Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke

Pamätník Móricovi Beňovskému a povestná šikmá veža vo Vrbovom. Foto: Autor

K 280. výročiu narodenia Mórica Beňovského – 20. 9. 1746 vo Vrbovom

Vrbovský rodák Móric Beňovský, známy ako kráľ Madagaskaru, ale aj ako organizátor a vodca úteku vyhnancov z Kamčatky, si písal o svojom dobrodružnom živote denník, ktorý vyšiel knižne štyri roky po jeho smrti v roku 1790 pod názvom Pamäti a cesty (podrobnejšie som o knihe písal 23. mája 2026 pri príležitosti 240. výročia Beňovského tragickej smrti na Madagaskare v článku Literárny život Mórica Beňovského).

Móric Beňovský. Foto: Wikipedia

Kniha inšpirovala mnohých prozaikov, básnikov, dramatikov, hudobných skladateľov i televíznych scenáristov, aby spracovali jeho výnimočný a dramatický osud. Prvou z týchto prác bola tragédia Goetheho švagra Christiana Augusta Vulpiusa Graf Benjowsky z roku 1792, nemecká spisovateľka Luise Mühlbachová vydala v roku 1865 štvorzväzkový román Gróf Beňovský, ktorý takmer vzápätí do slovenčiny preložila Marína Bobulová. Z maďarskej literatúry o ňom napísali knihy József Gvadányi, ktorý sa s Beňovským osobne stretol v roku 1777 v Trnave v hostinci U zlatej koruny, i Mór Jókai. V poľštine vyšla poéma Juliusza Slowackeho Gróf Beňovský. V roku 1967 český spisovateľ Dezider Galský, ktorý vyrastal v Michalovciach, napísal román Kráľ Madagaskaru. Nedávno vyšiel o živote Beňovského román od francúzskeho prozaika Jeana Christopha Ruffina Cesta okolo sveta sobolieho kráľa. V roku 1800 skomponoval francúzsky skladateľ François-Adrien Boïeldieu operu Beňovský alebo Vyhnanci na Kamčatke. A vznikol dokonca aj balet podľa hudby skladateľa Nicolasa-Charlesa Boschu.

No a na Slovensku sa stal známy najmä román Joža Nižnánskeho Dobrodružstvá Mórica Beňovského, ktorý vychádzal najprv ako čítanie na pokračovanie v denníku Slovenská politika a knižne vyšiel prvý raz v roku 1933. V roku 2013 naštudovalo Štátne divadlo v Košiciach muzikál Móric Beňovský a o Beňovského popularitu sa veľmi zaslúžil televízny seriál Vivat, Beňovský! z roku 1975 s Jozefom Adamovičom v hlavnej úlohe.

V posledných rokoch vyšlo niekoľko pozoruhodných publikácií o Beňovskom. Chcel by som zvýrazniť encyklopédiu Benovskiana, v ktorej autori Ľubomír Bosák a Patrik Kýška prostredníctvom niekoľko stoviek hesiel mapujú miesta, kam osud zavial Mórica Beňovského, zaznamenávajú osobností, s ktorými sa stretol, ale i množstvo umelcov, ktorí sa inšpirovali jeho osudom, a knihu Miroslava Musila Skutočný príbeh Mórica Beňovského.

Kto bol dramatik August von Kotzebue?

Medzi prvými spisovateľmi, ktorí sa nechali inšpirovať Beňovského životom, bol nemecký módny dramatik August von Kotzebue, ktorého hra Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke mala premiéru roku 1794 – teda osem rokov po tragickej smrti kráľa Madagaskaru. Dramatik sa inšpiroval najmä Beňovského knihou a v podstate ju zdramatizoval.

Dnes je meno dramatika Kotzebueho takmer neznáme, jeho hry sa dávno nehrajú, tak jeho život pripomeniem aspoň stručne niekoľkými slovami.

August von Kotzebue. Foto: Wikipedia

Narodil sa roku 1761 vo Weimare. Dlhý čas bol úradníkom v službách ruského cára. Keďže ho považovali za agenta, v čase ponapoleonskej reštaurácie ho zavraždili roku 1819 v Manheime. Kotzebue bol jedným z najúspešnejších a najobľúbenejších nemeckých divadelných autorov na prelome 18. a 19. storočia, napísal vyše 200 hier. Sú to zväčša zábavné hry, sentimentálne komédie, sčasti rytierske epizódy a historické drámy. Najúspešnejšie, ktoré ovplyvnili aj širšie kruhy mladších dramatikov, boli Ľudská nenávisť a pokánie a najmä Nemecké malomeštiactvo, satira na filisterstvo.

Kotzebue a slovenské ochotnícke divadlo

Kotzebue bol veľmi obľúbeným autorom aj medzi slovenskými ochotníkmi v prvej polovici 19. storočia. Po jeho hre Starý kočiš Petra III. siahli aj študenti bratislavského evanjelického lýcea, ktorý ju roku 1841 predviedli v Sobotišti. Veľkú zásluhu na uvedení hry mal aj tamojší učiteľ, významný slovenský národovec Samuel Jurkovič. Úspech predstavenia podnietil mladých študentov na naštudovanie Klicperovho Divotvorného klobúka. A po ňom sa mladí ochotníci dohodli, že na Veľkú noc roku 1842 zahrajú znovu Kotzebueho hru, ale tento raz Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke. Hru už roku 1819 preložil do češtiny Václav Radomil Kramérius.

Pred naštudovaním hry sa všeobecne očakávalo, že hlavnú ženskú úlohu Afanázie bude hrať prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová, ktorá vlastne prekliesnila ostatným herečkám cestu, keď prijala ženskú úlohu v hrách Starý kočiš Petra III. a Divotvorný klobúk. Napriek tomu Afanáziu hrala Zuzana Koléniová a Feodoru jej sestra Anna. Mimochodom ich matka Anna Koléniová poskytla svoj dom v Myjave počas Slovenského povstania roku 1848/49 vtedy už manželovi Aničky Jurkovičovej Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a Slovenskej národnej rade. Podľa súdobých svedectiev Aničku Jurkovičovú jednoducho zákulisnými intrigami z tejto úlohy sestry Koléniové vyšachovali. Titulnú postavu Mórica Beňovského mal hrať mladší brat Ľudovíta Štúra Samuel, ale napokon túto úlohu dostal Daniel Koléni, ktorý to odôvodňoval tým, že „i on Nitranem jest a Beňovský také Nitranem byl“. Tu sa nemyslí, že bol z mesta Nitry, ale Myjava a rodisko Beňovského Vrbové patrili do Nitrianskej stolice. Najprv sa snažili tento problém vyriešiť demokraticky, ťahali o rolu Beňovského žreb. Ten vyhral Samuel Štúr. Sestry Daniela Koléniho, ktoré mali hrať hlavné ženské postavy, si postavili hlavy a dali si podmienku, že keď ich brat nebude hrať Beňovského, nevystúpia na javisko.

Daniel Koléni obstaral kulisy v Bratislave a tam ich nechal i vymaľovať. Potom dali študenti v Bratislave vytlačiť dvesto pozvánok.

Problémy boli aj so získaním sály, v ktorej malo byť predstavenie. Napokon sa hralo v radnici. Samuel Jurkovič o problémoch, ktoré mal, povedal barónke Pöckovej.

„Ku příkladu každý poběhlík se může v městě neb ve vsi zabaviti a svými často nevkusnými šašky, pimprlemci, lidi o peníze, které často promrhá, přivoditi, a to vše svobodně; když pak hodní šlechetní mladíci divadlem obecenstvo příjemně zabaviti chtějí, proto že to slovensky jest, již se hlasy maďaromanů pozdvihují a je polapati a uvězniti chtějí.“

Predstavenie Kotzebueho hry Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke sa napokon aj napriek vonkajším aj vnútorným problémom odohralo, začalo sa o pol siedmej a s prestávkami, počas ktorých prestavovali kulisy, trvalo do trištvrte na dvanásť. Už som spomenul, že hlavnú úlohu hral Daniel Koléni, ďalšie dve ženské úlohy zahrali jeho sestry Zuzana a Anna. Brat Ľudovíta Štúra Samuel, ktorý ustúpil Danielovi Kolénimu pri hlavnej postave, sa uspokojil so stvárnením Gubernátora, v hre ďalej hrali  Andrej Braxatoris, čiže neskorší básnik Sládkovič, Chrusteva, Ján Vratislav Francisci-Rimavský žiarlivého Stepanova a martýr slovenskej revolúcie roku 1848 Ľudovít Šulek hral Karasinova. Postáv bolo prirodzene viac, ale vymenoval som len hercov, ktorí najviac zasiahli do slovenských dejín.

Jozef Miloslav Hurban toto predstavenie, atmosféru i herecké výkony, veľmi plasticky popísal v českých Květoch 1. mája 1842.

„Osoba hlavní v činohře této, Beňovský, jest náš spolurodák, původem ze stolice nitránské. Bylo tedy volení kusu na svém místě. Pověsti o Beňovského osudech rozletují se až posud mezi lidem a jsou v čerstvé paměti. V představování bral se na tyto taky ohled, a takž dílo, ač nepůvodní, bylo předce na půdu vlastní přeneseno.

Efekt byl neočekávaný. Co ke zvláštní chvále našich vrelemilovaných ochotníků slouží jest předně, že dokonale a individuálnym svým darům a způsobnostem přiměřeně úlohy mezi sebe rozdelili, pak že celek znamenitě vystavili. Afanasie byla opravdová severního podnebí květina, jejiž severo-ponebavou barvu obleskovaly papršleky poledního slunce vzdělanosti. Zjevení se zrakům jejim Beňovského byl nový obrat, nový život v duchu a životu jejim. A ačkoli panna Zuzanka Kolénička prvníkráte hrala, předce tak hluboce pojala moment tento úlohy své, že nic jiného, než Afanasii v celé své bytosti nám neobjevila. Hlas její jest příjemný, deklamáce bez upýpavosti, posunky bez nucenosti. Obecenstvo ji odměnilo hlučným potleskem a vyvoláním.

Víckrát vyvolán – Beňovský ve všech situacech obratně, zdařile vyvedl i ty nejtěžší výjevy, jakož ten, kde jej Stěpanov obviňuje, kde Setnika podvádí a kde seba i své spojence z Kamčatky vysvobozuje, nechávaje dceru otci. Stěpanov nám dlouho zůstane v paměti. Byl to charakter, vyvedený až na samý kraj, v němž vystupovaly prudké vášně zoufalého životem pro lásku neštasnou opovrhovatele. Krustěv konečne zasluhuje beze všeho odporu palmu; bylt on prvni mezi dobrými, a myslime, že mu tuto přednost i přátelé jeho postoupí. Hral opravdu mistrovsky. Koncentráci mnoholetých bíd a neřestí s nejbližším vzpomínánim na domov, na ditky a manželku, čáku v osvobození v jedné a z druhé strany odpor spiklých a poměr k řediteli, kteréž on přemáhá – vše zpředmětnil p. Braxatoris výborně. I získal sobě velikou pochvalu. Naposledy byli všichni vyvolání – tlesk sotva se utišiti mohl.

Ale len nechváľme, vnesme trochu aj kritiky. Samuel Jurkovič, organizátor predstavenia, si poťažkal na myjavské obecenstvo, najmä na mládež:

„Mrzutost a překážky veliké působila nezbedná myjavská mládež, která pro nedostatek místa násilně se vteperila do síně divadělní a tam na vysoké skrině neb kasně obecní, co na galerie, vylezla, pěstvo dělala, jiní na kamna se drápali a potud se na nich hemžili, tiskli, až několik kachli skutočně rozbitých padlo, a zas po chvíli, a to přes celé polednější jednáni trvalo, tak že mezi častým hlomozem, smíchem, hrmotem, dobré celé kamna popadaly, se porozbíjely a do čista zničily, což v obecenstvě častou a velikou nechut působilo, rozpustilcům pak nečest.“

Aj keď premiéra bola úspešná, bola zároveň aj derniérou, pretože študenti už viac hru nehrali, aj keď mali v pláne predstavenia v Senici a v Trenčíne.

V Trenčíne maďarónska vrchnosť im zakázala zahrať nielen toto predstavenie, ale slovenské divadlo vôbec. Boli radi, že ich ako ruských panslávskych agentov nepozatvárali.

Kotzebueho hra Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke bola naďalej veľmi obľúbenou medzi slovenskými ochotníkmi. Napríklad, keď ju hrali svätomikulášski ochotníci, veľmi pôsobivú dekoráciu kamčatského prístavu namaľoval veľký slovenský maliar Peter Michal Bohúň. Po potlačení revolúcie v rokoch 1848/49 bola hra na území Uhorska zakázaná – rovnako ako aj Shakespearove hry s témou sprisahania proti vladárovi. A tak sa Móric Beňovský ocitol v spoločnosti takých odbojníkov ako Hamlet alebo Brutus z drámy Julius Caesar. Nebolo to preto, že by bol cenzúre nepohodlný autor, pretože v tom istom čase sa odporúčala hrať iná Kotzebueho hra Starý kočiš Petra III., ktorá hovorila o láske k panovníkovi. Kotzebue začiatkom 20. storočia sa začal strácať nielen zo slovenských, ale i zo svetových javísk, až zmizol úplne.

Až v roku 1995, teda rok pred 250. výročím narodenia Mórica Beňovského, inscenovalo hru Divadlo spod Čerenca, v ktorej účinkovali nadšení ochotníci z rodného mesta Mórica Beňovského Vrbového a z neďalekého Prašníka. Hru naštudoval režisér Roman Nikodém, ktorý ju upravil a poslovenčil  podľa českého prekladu Josefa Čmela, královskohradeckého profesora, z roku 1822. Hra mala napokon tri predstavenia a sa stretla so slušným záujmom obecenstva. S odstupom rokov, v roku 2012, Roman Nikodém hru upravil, už so súborom  Dyvallo spod šikmej veže naštudoval ešte raz, mnohé postavy preobsadil a odohral asi 60 predstavení, jedno bolo aj v historickom prostredí na Ľubovnianskom hrade, kde bol Beňovský väznený.

Kotzebueho považovali za agenta a v čase ponapoleonskej reštaurácie ho v roku 1819 zavraždili v Manheime. Ilustrácia: Wikimedia

Pre nemeckú literatúru sa stal zabudnutým aj dramatik August von Kotzebue. História voči nemu je nespravodlivá, pretože tento autor viac než 220 hier je dnes už takmer zabudnutým dramatikom, jeho hry sa neinscenujú, nevychádzajú ani v knižných vydaniach a jeho meno poznajú už len teatrológovia. Pri tom Kotzebueho tvorbu si vážili i jeho súčasníci Goethe a Schiller a jeho diela použil ako libreto pre svoje opery aj Salieri, ktorý tiež nebol až takým podpriemerným skladateľom a intrigánom, ako ho vykresľuje hra Petera Shaffera Amadeus. S Beňovským spája Kotzebueho aj vyhnanstvo na Sibíri. Kotzebue bol istý čas v službách ruského cára, a keď upadol do jeho nepriazne, panovník ho poslal do vyhnanstva do ruského mesta Toboľsk. Zhodou okolností v tomto meste začal písať svoje slávne pamäti aj Móric Beňovský. A s Kotzebuovou hrou Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke sa spája aj významná udalosť amerických dejín. Po predstavení tejto hry v Hollyday Street Theatre v Baltimore 19. októbra 1814 zaspieval herec Harding prvýkrát verejne pieseň Star-Spangled Banner, ktorá je od roku 1931 oficiálnou štátnou hymnou Spojených štátov.

Beňovský v rozhlase a televízii

Ešte treba napísať, že osudov Beňovského sa zmocnili aj moderné elektronické médiá. Najznámejší je televízny sedemdielny seriál Vivat Beňovský!, ale ten pre prílišné preromantizovanie témy a veľkú rozvláčnosť vrbovskému rodákovi skôr ublížil. V roku 1974 vtedy v Západnom Nemecku vznikol štvordielny nemecký seriál Die unfriewilingen Reisen des Moritz August Benjowski (Nedobrovoľné cesty Mórica Beňovského) v hlavnej  úlohe s Christianom Quadfliegom, ktorého slovenskí diváci možno poznajú zo seriálov Starý, Siska, Derick alebo Miesto činu. Omnoho ambicióznejšie stvárnenie Beňovského osudov pripravil rozhlas. Na prvom mieste by som chcel uviesť rozsiahlu dvojdielnu rozhlasovú hru Gróf M. A. Beňovský – Z božej milosti náčelník náčelníkov Madagaskaru, ktorú napísal Vladislav Pavlovič a premiéru mala roku 1972. Pavlovič chcel pôvodne nakrútiť historický veľkofilm, ktorý by realisticky bez romantických príkras priblížil Mórica Beňovského ako človeka z mäsa a kostí. Napokon sa dala prednosť spomínanému televíznemu seriálu. Preto je aj smutnou iróniou, že na túto mimoriadne hodnotnú rozhlasovú hru sa zabudlo, hoci svojím umeleckým spracovaním a historickou hodnovernosťou ďaleko predstihuje televízny seriál. Prvá rozhlasová relácia o Beňovskom, teraz spomínam len rozsiahlejšie relácie, nie krátke spravodajské vstupy a reportáže, bola odvysielaná podľa údajov archívu Slovenského rozhlasu 20. októbra 1946. Bola to prednáška Jozefa Broža Osudy Mórica Augusta Beňovského. Keďže rozhlasový archív sa začal dôkladne budovať až po roku 1945, nevylučujem, že ešte pred tým nejaká relácia o Beňovskom sa vysielala. Roku 1968 odznelo pásmo Ľuby Sabovej Kráľ Madagaskaru, o rok neskôr v rámci cyklu Slávni rodáci vo svete pripravila Hilda Gomolčáková rozprávanie – Móric Beňovský – moreplavec, dobrodruh 18. storočia. V tomto období sa odvysielal aj úryvok z Denníka M. A. Beňovského. V roku 1996 pri príležitosti 250. výročia narodenia Mórica Beňovského odvysielal Slovenský rozhlas životopisné dramatické pásmo Ladislava Švihrana Kráľ Madagaskaru. Niekoľko relácií o Móricovi Beňovskom napísal aj autor tejto štúdie, Ján Bábik. V roku 1987 v rámci literárneho pásma V meste so šikmou vežou venoval pozornosť popri Jánovi Baltazárovi Maginovi, Elovi Šándorovi aj Móricovi Beňovskom. O Pamätiach Mórica Beňovského napísal roku 1991 pásmo Slovenský bestseller, o živote Beňovského roku 1996 pásmo Dobrodruh z Vrbového a v rámci súťažného cyklu Impulzy v roku 2000 sa zaoberal Móricom Beňovským ako moreplavcom.

Moreplavec Móric Beňovský

Tu by som si dovolil poznámku na záver. Prečo som predstavil v rozhlasovej relácii Impulzy Mórica Beňovského ako moreplavca? Na Slovensku vnímame Beňovského predovšetkým ako kráľa Madagaskaru. Ale podľa mňa jeho veľkosť je predsa úplne inde. Beňovský nebol „len“ kráľom Madagaskaru. Podobných mužov pred ním aj po ňom bolo v histórii mnoho, ktorí sa na istý čas stali kráľmi, ale ich ríša dlho neprežila ich smrť. Veľkosť Beňovského je v jeho úteku i nasledujúcej plavbe z Kamčatky do Macaa, veď to bol na tie časy úctyhodný výkon hodný veľkého moreplavca. Nikto pred ním túto cestu nevykonal. Keď si uvedomíme, že veľkí moreplavci sa na podobné cesty pripravovali roky, často s požehnaním a bohatou podporou korunovaných hláv, o to viac vynikne Beňovského čin. Za päť mesiacov zorganizoval vzburu na Kamčatke a takmer naslepo bez dôkladnej prípravy sa na starej rozpadávajúcej lodi Svätého Petra a Pavla preplavil až do Macaa. Takého činu mohol byť schopný len vysoko inteligentný, vzdelaný, rozhodný a odvážny muž. A Beňovský ním bol.

Beňovský vykonal prvoplavbu s hŕstkou politických trestancov a pokojne ho môžeme zaradiť medzi takých moreplavcov ako James Cook. Jamesa Cooka som nespomenul náhodou. Tento významný objaviteľ neznámych krajín začal svoju tretiu námornú výpravu šesť rokov po Beňovského odvážnom čine. Počas výpravy James Cook v roku 1779 tragicky zahynul na Havajských ostrovoch a velenie po ňom prevzali kapitán Charles Clerke a po jeho smrti John Gore. Najprv výprava z Havajských ostrovov zamierila na Kamčatku a potom podobnou cestou ako Beňovský sa vybrala k Aljaške a neskôr pozdĺž japonského pobrežia až do Macaa, kde pristála v decembri 1779. Čiže Beňovský predbehol Cookovu objaviteľskú výpravu o osem a pol roka!