V nadväznosti na príspevok Ameriky administratívu Joe Bidena neposlúchajú tak odovzdane ako v NATO a EÚ doplníme širšie súvislosti udalosti, ktorá sa stala na XV. Konferencii ministrov obrany Ameriky, konanej 25. – 29. júla 2022 v Brazílii. Washington v súčasnosti vyvíja horúčkovité, ale kontroverzné aktivity globálneho charakteru v rôznych častiach sveta. Okrem podnecovania bojov na Ukrajine to je aj Ďaleký východ, juhovýchodná Ázia a Blízky východ. Možno sa opýtať, z ktorých kruhov tieto aktivity pramenia a čo majú za cieľ.
USA sa pri tom dopúšťajú známej nebezpečnej strategickej chyby, keď sa pokúšajú viesť veľký zápas s dvomi silnými súpermi, ktorých označujú za nepriateľov. Chcú uškodiť Číne, ale aj Rusku, pričom by ich radi postavili proti sebe. Niektoré kroky Washingtonu však nakoniec vyúsťujú do toho, že Peking a Moskvu tlačia do vzájomného spojenectva. Politika USA vyvoláva čoraz viac otázok – tentokrát o tom, v čom je jej racionalita?
USA už zjavne nestačia sily na dominanciu (nieto ešte hegemóniu) na celom svete
Problém moci Washingtonu je skomplikovaný aj tým, že (skryté) kruhy hospodárskej a politickej elity USA vedú boj o moc nielen vo svete, ale aj medzi sebou, čo sa prejavuje v narastajúcich domácich sociálno-politických, ekonomických i bezpečnostných problémoch. Žiaľ, tento moment destabilizuje aj vývoj vo svete. Čoraz viac sa ukazuje, že pri všetkej úcte k Joe Bidenovi sa z neho v pokročilom veku stal už len globálny politický štatista. Vystupuje síce rozhodne i seriózne, ale jeho prezidentský mediálno-politický team musí byť stále v strehu, aby starý pán niečo žoviálne nedoplietol, čo sa potom zložito „reinterpretuje“. Hoci je celkom iný typ politika ako komediantsky vystupujúci Boris Johnson, Volodymyr Zelenskyj alebo Igor Matovič, jeho lapsusy majú neraz tiež komický nádych. Nedodávajú na prestíži nielen samotnému prezidentovi, ale ani USA, ktoré tvrdia, že stále rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú vývoj vo svete, čo však čoraz ťažšie dokazujú.
Kto tomu verí a poslúcha, tak ako súčasné vedenie EÚ (a pri ňom aj slovenská vládna moc), tak nech, lebo má pokoj. Washington sa však pre istotu stále kdekomu vyhráža a v rôznych podobách šíri strach, ktorý dokáže ochromiť mnoho štátov, a to nielen malých. Žiaľ, jedným z príkladov výsledkov ochromenia zo strachu sa stala EÚ, ktorá sa pod tlakom USA pripojila k protiruským sankciám. V záujme dokázania submisívnosti k nim Brusel ešte iniciatívne pridáva aj vlastné. Čím viac je sankcií, tým je síce pozícia ruskej ekonomiky a politiky komplikovanejšia, ale štátom EÚ „bumerang“ sankcií škodí prinajmenšom rovnako, ak nie ešte viac. Nejde už len o metaforický výstrel do vlastnej nohy, ale čoraz viac sa to podobá ruskej rulete, keď sa nevie, v ktorej komore revolverového bubienka je skrytý náboj, ktorý môže zasiahnuť hlavu strelca.
Je viacero náznakov, že USA evidentne už nestačia sily (potenciál) na Afriku. Paradoxne narastajú aj problémy na ich „zadnom dvore“, najmä v Južnej Amerike, ale aj v Strednej Amerike a Karibiku (niekedy sa označujú aj za Latinskú Ameriku a tento pojem budeme používať aj v našom príspevku). Možno parafrázovať rôzne názory, ktoré tvrdia, že upadajúce, slabnúce veľké štáty (impériá) sa prestávajú správať racionálne a neraz konajú už len zo zúfalstva, ale pritom aj pomstychtivo.
Stručne o Konferencii ministrov obrany Ameriky
Chápadlá demokracie USA sa snažia uchopiť Latinskú Ameriku z rôznych strán a všelijakými spôsobmi, pričom sa prispôsobujú k meniacim sa pomerom v regióne i vo svete. Jednou z organizácií, ktoré vznikli už po rozpade bipolarity, keď sa zvýšil odpor proti ekonomickej politike USA v regióne, je Konferencia ministrov obrany Ameriky. Ide o multilaterálne politické medzinárodné fórum, na ktorom sa stretávajú predstavitelia ministerstiev obrany západnej pologule s cieľom podporiť vzájomné porozumenie, analýzu, diskusiu a výmenu názorov a skúseností v oblasti obrany a bezpečnosti. Je to nový „dojemný“ spôsob diskusie o bezpečnostných otázkach po nespočetných prípadoch vojenského zasahovania, podpory štátnych prevratov a iných prejavov politického násilia Washingtonu voči štátom západnej pologule (s výnimkou Kanady) od čias prijatia Monroeovej doktríny v roku 1823.
Konferencia ministrov obrany Ameriky sa prvýkrát zišla v júli 1995 vo Williamsburgu v USA (krátko predtým clintonovská administratíva zvolala do Miami v decembri 1994 prvý samit Amerík). Prijali sa tam tzv. Williamsburgské princípy, ktoré jalovo omieľajú frázy o význame demokracie pre bezpečnosť. Ide o týchto šesť princípov:
– zachovanie demokracie je základ vzájomnej bezpečnosti;
– vojenské a bezpečnostné sily zohrávajú kľúčovú úlohu pri podpore a obrane legitímnych záujmov suverénnych demokratických štátov;
– ozbrojené sily by mali byť podriadené demokraticky kontrolovanej autorite, konať v medziach ústavy a rešpektovať ľudské práva;
– záležitosti obrany by mali byť transparentné, najmä prostredníctvom výmeny informácií a podávania správ o výdavkoch na obranu a mali by byť sprevádzané civilno-vojenským dialógom;
– pri urovnávaní nevyriešených sporov by sa malo rokovať a mali by sa prijímať opatrenia na budovanie dôvery v súlade s tempom hospodárskej integrácie a uznať, že vývoj ekonomickej bezpečnosti výrazne ovplyvňuje obrannú bezpečnosť a naopak;
– presadzovanie väčšej obrannej spolupráce na podporu dobrovoľnej účasti v sankciách OSN, na mierových operáciách a spolupráci v boji proti narkoterorizmu.
Na tomto základe je jediným štátom Amerík, ktorý nie je členom konferencie, Kuba, lebo tam je „nedemokratický režim“. Washington sa ho „demokraticky“ snaží zmeniť (zničiť) embargom a sankciami, ale používa pritom aj iné podoby nátlaku. V júni 2021 Valné zhromaždenie OSN už po 29-krát schválilo rezolúciu, odsudzujúcu USA za ekonomické embargo, ktoré na Kubu uvalili v roku 1960 a neskôr ho sprísnili. Za rezolúciu hlasovalo 184 zo 193 členských štátov OSN. Proti boli len USA a Izrael, tri štáty (Brazília, Kolumbia a Ukrajina) sa zdržali a štyri nehlasovali.
Fungovanie Konferencie ministrov obrany Ameriky
Druhá Konferencia ministrov obrany Ameriky sa uskutočnila v októbri 1996 v Argentíne. Odvtedy sa predstavitelia 34 štátov schádzajú pravidelne každé dva roky. Po ukončení konferencie v jednom štáte preberá jej predsedníctvo štát, v ktorom sa má uskutočniť nasledujúca konferencia. Za týmto účelom sa v ňom vytvára funkcia generálneho tajomníka konferencie a dočasného sekretariátu. Funkciou udržiavania „inštitucionálnej pamäte“ konferencie je však poverená Medziamerická americká obranná rada (Inter-americal Defence Board), ktorá pôsobí v rámci Organizácie amerických štátov so sídlom vo Washingtone. Naznačuje to pozadie fungovania organizácie. Pôsobí aj Medziamerická obranná vysoká škola (Inter-americal Defence College) so sídlom tiež vo Washingtone na základni Fort Lesley J. McNair a takisto patrí k Organizácii amerických štátov. Študentmi, ktorých je ročne maximálne 70, sú vojenskí dôstojníci v hodnosti podplukovníka a plukovníka a im na roveň postavení príslušníci polície a civilní úradníci z vybraných rezortov.
Nikde sa to oficiálne nepripúšťa, ale okrem ekonomických vazalov si USA „pestuje“ aj dôstojnícky zbor a generalitu v Latinskej Amerike. Ide najmä o absolventov vojenských akadémií a iných vojenských škôl, resp. tých, ktorí sa na nich zúčastnili na rôznych kurzoch. Nočnou morou pre Washington nie je len generál Juan D. Perón (*1895-†1974, prezident Argentíny v rokoch 1946 – 1955 a 1973 – 1974), ktorý robil politiku, nezávislú na USA, ale najmä výsadkársky podplukovník Hugo Chávez (*1954-†2013), ktorý sa v roku 1992 neúspešne pokúsil o vojenský prevrat vo Venezuele. Neskôr zvíťazil v demokratických voľbách a od roku 1999 až do svojej smrti bol prezidentom. Washington sa preto spolieha len na podporu indoktrinovaných vojenských predstaviteľov.
Obľúbenou formou riešenia problémov v Latinskej Amerike pre USA sa stali vojenské prevraty. Aj po roku 1995, po vytvorení Konferencie ministrov obrany Ameriky, boli najmenej 3 vojenské prevraty, resp. pokusy o ne so zjavnou alebo skrytou podporu z USA, ktoré účasť na nich principiálne popierajú. Bolo to v roku 2002 vo Venezuele, 2004 na Haiti a v 2009 v Hondurase. Niektoré ďalšie štáty, najmä Bolívia, Ekvádor, Nikaragua, Peru a Venezuela boli objektmi politického zasahovania do vývoja.
Najväčším spojencom USA v Latinskej Amerike je dlhodobo Kolumbia. V júni 2022 sa však kolumbijským prezidentom prvýkrát stal ľavicovo orientovaný politik Gustavo Petro (*1960). V mladosti bol príslušníkom povstaleckého hnutia 19. apríla (M-19) a za činnosť v ňom bol aj väznený. Od začiatku 90. rokov pôsobí v politike legálne.
Trend „zružovenia“ regiónu sa s rôznymi výkyvmi prejavuje už od 90. rokov minulého storočia. Takže napriek meniacim sa formám zasahovania USA do vývoja v štátoch Latinskej Ameriky sa pomery aj tu vyvíjajú, hoci i protirečivo. Už v minulosti sme poukázali na to, že sám Washington sa stavia aj k realizácii Monroevej doktríny nejasne a možno povedať, že jeho politika v regióne čoraz častejšie tápe.
XV. Konferencia ministrov obrany Ameriky
O politike a ekonomike, nehovoriac už o bezpečnosti Latinskej Ameriky sa v európskych médiách hlavného prúdu píše málo (možno kdesi v podvedomí zostal strach z myšlienky zo 60. rokov, že v tomto regióne je záloha socialistickej revolúcie). Nebudeme rozoberať špecifické problémy bezpečnosti v tejto časti sveta, len uvedieme, že aj pred konaním XV. konferencie sa vyvíjali mnohé aktivity. Zvýrazníme, že na základe záverov XIV. konferencie sa uskutočnili tri ad hoc pracovné stretnutia na témy: Spolupráca v oblasti humanitárnej pomoci a pri ich odstraňovaní; Ženy, mier a bezpečnosť; Kybernetická bezpečnosť a kybernetický priestor.
Zdroj: Ministerstvo obrany Brazílie
Ospravedlňujeme sa čitateľom, že na oficiálnej stránke XV. konferencie nevieme nájsť presný zoznam jej účastníkov ani program. Využijeme preto tlačovú správu ministerstva obrany USA z 28. júla Angažovanosť ministerstva obrany na západnej pologuli (Department of Defense Engagement in the Western Hemisphere). Uvádza sa v nej, že ministerstvo obrany USA sa naďalej zaviazalo plniť úlohu najdôveryhodnejšieho obranného spojenca a partnera pre svojich susedov na severe a juhu, pričom stavia na dlhodobej spolupráci v rôznych oblastiach s cieľom posilniť bezpečnosť na celej západnej pologuli.
Hlavnými otázkami, ktoré sa riešili z pohľadu USA na konferencii, boli:
– pomoc pri COVID-19;
– zabezpečenie nasadenia nemocničnej lode USA triedy Mercy na jeseň tohto roku na vykonávanie lekárskej pomoci na podporu partnerov v regióne;
– bezpečnostná spolupráca najmä v oblasti informovanosti a bezpečnosti v námornej oblasti, kybernetickej obrany, odovzdávania spravodajských informácií a odhaľovania a narúšania sietí nezákonných hrozieb pri presadzovaní práva;
– problémy žien, mieru a bezpečnosti s tým, aby sa zaistilo dodržiavanie rodového hľadiska vo všetkých oblastiach bezpečnostnej spolupráce;
– realizácia štátneho partnerského programu spolupráce medzi Národnou gardou a bezpečnostnými silami partnerských krajín;
– klimatické zmeny;
– školenie a vzdelávanie, keď ministerstvo obrany USA poskytuje vzdelanie a výcvik tisíckam študentov obrany a bezpečnosti zo západnej pologule; len v Centre Williama J. Perryho pre štúdie hemisférickej obrany bolo od roku 2019 zapísaných viac ako 10 000 civilných a vojenských účastníkov na osobných a virtuálnych kurzoch a webinároch;
– cvičenia v ročných a dvojročných cykloch, na ktorých sa spolu s vojskami USA zúčastnilo v rokoch 2019 až 2021 viac ako 14 000 osôb z 33 partnerských krajín (naporúdzi je otázka, ako sa na nich zúčastňovali ozbrojené sily proskribovanej Venezuely, ale o tom sa tam priamo nepíše, takže si dovolíme „nekorektnú“ poznámku, že informácie z vyhlásení ministerstva obrany USA treba brať s rezervou). Zvýraznili sa však cvičenia UNITAS, ktoré je najdlhšie trvajúcim námorným cvičením na svete, TRADEWINDS (bezpečnosť karibského bazénu), PANAMAX (obrana Panamského prieplavu) a i.
V ďalších správach sa informovalo o bilaterálnych stretnutiach ministra obrany USA Lloyda J. Austina s brazílskym ministrom obrany Paulom Sérgiom Nogueirom, ekvádorským ministrom obrany Luisom Larom, čílskou ministerkou obrany Mayou Fernández. Pred odletom na konferenciu sa L. J. Austin stretol s generálkou armády Laurou Richardsonovou, ktorá je od októbra 2021 veliteľkou južného veliteľstva USA so sídlom v Dorale na Floride. Ministerstvo obrany USA venuje pôsobeniu v rámci konferencie primeranú pozornosť, ktorá je však v tieni už spomenutých aktivít v Európe a na Ďalekom východe, ktoré stoja veľa námahy a najmä peňazí.
Deklarácia XV. konferencie popisuje rozsiahlu činnosť, ktorá sa uskutočňuje v bezpečnostnej oblasti na západnej pologuli. Obsahuje 30 bodov, s ktorými sa možno v anglickej verzii oboznámiť TU. V tomto „pestrom“ dianí, ktoré má znaky „latinokultúry“, sa však v západných médiách hlavného prúdu v tichosti prešlo, že Argentína, Brazília a Mexiko, ktoré sú najľudnatejšími štátmi Latinskej Ameriky (len pre presnosť dodáme, že Kolumbia má asi o 3 milióny viac obyvateľov ako Argentína), sa odmietli pridať k hodnoteniu udalostí na Ukrajine, ktoré presadzovali USA. Samozrejme, s tým je spojená aj neochota podieľať sa na sankciách proti Rusku.
V krátkom čase ide už o druhý prípad (po júnovom 9. samite Amerík), keď sa tieto štáty odmietli slepo podriadiť svojmu severnému „tútorovi“. Pre Washington je alarmujúce aj to, že Brazília je členom zoskupenia BRICS a Argentína a Mexiko prejavujú záujem o rozšírenie spolupráce s ním (resp. aj možný vstup do neho pri jeho rozširovaní).
Ďalším problémom, o ktorom západné médiá hlavného prúdu mlčia, je, že Argentína nastoľuje svoje právo na Malvínske ostrovy, ktoré sa nachádzajú asi 500 km od nej v Atlantickom oceáne. Oficiálne totiž ide o Falklandské ostrovy, ktoré sú zámorským územím Veľkej Británie. V roku 1982 bola vo vojne o ostrovy Argentína porazená Veľkou Britániou, ktorej poskytli výraznú pomoc USA. Trecích plôch s USA (a v niektorých prípadoch aj so Západom) je v politicky a ekonomicky nehomogénnej Latinskej Amerike aj viac. A XVI. konferencia bude v Argentíne.
Záverom o tom, ako Washington manipuluje údajmi o ekonomickom postavení USA
Novembrové polčasové (mid-term) voľby sa nezadržateľné blížia a indície porážky demokratov v Kongrese (najmä v Senáte) sú čoraz hrozivejšie. V kontexte dramatického krízového vývoja svetovej ekonomiky uvedieme, že bidenovská administratíva v týchto podmienkach otvorene manipuluje so správami o ekonomickom stave USA. Sankcionovanie Ruska od buka do buka prináša svoje neblahé následky aj pre Washington.
Na ilustráciu uvedieme niektoré ekonomické údaje z konca júla a ich hodnotenie. 29. júla ministerstvo obchodu USA uverejnilo, že HDP v druhom štvrťroku 2022 sa v porovnaní s predchádzajúcim rokom znížil o 0,9 %. V prvom štvrťroku bol HDP v porovnaní s predchádzajúcim rokom nižší o 1,6 %. Ak sa HDP znižuje dva po sebe idúce štvrťroky, považuje sa to za recesiu. Jerome Powell, predseda Výboru guvernérov Federálneho rezervného systému USA (obdoby centrálnej banky v iných štátoch) sa však tesne pred tým vyjadril, že ekonomika USA je v dobrom stave a hovoriť o recesii nemožno. Dodal síce, že bolo citeľné spomalenie, ale došlo k nemu, lebo vývoj v roku 2021 bol spojený s vysokým ekonomickým rastom. Podľa ministerstva obchodu USA to bolo 5,7 % (najviac od roku 1984). Treba však vidieť, že tieto údaje boli podmienené stavom ekonomiky v roku 2020, keď došlo k úpadku o 3,4 %, čo bolo tiež najviac – ale už od konca druhej svetovej vojny. Takže čísla o ekonomickom vývoji možno interpretovať všelijako a aj uvedený príklad svedčí o tom, že s ekonomickým vývojom kolektívneho Západu to nie je poriadku, pričom vyhliadky sú značne temné.
Výroky J. Powella, ale aj ďalších predstaviteľov USA, vyvolali medzi obyvateľmi vlnu pobúrených kritických vyjadrení na sociálnych sieťach. Žiaľ, nedá nám, aby sme nedoplnili, že aj pre obyvateľov Slovenska je zlé to, že údaje o ekonomickom vývoji v štáte dezinterpretujú prinajmenšom tri osoby – predseda vlády a jeho dvaja zástupcovia – minister hospodárstva a (nedovzdelaný plagiátorský) minister financií. Dúfame, že ďalšia osoba, rada dezinterpretujúca tieto údaje, ktorá im vôbec nerozumie a je tiež podpredsedníčkou vlády, si na základe vlastných výrokov vstúpi do svedomia. Bola by asi užitočnejšia, keby sa vzdala funkcie a venoval sa radšej vo veľkom pleteniu svetrov, ktoré odporúča nosiť pri znížení teploty vo vykurovaných miestnostiach.
Celkom nakoniec doplníme, že snaha o izoláciu Ruska sa s výnimkou kolektívneho Západu a Japonska a Južnej Kórey na Ďalekom východe a nejakých drobných výnimiek nestretáva vo svete s podporou. Jedna vec bolo odsúdenie násilného kroku – špeciálnej vojenskej operácie Ruska a druhou vecou je znášať výsledky málo premyslených, ale najmä zjavne pomstychtivých protiruských sankcií.
V tohtoročnom horúcom lete nám nie je komfortne. Obávame sa však, že to nie je nič oproti tomu, čo nás vďaka nepodareným vodcom USA, EÚ i nášho štátu, ktorí stratili zmysel pre problémy každodenného života obyvateľstva a čoraz viac sú v zajatí svojich chimér, čaká v zime.
