Čím sa odlišujú ruské, čínske voľby od amerických, respektíve našich?

Negatívne hodnotenie prezidentských volieb v Rusku z minulého týždňa nám umožňujú aj hlbší ponor do našich volieb ako i do volieb demokratického sveta.
Napriek tomu, že v Rusku sa zúčastnilo na voľbách viac ako 100 miliónov občanov, z ktorých takmer 90 % vyslovilo dôveru Putinovi, sú tieto voľby považované za neslobodné a zmanipulované.
Podľa našich meradiel dokonca práve vysoká účasť ruských občanov, ako i drvivé víťazstvo Putina sú dôkazom, že ide o autoritatívny a diktátorský štát. V našich podmienkach sa za prijateľné pásmo pre voľbu demokratických politikov považuje účasť v rozpätí 50 – 60 %.
Takéto negatívne hodnotenie vyplýva z toho, že demokratické voľby sú slobodné iba vtedy, keď nie je povinnosť všetkých občanov sa na nich zúčastniť a keď majú čo najväčší výber kandidátov.
Zmyslom demokratických volieb však nie je výber najlepších, ale skôr iba kontrola a zákonná povinnosť meniť politickú garnitúru, pretože jej činnosť je časovo limitovaná ústavou.
Z tohto pohľadu by sme mohli považovať voľby v Rusku či v Číne skutočne za nedemokratické, pretože obe krajiny časové limity výkonu funkcií zrušili. Zmyslom ich volieb nie je teda výmena politikov vo výkonných, zákonodarných či legislatívnych orgánoch, skôr ide o potvrdenie a súhlas voličov s ich výkonom v týchto funkciách.

Ilustračná snímka: Wikimedia.org

Zdá sa, že politické vedenie i voliči v Rusku si osvojili postoj, že personálne zmeny vo vrcholných funkciách sú nebezpečné, pretože oslabujú štát.
Rusko po rozpade ZSSR v 90. rokoch zažilo neuveriteľný chaos, hospodársky úpadok a biedu, ktorý zostal v pamäti ruských občanov. Rovnako aj historická skúsenosť, že zásadná či revolučná zmena výkonu politickej moci vedie iba k chaosu, občianskym vojnám a hladomoru. Z týchto príčin striedanie a výmena politickej reprezentácie má nízku podporu zo strany občanov.
Pre voličov v Rusku či v Číne viac-menej istý výsledok volieb už na ich začiatku je menej bolestivý, ako politické otrasy, vyvolané neskúsenými, radikálnymi či sebeckými politikmi.
Či je tento prístup daný veľkosťou krajiny, ako je to v prípade Ruska, či obrovskou populáciou, ako je to v Číne, prípadne zaostalosťou ich regiónov, je ťažká otázka. Musíme však priznať, že sa dokázali vyrovnať so zásadnou otázkou z minulosti, t.j. s absenciou tajných volieb.
Ich dôvody vyplývajúce z historických i súčasných skúsenosti sú však racionálne. Preto by sme mali byť opatrní a vykladať ruské voľby iba cez prizmu, ako bolo sto miliónov ruských občanov zmanipulovaných, zastrašených a tí, čo hlasovali za Putina, tak iba zo strachu pred represiou zo strany vlastného štátu.
Náš slovenský koncept volieb je rovnako postavený na podriadení sa štátu, ústave, a teda permanentnej snahe regulovať politickú moc parlamentnými či súdnymi inštitúciami.
Nedostatok kapitálovotvornej vrstvy podnikateľov a oslabená stredná vrstva na Slovensku má za následok, že náš občan je vydaný na milosť a nemilosť médiám, politickým stranám, neziskovkám a najmä zahraničnému kapitálu.
Zdá sa, že takéto oslabovanie (aj) nášho štátu sa dostáva do kritického bodu a stráca podporu zo strany občanov, príp. radikalizuje skupiny, ktoré sú schopné z rôznych ideologických motívov ho rozložiť.
Pod globalizačnými a vnútornými antiglobalizačnými tlakmi bude potrebné sa hlbšie pozrieť na demokratickosť našich volieb, na ich fungovanie, a to naprieč všetkým orgánom, ako i na volebné pohnútky našich občanov.
Slovensko je malá krajina s nízkym počtom obyvateľov a s vysokým podielom zahraničného kapitálu, a preto očakávania našich voličov sú veľmi rôzne.
Niektorí kladú dôraz na rýchlu zmenu, najmä na nových a mladých, ktorí by mohli byť zárukou nového politického štýlu, ktorí nebudú zaťažení korupciou, klientelizmom a ideologickými víziami či skúsenosťami z čias socializmu. Hlavným kritériom pre orientáciu a voľbu takýchto kandidátov je spravidla ich výrečnosť, fantázia a radikálne zúčtovanie so všetkým, čo odporuje ideálu.
Pre väčšinu takýchto voličov nie je dôležitý obsah, ani odborná spôsobilosť, ale iba nevyhnutnosť zmeny. Niektorých voličov rozdeľuje to, že niektorí kandidáti majú okuliare a iní ich podporujú práve za to, že tie okuliare im viac svedčia a robia z nich presvedčivejších politikov.
Z potreby zabezpečiť účasť vo voľbách a naplniť očakávania voličov médiá vybičujú do maxima nálady spoločnosti.  
Médiá, za asistencie volebných štábov, odhaľujú nové detaily zo života kandidátov,  zakrývajú ich reálne vlastnosti a ich schopnosť a vôľu slúžiť občanom.
Stávkové kancelárie sa pretekajú vo výške vkladov…
Z volieb sa tak stáva zábava a pre iných príležitosť ukázať svoj politický analfabetizmus, príp. vlastnú hrubosť, vulgárnosť či silu… 50 % možných voličov sa z týchto príčin ani neunúva prísť k volebným urnám.
Niektoré politické strany ako kľúčovú otázku pri hodnotení každého kandidáta vyzdvihujú iba ich zahranično-politickú orientáciu. Všetky politické rozhodnutia, aby boli správne, sa musia rozhodnúť vo Washingtone, alebo v Moskve, alebo v Bruseli, alebo v Bratislave. Sú vyrovnaní s tým, že o všetkých ostatných otázkach rozhoduje trh či trhová súťaž.
Zakotvenie EÚ v NATO považuje dnešný politický mainstream v Bruseli za niečo sväté, za akési tabu, ktoré nemožno prekročiť a bez ktorého existencia EÚ je nemysliteľná. 
Pre samotných Američanov, a najmä pre predpokladaného víťaza novembrových volieb, je to len otázka financií.
Sú toho názoru, že ak sa nevďační Európania budú domnievať, že nebudú musieť platiť za svoju ochranu, sú na omyle! Nová administratíva je pripravená zrušiť túto alianciu a EÚ si bude musieť zabezpečiť svoju ochranu z vlastných finančných zdrojov.
Je však otázkou, či napätie, neistota a vzrušenie má byť tým najdôležitejším na tomto sviatku demokracie a či najdôležitejším problémom volieb má byť to, komu máme patriť.
Napriek tomu je rovnosť šancí všetkých kandidátov stále lepšie zabezpečená na Slovensku ako v USA. Kandidát, ktorý sa chce uchádzať o funkciu amerického prezidenta, musí mať k dispozícii minimálne 1 miliardu dolárov. Ak ju sám nemá a je závislý iba od svojich donorov, musí rátať s tým, že po skončení volieb sa ohlásia a budú žiadať vysoké miesta v štátnej administratíve, alebo iba malé zmeny v nejakom zákone, ktorý im zabezpečí návratnosť ich investície, ktorú vložili do volebného štábu kandidáta.
Rovnako súčasná americká diskusia o regulárnosti posledných prezidentských volieb nie je stále ukončená, a závisí od toho, kto zvíťazí v nadchádzajúcich prezidentských voľbách.
Porovnávanie amerických prezidentských kandidátov pre voľby 2024 s ruskou gerontokraciou z 90. rokov minulého storočia a ako aj ironické poznámky, či hlavným kandidátom amerických volieb nie je nejaký pán Alzheimer, znevažujú ich konanie.
Aj v EÚ, aj v USA sa často objavujú ľudia, ktorí nemajú dostatočné vzdelanie a ich diplomové práce boli opísané, ba dokonca kúpené… Požiadavky na odbornosť, skúsenosť a merateľnú prax, úplne absentujú.
Rovnako hovoriť o morálnom profile niektorých politikov, ktorí dokážu naplodiť viac ako 15 detí vždy s inou matkou…
Či je to v dôsledku peňazí, médií alebo nezodpovedných politických kalkulácií straníckych aparátov, to ťažko možno posúdiť. Faktom je, že milióny ľudí, ktorí sa na voľbách zúčastňujú výberom tých najlepších, nedokážu zamedziť, aby si do kresiel poslancov nesadli poloblázni a karieristi.
Zdá sa, že ani na demokratickom Západe nemožno zaručiť zvolenie takých politikov, ktorí považujú politiku za službu vlasti, a nie za rebrík k novým majetkom.
Ak sa pozrieme na čínske voľby, ktorých organizátorom je 96 miliónov členov Komunistickej strany Číny, môžeme vidieť, že voliči i vybraní kandidáti, ba dokonca aj celá KSČ, majú záujem svojim politickým inštitúciám i svojim voličom zabezpečiť rast príjmov a majetku. Myslím si, že v tomto programe, či sľuboch by mohol byť v zhode aj demokratický Západ s čínskymi voľbami.
Čo však nás odlišuje, je étos volieb, t.j. úsilie dosiahnuť harmóniu v podnebesí so všetkým živím i mŕtvym. Táto požiadavka vyplýva z čínskej kultúry a filozofie, ktorá spája voliteľov i zvolených do ľudského celku a dáva mu určitý program.
Samozrejme, aj v Číne nie vždy všetko vyšlo, resp. vychádza. Aj tam raz zlyhal cisár, príp. jeho manželka alebo milenka, alebo ako je to dnes, komunistický funkcionár.
To najdôležitejšie však je, aby všetci prijali princíp harmónie.
Prijatie tohto princípu implikuje však iný svet, ako praktikujeme v EÚ či v USA.
Úsilie o dosiahnutie harmónie znamená, že svet je založený na hierarchii a subordinácii.
Rozdiel medzi našim liberálnym svetom, v ktorom vládne slobodný jedinec, a čínskym či ruským modelom hierarchizovaného sveta, je paradigmatický.
V dnešnej krízovej dobe, kedy sa silno štrngá zbraňami, a kedy sa vyťahujú na stôl červené kufríky s tlačidlami na odpálenie jadrových rakiet, je nebezpečné posudzovať svet z europocentrického pohľadu, založeného na rovnosti a slobode a myslieť si, že pravda je vždy na našej strane.
Mali by sme byť opatrní, aby sme neideologizovali tieto rozdiely, pretože aj na druhej strane sú tiež len živé, chybujúce bytosti s každodennými starosťami a radosťami.
Ak by sme z takéhoto neideologického pohľadu posudzovali ruské i čínske voľby a brali ich ako volebný fakt stoviek miliónov ľudí, mohlo by to znížiť podporu vypuknutiu 3. svetovej vojny.
Takýto prístup by mohol byť užitočný aj pre nás, aby sme nevyplytvali všetku našu energiu na kritiku iných krajín, ale vhodnou sebakritikou sme sa mohli sústrediť na nápravu našich vlastných chýb.