Ostatné Trumpove kroky naznačujú, že americké vedenie uznalo prostú pravdu: Spojené štáty sa už nemôžu spoliehať na schopnosť viesť dva vojenské konflikty vysokej intenzity súčasne, ako bolo stanovené v ich vojenskej doktríne z 90-tych rokov. Ba čo viac, nedokážu ani súčasne participovať na niekoľkých krízach strednej a nižšej intenzity, kedy sa nepredpokladá vtiahnutie USA do vojenskej akcie.
Uvedená situácia nepredstavuje nič nového. Aj počas rozkvetu Rímskej ríše vedeli, že vojna na dvoch frontoch súčasne je extrémne nebezpečná záležitosť, hrozí porážka v oboch smeroch. Než sa imperátori pustili do formovania vojenskej krízy v jednom smere, snažili sa zabezpečiť pokoj na ostatných smeroch aj za cenu ústupkov. Diela byzantského cisára Konštantína VII. a princeznej – historičky Anny Komnény priamo poukazujú na nevyhnutnosť sústrediť sily na hlavný strategický smer ako kľúčovú podmienku víťazstva.
Predmetné sústredenie síl nebolo ani predtým ani teraz vždy možné, ale treba sa o to usilovať. Rusko je historicky zraniteľné voči útokom zo všetkých štyroch smerov (sever, juh, západ, východ) a vystavené riziku, že sa ocitne tvárou v tvár geograficky rozptýlenej koalícii s nebezpečenstvom vojny na dvoch alebo viacerých frontoch. Pre Rusko sa preto myšlienka koncentrácie síl na úkor dočasných ústupkov v iných smeroch už dávno stala axiómou. Narušenie axiómy znamenalo vždy zjavnú až rozsiahlu katastrofu – Livonská vojna, Prutské ťaženie v podmienkach nedokončenej Severnej vojny. (Porážka Petra I. v rusko-tureckej vojne v roku 1711 pri rieke Prut v Moldavsku; vojnu proti Osmanskej ríši napokon Rusko vyhralo v roku 1774, keď predtým porazilo Švédsko. – pozn. L. H.)
Pre Spojené štáty, ktoré mali oveľa menej historických skúseností a väčšinu svojich vojenských dejín strávili operáciami pod krytím dvoch oceánov proti nejakému slabšiemu protivníkovi (nejaká latinskoamerická krajina), nebola predstava o nevyhnutnej koncentrácii síl axiómou. Spojené štáty nikdy nezažili nevyhnutnosť maximálneho nasadenia síl a zdrojov za účelom zachovania svojej štátnej nezávislosti. Pokiaľ ide o vonkajšiu agresiu, najmä v prímorskom operačnom priestore, ani v prípade katastrofálnej porážky by nenastala okamžite a neodvratne hrozba pre územie metropoly. Sám dobyvateľ, aj keby bol v bitke porazený, mal možnosť sa po nejakom čase vrátiť.
Vojensko-politická skúsenosť USA sa formovala v rámci špecifických podmienok. USA viedli výlučne dobyvačné vojny, výhradne proti oveľa slabším protivníkom a výhradne v zóne vlastnej neobmedzenej dominancie. Veď preto americká armáda na počiatku americkej občianskej vojny mala okolo 15 tisíc vojakov z povolania pod velením generálmajora. Nasadenie moderných ozbrojených síl sa v skutočnosti začalo už počas občianskej vojny a skončilo po prvej svetovej vojne. Washington doteraz kladie hlavný dôraz na flotilu, strategické letectvo a expedičné sily (námorná pechota a rôzne špeciálne jednotky).
USA teda doteraz udržiavajú nie obranný, ale dobyvačný model ozbrojených síl. Svoju vojenskú stratégiu zakladajú na predstave, že keď to po prvý raz nevyšlo, nič sa nestalo, môžu ustúpiť do zámoria, nazbierať sily a pokúsiť sa znovu. Model niekoľkých kríz bol pri takomto postupe dokonca do istej miery užitočný, mohli totiž vykonať prieskum bojom bez vážnych následkov pre seba. Ak mali úspech, mohli rozvíjať expanziu, ak sa vyskytli ťažkosti, mohli buď upevniť pozíciu „zamrznutím“ konfliktu alebo ustúpiť, aby sa neskôr vrátili s novými silami a novými spojencami.
Trump sa do poslednej chvíle snažil hrať s Ruskom a Čínou v rámci multikonfliktného modelu: USA ostali aktívnym hráčom v ukrajinskej kríze, vyhrocovali krízu na Taiwane a na Filipínach, dokonca sa snažili vystupovať ako aktívny aktér aj v iránskej kríze. Lenže hoci je Trump pri moci iba šesť mesiacov, ukázalo sa, že v snahe byť na každom pohrebe mŕtvy a na každej svadbe ženích, USA všade prehrávajú.
Tým, že USA začali hru vo veľkom svete, vyliezli z oceánov ako slimák zo svojej ulity. V zámorí sa prejavili zraniteľnosti, ktoré nemôžu ignorovať; spojenecké zariadenia, ktorých strata vedie k strategickým zlyhaniam a predstavuje hrozbu pre USA ako štát. Uvedená nová úroveň nebezpečenstva bola nebadateľná v ére krátkodobej americkej globálnej hegemónie. Lež aj vtedy bola nezraniteľnosť USA skôr zdanlivá ako skutočná. Ich nezraniteľnosť sa fakticky nezakladala na sile, nie na vlastných kapacitách, ale na dočasnej slabosti protivníkov, na dočasnom nedostatku kapacít Ruska a Číny. Koncept súčasnej účasti USA v niekoľkých krízach začal zlyhávať, keď Rusko a Čína primerane zvýšili svoju silu. Ukázalo sa, že je možné zúčastniť sa, ale nie vyhrávať.
Spojené štáty sa do určitej miery zrazili so štátmi, ktoré sú rovnako nezraniteľné, ako oni boli až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Oceány nechránili USA absolútne, ťažkosti pri prekonávaní týchto bariér zoči voči odporu amerického námorníctva však spochybňovali možnosť udržať dostatočne veľké a bojaschopné expedičné sily, aby sa vysporiadali s Amerikou v jej vlastnom dúpäti.
Rusko a Čína sú chránené horami, púšťami a moriami, nie sú však celkom neprístupné vonkajšej expanzii. Ich bezpečnosť a nezraniteľnosť zabezpečujú mocné pozemné sily a tiež jadrové zbrane. Schopnosti námorníctva a letectva umožňujú obom krajinám vykonávať zámorské expedičné operácie, hoci nie takého rozsahu ako robia USA, lež dostatočné k tomu, zasiahli kdekoľvek na planéte.
Rusko a Čína, lebo nemajú kapacitu udržiavať trvalú prítomnosť na celej planéte, prijali koncept prípadnej prítomnosti. Nemajú také množstvo základní ako USA, čo im umožňuje neustále uplatňovať silu kdekoľvek na planéte, ale majú schopnosť kedykoľvek a kdekoľvek na planéte vyslať nevyhnutné a dostatočné expedičné sily. Je to oveľa lacnejšie a celkom efektívne, pokiaľ si nemusíte vytvárať vlastnú každodennú kontrolu, ale iba podkopávať každodennú kontrolu protivníka. Stačí, aby slabý štát kdekoľvek sa nachádza, vedel, že sa môže spoľahnúť na ruskú alebo čínsku podporu, aby akékoľvek americké hrozby ostali nenaplnené, lebo USA (aspoň zatiaľ) nebudú bojovať s jadrovými mocnosťami.
Predmetné narušenie americkej hegemónie samozrejme nie je absolútne. Veľa záleží od stability a primeranosti (schopnosť spoliehania na podporu svojho ľudu) režimov, ktoré sa postavili proti USA (Sýria prehrala a Venezuela sa stále drží). Lenže sama hegemónia prestáva byť absolútnou a všetko, čo nie je absolútne, už prestáva byť hegemóniou.
Až do začiatku júna sa Trump pridŕžal základnej americkej strategickej koncepcie, t.j. snažil sa konať všade, ale keď sa ukázalo, že na Ukrajine Západ prehral, naraz sa objavila vytrvale propagovaná predstava „zmrazenia“ (kórejský variant). Túto myšlienku vyslovil ešte Biden na konci roku 2023, lež Trump sa ju snažil urobiť atraktívnejšou pre Rusko prostredníctvom drobných kozmetických ústupkov.
Teoreticky po tom, čo Moskva jednoznačne a definitívne odmietla všetky varianty prechodného mieru, ktoré by nenastolili potrebné geopolitické zmeny, bolo možné predpokladať, že USA v duchu tradície prejdú ku konfrontačnej politike. Lenže Trump zrazu začal doslovne vzdávať Ukrajinu a oznámil ukončenie dodávok najpotrebnejších druhov zbraní do Kyjeva.
Môžeme vyvodiť jednoznačný záver: USA sú konečne preťažené a nútené opustiť ukrajinské predmostie bez akejkoľvek kompenzácie a bez záruky budúceho návratu. Všetko však nie je také priaznivé, ako by sa podľa tohto konštatovania mohlo zdať. USA opúšťajú Ukrajinu s vedomím, že za ňou stojí mocná rusofóbna európska hranica. Môže sa stať, že sa Británii spolu s členmi NATO a EÚ nepodarí zorganizovať proti Rusku vojnu v Baltskom mori, aj keď sa tejto myšlienky zatiaľ nevzdali. Lenže v podmienkach relatívneho mieru si Európa zachová umiernené, ale zjavné nepriateľstvo. Pritom bude Európe ľahostajné, či z Ukrajiny niečo zostane alebo neostane nič.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že Trump je nútený sústrediť všetky sily na čínsky smer. Preto veľmi rýchlo ukončil aktívnu fázu konfliktu s Iránom, keď pochopil, že blesková vojna nefunguje. Z toho istého dôvodu opúšťa Ukrajinu, keď neuspel v snahe prostredníctvom diplomacie získať späť to, čo stratil na bojisku.
Hlavné presvedčenie však zostáva. Koncentrácia síl by mala zabezpečiť víťazstvo nad Čínou a potom sa bude možné vrátiť k boju s Ruskom. Zruinovaná Ukrajina bude schopná posilniť Rusko najskôr o 10 – 20 rokov, dovtedy (bez ohľadu na počet regiónov pripojených k Rusku) bude zásadným bremenom. Za tri roky bol postavený nový krásny Mariupoľ, lenže v tom istom čase rozsah deštrukcie a potrebnej obnovy dosiahol takmer stovku podobných Mariupoľov, čo však nie je všetko, lebo vojenské akcie stále prebiehajú. Na nových územiach okrem bývania, škôl a detských ihrísk treba vytvoriť normálne fungujúcu ekonomiku, ktorá poskytne tak prácu miestnym obyvateľom ako aj zisk do federálneho rozpočtu. To je o stupienok ťažšie než postaviť nový krásny Mariupoľ z peňazí federálneho rozpočtu a s pomocou budovateľov zhromaždených z rôznych oblastí Ruska.
Nová stratégia USA je ešte viac dobrodružná než tá predchádzajúca. Washington sa snaží vyhrať na čínskom smere rýchlejšie, než prehrá na tých ostatných; spolieha sa na to, že obnova zničenej Ukrajiny a nutnosť konfrontácie s Európou dokážu Rusko dostatočne zadržiavať. Lenže Čínu nie je také ľahké poraziť. Rusko, ktoré si bude užívať pokoj na západnom smere, by mohlo riskovať presun síl na východ. Čína má navyše zrejme dostatok vlastných pozemných síl a námorníctva, aby zablokovala akúkoľvek hrozbu vylodenia na svojom území. Možno bude potrebovať iba dodatočnú jadrovú podporu a pomoc v podobe spotrebného materiálu (granáty, rakety, delostrelectvo, obrnené vozidlá). Rusko môže takúto pomoc poskytnúť bez toho, aby oslabilo svoje silové útvary na západnom smere.
Všeobecne platí: vynútené priznanie USA, že už nedokážu zadržovať všetkých svojich protivníkov súčasne a sú nútené spoliehať sa na ich potlačovanie jedného po druhom, dokonca v podmienkach, keď už nemajú „bezpečný prístav“ za oceánom, kam by sa mohli priplaziť a olizovať rany, presvedčivo dokazuje neschopnosť Washingtonu udržať si čo i len ilúziu hegemónie. Geopolitická rovnováha je vyrovnaná, pritom USA naďalej strácajú a Rusko plus Čína naďalej zvyšujú svoje možnosti.
Nech si Trump myslí hocičo, USA už nikdy nebudú veľké. Príliš veľa vsadili na zahraničnú politiku, príliš veľa ohľadom rozloženia vnútropolitických síl závidí od úspechov zahraničnej politiky. Neúspech na vonkajšom fronte znamená prehĺbenie vnútropolitickej krízy bez možnosti vymaniť sa z bludného kruhu veľkých otrasov.
Všeobecne platí, že keď vo Washingtone v 90-tych rokoch tvrdili, že všetky impériá sa rozpadajú, iba jedno trvá večne, mali pravdu. Len neuhádli, o ktorom impériu je reč.
Zdroj:
Америка никогда не будет вновь великой – Ростислав Ищенко — КОНТ
https://alternatio.org/article…
Preložil Ladislav Hohoš, krátené.
Dôvetok prekladateľa:
Čínsky minister zahraničných vecí Wang Yi dal jednej rusofóbke lekciu z geopolitiky. Čina nemôže dovoliť, aby Rusko prehralo vojnu na Ukrajine, pretože potom by USA zamerali celú svoju agresivitu proti Číne. Mimoriadne ostré vyjadrenie, diplomati zriedkavo hovoria takto na rovinu. Článok R. Iščenka odhaľuje skutočný pomer síl v procese budovania multipolárneho svetového poriadku.
V nedeľňajšej relácii F. Zakariu (CNN) vysielanej z Aspen Ideas Festival, zahviezdili dvaja exporadcovia US prezidenta pre národnú bezpečnosť a bývalí veľvyslanci v BR OSN. Podľa Susan Riceovej zahraničná politika prezidenta Trumpa vedie do humanitárnej a strategickej katastrofy. Z globálnej superveľmoci degraduje USA na regionálnu mocnosť v duchu politiky rozdelenia sfér vplyvu ako v 19. storočí, pričom údajne Putin si môže robiť čo chce v Európe a Si v Ázii. John Bolton sa vyjadril zdržanlivejšie, že by sme nemali preceňovať Trumpov negatívny vplyv. Síce narobí veľké škody, ale postavenie USA bude možné so značnými ťažkosťami neskôr obnoviť.
Uvidíme. Mne to vychádza tak, že horúca svetová vojna sa odkladá. Medzi USA na jednej strane a Čínou a Ruskom na druhej strane je nielen podľa Iščenka strategická rovnováha. Preto nasleduje súťaž v oblasti umelých inteligencií a vojenského využitia kozmu. Mohla by trvať zhruba do polovice nášho storočia. Dovolím si predpovedať, že výsledok bude podobný, ako keď sa prezident Truman pred osemdesiatimi rokmi v Postupimi domnieval, že USA budú mať monopol na jadrové zbrane.
Najhoršie z toho vychádza Európa. Tzv. Lisabonská rozvojová stratégia skončila krachom ako bývalé socialistické päťročné plány. Nezmyselné zbrojenie v neudržateľnom rozsahu začína a bude čoraz viac pauperizovať európske krajiny, ktoré sú zvyknuté na určitú životnú úroveň. Dúfam, že mladé generácie sa určite nedajú nahnať na vojnové jatky ako v roku 1914. Výsledok: reakciou na politiku zombie, ktorú robí verchuška EÚ, osobitne duo Ursula+Kaja, bude pravdepodobne rozpad. Viacero krajín sa bude chcieť zachrániť útekom z takého nebezpečného spolku. Čiže Spenglerov Untergang des Abendlandes. Filozof J. Patočka mal pravdu, že Európa stále spláca a asi aj bude naďalej splácať tribút za „krvavé dvadsiate storočie“ (Kacírske eseje).
