Čas predátorov

„Poradcovia Donalda Trumpa sa potichu sťažujú, že prezident nikdy nič nečíta. Ani knihy, vhodné nanajvýš do múzea, ani noviny, ktoré sú na tom rovnako. Naopak, malo by ich tešiť, že Trump nečíta ani stranu, ba ani polovicu strany z ich poznámok, ktoré mu predkladajú ako prípravu pred rokovaním. Nevenuje im ani jeden pohľad, ani jednému odseku, ani jedinému riadku. Ale čo na tom? Dôležité je predovšetkým konanie, a to, ako je známe, patrí k najväčším nepriateľom poznania. Chaotické prostredie si vyžaduje odvážne rozhodnutia, ktoré upútajú pozornosť verejnosti a zároveň ochromia protivníkov.“

(Giuliano da Empoli: Čas predátorov. Bratislava: Tatran 2026, preložil Peter Kijaba, s. 59 – 60)

Autor (1973), taliansky politik, bývalý poradca predsedu vlády a iných prominentov to uvádza v súvislosti s tým, že inžinieri zo Silicon Valley, najbohatší digitálni oligarchovia Musk, Thiel, Zuckerberg sa zjavili hneď vedľa Trumpa na jeho druhej prezidentskej inaugurácii s cieľom ovládnuť svet, kde nebudú pravidlá ani zákony pre demokratické spoločnosti a nikto ich nebude brať na zodpovednosť. Po dlhých rokoch vtierania sa do priazne politikov si totiž uvedomili, že už dávno prestali programovať počítače a zmenili sa na programátorov ľudského správania. Skrátka, za ostatné roky sa zrútil starý poriadok, chaos už nie je zbraňou rebelov, ale značkou vládcov. A práve, ako konštatuje Empoli, súčasný americký prezident sa postavil na čelo pestrého sprievodu sebavedomých autokratov, technologických konkvistadorov a kolonialistov, ktorí sa nevedia dočkať, kedy sa pustia do boja. Rozhodli sa zbaviť starých politických elít, liberálov, sociálnych demokratov a konzervatívcov, na ktorých sme zvyknutí pozerať ako na nosnú os našich demokracií.

A v onom pestrom sprievode kráčajú milióny pešiakov, politických nedoukov, hulvátov, zamindrákovaných jednotlivcov i anonymných skupín zo sociálnych sietí, presvedčených, že práve im patrí monopol na pravdu a zdravý rozum. S neotrasiteľnou istotou komentujú všetko od svetovej politiky až po jadrovú energetiku, hoci ich poznanie neraz siaha len po titulok článku či niekoľkosekundové video. Každý z nich sa cíti byť sudcom, odborníkom i morálnou autoritou zároveň. Nepripúšťajú pochybnosti, odmietajú argumenty a každého, kto sa odváži myslieť inak, okamžite označia za nepriateľa, hlupáka alebo zapredanca. V hlučnom chóre vzájomného utvrdzovania si myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta, hoci v skutočnosti len čoraz hlasnejšie opakujú vlastné predsudky a polopravdy. Aj u nás je ich nemálo: „Fico je ako Hitler“ (Kamila Magálová), „Treba nanovo založiť Slovenskú republiku“(Ján Mazák), „Komunisti mi ubližovali“ (Magda Vašáryová, zaslúžilá umelkyňa v minulom režime), „Slovensko je čierna diera“ (Martin M. Šimečka), „Zastavme my Fica, Slováci ožijú“ (Maroš Kramár) „Vládna koalícia je mafia“ (Gröhling) „Opozičné návrhy zákonov, nech sú akékoľvek, nie sú pre nás prijateľné,“ unisono hlasy z koaličného parlamentného chóra. Atď., atď… Skrátka, koalícia aj opozícia vyhrocujú svoje názory na ostrie noža, a to aj v situáciách, keď by mali ťahať za jeden povraz na prospech občanov a schvaľovať umné zákony bez ohľadu na to, kto ich podáva.

Prv ako budeme pokračovať, čitateľ by mal vedieť, že Giuliano da Empoli napísal aj knihu Kremeľský mág, román o neférových praktikách v Putinovom Rusku; v diele, ktoré je predmetom našej eseje, rovnako ostro, ak nie ostrejšie, načiera do politického zákulisia Západu, najmä Spojených štátov amerických, hoci v ňom ani pri najlepšej vôli nedokáže zaprieť a poprieť svoje sympatie k liberálnej demokracii kapitalistického strihu…

Manipulatívna prax prezidentských kampaní

… i k tomu, ako svojho čase drukoval najjasnejšej liberálnej západnej hviezde či majáku – Barackovi Obamovi (dodnes ho takto aj rešpektuje), hoci otvorene a kriticky poukazuje na jeho vzostupy a pády i na klamlivú manipulatívnu prax počas jeho prezidentských kampaní. Prvá v roku 2008 ešte v sebe niesla symbol internetu ako nástroj komunikácie, ale tá druhá – v roku 2012 – zhmotňovala internet ako nástroj spravodajských informácií. Hlavnou postavou bol guru Google a reklamný mág Eric Schmidt: operácia dostala názov Projekt Narval podľa morského cicavca s dlhým rohom, ktorý sa vynorí z vĺn ako morská príšera ohromujúca svojich protivníkov. „Celé mesiace, šesť dní v týždni, štrnásť hodín denne, pracovali desiatky prepožičaných inžinierov z Googlu, Twitteru, Facebooku a mnohých ďalších firiem zo Silicon Valley na vytvorení tohto mocného stvorenia z hlbín“ (s. 92).

Vďaka nemu začína Obama rok svojho znovuzvolenia s istotou, že pozná meno každého z 69 456 897 Američanov, ktorých hlas ho vyniesol do Bieleho domu. Dáta Narvala sú také podrobné, že sa analytikom podarilo identifikovať Obamových podporovateľov v hociktorom volebnom okrsku. Systém sleduje voličov dom po dome a každému posiela správu prispôsobenú jeho názorom a záujmom. Z nástroja mobilizácie sa stal nástroj delenia, hračka pre Schmidta na čele najväčšej reklamnej spoločnosti na svete. Kampaň prvej „demokracie“ na planéte sa mení na vojnu softvérov – prevaha Demokratickej strany bola zdrvujúca. Svojho učňa mala aj na Slovensku – Andreja Kisku; aj napriek tomu, že mu nepomáhali podobný mágovia, prezidentské voľby vyhral, hoci nie až tak presvedčivo… azda aj preto bol nútený k daňovému podvodu – nie je totiž prezident ako prezident, povedal by da Empoli.

(Na margo ilustračný príklad, ako Schmidt pracoval s reklamou: Chcete, aby sa v kinách pilo viacej Coca-Coly? Nijaký leták s dievčinou v plavkách, pijúcej tento nápoj! Uvedomte si, že divák pije, lebo je smädný. Musíte urobiť jednu vec – zvýšiť teplotu v kinosále.)

A čo ostalo po Obamovom prezidentovaní? pýta sa smutne da Empoli. Demokratická strana sa premenila na stranu právnikov. Demokrati odmietli transformáciu či len korigovanie kapitalizmu, boj proti nerovnosti, uchýlili sa k skromnejšiemu cieľu – k reprezentovaniu menšín a k radikalizácii názorov na túto otázku dovedených až do extrému. A výsledok? Kamala Harrisová uvažovala v ostatnej prezidentskej kampani o zrušení pohraničnej polície a obhajovala verejné financovanie pre pohlavnú zmenu väzňov a nelegálnych migrantov. Trump jej odpovedal jednoznačne: Harrisová je pre ONO, Trump je pre VÁS.

Umelá inteligencia v službách úsilia o planetárnu nadvládu

A nielen to! „Vďaka demokratom sa dnes umelá inteligencia rozvíja v rukách súkromných firiem povyšujúcich sa na úroveň národných štátov, a bez akejkoľvek kontroly, namiesto toho, aby napredovala pod dohľadom vlády, ako to bolo v prípade atómových zbraní a iných vojenských technológií“ (s. 94). Americkí demokrati sa dodnes klaňajú technologickým magnátom, ktorí dovtedy sľubovali budúcnosť univerzálnej jednoty, čo im umožnilo premeniť sa na molochov zapojených do nemilosrdnej vojny o planetárnu a medzigalaktickú nadvládu v úsilí čo najviac využiť umelú inteligenciu (AI), ktorá už nie je iba obyčajným urýchľovačom moci; líši sa od všetkých strojov, aké človek doteraz vynašiel; jej sila spočíva v schopnosti ochromiť, živí sa chaosom, netrápi sa pravidlami, nevie, ako rozhoduje, a to všetko pod kontrolou hŕstky podnikateľov a vedcov, ktorí sľubujú nový poriadok. Lenže háčik je v tom, že ak by sa kráľovstvo AI malo stať realitou, treba poznanie nahradiť vierou. Jediný spôsob, ako s ňou nadviazať vzťah je v ňu veriť. Jej veľkým prísľubom je predvídať, hoci zatiaľ nikto nevie ako…

Veľkú pravdu vyslovil Ivan Hoffman na webovej stránke noveslovo.eu (9. 7. 2026): „ Je na zamyslenie, či tento software, ktorý vykráda obsah internetu, aby potom vypľul nejakú korektne naformulovanú jedovatú slinu, nazvať inteligenciou – a to všetko z banalít a hlúpostí na sociálnych sieťach.“ Nepochybne, AI je viditeľne naoktrojovaná a kŕmená progresivistickou ideológiou, v každom jej produkte cítiť onú tendenciu… Debata o tom, či sa AI neobráti proti človeku, je bezpredmetná najmä po tom, čo sa úspešne vyvíjajú autonómne vojenské roboty určené na to, aby sa obrátili proti človeku. Vedľajším mierovým produktom vražednej technológie môže byť, prirodzene, aj niečo dobré. Ale môžeme sa s tým uspokojiť? Pomer hlupákov sa tým v spoločnosti nezníži, umelé hlupáctvo zaskočí za hlupáctvo prirodzené. Mozgy vymývané staršími historickými spôsobmi neboli múdrejšie ako tie, ktoré formovali televízory. A nebude to inak ani v časoch AI, ak nie ešte horšie…

Ale vráťme sa k Obamovej prezidentskej kampani, už aj preto, lebo v ostatných dňoch našiel v Európe učenlivého nasledovníka pri vedení nedávnej predvolebnej kampane v maďarských parlamentných voľbách – Pétera Magyara – šéfa strany TISZA, vďaka čomu presvedčivo vyhral nad Viktorom Orbánom, dlhoročným premiérom Maďarska a predsedom strany FIDESZ, a získal drvivú ústavnú väčšinu v parlamente. Nejde ani tak o kopírovanie konkrétnych technologických nástrojov, ako skôr o podobnú filozofiu vedenia modernej volebnej kampane. Pochopil totiž, že voľby sa už nevyhrávajú iba na tribúnach, v televíznych štúdiách či na bilbordoch, ale predovšetkým v informačnom priestore, kde rozhodujú dáta, rýchlosť komunikácie a schopnosť osloviť každého voliča individuálne. Magyar síce nedisponoval porovnateľným technologickým aparátom ako Obama, no jeho tím podobne využíval sociálne siete, priebežne vyhodnocoval reakcie verejnosti a podľa nich upravoval obsah kampane. Usiloval sa vytvoriť čo najpriamejší vzťah s voličmi, intenzívne cestoval po krajine, organizoval stretnutia s občanmi a využíval živé vysielania na sociálnych sieťach. Volič sa v takom  prípade necítil ako anonymný príjemca politickej reklamy, ale ako aktívny účastník spoločného projektu…

Teraz otázka stojí tak, či neskončí ako Obama? V jednom sa síce poučil – obhajuje národnoštátne záujmy, vystupuje proti migrácii, ale to, že si urobil z ústavy za tichého súhlasu Bruselu trhací kalendár (retroaktívne odvolanie prezidenta, ústavných sudcov, obmedzenie pôsobenia parlamentných poslancov na tri volebné obdobia a pod.), sa mu nemusí v konečnom dôsledku vyplatiť, najmä ak si uvedomíme, že naskočil na progresivistického Minotaura.

Analógie s Cézarem Borgiom

Úvodný list spisu Opis spôsobu, akým vojvoda Valentino zabil Vitellozza Vitelliho, Oliverotta da Fermo, pána Pagola a vojvodu z Graviny Orsiniho.

Napokon, ako tvrdí da Empoli, v politickom prostredí vždy zúri vojna, „najobávanejší nepriatelia sú zväčša skrytí vo vlastných radoch a rýchlosť, s akou sa všetko deje, ešte znásobuje možnosti pre chyby a mieru úmrtnosti. V tejto hre, kde jediným platidlom je ochota riskovať, nik s vyvolenými vševedkami neráta, pretože tí halapartňu do rúk nikdy nechytia“ (s. 62). Nie náhodou sa celou knihou vinie ako červená niť príbeh politickej stratégie a zrady v podaní Cézara Borgiu (známeho ako Valentino), renesančného valencijského vojvodu, syna pápeža Alexandra VI., z 31. decembra 1502, ktorý opísal Niccolò Machiavelli v svojom spise Descrizione del modo tenuto dal duca Valentino nello ammazzare Vitellozzo Vitelli, Oliverotto da Fermo, il signor Pagolo e il duca di Gravina Orsini (Opis spôsobu, akým vojvoda Valentino zabil Vitellozza Vitelliho, Oliverotta da Fermo, pána Pagola a vojvodu z Graviny Orsiniho) a potom aj v knihe Vladár: v ten deň pozval Borgia svojich bývalých spojencov – Vitellozza Vitelliho, Oliverotta da Ferma, Paola Orsiniho a vojvodu z Graviny do Senigallie na jadranskom pobreží. Mesto malo výhodnú strategickú polohu a zároveň poskytovalo ideálne podmienky na starostlivo pripravenú pascu. Borgia doň vstúpil s vojskom, pričom navonok vystupoval pokojne a priateľsky. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa pripravuje krvavé vyúčtovanie. Počas rozhovorov však dal svojim najvernejším vojakom tajný rozkaz – všetkých štyroch veliteľov odzbrojíte a zatknete. Tak sa aj stalo a naostatok ich popravili. Borgia tak jediným premysleným úderom odstránil najnebezpečnejších protivníkov. Neskočil však slávne: nové politické pomery mu už nežičili a jeho moc sa začala rýchlo rozpadať. Nakoniec odišiel do exilu a v roku 1507 zahynul počas bojov v Navarre.

Empoli to nespomína náhodou, takúto politickú prax ilustruje na viacerých príkladoch v súčasnosti, no prípad z najluxusnejšieho hotela v saudskoarabskom Rijáde je dych vyrážajúci: korunný princ Mohamed bin Salmán pozval začiatkom novembra 2017 350 najbohatších a najvplyvnejších mužov kráľovstva do hotela na priateľské stretnutie. Hneď po príchode ich čakalo nemilé prekvapenie – odobrali im telefóny, peňaženky, občianske preukazy. Na druhý deň ránom im doručili 12 bielych tričiek, 12 bielych trenírok, 12 párov bielych ponožiek, 3 dželaby a 3 pyžamá. Zakrátko po ich distribúcii nastalo vypočúvanie. Princ si na tento úkon prizval žoldnierov z firmy Blackwater (americká polovojenská súkromná bezpečnostná služba, obvinená počas irackého konfliktu z porušovania ľudských práv). Od tej chvíle sa ozývalo po celé tri mesiace úpenlivé prosenie, kňučanie a pridusené výkriky princov a miliardárov, vystavených tvrdým technikám výsluchu v podaní veteránov vojny z Iraku. Každému predložili dôkazy o korupčných trestných činoch, ktorých sa dopustili, a dostali možnosť vykúpiť sa. Korunný princ tak získal vyše 100 miliárd dolárov, ktoré sa použili na stavbu jeho faraónskych projektov. Podaktoré z obetí však dodnes hnijú vo väzení alebo nosia elektronické náramky. Rozdiel je iba v tom, že ich nestihol až taký krutý osud ako Borgiových „spojencov“. Neprekvapuje, že princov postup ocenil aj Donald Trump…

Išlo o ukážku toho, že vrchol moci nespočíva ani tak v samotnom čine ako v neuváženom čine – v jedinom, ktorý je schopný vyvolať stav ohromenia. V našich podmienkach to mal zrejme v úmysle autor atentátu na premiéra Roberta Fica predpokladajúc, že po jeho smrti sa dostane k moci opozícia. Ale to je len dohad…

Vo svetovej politickej kuchyni

Giuliano da Empoli bol ako premiérov poradca pečený-varený na mnohých svetových politických udalostiach, najmä však na zasadnutiach Valného zhromaždenia OSN. „Nachádzame tu perspektívu lídrov, presvedčených, že sú hnacou silou sveta, hoci sú väčšinou podriadení nevyhnutnosti a len zriedka schopní udalosti tvoriť  – aj to nie vždy k lepšiemu. Je tu perspektíva diplomatických konzultantov, ktorí spriadajú svoje siete a vymieňajú si sprisahanecké pohľady. (…) A potom je tu perspektíva bodyguardov, ktorí po sebe zazerajú ako rozoštvané psy“ (s. 15). Z diaľky sledujeme rokovanie francúzskeho prezidenta s iránskym prezidentom, aspoň útržkovite, dozvedáme sa stručné informácie o rokovaní Macrona a Zelenského, ktoré sa uskutočňuje v ukrajinskej kancelárii, v podzemnom v bunkri Skleneného paláca OSN, dostávame sa do haly Barclay, kde sa zdržiava americký prezident, vládne tam atmosféra ako tesne pred pádom Saigonu – vojaci, diplomati, pobočníci, biznismeni, špióni, bar, poháre, whisky…, stretávame sa so salvádorským Bukelem vo vojenskej tunike, „najcoolovejším diktátorom na svete“, stúpencom borgiovského konania („Niektorí hovoria, že sme uväznili tisíce ľudí, odvolali všetkých sudcov nad šesťdesiat rokov, ale pravdou je, že sme oslobodili milióny“); a je tu i Donald Trump, ktorému sa Bukeleho predstava o jednom dni bez pravidiel páči, konečne je tu niekto, kto sa do všetkých tých nešvárov poriadne obuje a použije motorovú pílu…

V knihe nechýbajú ani politické vzostupy a pády: Obama prijíma v Bielom dome svojho priateľa Mattea Renziho, talianskeho premiéra. Čestná stráž na letisku, štátne hymny, diaľnica do Washingtonu uzavretá pre dopravu, manželia Obamovci vítajú talianskeho predsedu na samom vrchu schodiska; o štyri mesiace na tom istom washingtonskom letisku, Renzi už nie je premiérom, agentovi pasovej kontroly sa zdá byť podozrivý. Prekáža mu, že bol počas svojej štátnickej funkcie v Iraku a Iráne…

Také sú paradoxy politického života….

Čas predátorov nie je len knihou o politike, ale predovšetkým varovaním pred dobou, v ktorej sa moc čoraz častejšie odpútava od pravidiel, inštitúcií i tradičných morálnych zábran. Giuliano da Empoli ukazuje, že svet vstúpil do éry, v ktorej víťazí ten, kto dokáže rýchlejšie ovládnuť informácie, emócie a chaos. Neponúka jednoduché riešenia ani jednoznačné súdy, skôr núti čitateľa zamyslieť sa nad tým, kam smeruje moderná demokracia a aké miesto v nej zostáva človeku. Práve v tejto schopnosti podnecovať otázky, a nie poskytovať pohodlné odpovede, spočíva najväčšia sila tohto, nie rozsahom veľkého diela.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2026)