tamojších krajinách v druhej polovici minulého storočia dlhodobo posúvalo výrazne doľava. Vatikán tento proces sledoval s veľkým znepokojením. Juhoamerickí radikáli v rámci hnutia teológia oslobodenia podporovali dokonca ozbrojený boj pracujúcich proti tamojším režimom! Bergoglio pôsobil ako provinciál spoločenstva. Nepatril však k radikálom. Preto sa s bratmi dostával často do sporu. Okrem toho práve v tomto ráde, charakteristickom dodržiavaním vojenskej hierarchie a prísnosti, rástli požiadavky na demokratizáciu. A nielen demokratizáciu rádu, ale – na údes Vatikánu – celej cirkvi! Juhoamerickí jezuiti ako celok boli jedným z motorov pnutia. Brzdil ich však provinciál Bergoglio. Preto ho jezuiti do funkcie opätovne nezvolili. Práve naopak. Na niekoľko rokov sa ocitol na okraji spoločenstva. Tak sa rodil večne zachmúrený, izolovaný, nechcený Bergoglio. Samotár. Až ho nakoniec, podobne ako Rím slovenského biskupa Bezáka, poslalo bratstvo do „vyhnanstva“. K malej skupine mníšok, ktorým mal zrejme do smrti slúžiť ako spovedník. A s povinnosťou mlčať o detailoch sporu s rádom… Stalo sa však, že babe sa prisnilo, čo sa jej prisniť chcelo: Vatikánu a Karolovi Wojtyłovi osobne zo situácie vyšlo, že ak sa Bergoglio s „marxistickými“ jezuitmi tak tvrdohlavo a vytrvalo sporí, musí byť tvrdý antikomunista. Ján Pavol II. dotiahol sen do reality. Z nechceného jezuitského kňaza urobil rovno biskupa v Buenos Aires a o necelých deväť rokov dokonca kardinála!
Katolícki konzervatívci dnes Františka vykresľujú ako radikálneho likvidátora cirkvi, antipastiera, Satana, nazývajú ho Františkom Iľjičom, Che Bergogliom, antipápežom, ekopápežom, tvrdia, že pošliapal Fatimské proroctvo, vysmieva sa viere v peklo či Svätej trojici… František však radikálom nebol a nie je. Hoci aj niektorí liberálni veriaci či ateisti by ho takého chceli mať… Keď odmietal ozbrojený boj, neznamená to, že odmietal všetky požiadavky bratov z teológie oslobodenia. Keď robí reformy, neznamená to, že cirkev dovedie k jej rozpusteniu ako svojho času svoju komunistickú stranu Gorbačov… Hoci podobností medzi Gorbačovom a Františkom je viac. Obaja hlásali otvorenosť. Napriek tomu Gorbačovovmu vedeniu trvalo niekoľko dní, kým priznalo vážnu jadrovú haváriu v ukrajinskom Černobyle. Aj keď o nej hovoril takmer celý svet. Nuž a Vatikánu pod vedením Františka trvalo viac ako šesť rokov, kým (pod nátlakom) priznal rozsiahle zneužívanie mníšok v cirkvi. Také rozsiahle, že Benedikt XVI. – ešte keď bol pri moci – bol dokonca nútený rozpustiť istú náboženskú kongregáciu… A rovnako ako Gorbačov, ani František nepustil hneď všetko perie. Nepriznal, že katolícka cirkev si zo žien robí otrokyne odjakživa, sú dobré len ako veriace, prípadne na pomocné práce vo farnostiach, na pranie bielizne, upratovanie, posluhovanie celkom. Nuž a či nepatrilo k otroctvu a posluhovaniu vždy aj sexuálne zneužívanie, sexuálne otroctvo?
Vráťme sa však k politickej orientácii Františka. Jednoducho, človek, ktorý má aspoň štipku empatie, v podmienkach Latinskej Ameriky, kde pod hranicou chudoby žije takmer 200 miliónov ľudí, musí sa stať ak už nie „komunistom“, tak „aspoň socialistom“. Rýchlo pochopí, že modlenie, aké vyžadoval Ján Pavol II., je k ničomu, že nevyhnutné je ísť príkladom a chudákom reálne, hmatateľne pomôcť. Tak Bergoglio pomáha, ako vie a môže. Aj tým, že robí diery do čierno-bieleho nazerania na svet očami Jána Pavla II. či Benedikta XVI. Alebo napríklad aj tým, že sa stal veľkým hercom… Keď vyslovíme meno František, pre veľa ľudí to je usmievajúci sa a vtipný dobrák v bielom oblečení. Pamätníci, ktorí poznali Bergoglia, však tvrdia, že ho nikdy nevideli usmiať sa. A že keď je František sám, mimo dosahu kamier a fotoaparátov, je z neho znova zachmúrený, mrzutý človek. Taký, aký bol vždy. Takže František je len a len maska. Vie, prečo ju potrebuje. Ale nosiť ju musí byť namáhavé!
Súžitie Benedikta XVI. a Františka napísalo novú kapitolu v dejinách rímskej cirkvi. Niežeby v minulosti nežilo niekoľko pápežov naraz. Bolo to pomerne časté (uznáva sa 35 protipápežov). Keď ani jeden zo záujemcov o pápežský trón nemal dosť zlata, a teda ani vojakov na jednoznačné dosiahnutie cieľa, za pápeža sa ustanovili viacerí. Bolo aj obdobie, keď súčasne vládli a proti sebe bojovali až traja pápeži. Bratia v Kristu na najvyšších postoch cirkvi si vzájomnú kresťanskú lásku vyznávali najrozličnejšími spôsobmi. Od najnežnejšieho, keď sa každá zo znepriatelených skupín zabarikádovala v rôznych častiach Lateránskeho paláca a robili si prieky, cez vzájomné prekliatie a exkomunikovanie nielen protipápeža, ale aj všetkých biskupov, kňazov a veriacich, ktorí mu zostali verní… Množstvo nevinných ľudí pri týchto prejavoch lásky prišlo o to najcennejšie – o život. Zaplatili za záujmy rodinných klanov jednotlivých kandidátov na miesto pápeža, ich túžby po majetkoch a moci… Na rozdiel od krvavej minulosti, aktuálna kapitola sa dopisuje v znamení široko publikovaných stretnutí oboch pápežov, objatí a dojemných spoločných modlitieb.
Vatikán posledných storočí navonok pôsobí ako zohraný orchester, pod taktovkou pápeža smerujúci k vytýčenému cieľu. Skutočnosť je iná. V hlbinách cirkvi prebieha neľútostný boj. Ako vo vodnom póle. Keď to nevidieť, bratia sa štípu, kopú, ťahajú pod vodu… Mnohé súvislosti sa naplno obnažili až vďaka nástupu Františka. Vedelo sa o „nesúlade“ napríklad Ratzingera, kardinála Gerharda L. Müllera, kardinála Zenona Grocholewskeho, kardinála Raymonda L. Burkeho či kardinála Waltera Brandmüllera na jednej strane a povedzme kardinála Waltera Kaspera či kardinála Claudia Hummesa na strane druhej. Rozpory sa však vždy darilo podať ako teologické hľadanie pravdy. Až vďaka vystúpeniam konzervatívnej skupiny proti Františkovi vieme, že ide o hlbokú nenávisť. „Nevieme sa dočkať, kedy už konečne umrie,“ povedal údajne vplyvný cirkevný činiteľ redaktorovi denníka The Guardian v jeseni 2017. Desiatky významných katolíkov sa podpísali pod otvorený list, v ktorom Františka obvinili z herézy. Na konzervatívnych fórach sa množia tvrdenia, že František je ten, o ktorom svätý Pio napísal: „Je to satan… a onedlho bude vládnuť falošnej cirkvi.“ Taliansky katolícky historik Roberto de Mattei na základe týchto javov konštatoval, že v cirkvi vypukla „náboženská občianska vojna“… Rozkol v rímskej cirkvi dosiahol úroveň schiziem v stredoveku. Zrejme len staroba a slabosť Benedikta XVI. spôsobila, že konzervatívcom sa nepodarilo uhnať tohto údajne jedného z najlepších teológov katolíckej cirkvi v histórii, aby sa postavil na čelo povstania proti Františkovi, údajne jednému z najničomnejších teológov… (Inak, len pre zaujímavosť, až traja protipápeži v histórii si zvolili meno Benedikt.)
Viacerí pápeži stredoveku pri každej príležitosti radi pripomínali, že sú námestníkmi Boha na Zemi. Možno tomu aj verili a, čo vieme, modlili sa k bezprostrednému nadriadenému. Priamo Boh im mal dať silu alebo múdrosť urobiť to či ono. Samozrejme, platilo to vtedy a platí i teraz: iba modliaci sa vedia, ku komu sa modlia a o čo prosia. Polyteizácia rímskej cirkvi však dosiahla takú úroveň, že z ostatných troch pápežov, hoci všetci by na Zemi mali byť predĺženou rukou najvyššieho a jediného Boha, sa zrejme každý modlil prednostne k niekomu inému. Ján Pavol II. si z rodného Poľska priniesol nezlomnú vieru, že je protežantom Márie a veril napríklad, že práve ona a iba ona ho zachránila pred guľkou Mehmeta Aliho Ağcu. Jej bola adresovaná vďaka i modlitby a prosby Jána Pavla II… To je obrat! Zastupovať na Zemi monoteistického kresťanského Boha, a modliť sa k osobe, ktorej meno zakladateľ kresťanstva Pavol z Tarzu buď nepoznal alebo nepokladal za dôležité v rozsiahlych textoch, ktoré zanechal, ani len spomenúť!
František zase bez okolkov povedal: „Keď som o niečo požiadal svätého Jozefa, vždy som to aj dostal“. To hovorí za všetky komentáre. František sa ani nesilí a nechodí na miesta, ktoré sa kedysi považovali za pozemské vyústenia komunikačného kanála Boha na Zem. Honosným budovám a komnatám Vatikánu sa vyhýba vôbec… Bolo vo Vatikáne také miesto, hospic, kde v minulosti ubytúvali napadnutých cholerou, neskôr pútnikov, azylantov a podobne. Ján Pavol II. nechal na tomto mieste postaviť hotel Dom sv. Marty. V ňom našiel svoj rímsky azyl aj František. Tam býva, údajne pod zobrazením sv. Jozefa, robotníka…
Typizovaný katolík dnes napriek tomu, že údajne verí v monoteistického Boha, verí zároveň aj v dualistického čerta, polyteistických svätých a – aby toho nebolo málo – ešte aj v animistické pramene vody. Hoci spomínané viery sa navzájom vylučujú… Keď hovoríme o polyteizácii: ako v gréckej či rímskej mytológii bojovali v záujme ľudských skupín proti sebe bohovia (do trójskej vojny boli zapojení takmer všetci vrátane Dia), tak rímske náboženské učenie do vojen jednotlivých kresťanských kráľov zapojilo vari všetkých katolíckych svätých. Lebo boli patrónmi, ochrancami kráľov, mali im pomáhať… Kým prví kresťania slovom svätý označovali každého veriaceho človeka, ktorý sa modlí k monoteistickému Bohu, podľa súčasnej katolíckej cirkvi to je osoba, o ktorej cirkev rozhodla, že je v nebi a odtiaľ dokáže ovplyvňovať deje na Zemi. Preto svätý sa už nemodlí, k svätému sa treba modliť… Aby zariadil to či ono. A keďže je dobre mať svätého na svojej strane trvale, cirkev určuje, na koho strane má ten-ktorý svätý stáť. Trebárs sv. Martin je patrónom Francúzska, sv. Andrej ochraňuje Škótsko a sv. Juraj Anglicko. A keďže napríklad Angličania a Íri boli v sebe podchvíľou, proti sv. Jurajovi napínali často svaly až traja – sv. Brigita (tá už v keltských časoch, keď bola hlavnou „pohanskou“ bohyňou), sv. Patrik a sv. Kolumbán. Keď sa trebárs stredoveký pápež Sixtus IV. zapojil do sprisahania proti rodine Mediciovcov a bola z toho vojna, voľky-nevoľky musel do boja proti vojsku námestníka Boha na Zemi vstúpiť na strane Florencie aj jej patrón. Bol to svätý Ján Krstiteľ. Katolícka vierouka spôsobila, že keď sa do stretu s pápežom zapojili Benátky, s námestníkom Boha na Zemi krížil meč i svätý Marek, evanjelista a patrón tohto mesta na vode. Kým spomínaní svätí sa medzi sebou sekali v kresťanskom Olympe, novými teológmi nazývanom jednoducho nebo, dole na Zemi sa medzi sebou hrýzli skutočne existujúce bytosti, aj také, ktoré sa svätými ešte len mali stať… Na strane pápeža Urbana VI. to bola budúca svätica Katarína Sienská, v čase vojny ešte len jednoduchá nevzdelaná vizionárka, a na strane protipápeža Klementa VII. svätý Vincent Ferrerský, v kritickom čase kňaz, neskôr spovedník ďalšieho protipápeža Benedikta XIII. Poznáme bratovraždy, synovraždy, otcovraždy, matkovraždy… Aké toto boli vraždy?
Nemajú to ľahké ani pápeži. Ani oni nie sú uchránení pred zmátožením náboženských smerov. Stačí však, aby František čo i len nedostatočne prejavil úctu k niektorému prvku ľudového katolicizmu, nieto ho čo i len náznakom spochybnil, už je desiatkami nie bezvýznamných kňazov obvinený z množstva hriechov. V stredoveku by za jeden jediný z nich skončil na horiacej hranici.
František sa usiluje postaviť cirkev na stranu chudobných. Na tomto mieste však nikdy v histórii nestála a očividne má problém novú pozíciu zaujať. Duchovným, predovšetkým tým vo Vatikáne, zmena nevyhovuje. Priveľa chorôb z tých pätnástich, ktoré František vmietol do tváre šokovaným kardinálom a biskupom dva dni pred Štedrým večerom 2014, kúriu a celú cirkev ešte stále kvári. Ako to povedal František, čím rímska kúria trpí? Chorobou ľahostajnosti voči iným, chorobou hromadenia majetkov, duchovným alzheimerom, chorobou rivality a márnej slávy, existenciálnej schizofrénie, chorobou klebetenia, ohovárania a tárania, svetských výhod a predvádzania sa… Všetko sú to závažné nemoci. Najhoršie však je, že v rímskokatolíckej cirkvi počas dlhých stáročí nadobudli chronický charakter, stali sa jej vlastné a nie je v silách nikoho zmeniť to.
Povedzme na rovinu, že nie Duch Svätý, ale pápež má tú veľkú moc ovplyvňovať voľbu pravdepodobného nasledovníka, jeho pôvod alebo ideologické zameranie. Úradujúci pápež rozhoduje, kto môže byť kandidátom na nasledujúceho pápeža i o tom, kto ho bude voliť. Talianske duchovenstvo to pochopilo dávno a v tejto danosti si voľkalo dlhé stáročia. Až vlastnou nenásytnosťou a rivalitou sa taliansky najvyšší klérus koncom dvadsiateho storočia pripravil o dedičstvo, ktoré predkovia získali podvodom pred viac ako tisíc rokmi (Konštantinova donácia) a zdokonaľovali niekoľko storočí (mechanizmus voľby pápeža). Ešte počas voľby Jána Pavla II. roku 1978 disponovali talianski kardináli asi štvrtinou všetkých hlasov. To bola sila, ktorá dlhodobo ovládala katolícku cirkev! Vzájomná nevraživosť talianskych duchovných však dovolila, aby sa po takmer tisícke rokov posadil na rímsky trón prvý Netalian – Poliak Ján Pavol II. On začal obmedzovať výnimočnosť talianskej vetvy katolíckej cirkvi. Rezom, ktorý americkej vetve dodal nový impulz však bol arogantný prejav Benedikta XVI. v Aparecide roku 2007. Produkt vzbury, ktorá nasledovala, Latinoameričan František, posunul rodný kontinent bližšie na miesto, ktoré mu prináleží… Len bližšie. Veď ak v Taliansku, ktoré donedávna tvrdo vládlo celej katolíckej cirkvi, žije asi 50 miliónov veriacich a ešte aj dnes majú zhruba 20 percent kardinálov-voliteľov, v chudobnej, podceňovanej a ovládanej Latinskej Amerike žije približne 600 miliónov veriacich, t. j. polovica všetkých katolíkov sveta, ale majú približne len 15 percent kardinálov. Zhruba toľko isto ich má aj Afrika. Na čiernom kontinente žije približne toľko veriacich ako v Európe, ale z nášho starého kontinentu – predovšetkým zásluhou Talianska – pochádza asi 40 percent kardinálov…
Nebožtík Benedikt XVI. i pápež František výrazne prispeli k internacionalizácii zboru kardinálov. Na úkor Európy a v prospech afrických a ázijských duchovných. Jedného dňa sa možno dočkáme i čierneho pápeža. Napriek údajnému proroctvu sv. Malachiáša môžeme povedať, že ak bude svet svetom, ani nasledujúci pápež po Františkovi – bez ohľadu na to, či bude žltý, čierny alebo aký – nebude posledný. Len vatikánska elita bude personálne lepšie zodpovedať základni veriacich. Otázne však je, kam sa posunie katolícka cirkev ako celok. Najrôznejšie sily ju totiž ťahajú do množstva smerov. Neisté je, či sa posunie napríklad tým smerom, ktorým ju ešte nedávno ťahali katolíčky v Nemecku, teda k ďalšiemu scivilizovaniu a poženšteniu, k akejsi reformácii II, alebo trebárs k ďalšiemu prehĺbeniu „pohanských“ prvkov a vplyvov (ako to pred časom naznačila trebárs synoda o Amazónii), ktoré už rímsku cirkev v porovnaní s učením novozákonných kresťanov beztak celkom opantali. Či sa cirkev ešte viac vnútorne rozštiepi alebo sa zjednotí. A ak sa zjednotí, tak na čom. To však kardinálom a budúcim pápežom – nieto nám bežným pozorovateľom – nepošepne ani Duch Svätý…
Koniec koncov, katolícka cirkev pred touto voľbou ešte bezprostredne nestojí. Momentálne sa len lúči s človekom, ktorý procesy v nej pomohol rozhýbať.
