Židovské príbehy – od stvorenia sveta až po apokalypsy

Vladimír Vávra:
Židovské príbehy – od stvorenia sveta až po apokalypsy
Vydavateľstvo Dixit, s. r. o, 2026, 288 strán.
Kniha má sedem častí:
1. Biblické príbehy 2. Židovské príbehy, rozprávky a legendy 3. Dobrodružné príbehy 4. Príbehy proroka Eliáša 5. Bájky, iné príbehy a poučenia zo života učiteľov 6. Anekdoty, aforizmy a podobenstvá 7. Boží jazyk

Architekt Vladimír Vávra napísal pozoruhodnú knihu Židovské príbehy – od stvorenia sveta až po apokalypsy (vydavateľstvo Dixit) a na Deň holocaustu ju vypravil k svojim čitateľom.

Autor diela je aj sporadickým prispievateľom SLOVA, radi prinášame jeho úvodnú reč pri predstavení knihy.

*

Dámy a páni, milí priatelia,

moja spolužiačka a priateľka Enka, dcéra evanjelického pastora sa ma raz spýtala: „Aký je vlastne ten váš židovský Boh?“ Reagoval som podľa najlepšieho vedomia a svedomia: „Taký istý, ako ten váš protestantský a katolícky.“ A v duchu som ešte pridal aj islamského. Tri abrahámovské náboženstvá so spoločným Hýbateľom všetkých vecí.

Vladimír Vávra pri predstavovaní knihy.

Je to naozaj tak a viem o tom dosť, aby som to mohol s istotou tvrdiť? Začal som sa v tom vŕtať, slovo dalo slovo, myšlienka myšlienku. Zistil som, aké ťažké a komplikované je písať o veciach, dôverne známych väčšine ľudí. A nebyť nudný či nedajbože šarlatán.

Pri písaní Židovských príhod od stvorenia sveta až po apokalypsy som si pomohol textam Josefa Berdichewského  Der born Judas zo začiatku 20. storočia a Hurwitzovými Hebrew Tales o sto rokov staršími, ale najmä porovnaním všeobecne známych pasáží z Biblie s ich menej známymi paralelami v súvekej spisbe iných národov (najmä starovekých Sumerov). Vyšli mi zaujímavé súvislosti, dokresľujúce nielen spoločný základ myšlienkového sveta národov tzv. úrodného polmesiaca (Mezopotámia, Levanta, Egypt), ale aj umožňujúce lepšie pochopiť niektoré nie celkom jasné pasáže biblického textu.

Dovoľte mi uviesť príklad (a zároveň ponúknuť úryvok z mojej knihy, ktorú tu dnes uvádzame do života), kapitola sa volá Stvorenie človeka:

Kniha Genezis nám hovorí: „Keď Hospodin stvoril nebo a zem, nerástol na zemi žiaden poľný ker, ani nevyklíčila žiadna poľná bylina. Lebo Hospodin nezavlažoval zem dažďom a nebolo človeka, ktorý by zem obrábal. Len záplava vystupovala zo zeme a napájala celý zemský povrch.

I vytvoril Hospodin Boh človeka, prach zo zeme a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živým tvorom.“ (Gn: 2, 4-7)

„Hospodin postavil človeka do záhrady, aby ju obrábal a strážil. Pričom mu prikázal: Môžeš ochutnať ovocie z každého stromu, iba zo Stromu poznania dobrého a zlého nejedz! Toho dňa, keby si sa toho odvážil, staneš sa synom smrti.“ (Gn: 2, 15-17)

Stvoriteľ nazval svoj výtvor Adamom (hebrejský výraz pre človeka ako takého) a aby mu nebolo smutno, vyňal mu rebro a z neho vytvoril jeho súputnicu v záhradách Edenu Evu.

Podľa sumerských predstáv (Sumeri boli prví známi kultúrni obyvatelia údolia Eufratu a Tigridu) človeka vytvoril Enlil, najvyšší boh, syn boha nebies a bohyne zeme, ktorý oddelil nebo a zem, potom, čo v súboji zabil rebelantského boha Kingu, jeho krv pomiešal s blatom podzemných vôd a práve z tohto materiálu vymodeloval nášho prvého predka. Z toho vyplýva dvojaká podstata človeka – pozemská, väziaca v blate a božská (pochádzajúca z Kingu). Božská stránka však pramení z mŕtveho, zabitého boha. Jeho duch vošiel do pozemského tela človeka a stal sa jeho súčasťou. A práve tento „duch“ prežíva podľa sumerských predstáv i po našej smrti a pokračuje vo forme nášho „tieňového“ života.

Adamovi však vdýchol život živý Boh, ktorý ho stvoril na svoj obraz. Nesmrteľnosť stratil až následne, za trest. I tak však nebude po smrti blúdiť v ríši tieňov, ale opäť môže zaujať svoje miesto v Edene. Ak pravda on i jeho potomkovia budú  žiť zbožným a spravodlivým životom.

Myslím, že práve v tomto bode, v prítomnosti živého Boha v ľudskom živote, v slobode jeho voľby medzi dobrým a zlým a v príslušnej odmene na onom svete, spočíva základ úspechu židovsko-kresťanskej životnej filozofie v dejinách ľudskej civilizácie.“

Dovoľte mi pristaviť sa pri biblickej Adamovej smrteľnosti ako treste za prvotný hriech. Smrť je neoddeliteľná od života. Všetko živé, či je to rastlina, alebo zviera, raz zomrie. (Dokonca aj pre veci neživé platí druhý zákon termodynamiky – len polčas rozpadu je nepomerne dlhší, ako u živých tvorov.) Problém začína, ak si živý tvor svoju smrteľnosť uvedomí. Jablko z rajského stromu poznania je akousi alegóriou Vedomia. Adamovi sa otvorilo sebapoznanie a on pochopil, že je nielen nahý (zahalil sa figovým listom), ale že je aj smrteľný. A to muselo bolieť a byť frustrujúce. Preto je taká dôležitá nádej, prísľub zmŕtvychvstania a návratu do nebeského Edenu.

Uvedomme si, prosím, že biblické texty vznikali pravdepodobne najmä počas tzv. „babylonského zajatia“ Židov v 6. storočí pred naším letopočtom (podľa najnovších výskumov možno aj o dve storočia skôr). Súčasníkmi vtedajších Hebrejov boli asýrski a perzskí králi či egyptskí faraóni. V Grécku spieval Homér a Rím ešte len čakal na svoje založenie. Kde je im dnes koniec? Ale Židia sú tu stále. S rovnakou vierou, rovnakými zvykmi. Zaplatili za túto svoju vytrvalosť a dlhovekosť vysokú cenu – v už spomínanom babylonskom zajatí, útlaku helenistických vládcov, v židovských vojnách s Rimanmi, vo vraždení v dobytom Jeruzaleme, stredovekých pogromoch až po holokaust, ktorého obete si v týchto dňoch pripomíname.

*

Takto a podobne by sme mohli porovnávať jednotlivé kapitoly Knihy kníh (slovo „biblia“ má grécky pôvod, jej hebrejské meno je Tanakh) s ich o niečo staršími paralelami. Zistili by sme, že praotec Noe mal svojho predchodcu v sumerskom Utanapištinovi, ktorý si na výzvu boha vôd postavil koráb, naložil naň svoju rodinu a všetky vzorky súdobej fauny a flóry, prežil v ňom dva týždne, aby napokon pristál na hore Nisir (v biblickej verzii Ararat). Gigantickú potopu potvrdili i archeologické vykopávky:

„Na jeseň 1927 dosiahli robotníci anglického archeológa Wooleyho, ktorý kopal na Eufrate pri meste Ur hĺbku 13 metrov a hlásili, že narazili na vrstvu jemného piesku a hliny, bez akýchkoľvek stôp po ľudskej činnosti. Nenechali sa však odradiť a pokračovali v práci. Prekopali sa náplavami hrubými 2 až 5 metrov(!) a narazili opäť na neporušenú zeminu. A v nej na keramické črepy a iné stopy ľudskej činnosti. Geológovia datovali naplavené vrstvy do prvých storočí 3. tisícročia pred naším letopočtom. O pár rokov neskôr vykopali archeológovia podobne hrubé naplavené vrstvy v troskách severnejšie ležiaceho mesta Kiš a potom o rok i v zrúcaninách mesta Šuruppak (z ktorého mimochodom pochádzal samotný Utanapištim). No sláva!, povedali by sme – trojnásobné potvrdenie dátumu Potopy. Predčasná radosť – presnejšie datovanie ukázalo, že kišské potopy boli hneď dve – okolo roku 2900 p.n.l. prvá a o 150 rokov neskôr druhá. Šuruppakská potopa sa udiala približne v rovnakej dobe ako druhá kišská.“

Podobným spôsobom pokračuje táto kniha v líčení biblických dejov až po konkvistu Zeme zasnúbenej.

*

Mimoriadne ma zaujali zahmlené náznaky prastarej matriarchálnej kultúry v biblických textoch. Kráľ Dávid (áno, ten čo porazil obra Goliáša a „vzal si k tomu tři šutry do tobolky“) bojoval so svojím predchodcom Saulom podľa vzorcov správania héroov bronzovej doby, ktorí sa uchádzali o ruku panujúcej veľkňažky, zástupkyne Veľkej Bohyne na zemi a pritom konali hrdinské činy, bojovali s levmi, lúštili ťažké hádanky, aby dokázali svoju dobrú genetickú výbavu pre úrad svätého kráľa, ktorého úlohou bolo, pravdaže spolu s veľkňažkou zabezpečiť plodnosť polí, stád i ľudského rodu.

Spoločným menovateľom týchto príhod bol a je osud „vyvoleného“ ľudu slúžiť svojmu Hospodinovi. Čo to znamená byť vyvoleným národom? Vo všeobecnej mienke je dobrým zvykom odvodzovať z „vyvolenosti“ všemožné židovské nároky a bonusy. A pritom jedinou objektívnou, od Boha danou výsadou Židov je slúžiť Najvyššiemu dobru, s prísľubom vzkriesenia mŕtvych v deň Posledného súdu. Ježiš Kristus rozšíril túto „službu“ a prísľub nesmrteľnosti i na ostatné národy, na všetkých ľudí dobrej vôle. A v tom vidím základnú príčinu fenomenálneho úspechu kresťanstva počas ostatných dvoch tisícok rokov.

*

Ďalšie časti mojej knihy ilustrujú na osudoch židovských mudrcov i prostých ľudí, čo obnáša služba Bohu, ako žiť bohabojným životom. Sú tu i novšie príbehy, niekedy i dobrodružného charakteru, dokonca aj bájky zo sveta zvierat, príhody zo života proroka Eliáša, akéhosi Božieho posla a zmocnenca pri výkone Jeho spravodlivosti – v odmene i treste. Odohrávajú sa v každodennom živote, čo mi umožnilo priblížiť nežidovskému čitateľovi zvyky a obrady, sprevádzajúce život zbožného Žida i spôsob slávenia hlavných židovských sviatkov.

Spoločným cieľom týchto mravoučných príbehov je dávať návod ako cnostne žiť. Sú dojemné svojou jednoduchou priamočiarosťou. 

Ako to v príbehu o pokore a nadutosti hovorí veľký židovský učenec prvého storočia pred naším letopočtom Hillel starší (opäť citujem z knihy):

„Prísnosť mravov a drsnosť povahy sú nežiaducimi výhonkami pýchy a arogancie. Ako štipľavý mráz i tieto vlastnosti odpudzujú a scvrkávajú všetko, čo s nimi príde do styku. A ako tmavý mrak zatieňujú  a deformujú žiarivé talenty a plody vysokého učenia. Naopak pokora a dobrá vôľa sú ľúbeznými deťmi ľudskosti a dobrosrdečnosti. Sú ako hrejivé lúče slnka, zohrievajúce a podnecujúce rozkvet všetkého v celom okruhu ich pôsobenia. Sladko lákajú srdcia ľudí, nádherou zmierňujú poníženosť a sú najkrajšou ozdobou skutočnej veľkosti.

Tieto pravdy ilustruje protiklad správania dvoch mudrcov:

Učenec Shammai, i keď bol uznávaným mudrcom, mal nevľúdnu povahu. Naproti tomu Hillel, popri obrovských vedomostiach, sa vyznačoval i mimoriadnou miernosťou a pokorou.

Raz navštívil Shammmaiho akýsi neverec a oslovil ho: „Rád by som prestúpil na vašu vieru. Chcem však, aby si ma práve ty zoznámil s celým vaším Zákonom. Ale chcem rýchle poučenie, pokým ustojím na jednej nohe.“

Morózny učenec, urazený zjavne provokatívnou požiadavkou, vytlačil drzého uchádzača svojou palicou von z domu.

Neverec skúsil šťastie u Hillela. Predostrel mu rovnakú žiadosť.

Dobrosrdečný mudrc si ho vypočul a poradil mu:

„Pamätaj si – Čo sa nepáči tebe, nečiň ani blížnemu. To je podstata Zákona; všetko ostatné sú iba komentáre. Teraz choď a uč sa.“

Pohan sa mu poďakoval a stal sa z neho dobrý a zbožný muž.“

Neskoršieho židovského učenca, istého rabbiho Joshuu, si nechal predvolať samotný rímsky cisár Trajanus.

„Učíš“, riekol cisár Trajánus rabbimu Jošuovi, „že váš boh je všadeprítomný a chvastáš sa, že sídli uprostred vášho národa. Rád by som ho videl.“

„Náš Boh je všadeprítomný,“ odpovedal Joshua, „ale nedá sa uzrieť. Oko smrteľníka by nevydržalo žiaru Jeho slávy.“

Cisár napriek tomu trval na splnení svojho želania.

„Dobre“, podvolil sa rabbi. „Ale skús sa najskôr pozrieť na jedného z jeho poslov.“

Cisár súhlasil.

Rabbi ho vyviedol z paláca na poludňajšie slnko.

„Nože sa naň pozri,“ ponúkol rabbi vladára.

„Nemôžem, to svetlo ma oslepuje.“

„Teda nie si schopný uzrieť nádheru jedného z Jeho výtvorov,“ konštatoval Joshua. „A trúfaš si vydržať žiaru slávy samotného Tvorcu. Pozor, ten pohľad by ťa úplne zničil.“

Tento príbeh je metaforou veľkosti Stvoriteľa a ľudskej nemohúcnosti spoznať jeho podobu. Ba ani jeho pravé meno nesmie pravoverný Žid vysloviť. Židia neadorujú Jeho obrazy, ale Jeho slovo, ktoré bolo na počiatku procesu Stvorenia. Hádam najbližšie k pochopeniu Božieho jazyka má matematika. Galileo Galilei to formuloval takto: „Veľkú knihu prírody môžu čítať len tí, ktorí rozumejú jazyku, ktorým bola napísaná. A týmto jazykom je matematika.“

Židovského Boha nemožno popísať, charakterizovať obyčajným ľudským jazykom. Je to abstrakcia sama o sebe. Azda najlepším sprítomnením Božieho jazyka je Einsteinova rovnica E = m.c2. Je príznačné, že tento veľký vedec sa hlásil ku svojej (židovskej) viere slovami. „Čím viac spoznávam svet a vesmír, tým viac verím v Boha. Nie v entitu, ktorá zasahuje do života každého človiečika, ale v Hýbateľa, ktorý Vesmír a jeho zákony vytvoril.“

Takže, ospravedlňujem sa Enka, všetky tri abrahámovské náboženstvá majú spoločného Boha, ale každé z nich ho chápe inak. Nie je to krása? Tá rôznorodosť v jednote Jeho nekonečnosti?

*

Mal som tú drzosť napísať o tom všetkom túto knižku. Dúfam, že vás zaujme a možno i trocha pobaví. Bez vás, jej čitateľov, by stratila akýkoľvek zmysel svojej existencie.

Želajme jej úspech!

Ďakujem, že ste prišli a prajem príjemný čitateľský zážitok.

Bratislava 9. 9. 2026

Foto: Janka Valentovičová