Západná diktatúra v Bosne a Hercegovine?

Po nedávnom úmrtí bosniansko-srbského politika Ratka Mladiča a slávnostnom pohrebe v Belehrade sa opätovne rozhorel spor medzi predstaviteľmi EÚ a srbskými subjektmi, a to nielen so srbským štátom, ale aj s Republikou Srbskou (RS) v Bosne a Hercegovine (BiH). Tento vzťah je pritom dlhodobo napätý, pretože Západ sa bosnianskym Srbom snaží vnútiť vlastné politické predstavy a často využíva svoju moc až diktátorským spôsobom.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Spory Srbov a Západu
Historická záťaž Bosny a Hercegoviny
Zahraničná diktatúra a nadústavná moc
Nové hľadanie legitimity?

Spory Srbov a Západu

Ako je známe, dňa 7. septembra 2026 sa v Belehrade konal slávnostný pohreb Ratka Mladiča, generála bosniansko-srbskej armády, ktorý bol odsúdený medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Tento oficiálny pohreb vyvolal značne ostrú reakciu v krajinách Západu a predseda Európskej rady Antonio Costa to komentoval slovami: „Zábery z včerajšieho pohrebu Ratka Mladića v Belehrade boli šokujúce. Ratko Mladić bol odsúdený vojnový zločinec… Prvky oficiálnej podpory a prítomnosť niektorých vysokých srbských úradníkov na pohrebe sú hlboko poľutovaniahodné...“ Ratko Mladič akiste nesie zodpovednosť za mnohé zločiny z obdobia vojny v bývalej Juhoslávii, avšak západná kritika už dávno stratila svoju dôveryhodnosť – je totiž pokrytecká a neúprimná. Samozrejme, že Srbi sa na vlastnú históriu nepozerajú objektívne, ale to platí aj pre iných: stačí si spomenúť, koľko agresií vykonali západné štáty od konca vojny v BiH v roku 1995 a ako sa s nimi (ne)dokázali vysporiadať. Napr. Donald Rumsfeld, hlavný architekt vojen v Afganistane a v Iraku, bol v roku 2021 slávnostne a s vysokými poctami pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone v USA. A ani Costovo Portugalsko sa nikdy nevysporiadalo s tými, ktorí túto krajinu do uvedených vojen aktívne zatiahli. Jedným z hlavných podporovateľov irackej vojny bol vtedajší portugalský premiér José Manuel Barosso, neskôr dlhoročný predseda Európskej komisie (2004-2014). A dokonca aj samotný Antonio Costa už vtedy pôsobil vo vysokých ústavných funkciách – počas útoku na Afganistan bol dokonca ministrom.

Je naozaj zaujímavé, ako si dáva Západ dôsledne záležať, aby potrestal Srbov za ich minulé zločiny, zatiaľ čo za vlastné zločiny nikoho k zodpovednosti priviesť nedokázal. Za účelom stíhania sa vytvoril aj špeciálny Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorý sa zaoberal najmä srbskými zločinmi v bývalej Juhoslávii. Išlo o tribunál pod kontrolou západných subjektov (pozri tu), ktoré tam často vykonávali politickú justíciu. Na tú upozornila bývalá pracovníčka ICTY Francoise Hartmannová, keď poukázala na zamlčovanie významných faktov, ktoré mohli byť dôležité pre Srbov vo viacerých trestných konaniach. Za svoje zverejnenia ale bola Hartmannová odsúdená kvôli „pohŕdaniu súdom“. Pre porovnanie, Washington odmietol uznať pôsobnosť Medzinárodného trestného tribunálu (ICC), ktorý je oveľa legitímnejšou inštitúciou než ICTY. Zo strany USA tak ide o veľmi cynický a nedôveryhodný postoj: pre iných vytvárajú medzinárodné trestné tribunály, ale svojich občanov pred také súdy vydávať nechcú. Neveľmi presvedčivý je však aj postoj mnohých európskych štátov. Tie síce ICC oficiálne uznávajú, robia však všetko pre to, aby sa pred ním neocitli predstavitelia západných štátov. A keď si už hlavný žalobca Karim Khan dovolí obžalovať Benjamina Netanjahua, tak proti nemu vykonštruujú pochybné obvinenie, účelovo zmenia procesné pravidlá a následne ho odvolajú práve hlasmi členov EÚ a ich spojencov (pozri tu)

Historická záťaž Bosny a Hercegoviny

Samozrejme, v súvislosti so situáciou v BiH treba spomenúť aj vývoj po roku 1991, keď sa začal rozpad bývalej Juhoslávie a ten sa u nás popisuje veľmi jednostranne. Práve v tomto období totiž narástli rozpory medzi Srbmi a bosnianskymi moslimami, dvoma z troch určujúcich etník v tejto juhoslovanskej federálnej republike. Na čelo hnutia za nezávislosť BiH sa vtedy postavil Alija Izetbegovič (1925 – 2003), islamský fundamentalista a blízky priateľ Usamu bin Ládina. Pamätal ešte časy druhej svetovej vojny, keď spoluzakladal organizáciu „Mladí moslimovia“, a tá sa v roku 1943 stala jedným z pilierov moslimskej divízie Waffen SS. Neskôr bol v komunistickej Juhoslávii odsúdený za šírenie náboženskej nenávisti a v jeho diele „Islamská deklarácia“ sa objavili aj výroky typu: „Medzi islamskou vierou a ,ne-islamskými‘ sociálnymi a politickými inštitúciami nemôže existovať mier ani koexistencia…“ (viac pozri tu). Jeho osoba nebola pre Srbov akceptovateľná, ale výsledkom Izetbegovičovho snaženia bolo, že bosniansky parlament usporiadal v roku 1992 úspešné referendum o nezávislosti Bosny a Hercegoviny. To však väčšina Srbov bojkotovala, navyše ich zhromaždenie ešte predtým usporiadalo hlasovanie v srbských regiónoch, kde sa 96 % obyvateľov rozhodlo pre členstvo v juhoslovanskej federácii. Bosniansky parlament však 6. marca 1992 i tak vyhlásil nezávislosť republiky od Juhoslávie a tú v apríli uznali USA a mnohí ich spojenci. RS na to reagovala odmietavo a následne prerušila väzby s BiH.

Ako riešenie danej situácie sa istý čas zdal tzv. Curringtonov-Cutileirov plán z februára 1992. Pôvodná verzia návrhu bola kritizovaná najmä Srbmi, no po jej prepracovaní sa podarilo získať súhlas všetkých troch etník. 18. marca 1992 bola uzavretá tzv. Lisabonská dohoda, ktorú podpísali Alija Izetbegovič za moslimov, Radovan Karadžič za Srbov a Mate Boban za Chorvátov. BiH sa podľa dohody mala stať decentralizovaným štátom, v ktorom by mali jednotlivé etniká možnosť rozhodovať o územiach, kde tvorili väčšinu. 28. marca 1992 však Alija Izetbegovič stiahol svoj podpis pod dohodou a opäť začal požadovať silnú centralizovanú vládu v BiH. Je známe, že tento krok nasledoval po jeho stretnutí s veľvyslancom USA Warrenom Zimmermannom. Obsah rozhovoru síce dodnes známy nie je, zdá sa však, že USA prisľúbili Izetbegovičovej predstave o BiH podporu a ten sa preto rozhodol Lisabonskú dohodu odmietnuť. Snáď sa v budúcnosti dozvieme, akými argumentmi americký diplomat presvedčil Aliju Izetbegoviča, aby nakoniec dohodu so Srbmi zrušil. Práve uznanie BiH zo strany USA a spol. v apríli 1992 bez predchádzajúcej vnútropolitickej dohody bolo pritom jedným z katalyzátorov vojenského konfliktu, hoci túto tému zahaľuje akýsi „závoj mlčania“ – a žiaľ, ani ICTY nemal záujem zistiť spoluzodpovednosť uvedených západných subjektov za odmietnutie kompromisu a rozpútanie vojny.

Západná diktatúra a nadústavná moc

Občianska vojna v BiH bola veľmi smutnou kapitolou dejín konca 20. storočia a skončila sa Daytonskou mierovou zmluvou v roku 1995, podľa ktorej sa na území bývalej juhoslovanskej republiky vytvorila federácia, pričom jednou z jej dvoch súčastí bola práve RS (dištrikt Brčko má samostatné postavenie). Celkovo ide o menšiu časť štátu, so 47 % územia s dnešnými asi 1,15 milióna obyvateľmi (z celkových 3,3 milióna). Srbi napriek nižšej natalite tak stále tvoria skoro tretinu populácie, zatiaľ čo bosnianski moslimovia asi polovicu a Chorváti cca. 15 %. Súčasťou Daytonskej dohody bola aj ústava BiH, ktorá uznala RS ako samostatný federálny subjekt. Špecifický problém ale predstavuje Úrad vysokého predstaviteľa pre BiH (OHR), ktorý má v súčasnosti doslova diktátorské postavenie. Napriek tomu, že funkcia pôvodne vznikla v OSN, bola to až tzv. Rada pre implementáciu mieru, ktorá sa v roku 1997 dohodla na udelení rozsiahlych právomocí OHR. Tieto tzv. Bonnské právomoci obsahovali možnosť prijímať či rušiť záväzné rozhodnutia a tiež možnosť odvolávať z funkcií vysokých štátnych funkcionárov, ktorí porušovali právne záväzky či Daytonskú dohodu. Legitimita uvedených právomocí je však nedostatočná: neboli totiž súčasťou Daytonskej dohody a prijala ich iba Rada pre implementáciu mieru, pričom z jej 55 členov tvoria veľkú väčšinu západné štáty. Daný orgán nemá legitimitu, akou disponuje BR OSN, ktorá by mohla udeľovať nové právomoci pre OHR. Napriek tomu však OHR tieto právomoci intenzívne využíva. Odvolal vyše sto vysokých funkcionárov, zrušil viacero ústavných zákonov a zákonov, zvlášť v RS.

Bez zaujímavosti nie je ani to, že predstavitelia OHR pochádzali vždy z krajín EÚ alebo NATO. Nie je preto prekvapením, že aktivita úradu sa zameriavala hlavne na odvolávanie srbských funkcionárov a rušenie ich zákonov. Od vzniku RS sa vo funkcii vystriedalo mnoho prezidentov, väčšina z nich na veľmi krátke obdobie. Ako je známe, po Daytonskej dohode odstúpil z funkcie prezidenta RS Radovan Karadžič a na jeho miesto nastúpila prezidentka Biljana Plavšič. Tá však zotrvala vo funkcii iba dva roky: keďže nebola dosť ústupčivá, tak ju OHR zbavil funkcie. Ďalším prezidentom RS sa stal Nikola Poplašen, ktorý však nevydržal ani jeden rok, než ho OHR odvolal. Na začiatku 21. storočia sa vystriedalo ďalších päť prezidentov RS, ktorí boli voči Západu viac ústupčiví, avšak v úrade sa nedokázali príliš etablovať. Veľkou výzvou pre RS sa tiež stalo vyhlásenie nezávislosti Kosova v roku 2008. Vtedy sa mnohí začali pýtať, prečo sa porušil základný princíp juhoslovanského vývoja po roku 1991, že nezávislosť mohli vyhlásiť len bývalé federálne republiky Juhoslávie. Tými však neboli ani Kosovo ani RS! Otázka znela: keď Kosovo nezávislosť získalo, prečo by nemohla niečo podobné požadovať aj RS?

Určitá stabilita sa do úradu prezidenta RS vrátila s Miloradom Dodikom v roku 2010, ktorý bol na Západe pôvodne vnímaný ako umiernený politik. Milorad Dodik pôsobil ako predseda vlády RS v rokoch 1998 – 2001 a 2006 – 2010 a v rokoch 2010-18 a 2022-25 zasa vo funkcii prezidenta RS. Západné štáty od neho očakávali posilnenie svojho vplyvu, neskôr však pochopili, že ani Dodik nie je ochotný rezignovať na záujmy RS a tak sa postupne dostával do sporu s OHR. Navyše, po kosovskom precedense začali i v EÚ vzrastať obavy, že by sa BiH mohla rozpadnúť a snažili sa tomu čeliť snahou o silnejšiu centralizáciu štátu. Milorad Dodik v tejto situácii zastával celkom rozumnú pozíciu: zotrvával na Daytonskej ústave, aby tým nedal OHR dôvod na odvolanie, súčasne však odmietal akúkoľvek ďalšiu centralizáciu moci v Sarajeve. Západné médiá, najmä v Nemecku, proti nemu preto rozpútali niekoľko mediálnych obvinení z korupcie, ktoré sa však nepotvrdili. V roku 2017 ho ale USA zaradili na sankčný zoznam, lebo mal predstavovať „hrozbu pre zvrchovanosť a územnú celistvosť BiH“. V roku 2018 Milorad Dodik už na prezidenta RS nekandidoval, ale zvíťazila jeho politická súputníčka Željka Cvijanovič. Tá ale tiež neustupovala a tak aj ju v roku 2022 zaradili na britský sankčný zoznam. Následne po nej bol do funkcie prezidenta RS v roku 2022 zvolený opäť Milorad Dodik. Jeho zvolenie síce rôzne subjekty napádali, ale aj po prepočítaní hlasov Ústrednou volebnou komisiou sa Dodikovo víťazstvo potvrdilo.

Nové hľadanie legitmity?

Súčasne sa však objavil problém s OHR, pretože nový vysoký predstaviteľ Christian Schmidt z Nemecka (2021-26) nedostal mandát v BR OSN – na rozdiel od svojich predchodcov. Výslovný súhlas BR OSN predtým nemal iba Christian Schwarz Schilling (2006-2007), ten však na rozdiel od Christiana Schmidta nenarazil v BR OSN na otvorený nesúhlas. Naopak, Christian Schmidt sa však mohol oprieť len o Radu pre implementáciu mieru, a aj tam ho niektorí členovia vnímali ako nelegitímneho predstaviteľa. Na jeho problém s legitimitou opakovane upozorňovali aj predstavitelia RS. Podľa očakávania, od Schmidtovho nástupu narastali jeho konflikty s orgánmi RS, pričom vážnym problémom sa stali vzťahy k Rusku, keďže RS podľa vzoru susedného Srbska odmietala protiruské sankcie. Naopak, Christian Schmidt mal napriek nízkej legitimite veľké plány a chcel BiH nielen vzdialiť od Ruska a Srbska, ale tiež centralizovať moc a čo najviac zblížiť krajinu s NATO. Kvôli tomu začal viac spolupracovať s moslimskými politikmi a právnikmi v druhej časti BiH. Schmidtova nízka legitimita sa však stala aj dôvodom, prečo parlament RS v júni 2023 zastavil zverejňovanie dekrétov, zákonov a rozhodnutí OHR v Úradnom vestníku. Samozrejme, Christian Schmidt reagoval a recipročne zrušil zákony RS. OHR navyše v roku 2024 zaviedol novú úpravu volebného zákona BiH s elektronickým počítaním hlasov, elektronickou identifikáciou, atď. Orgány RS sa kvôli tomu začali obávať manipulácie volieb a žiadali túto právnu úpravu zrušiť.

Všetko nakoniec vyvrcholilo tým, že prokuratúra BiH obvinila Milorada Dodika z pohŕdania rozhodnutiami ústavného súdu BiH a OHR; prezident RS tak bol vo februári 2025 prvostupňovým súdom odsúdený na jeden rok odňatia slobody a bol mu tiež zakázaný výkon funkcie prezidenta RS na šesť rokov – trest odňatia slobody bol na druhom stupni zmenený na peňažný trest. Samozrejme, RS odmietla uznať rozsudok a prijala zákony, ktoré bránia federálnym orgánom činným v trestnom konaní pôsobiť v RS. Vzhľadom na dominanciu západných veľmocí sa však OHR dokázal mocensky presadiť a Milorad Dodik bol zbavený funkcie. Politik tiež pôvodne plánoval, že nových volieb v RS sa jeho Aliancia nezávislých sociálnych demokratov (RSNS) na protest nezúčastní, nakoniec však nominoval kandidáta Sinišu Karana a aj ten voľby v novembri 2025 vyhral. To bol pre západných politikov problém a aj Christian Schmidt sa po svojich neúspechoch rozhodol v roku 2026 odstúpiť z funkcie.

O novom vysokom predstaviteľovi prebehli rokovania západných veľmocí, bez účasti Ruska a nakoniec bol na tento post dosadený Louis Crishock z USA. Ten nastúpil v júli 2026, avšak jeho legitimita je podobne nízka ako u jeho predchodcu – tiež totiž nemá mandát od BR OSN. Existuje ale možnosť, že Američan bude menej agresívny než diplomat z EÚ. Predstavitelia RS sa totiž počas vlády Donalda Trumpa pokúsili využiť euro-americké rozpory a napr. v otázke Izraela podporujú americkú pozíciu proti predstave bosnianskych moslimov, ktorí stoja bližšie k Palestínčanom. Táto taktika ale nemusí vyjsť, pretože ide o principiálne nesprávny postoj a USA majú dnes iné starosti, pri ktoré ich RS príliš nezaujíma. Faktom ale je, že po skončení vojny na Ukrajine či v Iráne bude otázka usporiadania BiH opäť témou: západná nadvláda sa tam dnes udržuje faktickou mocou bez dostatočnej legitimity a rozpad medzinárodného práva cítiť aj tu.