Keď odvaha nezlacnie

Jaroslav Klemeš a Ludvík Čambala, prvý zľava, ako mladí vojaci v Anglicku.

V Slove sme v máji uverejnili esej Pavla Dinku Záhadná odbojárska ponorka na rieke Morava. Udalosti v nej spomenuté sú hlboko previazané s osudom dvoch mládencov – osemnásťročného Jaroslava Klemeša, syna jedného z inšpirátorov zostrojenia ponorky (otca mu v roku 1943 zabilo gestapo), a ani nie sedemnásťročného Ludvíka Čambalu – oboch spojila Skalica: prvý žil v meste od svojich dvoch rokov, druhý sa tam narodil. Aj napriek tomu, že ani jeden nebol polosirota, Jaroslava a jeho mladšieho brata Vladimíra vychovával iba otec (mama, učiteľka pôsobiaca v Holíči, ich opustila a odišla za svojou láskou do Žiliny), o Ludvíka sa pre zmenu starala len matka (otec, kováč, odišiel za prácou do Ameriky a už sa nikdy viac nevrátil). A ešte jedno mali spoločné: obaja pochádzali z moravsko-slovenských rodín, Jarkov otec bol z okolia Prostějova, Ludvíčkov z Vnorov pri Strážnici.

O chlapcoch však nemožno povedať, že by mali zlé detstvo: o bežný chod rodiny Klemešovcov dbala platená gazdiná, napokon Jaroslav starší si to ako daňový úradník mohol dovoliť, takže jeho ratolestiam nič nechýbalo, iba ak láskavé materinské srdce – jeho absenciu obe deti spočiatku bolestivo prežívali. Našťastie pri domčeku mali záhradu a v nej včelín s takmer 30 úľmi, takže o robotu i zábavu zároveň nebola v dome núdza. Jarko skončil meštianku s vyznamenaním a potom absolvoval rok pokračovacej obchodnej školy.

Dom Klemešovcov na dnešnej Ulici pplk. Pľjušťa.

S Ludvíkom to bolo zložitejšie: jeho detstvo bolo spojené s jemnou vôňou železa a dymu z kováčskej vyhne. Mamka Terézia, Skaličanka, rodným menom Martinčičová, uzrela svetlo sveta v rodine, kde bolo detí viac než miesta pri stole. Už ako šestnásťročná pochopila, že život sa neopiera o sny, ale o ruky ochotné pracovať. Chodievala pešo až do Hodonína po železo do vyhne kováča Čambalu. Z náhodných stretnutí sa stala dôvera a z dôvery manželstvo. Lenže ten na jar roku 1925 odišiel za oceán. Zrazu zostali v Skalici traja – mama, sestra Anna, malý Ludvík. Presťahovali sa z malého domčeka pri hradbách bližšie k námestiu. Cestou do školy často prechádzal okolo starej kováčne. Už v nej pracoval iný majster, no jemu sa zakaždým zdalo, že medzi stenami ešte doznieva otcovo kladivo.

Po dvoch rokoch prišiel mame list – a s ním aj lodné lístky pre nich všetkých. Notársky overené potvrdenie uisťovalo, že sa o rodinu dokáže postarať. Bola to ponuka nového sveta, možno aj nového začiatku. Mama sa však rozhodla inak. Skalica bola jej domovom, krajinou známych ulíc a tvárí. Bola zvyknutá pracovať a vedela, že vďaka početnému príbuzenstvu biedu neokúsia. A tak zostali.

Obaja chlapci rástli, a keďže mesto nie je až také veľké, nie je nijakým prekvapením, že sa ich cesty stretli na križovatke, ktorá sa volá spoločné záujmy. Chodili do Sokola, hrali futbal, volejbal, vybíjanú, basketbal, venovali sa atletike. Navyše ostatné štyri roky bývali na rovnakej ulici, tri domy od seba. Po rodičoch zdedili lásku k republike tatíčka Masaryka. Nečudo, že sa z nich stali nerozluční kamaráti. Naostatok sa aj profesijne zblížili: Jaro sa učil za obchodníka v spolku na námestí a Ludvík (pôvodne sa chcel stať, aj napriek svojim 164 centimetrom a necelým 60 kilogramom hmotnosti, zámočníkom, no majster Jirkovský už zaúčal svojich dvoch synov) nastúpil dráhu učňa v obchode Gustáva Teslíka, a to iba na skok od spolku.

Ludvík Čambala sa učil za obchodníka u Teslíkovcov, obchod vpravo.

A potom nadišli neslávne dni, 14. a 15. marec 1939…

A na to mysleli obaja, keď sedeli 11. februára 1940 vo vlaku smerom na Kúty. Keby sme im v tej chvíli nazreli do hlavy, videli by sme rovnako smutný film: Do Skalice vstupujú Nemci. Z neba padá ťažký, mokrý sneh miešaný s dažďom, akoby ani samo počasie nechcelo byť svedkom oných chvíľ. Ulice stíchli, ľudia sa ukryli za zatvorenými okenicami a mesto pôsobilo opustene, takmer cudzo.

Veliteľ jednotky, nemecký major, sa ubytoval priamo na radnici. Z notárovej kancelárie si urobil pracovňu a odtiaľ začal riadiť nové poriadky. Rozhodol, že jedlo mu budú posielať do kancelárie. Odvtedy poň každý deň prichádzala služba – tichá, presná, bez zbytočných slov; jeho vojaci boli prevažne Rakúšania, niektorí z nich, najmä Viedenčania, vedeli dokonca po česky či po slovensky, čo znelo zvláštne – nepriateľský jazyk zrazu nebol až taký cudzí.

Námestím sa čoskoro začal niesť pravidelný dupot čižiem. Muži tam nacvičovali poradový krok so zbraňou a kovový rytmus sa odrážal od fasád domov. Prítomnosť vojakov sa rýchlo prejavila aj v obchodoch. Za jedinú marku dostali päťdesiat rožkov, v cukrárni šesť až desať zákuskov, u mäsiara osem safaládok, v krčme šesť pív, v trafike šesťdesiat cigariet a v malej búde dokonca poldruha litra dobrého vína. Keďže jedna marka mala hodnotu desiatich korún, vojna sa im musela zdať takmer pohodlná. Pre führera sa veru vojenčilo radostne.

Mesto malo vtedy necelých päťtisíc obyvateľov a každý cítil, že starý svet sa potichu rozpadá. Ešte počas pobytu Nemcov vznikla jednotka Hlinkovej gardy – asi dvadsaťpäť mužov, ktorí pochodovali v trojstupoch, osem v rade, na čele s veliteľom. Schádzali sa na radnici, v budove mestskej polície. Nosili čierne uniformy podobné esesáckym a na rukávoch červené pásky. V bielom poli sa namiesto hákového kríža vynímal dvojitý slovenský kríž.

Velil im učiteľ zo základnej školy, tichý muž, ktorého manželka pochádzala z Moravy. O to nepochopiteľnejšie pôsobilo, keď gardisti pochodovali ulicami, spievali a vykrikovali heslá proti Čechom a Židom. Ich hlasy sa niesli mestom ako studený vietor a za každým rohom zanechávali nepokoj. Ešte nedávno to boli susedia, známe tváre z trhu či z kostola. Čo sa v nich zlomilo?

Gardisti si spravili zo sokolovne svoj dom i reštauráciu.

Odpoveď prišla čoskoro. Zabrali sokolovňu a urobili si z nej veliteľstvo. Pred budovou vztýčili osem stožiarov – štyri niesli gardistické zástavy, štyri nacistické. Bol to nemý, no výrečný dôkaz, komu patria ich srdcia aj poslušnosť. Potom začali lacno skupovať majetky po Čechoch, ktorých vyhnali. A napokon prišla arizácia – slovo, ktoré znelo úradne, no v skutočnosti znamenalo jediné: krádež židovského majetku.

S nemeckými vojakmi dorazilo aj gestapo. Usadili sa na žandárskej stanici a takmer hneď sa pustili do práce. Z celého okresu zvážali najbohatších Židov, držali ich vo väzbe tak dlho, kým z nich nevytlačili poriadny balík peňazí. Až potom ich prepustili – zlomených, ponížených, no zatiaľ ešte na slobode. Strach prichádzal potichu, krok za krokom, presne ako tie čižmy na zasneženom námestí.

A ono povestné „Česi, von!“ vykázalo zo Skalice aj Jarovho otca, uchytil sa na daňovom úrade v Strážnici, najprv jazdil do zamestnania – zhruba štrnásť kilometrov – na bicykli, neskôr si našiel izbietku, kde núdzovo občas prespal.

Mládenci čoraz väčšmi nenávideli nacistickú mašinériu, začalo sa to anšlusom Rakúska, mníchovským okyptením Česko-Slovenska, ľútostivým pohľadom na slzy mobilizovaných vojakov, keď ich prinútili opustiť obranné postavenie v pohraničí, či všade znejúcimi pozdravmi Heil Hitler! a Na stráž!… Hnev na všetku tú odovzdanosť pramenil z ich vnútorného nastavenia, z výchovy, ktorú im vštepovali doma i v škole. Onen fanatický marazmus im liezol hore krkom, z divého krágľovania ľudí sa dvíhal žalúdok…

 „Musíme niečo urobiť,“ začal Jaroslav, „v Sokole nás učili, že ak máme radi túto republiku, musíme pre ňu niečo aj urobiť.“ V jeho očiach sa zračilo, vzhľadom na jeho vek, nezvyčajné odhodlanie.

„Máš pravdu,“ meditoval Ludvík, ktorému mama iba nedávno zotrela mlieko z brady. „Ale čo a ako? Mali by sme sa s niekým poradiť…“

„Radiť sa nemusíme,“ oponoval Jaroslav, „pozri sa na pána Manna z píly, na svojho šéfa Teslíka, majstra Jirkovského, nehovoriac o mojom otcovi… Všetci pomáhajú, prevádzajú ľudí z protektorátu na Slovensko a odtiaľto do Maďarska, aby sa mohli ďalej presunúť do Francúzska a Anglicka… dokonca som počul, že konštruujú dajakú ponorku pre utečencov.“

„Tak sa k nim pridajme,“ navrhol Ludvík.

„Vysmiali by nás,“ odvetil pochybovačne Jaroslav. „Považujú nás za holobriadkov… musíme ísť vlastnou cestou… tvrdšou cestou, zapojiť sa do reálnej bitky na bojisku. Zachytil som vysielanie z Paríža, v ktorom žiadajú vlastencov, aby sa hlásili do tvoriacej sa zahraničnej armády. Správu vysielajú niekoľkokrát denne a vyzývajú poslucháčov na podporu republiky, takže…“

„Takže sa prihlásime,“ zvolal oduševnene Ludvík.

Tľapli do dlaní a navzájom sa objali. Bolo rozhodnuté. Vynorila sa však otázka, ktorým smerom sa do emigrácie vydať. Cesta cez Poľsko, konkrétne cez Katovice a Prešov, bola vzhľadom na bezútešnú situáciu v krajine nereálna. Opačným smerom bola veľkou prekážkou francúzska Maginotova línia a nemecká Siegfriedova línia. Obaja to na základe správ z rádia dobre vedeli. Jediným východiskom bola južná trasa vedúca cez Nitru do Maďarska (maďarská hranica bola v tom čase vzdialená od Nitry zhruba sedem kilometrov).

Jaro, vždy čestný a úprimný chlapec, múdra hlavička ovládajúca solídne nemčinu, otvorene informoval svojho šéfa v obchode o svojom zámere, Ludvík to doma zatajil, aby si nerobili starosti. Zverili sa aj najbližším kamarátom. „Chalani, s Ludvíkom sa chystáme do zahraničnej armády,“ oznámil im víťazoslávne Jaro. Podrobne ich zasvätil do plánov, vysvetlil im, prečo sa treba vydať južnou trasou.

Chlapcov, túžiacich uniknúť z nudy farskej Skalice, nebolo treba dvakrát núkať, tobôž keď sa črtala vidina neznámych dobrodružstiev a odplaty za nacistickú baganču, ktorá pošliapavala všetko ľudské a všetkých, čo chceli slobodnejšie dýchať. Raz-dva sa k nim pridali bratia Sedlaríkovci a Ernest Jirkovský, syn zámočníckeho majstra.

Dátum odchodu si stanovili na nedeľu 11. februára 1940. Týždeň predtým odišiel Jaro do Trnavy za spojkou – pánom Škodom, krívajúcim majiteľom kaviarne a bývalým legionárom, ktorý pomáhal pri prechode hraníc zo Slovenska do Maďarska.

„Všetko je pripravené,“ povedal potichu, keď sa vrátil. „Odchádzame vlakom zo skalického nádražia o 17.05. Pocestujeme v noci, je to istejšie.“

Má pravdu, pomyslel si Ludvík, no v hrudi sa mu usadil nepokoj. Nebola to obyčajná cesta.

Do kina, ktoré bolo kúsok od železničnej stanice, prišli niekoľko minút pred piatou – pred začiatkom predstavenia – dávali film Kristián, pre istotu si kúpili vstupenky do posledného radu. Vrava ľudí vo vestibule znela tak prirodzene, až mali na okamih chuť zostať – sadnúť si na sedadlo a zabudnúť na hranice, strach aj tmu za nimi. Pred vchodom ešte prehodili zopár slov s priateľmi, tvárili sa bezstarostne.

Keď zazvonilo prvý raz, Jaro, nakloniac sa k Ludvíkovi, zašepkal:. „Po druhom zvonení ideme. Naoko na záchod.“

„A ak si to niekto všimne?“ hlesol Ludvík.

Jaro sa len slabo usmial. „To už budeme už príliš ďaleko.“

Zaznelo druhé zvonenie. Bez slova sa vytratili, prešli chodbou a potom vybehli do chladného večera. Na stanici už odfukovala parná lokomotíva s troma vozňami. Ešte chvíľu čakali na ostatných, nikto z kamarátov sa neobjavil. Na poslednú chvíľu naskočili do vlaku, usadili sa do dreveného kupé – unavení, s nervami napnutými ako struna. Zaznela píšťalka, vlak sa s hrkotom pohol. Svetlá Skalice sa začali vzďaľovať, až sa napokon stratili v tme – oboch sa zmocnil pocit, že spolu s nimi mizne aj ich doterajší život. Zastávky v Kátove, Holíči, Kopčanoch a Gbeloch sa im zdali večné. Blížili sa Kúty… Akáže dlhá štreka ich ešte čaká?

Trasa, o ktorej predtým ani netušili, ich priviedla po takmer troch mesiacoch do Francúzska a po šiestich mesiacoch do Anglicka; mapka je z knihy Jana Vondráčka Poslední parašutista.

To vtedy ešte nevedeli, hoc by oplývali tou najbujnejšou fantáziou. Jaro mal vo vrecku tisíc korún, Ludvík okolo päťsto – to všetko na cestovné lístky a na jedlo…

x x x

Obaja mládenci prekročili slovensko-maďarskú hranicu pri Šuranoch takmer bez slova, akoby sa báli, že aj šepot by mohol prezradiť ich útek. Vlak z Nových Zámkov ich viezol do Budapešti – do mesta, ktoré pre nich nebolo cieľom, ale bránou. Mali nájsť československý konzulát, no presnú adresu nepoznali. Preto nastúpili do taxíka a mlčky sledovali ulice ubiehajúce za oknom. Keď zastali pred budovou, ich pohľad padol na policajta stojaceho pri vchode. Srdcia sa im rozbúchali. Prasklo to? prebehlo im hlavou. Netušili, že konzuláty bývajú strážené vždy – boli to predsa len chlapci z malého mestečka, ktorí ešte len spoznávali veľký a nepokojný svet.

Za dverami konzulátu ich prijal československý styčný dôstojník. Nepýtal sa veľa. Do rúk im vložil kontakty na židovské rodiny a spolu s nimi aj tichý prísľub ďalšej cesty. A tak putovali – cez rozbúrený Balkán, orientálny Istanbul, prašnú Sýriu i slnkom zaliatu Alexandriu –, až kým ich kroky nezastali v prístave francúzskeho Marseille. Tam vstúpili do československého vojska.

V Agde ich zaradili do spojovacej čaty veliteľskej roty druhého pluku. Jaroslav, starší a skúsenejší, cítil na pleciach neviditeľnú váhu zodpovednosti za Ludvíka. Vybavil, aby slúžili spolu – možno zo strachu, možno z bratstva, ktoré sa rodí len v neistých časoch.

Na francúzskom fronte, východne od Paríža pri rieke Marne, spoznávali pravú tvár vojny. Spočiatku kráčali na front s ľahkosťou mladosti, spievali si, akoby išli na výlet. No potom zazreli vojenský lazaret – telá obviazané, uniformy nasiaknuté krvou, pohľady bez nádeje. Spev utíchol. Až v tej chvíli pochopili, kam ich osud vedie.

Keď prišiel ústup, menil sa na nekonečný pochod. Ich jednotka ustupovala na juh, k Seine a Loire. Vládol zmätok, príkazy sa miešali s tichým zúfalstvom. Prestávky trvali sotva dve hodiny, kráčalo sa aj nocou. Stačilo si ľahnúť o pár krokov ďalej – a človek sa prebudil do samoty. Tak sa stratil aj Čambala. Ustlal si v stodole, vyčerpaný viac, než si pripúšťal. No o tri či štyri dni sa znovu objavil – prišiel na bicykli, zaprášený, ale živý. A to bolo v tých časoch všetko, na čom záležalo.

Západné pobrežie blokovalo nemecké námorníctvo, a tak im nezostávalo nič iné, len tlačiť sa čoraz južnejšie. Došli až do prístavu Sète, odkiaľ ich egyptská loď Rod el Farag priviezla do Gibraltára. Na tom kúsku britskej skaly čakali na konvoj – dni plynuli pomaly, ako keby aj čas podliehal vojnovým rozkazom. Až potom dostali povolenie pokračovať do Británie. Do Anglicka dorazili po šiestich mesiacoch, v júli 1940.

Cholmondeleyov park v Anglicku: z toho Skaličania hore tretí zľava: M. Hatala, J. Harašta, E. Prekopp, dole zľava: L. Čambala a J. Klemeš.

Prešli výcvikom v Cholmondeleyovom parku i v Leamingtone. Telo si zvykalo na námahu, myseľ na disciplínu. V Cholmondeleyi sa stretlo sedem Skaličanov. Bol to inžinier Ján Harašta, ktorý pochádzal vlastne z Tuřan pri Brne, a jeho švagor, poľnohospodársky inžinier a záložný dôstojník Milan Hatala. Ten býval v Bratislave a statok mal v Senci, ktorý vtedy patril Maďarsku. Obaja pracovali ako spojky a prevádzali vojakov (z odbojovej organizácie Obrana národa), ktorým doma horela pôda pod nohami, z protektorátu cez Slovensko do Maďarska. Za hranice napríklad dostali aj neskoršieho veliteľa práporu v Anglicku podplukovníka Vladimíra Přikryla.

Ján Harašta, keď ho prišli na večer do domu zatknúť slovenskí policajti, vyskočil otvoreným oknom a skryl sa v korune veľkého ihličnana, ktorý stál v predzáhradke pri bránke do ulice. Tam si počkal, kým nevítaná návšteva odíde, a ešte v tú noc odcestoval k švagrovi a s ním potom do zahraničného odboja. V Anglicku slúžil v druhom prápore, v kancelárii výkonného rotmajstra a neskôr v Dunkerque v ľahkej brigádnej ambulancii. Milan Hatala mal už vtedy niečo vyše päťdesiat a pôsobil niekde v Londýne ako úradník Štátnej rady. Ďalšími zo Skaličanov boli dôstojník cudzineckej légie (meno sa mi nepodarilo zistiť), potom mlynársky tovariš Štefan Stejskal, ktorý slúžil v prvom prápore, a Eugen Prekopp, syn notára, vysokoškolák, ktorý potom pracoval ako hlásateľ v BBC.

x x x

V októbri 1941 vyslali Klemeša na parašutistický kurz do drsnej krajiny Škótska a do Ringwaya pri Manchestri. O rok neskôr sa začal pripravovať na výsadok na „treťom fronte“ – v samotnom srdci okupovaného územia. Zaradili ho do skupiny Platinum, ktorej velil Jaromír Nechanský – muž, ktorého po vojne umlčali tí, čo sa báli jeho odvahy viac než nepriateľa. Po jeho boku stáli Alois Vyhňák a Jaroslav Pešan.

V Škótsku sa v roku 1943 dozvedel aj o poprave svojho otca, s ktorým mal veľmi blízky vzťah. V ušiach mu ustavične zneli jeho slová: „Chlapče, republika je naša, nesmieme si ju dať vziať.“ V tej chvíli si uvedomoval, že fašistom pri svojom nasadení nič neodpustí – aj keby ho to malo stáť život.

Klemešovou doménou bola rádiotelegrafia – neviditeľná niť spájajúca bojiská s nádejou. V máji 1944 sa skupina presunula na základňu v juhotalianskom Bari. Čakali. Vojaci sú naučení čakať – na rozkaz, na noc, na správnu chvíľu. Tá prišla v noci zo 16. na 17. februára 1945. Padáky sa otvorili nad krajinou pri Nasavrkách pri tichej rieke Chrudimke. Neskôr sa presunuli k Veľkej Bíteši a na Vysočine zorganizovali dve úspešné zhadzovania zbraní – malé víťazstvá v mori neistoty.

Rozkaz z Londýna bol jasný: zaviesť rádiostanicu do Prahy a vyhovieť domácemu odboju, ak to bude možné. Vlakom cestovať nemohli – kontroly boli prísne –, a tak ich viezlo auto. V pražských Kobylisoch nadviazal Jaroslav Klemeš spojenie s Londýnom. Signály prechádzali éterom ako tlkot vzdialeného srdca. Vysielal až do Pražského povstania – až kým sa dejiny opäť nepohli dopredu.

Po vojne v roku 1945 sa stretli obaja skalickí kamaráti v Prahe; prvý zľava Jaroslav Klemeš.

Po vojne dostali parašutisti na výber: diplomatické služby, alebo armádu. Klemeš neváhal. Zostal vo vojsku s poctou tých najvyšších vojenských vyznamenaní (istý čas bývali spolu s Ludvíkom Čambalom v Prahe v jednej izbe). Stal sa dôstojníkom z povolania, slúžil v Litoměřiciach a dosiahol hodnosť nadporučíka. No dejiny bývajú kruté aj k vlastným hrdinom. V roku 1949 ho z armády vylúčili, pätnásť mesiacov vyšetrovali a napokon odsúdili na dva roky väzenia za údajné protištátne sprisahanie v „skupine“ generála Palečka. Po prepustení z väzenia sa jeho svet zúžil na obyčajnú prácu – sklad, nákladné autá, volant autobusu ČSAD v Ústí nad Labem. Hrdinstvo sa stratilo pod prachom každodennosti…

Až rok 1968 priniesol tiché zadosťučinenie. Rehabilitovali ho, vrátili mu hodnosti i vyznamenania. Nie všetko sa dá však vrátiť. Len česť – ak je raz pravdivá – prežije aj čas.

x x x

Ludvíka Čambalu zaradili v novej konštituovanej zahraničnej armáde k spojovacej čate veliteľskej roty druhého práporu 1. československej zmiešanej brigády, s ktorou absolvoval všetky presuny na území Anglicka. Po vzniku Československej samostatnej obrnenej brigády v lete 1943 ho začlenili do veliteľskej čaty druhého tankového práporu; ako jej príslušník sa od októbra 1944 do mája 1945 aktívne podieľal na obliehaní nemeckej posádky vo francúzskom prístave Dunkerque. Po skončení vojny sa vrátil do Česko-Slovenska, koncom októbra 1945 odišiel z armády a nastúpil v Prahe-Ruzyni ako telegrafista pri riadení civilnej leteckej prevádzky. V roku 1955 sa presťahoval do Brna, kde až do roku 1981 pracoval na letisku ako letecký dispečer a inštruktor.

Ani jeden z nich sa do Skalice už nevrátil. Možno aj preto, lebo oboch po celý život zrejme sprevádzala masarykovská idea jednotného československého národa.

Generálporučík Jaroslav Klemeš (31. januára 1922 Čadca –7. augusta 2017 Praha) bol v roku 1990 povýšený na podplukovníka v zálohe, v roku 1992 do hodnosti plukovníka v zálohe. V roku 2010 ho prezident republiky vymenoval do hodnosti brigádneho generála, v roku 2013 do hodnosti generálmajora a v roku 2015 do hodnosti generálporučíka. Je nositeľom našich i zahraničných najvyšších vojenských vyznamenaní. Posledné roky života strávil v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe v oddelení sociálnej starostlivosti. Pochovaný je na cintoríne v Ústí nad Labem.

Ludvík Čambala (6. 10. 1923 Skalica – 24. 10. 2008 Brno) je nositeľom Československého vojnového kríža 1939, Československej medaily Za chrabrosť pred nepriateľom, Československej medaily Za zásluhy II. stupňa, Československej vojenskej pamätnej medaily so štítkami F-VB aj francúzskych a britských vyznamenaní.

(Z pripravovanej knihy Spod skalickej šibenice, vyšlo v Literárnom týždenníku č. 29 –30)