Eduard Chmelár: Veľká koalícia?

Prezident Peter Pellegrini v dnešných Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu vyslovil myšlienku, s ktorou som sa v uplynulých mesiacoch pohrával vo viacerých médiách, no ktorá stále vyzerá nereálne. Zamyslel sa nad tým, že „možno v týchto náročných časoch by Slovensku prospela veľká koalícia dvoch najsilnejších, hoc dnes protichodne súperiacich politických strán, ktorá by mala veľkú šancu – ak by to zvládla – viesť túto krajinu dlhšie ako jedno volebné obdobie“. Skôr, kým sa začnú čertiť fundamentalisti na oboch stranách, vysvetlím výhody takéhoto riešenia.

Sledujúc vyhrotenú politickú situáciu až do nepríčetnosti, ktorá nemá riešenie vo výsledku volieb, zauvažoval som čisto teoreticky nad tým, že najstabilnejšou koalíciou na Slovensku by bolo spojenectvo Smeru, Progresívneho Slovenska a Hlasu. Ak by dokázalo obrúsiť názorové hrany a odstrániť extrémy na oboch stranách, malo by k sebe ideologicky nielen najbližšie, ale predovšetkým: je to snáď jediný spôsob, ako znížiť polarizáciu spoločnosti, lebo dnešné vybičované emócie, osobné ataky a vzájomné neraz až paranoidné upodozrievanie by zostalo prejavom okrajových politických síl.

Túto možnosť nepriamo naznačoval aj Mikuláš Dzurinda, keď pripomínal, že dokázal vytvoriť koalíciu s takými antagonistickými hráčmi, ako bol Jozef Migaš alebo Pavol Rusko a po voľbách v roku 2006 sa dokonca pokúšal prehovoriť na spoluprácu aj samotného Vladimíra Mečiara. Lebo taká býva politika. Ak chcete mať zodpovednosť za riadenie štátu, musíte sa naučiť spolupracovať nielen s priateľmi, ale aj so súpermi.

Dnes sa takáto vízia javí byť nemožnou, lebo vzájomné averzie v oboch politických táboroch sa na prvý pohľad ukazujú ako naozaj neprekonateľné. Ja ani nevravím, že to bude jednoduché. Na takúto hru potrebujete vyzretých štátnikov na oboch stranách a ja nepochybujem o tom, že na takúto dohodu má oveľa väčšie predpoklady Robert Fico ako Michal Šimečka. Netvrdím ani to, že takéto riešenie je ideálne, možno nie je ani optimálne. Ale musíme byť pripravení na najpravdepodobnejšiu možnosť, že voľby nič nevyriešia, že prinesú patovú situáciu, v ktorej ani jedna strana nebude schopná zostaviť stabilnú vládu a ak takýto stav nemá vyústiť do otvorenej občianskej vojny, budeme musieť nájsť politické alebo skôr diplomatické riešenie.

Je mi jasné, že v tejto fáze vyostreného predvolebného boja budú lídri takúto možnosť skôr odmietať a budú sa brániť tomu, aby o tom čo i len nahlas uvažovali. K slovu sa budú dostávať skôr hluční politickí aktivisti, akým je napríklad Marián Leško, ktorý už s profesionalitou a cťou novinára nemá nič spoločné a ktorý otvorene vyzýva na mobilizáciu s cieľom poraziť Fica ústavnou väčšinou. Ale triezvo uvažujúci a prezieravý štátnik sa už dnes musí pripravovať na oveľa pravdepodobnejší scenár, ktorý nastane po voľbách, keď bude potrebné skôr pacifikovať radikálov a vysúvať do popredia ľudí schopných konsenzu. Pouvažujte o tom.

(Status na FB, 5. septembra 2026)