Foto: facebook.com/DonaldTrump
Summit tento týždeň (23. – 25. 9. 2026 – pozn. red.) ukázal, že prezidenti Donald Trump a Si Ťin-pching hľadajú spôsoby vzájomnej spolupráce napriek rastúcej rivalite medzi oboma krajinami. Mohli by pritom obrátiť pozornosť na pozoruhodný, hoci trochu prehliadaný príklad tichej spolupráce ohľadom amerických a čínskych technológií.
Čo sa stane počas medzivolieb v roku 2026? Prihláste sa na odber časopisu Margin of Victory*.
Svet už vie o júlovom útoku na spoločnosť Hugging Face, pri ktorom agenti systému OpenAI prenikli do tejto poprednej americkej platformy pre umelú inteligenciu. Menej známe je však to, ako sa tento útok skončil. Spoločnosť Hugging Face sa pokúsila využiť umelú inteligenciu na analýzu incidentu a reakciu naň. Typické americké špičkové modely však pomoc odmietli, pretože ich bezpečnostné mechanizmy nedokázali rozlíšiť medzi vyšetrovaním kybernetického útoku a jeho vykonaním.
Spoločnosť Hugging Face sa preto obrátila na čínsky model GLM-5.2, vyvinutý čínskou firmou Z.ai, ktorý vyšetrovateľom pomohol útok objasniť.
Stručne zhrnuté: Americká umelá inteligencia prenikla do americkej technologickej spoločnosti. Firma v snahe zistiť, čo sa stalo, nakoniec využila čínsku umelú inteligenciu.
Zamyslime sa tiež nad vývojom cien ropy. Spojené štáty sa odhodlali k vojne s Iránom, jedným z popredných svetových producentov ropy. Odborníci predpovedali, že ak by konflikt trval niekoľko mesiacov, ceny ropy by vyleteli do závratných výšok, podľa viacerých odhadov by dosiahli úroveň 150 dolárov za barel. K tomu však nedošlo. Prečo? Hlavnou príčinou je jednoznačne skutočnosť, že Čína sa pravdepodobne z vnútorných dôvodov rozhodla znížiť dovoz ropy približne o zarážajúce 4 milióny barelov denne. Keby nebolo tohto kroku Číny, ceny pohonných hmôt v USA by boli oveľa vyššie než dnes.
Joshua Cooper Ramo vo svojej najnovšej vynikajúcej knihe Darwin’s Lock (Darwinova zámka) poukazuje na to, že Charles Darwin pri formulovaní svojej teórie evolúcie mal tendenciu vysvetliť javy ako altruizmus či obetavosť výlučne v rámci konkurenčnej logiky s nulovým súčtom. Postupne si uvedomil, že v neúprosnom prostredí sa druhy sa často „uzamknú“ do režimu spolupráce: nie ako láskavý skutok, lež preto, že vzájomná podpora predstavuje jedinú schodnú cestu k evolučnej zdatnosti.
Niečo podobného charakterizuje vzťah medzi USA a Čínou. Predmetné dve krajiny sa štyri desaťročia rozvíjali v rámci toho istého hospodárskeho a technologického ekosystému. Ich dodávateľské reťazce, kapitálové toky, výskum, výroba i trhy sú vzájomne prepojené. Uvedené platí nielen pre USA, ale aj pre väčšinu krajín sveta, ktoré udržiavajú s Čínou úzke väzby.
Vo Washingtone (a čiastočne aj v Pekingu) sa hovorí o novej studenej vojne medzi Amerikou a Čínou. Táto analógia je však zavádzajúca. Amerika a Sovietsky zväz boli hospodársky, technologicky i kultúrne do značnej miery oddelené. Čína a USA sú však hlboko prepojené a tieto väzby možno pretrhnúť len za cenu obrovských strát pre obe strany, taktiež pre globálnu ekonomiku.
Vezmime si napríklad lieky. Nezisková organizácia United States Pharmacopeia zistila, že približne 41 percent kľúčových východiskových surovín používaných v liekoch schválených v USA pochádza výlučne z Číny. Podľa inštitúcie Brookings je táto závislosť obzvlášť vysoká v prípade antibiotík a zložiek používaných na výrobu statínov**, antidepresív či liekov na vysoký krvný tlak. Údaje Úradu pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) ukazujú, že k minulému roku tvorili domáci výrobcovia len približne 9 percent spomedzi tých, ktorí na americký trh dodávali kľúčové zložky všetkých liekov, zatiaľ čo podiel výrobcov z Číny predstavoval 22 percent a z Indie 44 percent. Sme teda všetci navzájom závislí.
Často počúvame o „prežití najzdatnejších“ a prírodu si predstavujeme ako nekonečný boj, v ktorom jeden tvor požiera druhého. Evolučná zdatnosť však v skutočnosti znamená schopnosť úspešného prispôsobenia k meniacim sa podmienkam. Príroda nie je naplnená iba súperením, patria tam aj špecializácie, symbiózy a spolupráca.
Ramo aplikuje tento vhľad na medzinárodné záležitosti. Nepredstavuje si, že by sa Amerika a Čína stali priateľmi. Očakáva tvrdú technologickú konkurenciu, vojenskú rivalitu a politickú nedôveru. Tvrdí však, že tieto dve krajiny sa vyvinuli v rámci toho istého systému do takej miery, že pokusy jednej krajiny oslabiť druhú sa čoraz viac odrážajú naspäť. Jeho silné alternatívy sú „koevolúcia“ alebo „spoločné vyhynutie“***.
Platí zjavná námietka. Vzájomná závislosť sa dá využiť ako zbraň. USA by sa mali obávať, keď Čína má blízko k monopolu na materiály nevyhnutné pre americký priemysel. Čína sa tiež obáva závislosti od americkej technológie, pokiaľ ide o čipy poháňajúce revolúciu v oblasti umelej inteligencie. Zníženie počtu závislostí v niekoľkých oblastiach sa však veľmi líši od širšieho oddelenia dvoch najväčších ekonomík sveta.
Lepším termínom než „vzájomná závislosť ako zbraň“ by mohla byť „riadená vzájomná závislosť“. Vzdáva sa dvoch fantázií naraz: starej myšlienky, že viac obchodu automaticky vedie k mieru plus novšej myšlienky, že národná bezpečnosť si vyžaduje prerušenie každého spojenia s rivalom.
Namiesto toho treba zmapovať spojenia. Tam, kde závislosť vytvára neprijateľnú zraniteľnosť, diverzifikujte a budujte alternatívy. Ak ekonomické väzby prospievajú obom stranám bez toho, aby vytvárali vážne bezpečnostné riziká, neničte ich len preto, aby ste dokázali svoju zanovitosť. Pokiaľ obe krajiny zostávajú hlboko prepojené, budujte protipožiarne bariéry, aby sa konflikt v jednej oblasti nerozšíril na všetky vzájomné vzťahy.
Tridsať rokov sme sa v súvislosti s globalizáciou dopúšťali jednej chyby. Predpokladali sme, že obchod odstráni geopolitiku. Teraz nám hrozí, že urobíme opačnú chybu – budeme predpokladať, že geopolitika dokáže jednoducho vymazať realitu globálnej a hlboko prepojenej ekonomiky.
* History in the Marginsčasopis vydáva historička Pamela Toler z Chicaga
** lieky na cholesterol, resp. predchádzanie infarktu
*** koextincia alebo sekundárne vyhynutie, kedy vyhynutie jedného druhu organizmu vedie k zániku iného druhu, ktorý je od neho závislý
Zdroj:
https://www.washingtonpost.com/opinions/2026/09/25/china-us-can-coexist-prosper/ 25.9.2026
© The Washington Post
Preložil Ladislav Hohoš
(Text neprešiel redakčnou úpravou)
Dôvetok prekladateľa
USA pompéznym prijatím hosťa formálne uznali Čínu ako seberovného partnera, ktorého suverenitu sú prinútení rešpektovať. Ide o niečo podobného ako vzťah USA a ZSSR na Jalte vo februári 1945, vtedy politika prezidenta F. D. Roosevelta. Dlho to nevydržalo. Už o päť mesiacov v Postupimi prezident Truman zvestoval Stalinovi, že majú jadrovú zbraň. Vo Fultone v marci 1946 Churchill predniesol po dohovore s Trumanom prejav o začatí studenej vojny. Predbežný termín vzájomného rešpektu k záujmom druhého je aspoň do 10. januára, dokedy bolo predĺžené colné prímerie medzi ČĽR a USA. Nič sa nedá do budúcnosti vylúčiť, ani vojna. Lenže treba počítať so strategickým potenciálom tretieho – Ruskej federácie.
F. Zakaria nepochybne vyjadruje názory vplyvných kruhov blízkych Bielemu domu, hoci nepodporuje prezidenta Trumpa. Zamyslime sa nad posledným odstavcom jeho príspevku. Čo vlastne chce povedať?
„Obchod odstráni geopolitiku“, to podľa neho už dnes neplatí. V rámci studenej vojny USA konali ako hegemón a mali na to dobré dôvody. V júli 1944 na konferencii v Bretton Woods presadili dolár ako svetovú rezervnú menu. Bola za tým sila americkej ekonomiky a vymeniteľnosť USD za zlato, 35 dolárov za uncu. Túto vymeniteľnosť zrušil prezident Nixon v roku 1971.
Roosevelt uvažoval o poskytnutí pôžičky ZSSR v obrovskom rozsahu 14 miliárd dolárov. Pre porovnanie Marshallov plán stál asi 10 miliárd. Dá sa predpokladať, že vojnou zničený ZSSR by pôžičku prijal. To by znamenalo konvergenciu, teda zbližovanie odlišných hospodárskych systémov a to už po konci druhej svetovej vojny. Dnes vieme, že sa o to pokúsil až M. Gorbačov na konci 80-tych rokov, lež jeho ponuka nebola vyslyšaná. Ďalší rozbor udalostí nepredkladám, obmedzím sa iba na konštatovanie, že zásadný zlom ohľadom erózie medzinárodného práva nastal bombardovaním Juhoslávie od 24.marca do 10.júna 1999 bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Odvtedy postupne prestal fungovať „poriadok založený na pravidlách“ pod kuratelou USA a krajiny – nielen ČĽR a RF – začali robiť opatrenia na obranu svojej suverenity, čo je zmyslom multipolárneho poriadku.
Takže aktuálne naozaj platí, že obchod nedokáže negovať geopolitiku. A ako je to s opačnou tézou, že geopolitika zruší globalizáciu? Zakaria má pravdu, že ide o omyl. Vo jednej svojej štúdii som nedávno zdôvodnil, že globalizácia prebieha vo vlnách, nejde o nejaký lineárny proces po vzostupnej línii, má aj zákruty a prerušenia, dané geopolitikou. Lenže Zakaria správne usúdil, že interdependencia vo svete (uvádza príklad USA a Číny) natoľko pokročila, že sa nedá celkom zastaviť. Presnejšie, cenou by bola celosvetová pauperizácia. Teda bude potrebné nastaviť nové pravidlá, ktoré budú rešpektovať suverenitu (teda záujmy) viacerých aktérov a svet sa stane polycentrickým. Takto sa možno vyhnúť svetovej vojne.
Preložené do obyčajnej reči, hegemónia a mesianizmus patria na smetisko dejín. Počas studenej vojny proti sebe stáli nielen vojská, ale aj dve ideologické vízie. Dnes to neplatí. Rusko zdôrazňuje autochtónnosť svojej civilizácie, pričom nemieni svoj model exportovať, avšak ani prevziať jednoducho ten západný. Čína paradoxne v súčasnosti najviac obhajuje globalizáciu. Dáva svetu príklad v tom, že pragmaticky obchoduje a nesnaží sa zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov. Americkí neokonzervatívci sa budú musieť vzdať svojej predstavy celosvetovej nadvlády pomenovanej ako „nové americké storočie“. Alebo aspoň dočasne odložiť úsilie o obnovenie hegemónie, ako ju popísal napríklad analytik G. Friedman. „Dočasne“ preto, lebo by mohli vsadiť na prevahu v rámci AI. Som si však istý, že s podobným výsledkom ako v roku 1945 ohľadom projektu Manhattan.
Sledujem americké odborné zdroje a konštatujem, že sa priebežne o niečo viac presadzuje politický realizmus. Takže by mohli fungovať pravidlá spoločného obchodu bez toho, aby jedna superveľmoc obracala ostatné krajiny na svoj obraz. Teda globalizácia nie je nezlučiteľná s politickou suverenitou.
Ponúka sa otázka. Existuje nejaká inštitúcia, ktorá by mohla zaručiť nový svetový poriadok? Bývalý generálny tajomník OSN (1992-96) Boutros Boutros-Ghali pripomenul v zásadnom článku pre Foreign Affairs, že takouto organizáciou je OSN. V 21.storočí pôsobia na planéte dve nesmierne protikladné sily: globalizácia a fragmentácia. Jednak vzájomné prepojenie, jednak narastajúca neistota, ľudia unikajú do menších skupín. Ohľadom globalizácie OSN definovala obsah ľudských práv a podporovala medzinárodné právo. Pokiaľ ide o fragmentáciu, OSN zohrala rozhodujúcu úlohu v dekolonizácii a demokratizácii. Oba trendy prinášajú tiež negatívne dôsledky a OSN aktuálne nedokáže zvládnuť nové výzvy. Má síce zodpovednosť, ale nedisponuje patričnými zdrojmi. Mnohopočetnosť aktérov sťažuje koordináciu, vznikajú škodlivé rivality. Diplomat poukazuje na to, že demokratické štáty sa neprimerane venujú krátkodobým problémom, lebo sú orientované na najbližšie voľby. OSN by mala premýšľať o budúcnosti v dlhodobom horizonte. Preto treba v prvom rade posilňovať dôveryhodnosť OSN, čo si vyžaduje presadzovať nestrannosť, spravodlivosť, efektívnosť, úspešnosť a funkčnú nezávislosť.
Uvidíme…
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008