V ľavicovom diskurze sa stále častejšie používa výraz „autentická ľavica“ obyčajne bez toho, aby bol jeho obsah náležite objasnený. Táto výhrada sa netýka M. Benkovského, ktorý v závere svojho príspevku Slovenská ľavica a jej peripetie po voľbách a pred nimi stotožňuje autentickú ľavicu s politikou presadzovania sociálno-demokratických hodnôt a bojom „proti dnešnému, miestami až primitívnemu kapitalizmu u nás“. Preložené do zrozumiteľnej reči to len potvrdzuje známu podstatu politiky sociálnej demokracie, ktorá nebojuje proti kapitalizmu všeobecne, ale len proti jeho „primitívnej forme“. Cieľom politiky sociálnej demokracie je nejaká kultivovaná forma kapitalizmu. Na základe uvedeného vymedzenia potom neprekvapuje, že podľa jeho názoru bola autentickou ľavicovou Strana demokratickej ľavice, ktorú kvalifikoval ako ľavicovú stranu v „pravom slova zmysle“.
Ponechám stranou otázky týkajúce sa ľavicovej povahy strany v „pravom slova zmysle“, ktorej piati zástupcovia vo vláde, okrem P. Koncoša, podporili bombardovanie bývalej Juhoslávie a ako mohla skutočne ľavicová strana byť jednou z hlavných politických síl, ktorá presadzovala náš vstup do NATO, ktoré nás dnes všetkých vťahuje do vojny s Ruskom.
Vo svojom príspevku by som rád obrátil pozornosť čitateľov nie k pojmovému obsahu „autentickej“ ľavice, ale k otázke, prečo sa vôbec uvedený pojem začal v našej ľavicovej diskusii používať. Prečo už nestačí pojem ľavice vymedzený v Komunistickom manifeste.
Iste nepoviem nič nové, ak zopakujem, že počnúc procesom reštaurácie kapitalizmu sa z reálnej politiky začala vytrácať idea a politika klasickej ľavice presne v tej miere, v akej bol socializmus postupne likvidovaný.
Strana, o ktorej M. Benkovský hovorí ako o ľavici v „pravom slova zmysle“, sa snažila pri svojom vzniku oddeliť od nedostatkov svojho základu, teda KSČ, tak vehementne, že sa zbavila nielen nedostatkov KSČ, ale súčasne sa zbavila aj podstaty ľavicovej politiky, ktorú Marx vymedzil ako politiku revolučnej premeny spoločnosti zameranej na vybudovanie beztriednej komunistickej spoločnosti, kde sloboda jedného bude podmienená slobodou všetkých.
Strana demokratickej ľavice sa však pri svojom vzniku zbavila nielen revolučného jadra ľavice, ale súčasne sa oddelila aj od historických koreňov revolučného ľavicového hnutia ako v ideovej, tak aj politickej rovine. Odmietla bojovať za revolučný ideál budovania komunistickej spoločnosti a prešla k ideálu „večnej“ cesty zlepšovania podmienok pracujúcich, ktoré kapitalizmus svojím vykorisťovaním a opakujúcimi sa krízami opätovne ničí. Po zániku SDĽ pokračovala v jej politike strana Smer a dnes sa o podobnú politiku snaží aj strana Hlas.
Ideovým nástupcom bývalej komunistickej strany sa stala novo založená Komunistická strana Slovenska. Žiaľ, svojou praktickou politikou sa doteraz nedokázala presadiť ani v ideologickej a ani v politickej sfére života spoločnosti.
Všeobecne možno konštatovať, že dnešné vplyvné sociálno-demokratické strany, nenadväzujú na ľavicovú politiku bývalej Komunistickej strany Československa, pod vedením ktorej bolo zaostalé agrárne Slovensko premenené na vyspelú modernú spoločnosť, rozvinutú vo všetkých sférach jej života, ako v ekonomickej, sociálnej a kultúrnej sfére života. O úrovni sociálneho zabezpečenia, školstva, zdravotníctva a kultúry sa dnešnej spoločnosti môže len snívať a s veľkou istotou je možné predpovedať, že dnešné upadajúce „demokratické“ Slovensko takú úroveň v podmienkach buržoáznej demokracie už ani nedosiahne.
Strata kontinuity s historickou revolučnou ľavicou a jej bojom za novú beztriednu spoločnosť sa „novej“ ľavici vypomstila tým, že stratila „Archimedov bod“, o ktorý by mohla oprieť svoju politiku riešenia spoločenských problémov a pozdvihnutia spoločnosti na kvalitatívne vyšší stupeň. Preto sú strany „novej“ ľavice namiesto riešenia hlavných problémov spoločnosti odkázané na bezprizorné potulovanie sa v politickom priestore. Reálnym „Archimedovým bodom“ ich politiky je neutíchajúca túžba po politickej moci a keď ju získajú, tak namiesto riešenia vážnych spoločenských problémov, akými sú vykorisťovanie pracujúcich, neustále sa prehlbujúca priepasť medzi chudobnými a bohatými, rast biedy na Slovensku a podobne, ich svojou politikou len zmierňujú a uchovávajú pri živote.
Ak si ako príklad zoberieme najúspešnejšiu sociálno-demokratickú stranu, stranu Smer, ktorý zo skutočne vážnych sociálnych problémov za dlhé obdobie svojho vládnutia vyriešila? Ani za jej vlády sa vykorisťovanie nezmenilo, rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa prehlbovali, školstvo a zdravotníctvo upadali už za jej vlády. Jej tzv. sociálne balíčky boli presne tou formou, akou sociálna demokracia vôbec môže pomáhať pracujúcim a dôchodcom v kapitalizme, t.j. môže len zmierňovať dopady vykorisťovania na pracujúcich, ale nemôže ich vyriešiť. Koniec koncov aj M. Benkovský vo svojom príspevku hovorí o diskreditácii ľavicovej politiky stranou Smer.
V protiklade k politickému úspechu nových „ľavicových“ strán, ktoré sa zbavili záťaže pôvodnej ľavice, sa ľavicové strany, ktoré si udržiavajú ideovú kontinuitu s pôvodným ľavicovým hnutím, t.j. ich cieľom je buď opätovné budovanie socializmu, ako v prípade KSS alebo budovanie „nekapitalistickej spoločnosti“ ako v prípade hnutia Socialisti.sk, ostávajú na periférii ideologického a politického záujmu občanov.
Na pozadí vyššie uvedeného rozdielu v akceptácii politiky, ktorá skutočné problémy spoločnosti nerieši, len ich zmierňuje, a politiky, ktorá chce problémy riešiť kvalitatívnou premenou spoločnosti, nadobúda hlavná idea príspevku M. Benkovského o tom, že jedine ľavica môže „zastaviť devastáciu všetkých stránok spoločnosti a nastúpiť cestu jej sebaobnovy“ svoj špecifický význam.
S tézou M. Benkovského nesporne súhlasím, ale mám vážne pochybnosti o účinnosti riešenia, ktoré navrhuje. Riešenie vidí v nádeji, že strana Smer sa „rehabilituje“ a vráti sa k politike „ľavice v pravom slova zmysle“ a strana Hlas „vytvorí istú alternatívu a súčasne voliči prehodnotia svoje preferencie a vo voľbách si vyberú skutočných štátnikov, akými sú R. Fico a P. Pellegrini.
Podľa môjho názoru strany Smer a Hlas vážne problémy slovenskej spoločnosti, do ktorých sme sa dostali po 33 rokoch reštaurácie kapitalizmu a na ktorých má svoj nemalý podiel aj strana Smer, nevyriešia. Nevyriešia naše problémy nielen preto, že ako zdôrazňuje M. Benkovský, nemajú ideológiu, víziu a ani program pozdvihnutia našej spoločnosti, ale problémy nevyriešia pre svoju sociálno-demokratickú podstatu.
Podstatou sociálnej demokracie je to, že chce sedieť na dvoch stoličkách súčasne. Na jednej strane chce udržiavať kapitalistický systém a na strane druhej chce robiť politiku pre pracujúcich. Uvedené ciele sa z hľadiska triednej rozdelenosti spoločnosti zjavne vylučujú. Táto obojaká politika v dnešných časoch vyostrených vnútorných rozporov kapitalizmu nemá nádej na úspech. Jediné, čo môže, že nahradí „nepolitickú politiku“ súčasných politických klaunov reálnou politikou a niektoré vypuklé nedostatky nepolitickej politiky napraví.
Ľavica, ktorá môže „zastaviť devastáciu všetkých stránok spoločnosti a nastúpiť cestu jej sebaobnovy“ sa musí opierať o ideu vybudovania beztriednej spoločnosti, ktorú Marx nazval komunistickou spoločnosťou. Jedine touto cestou je možné vyriešiť súčasné prehlbujúce sa rozpory kapitalistickej spoločnosti, na ktoré najviac doplácajú pracujúci a v ich rámci predovšetkým trieda námezdne pracujúcich. Len v našej ekonomike podľa štatistiky pracuje 1,5 milióna námezdne pracujúcich.
Ľavičiari snažiaci sa o kvalitatívnu premenu spoločnosti si nutne kladú otázku, prečo napriek tomu, že protirečenia kapitalizmu stále viac dopadajú na plecia pracujúcich, sa títo v politickej rovine neorientujú na strany, ktoré chcú problémy riešiť formovaním beztriednej spoločnosti. Inak povedané, idea pretvorenia našej spoločnosti na beztriednu spoločnosť, spoločnosť bez vykorisťovania, atď. neoslovuje ani občanov a ani pracujúcich zvlášť.
Je nesporné, že príčin ktoré formujú politické vedomie občanov Slovenska, je mnoho, ale ja by som chcel obrátiť pozornosť čitateľov k jednej z príčin vyššie uvedeného postoja občanov. Domnievam sa, že ak strana či hnutie vo svojom programe ponúka možnosť opätovného budovania beztriednej spoločnosti, tak objektívne, či sa jej to páči alebo nie, by mala jasne demonštrovať svoj vzťah k obdobiu tzv. reálneho socializmu, pretože aj ten bol formou beztriednej spoločnosti. Mala by ukázať, prečo systém nebol úspešný a pomocou akých krokov sa chce podobnému zlyhaniu v novej verzii beztriednej spoločnosti vyhnúť. Bez takejto vecnej a súčasne aj pozitívnej ľavicovej kritiky beztriednej spoločnosti, ktorú sme tu už mali, si nový koncept beztriednej spoločnosti nemôže získať dôveru pracujúcich a občanov, pretože nebudú rozumieť a veriť tomu, prečo by nová verzia beztriednej spoločnosti mala na rozdiel od pôvodnej uspieť.
Novodobé „ľavicové“ strany typu SDĽ, Smer či Hlas túto otázku vyriešili jednoducho tým, že obdobie budovania socializmu jednoducho odmietli ako obdobie totality a neslobody a občanom predložili „sladkú“ víziu slobody a demokracie, ktorá však zastiera neslobodu a vykorisťovanie pracujúceho človeka v ekonomickej sfére života.
Ľavicová strana, ktorá má vo svojom programe ideu socializmu či beztriednu spoločnosť bez vykorisťovania si vyššie uvedený komfort moderných „ľavičiarov“ dovoliť nemôže. Žiaľ, takáto vecná a dôsledná analýza príčin pádu reálneho socializmu sa nenachádza ani tam, kde by nepochybne mala byť, t.j. na stránkach Komunistickej strany Slovenska, ktorá volá po opätovnom budovaní socializmu a nenachádza sa ani tam, kde by človek niečo také predpokladal, t.j. na stránkach hnutia Socialisti.sk.
Otázku príčin pádu socializmu sme spolu s J. Jánošovským, K. Ondriášom, L. Hohošom a P. Dinušom diskutovali relatívne dlhší čas na pôde ASA a hoci sme k spoločnému stanovisku nedospeli, mne uvedená diskusia pomohla k zaujatiu určitého stanoviska, ktoré som v širšej verzii prezentoval v ročenke DAV DVA 2021/22 pod názvom „O príčinách pádu socializmu“. Hlavnú ideu by som si tu dovolil len stručne zopakovať.
Vo vecnej kritike zameranej nielen na odsudzovanie, ale aj na pozitívne riešenie nedostatkov nejde o výpočet nedostatkov socializmu, ale o objasnenie systémovej príčiny jeho neúspechu. Socializmus nebol porazený kapitalizmom, hoci ten k tomu v nemalej miere prispel, ale zanikol pre svoju vlastnú vnútornú slabosť.
Vnútorná slabosť systému neplynula z nesprávnej kádrovej politiky, hoci tá tomu určite napomohla. Ak by bola hlavná príčina v kádrovej politike strany, tak potom žiadny socialistický systém by nebol nikdy úspešný, pretože ľudia budú robiť chyby v každom systéme. K uvedenej problematike sa vyjadril už B. Spinoza (1632 – 1677) vo svojej práci „Theologico-Political Treatise“. V nej konštatuje, že ľudské neresti sú rozsiahle a hlavná úloha štátu spočíva v tom, aby svoje inštitúcie formoval tak, aby každý človek bez ohľadu na svoje dispozície uprednostnil verejné právo pred súkromným prospechom. Ak teda na rôznych spoločenských funkciách pôsobia nesprávni ľudia, tak to nie je ich chyba, ale je to chyba systému, ktorí ľudí nestavia na miesta zodpovedajúce ich povahe a schopnostiam.
Nie je ťažké nahliadnuť, že rozhodujúcou systémovou príčinou pádu socializmu bola absencia socialistickej formy slobody a demokracie. Pokusy vedené v smere demokratizácie reálneho socializmu boli neúspešné a tak neprekvapuje, že niektorí z toho usúdili, že buržoázna kritika socializmu, ktorá vždy zdôrazňovala absenciu slobody a demokracie v socializme je pravdivá, t.j. akceptovali ideu, že socializmus a demokracia sa vzájomne vylučujú.
Fakt, že hlavným nedostatkom socializmu bola absencia socialistickej demokracie potvrdil aj generálny štrajk v 1989. Napriek tomu, že bol vyprovokovaný falošnou informáciou o smrti protestujúceho študenta, vo svojom obsahu bol jednoznačne determinovaný nespokojnosťou občanov nie so socializmom, ale so stavom slobody a demokracie v ňom. V štrajku občania nepožadovali odstránenie socializmu, ale odstránenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti.
A bola to práve politická, teda mocenská forma vedúcej úlohy strany v spoločnosti, zakotvená dokonca aj v ústave, ktorá bola spoločnosťou oprávnene pociťovaná ako obmedzovanie ich slobodnej účasti na rozvoji spoločnosti. Pointa uvedenej nespokojnosti je v tom, že aj keby komunistická strana robila všetko, čo by videla pracujúcim na očiach, pracujúci by aj tak neboli slobodnejší, pretože pokiaľ sa nemôžu zúčastňovať na rozhodovaní a riadení spoločnosti, potiaľ sa k výsledkom budovania socializmu nemôžu stavať ako realizácii svojej vlastnej spoločenskej podstaty, ako k realizácii samých seba. Za daných podmienok museli seba samých objektívne chápať len ako nástroj realizácie vôle druhého, a nie ako slobodných budovateľov socializmu.
Ak nazrieme do Manifestu komunistickej strany alebo Marxových textov venovaných otázkam výstavby strany, tak v nich nenájdeme nič o nejakej vedúcej úlohe strany pri budovaní socialistickej spoločnosti. Marx vždy hovoril o vedúcej úlohe robotníckej triedy v spoločnosti, ktorá nielen buduje, ale aj rozhoduje a riadi socialistickú spoločnosť. Na uvedenom základe potom hlavný rozpor reálneho socializmu spočíval v tom, že síce ľud bol podľa ústavy na jednej strane vlastníkom národného bohatstva, ale ako vlastník nemal moc so svojím bohatstvom nakladať podľa svojej spoločnej vôle.
Pracujúci ľud ako vlastník národného bohatstva bol politikou strany postupne premenený z vlastníka na zamestnanca vo svojich vlastných podnikoch. Teda v rozhodujúcej sfére života spoločnosti, kde sa produkuje a reprodukuje materiálne bohatstvo spoločnosti bola trieda robotníkov premenená len na zamestnancov, teda na vykonávateľov vôle manažmentu dosadzovaného komunistickou stranou.
Tento model podriadenosti pracujúcich vedúcej úlohe strany sa reprodukoval aj v politickej rovine, kde sa voľby do parlamentu a iných štátnych funkcií stali viac-menej formálnou záležitosťou. V uvedenom protirečení je podľa mňa hlavná systémová príčina pádu socializmu, ktorú nemohli vyriešiť pokusy o demokratizáciu socializmu, pretože boli potlačené, a nevyriešil ju ani pokus M. Gorbačova o celkovú prestavbu socializmu.
Pre existenciu a rozvoj reálneho socializmu bolo rozhodujúce, že po straníckej línii mala v tábore socializmu rozhodujúce slovo Komunistická strana Sovietskeho zväzu. A preto pokiaľ táto strana neprišla s riešením otázky socialistickej slobody a demokracie, potiaľ boli rôzne reformné pokusy iných strán odsúdené na zánik. Veľká reforma celého tábora socializmu spustená M. Gorbačovom odhalila, že perestrojka sa neopierala o premyslený koncept nastolenia socialistickej demokracie, koncept, ktorý by zjednotil slobodu a socializmus. A to je aj dôvod toho, prečo nakoniec celý proces prestavby socializmu skončil vo svojom opaku, v reštaurácii buržoáznej slobody a demokracie.
Hlboké a všestranné objasnenie systémovej príčiny pádu socializmu ako aj jej vecné riešenie stojí stále pred našim revolučným ľavicovým hnutím ako nesplnená úloha, ktorá je však pre obnovu revolučnej ľavice podstatná. Objektívne poznanie príčiny pádu socializmu v sebe skrýva dvojakú funkciu, na jednej strane je formou skutočnej sebakritiky a kritiky politiky donovembrovej revolučnej ľavice ako aj kritiky reálneho socializmu a na strane druhej, tým, že objasní reálnu možnosť jednoty slobody a demokracie so socializmom, ukáže pracujúcim východisko z bludného kruhu buržoáznej slobody a demokracie.
(Úvodné foto: Detail obálky, Anaconda 2009)
