Ako spisovatelia sme dostali do vienka vzácny dar i ťažký záväzok – byť strážcami pamäti, svedomím doby a slov. Jazyk, ktorým tvoríme, nie je len chladným nástrojom na výmenu informácií; je to náš živý organizmus, prameň našej kultúry a kolíska hodnôt, ktoré po stáročia formovali našu národnú a ľudskú identitu. Preto dnes s bolesťou v srdci a s nesmiernou empatiou k ľudskej zraniteľnosti sledujem, ako sa tento náš spoločný priestor mení. Osobnosti, na ktoré sme vzhliadali s úctou, ľudské schopnosti pretavené do poctivej tvorby a morálne hodnoty, kedysi naša pýcha, sa potichu tratia pod nánosom hlučných konfliktov, úzkosti a vulgárneho kriku.
Slovo, ktoré v minulosti vedelo pohladiť, objať v nešťastí a vliať nádej do sklesnutej duše, dnes sa pričasto stáva chladným kameňom. Často bez rozmýšľania hádžeme ho jeden do druhého.
Žijeme v časoch, kedy sa na naše plecia valí skúška za skúškou. Neistota, strach o zajtrajšok a prichádzajúce napätie. To všetko vyvoláva v nás neistotu. Vyčerpáva naše vnútro. Ako literáti, ktorých poslaním je načúvať ľudskému srdcu, prirodzene rozumieme tomu, odkiaľ pramení táto únava a často aj hnev. Strach je ľudská emócia. Je nesmierne smutné, keď namiesto toho, aby nás bolesť a neistota zomkli do tichej solidarity a vzájomného porozumenia, stávame sa voči sebe cudzincami a nepriateľmi.
Literárna a kultúrna scéna prechádza obdobím, ktoré viac než kedykoľvek predtým preveruje našu empatiu a schopnosť spolupracovať. V čase, keď sa názory polarizujú a knižný svet čelí existenčným neistotám, stojí umelecká obec pred tou najdôležitejšou otázkou: Budeme si rany prehlbovať a robiť si navzájom zle, alebo dokážeme spojiť sily, pretože jedine spolu dokážeme viac?
Písať knihu znamená tráviť mesiace v samote, vkladať do textu kus vlastnej duše a s napätím čakať, či si nájde cestu k čitateľom. Táto cesta od prvej napísanej vety až po voňavý výtlačok v rukách autora alebo už čitateľa, však nie je prácou samotára. Je to krehký ekosystém, ten stojí na dôvere, porozumení a stabilite. Keď sa do neho vkradne neistota a hnev, netrpia len inštitúcie – trpia konkrétni ľudia, ich sny a ich tvorba.
Dnes a denne vidíme, ako reálne problémy zasahujú naše prostredie a vyvolávajú oprávnené obavy. Mnohí z nás mesiace ochromene čakajú na dotačné rozhodnutia z Fondu na podporu umenia (FPU). Od týchto odpovedí závisí, či svetlo sveta uzrú hodnotné diela, alebo či prežijú kultúrne periodiká, ktoré po celé generácie formovali našu identitu.
Ešte hlbšou a citlivejšou ranou pre nás všetkých bolo náhle zrušenie tradičného veľtrhu Bibliotéka v Bratislave. Podujatie, ktoré viac ako tri desaťročia spájalo celú literárnu scénu, zrazu tu nie je. Tento moment nastavil neúprosné zrkadlo a ukázal nám, kam vedie roztrieštenosť síl, chýbajúci konsenzus a budovanie umelých barikád.
História Spolku slovenských spisovateľov nás pritom opakovane učí, že v jednotnom súzvuku je naša jediná záchrana. Pozrime sa do minulosti – či už to boli 20. roky minulého storočia, keď naši zakladatelia v ťažkých podmienkach formovali modernú slovenskú literatúru, alebo zlomové a búrlivé obdobia na konci minulého storočia. Vždy, keď sa spisovatelia a vydavatelia začali štiepiť na nepriateľské tábory, kultúrna obec stratila rešpekt, vplyv a hlas. Naopak, pamätné kongresy a historické momenty, kedy sme dokázali odložiť osobné egá a spoločne obhajovať slobodu slova a práva tvorcov, posunuli celé Slovensko vpred. Naši predchodcovia dokázali prežiť vojny aj režimy len preto, že v kľúčových chvíľach držali spolu.
Spisovatelia a filozofi boli odjakživa tichými svedkami a oporami v časoch kríz. Naše predchodkyne a predchodcovia vedeli, že kultúra ducha sa nerodí v kriku, ale najmä v otvorených dialógoch. Ak však dnes dovolíme, aby arogancia, roztrieštenosť, bezohľadnosť a cynizmus prekryli tieto vzory, čo zanecháme pre budúcnosť?
Nedovoľme, aby do nášho tvorivého prostredia preniklo to, čo denne vidíme na politickej scéne – nekonečné hádky, urážky a neschopnosť počúvať jeden druhého. Nerobme to, čo robia politici. Kultúra a umenie by mali byť presným opakom politiky; mali by kultivovať, zbližovať a liečiť rozdelenú spoločnosť, nie preberať jej najhoršie maniere. Komu vlastne pomáha, keď na seba útočíme a uzatvárame sa do nekompromisných táborov? Nepomáha to autorom, vydavateľom a už vôbec neprináša úžitok čitateľom.
Pravda je taká, že k reálnym činom a výsledkom neprídeme, ak zostaneme roztrieštení. Rozhádaná a rozdrobená komunita nič nedosiahne, nepresadí lepšie podmienky pre umelcov a nedokáže efektívne čeliť krízam. Ak sa rozdelíme na malé, izolované skupinky, zostaneme slabí a nepočuteľní. No ak sa spojíme, dokážeme spoločne oveľa viac.
Kultúra potrebuje mosty, nie barikády
Ako predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov, ktorého edičným útvarom je Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vnímam dnešnú realitu s veľkou zodpovednosťou, no predovšetkým s empatiou voči každému z vás. Úplne rozumiem vašej únave z neustálych zmien, obavám o osud rozpracovaných projektov i pocitu frustrácie. Riešením však nikdy nemôžu byť jednostranné kroky, ultimáta alebo ukrývanie sa v zákopoch.
Dvere Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov aj samotného Spolku slovenských spisovateľov sú otvorené pre každého, kto chce konštruktívne konať ako naprázdno debatovať a búrať. Poďme hovoriť spolu, nie o sebe. Poďme si pomáhať, nie si škodiť – pretože to, čo nás spája, je stále oveľa silnejšie, ako to, čo nás v tejto chvíli rozdeľuje.
Práve preto prichádzame s jasnou iniciatívou a podávame pomocnú ruku. Našou odpoveďou na súčasnú krízu je ponuka na otvorený, konštruktívny a ľudský dialóg. Chceme vytvoriť bezpečné a ústretové prostredie, kde si spoločne sadneme za stôl. Chceme úprimne hovoriť o tom, ako efektívnejšie chrániť autorov, ako čeliť výpadkom dotačných schém a ako spoločne vybudovať nové platformy, ktoré nám nahradia stratené príležitosti.
Spisovatelia by sa mali vo svojej tvorbe vrátiť k univerzálnym ľudským témam. Keď píšeme o strachu zo samoty, o hľadaní lásky, o odpustení, o pominuteľnosti či o morálnych dilemách bežného dňa, politické tričká a ideologické nánosy odpadávajú. V podstate sme totiž všetci rovnakí. Ak literatúra ukáže človeka v jeho zraniteľnosti, pomôže čitateľom pochopiť, že ten, kto stojí na opačnej strane politického spektra, nie je nepriateľ, ale len ďalšia bytosť zápasiaca so životom.
Predstavme si napríklad spoločnú knižnú antológiu, v ktorej vedľa seba publikujú autori, o ktorých si verejnosť myslí, že sa neznášajú.Ak dokážu rôzne svety koexistovať na stranách jednej knihy, dokážu to aj v realite.
Obnoviť spisovateľskú solidaritu, je tiež veľmi dôležité. Ak je umelec nespravodlivo prenasledovaný, šikanovaný alebo marginalizovaný, kolegovia sa ho musia zastať bez ohľadu na to, ku ktorému názorovému prúdu sa hlási. Solidarita s človekom musí stáť vysoko nad akoukoľvek ideológiou.
Keď múzy namiesto mlčania začnú hovoriť jazykom porozumenia, urobíme prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby sme na tváre ľudí vrátili úsmev, ktorý tam odjakživa patrí. Práve preto ponúkam dialóg. Pridáte sa?
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2026)
(Autorka je predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008