Prečo zadržiavanie nestačí

Ilustrácia: Easy-Peasy.AI

Tri hlavné hrozby pre naše prežitie ako ľudí sú ekologická kríza, nekontrolovaný rozvoj umelej inteligencie a nebezpečenstvo vojenského sebazničenia. To je všeobecne známe. Pri sledovaní správ o týchto hrozbách som si okamžite všimol, že v rámci referovania sa v našich médiách opakuje to isté slovo: zadržiavanie. Hoci hrozby akceptujeme ako fakty našich životov, hlavnou starosťou je, že ak prerastú do skutočnej krízy, stanú sa nezvládnuteľnými.

Začnime vojnami. USA aj Rusko, resp. presnejšie, Trump a Putin, neradi používajú termín „vojna“: Putin hovorí o „obmedzenej vojenskej operácii“ na Ukrajine, ktorej cieľom je zabrániť skutočnej veľkej vojne (útoku NATO na Rusko), zatiaľ čo Trump raz opísal svoj útok na Irán ako „výlet“ (excursion) za účelom zabrániť ozajstnej veľkej vojne (Iránu v jadrovom útoku na Izrael). Samozrejme, je paradoxom, že táto neochota používať termín „vojna“ napriek státisícom zabitých a zničenej infraštruktúre krajiny slúži na normalizáciu vojnového stavu (stavov), v ktorom sa nachádzame.

Ide jednoznačne o stratégiu zadržiavania: o snahu udržať vojenské konflikty pod úrovňou súčasnej novej svetovej vojny. Obavy spočívajú v tom, že vojna na Ukrajine prerastie do celoeurópskej jadrovej bitky alebo že americko-iránska vojna pohltí celý Blízky východ. Problém je, samozrejme, v tom, že si nikdy nemôžeme byť istí, či takéto zadržiavanie bude fungovať: nemôžeme vylúčiť možnosť, že to, čo jedna strana konfliktu vníma ako svoj vlastný obmedzene agresívny čin, bude druhá strana považovať za prekročenie červenej čiary a zareaguje jadrovými údermi.

Predstavme si imaginárny extrémny prípad. Som vodcom superveľmoci a moje spoľahlivé spravodajské zdroje ma informujú, že stovky rakiet s jadrovými bombami smerujú na môj štát. Nedajú sa zastaviť, takže viem, že moja krajina bude do hodiny alebo dvoch úplne zničená. Keďže aj moja krajina má dostatok jadrových zbraní na zničenie nepriateľa, stojím pred ťažkou voľbou: mám prikázať svojej armáde, aby zaútočila plnou silou? Ak to urobím, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude znamenať koniec civilizácie na Zemi.

Jediným skutočne etickým, ale veľmi ťažkým činom je teda zdržať sa úderu s vedomím, že hoci moja krajina bude vymazaná z povrchu našej planéty, aspoň civilizácia prežije. V tomto prípade si ma v mojej už neexistujúcej krajine možno budú pamätať ako zradcu a zbabelca, avšak je tu šanca, že zvyšok ľudstva ma bude oslavovať ako záchrancu civilizácie. Má to však háčik: táto etická voľba funguje iba vtedy, ak o nej nepriateľ vopred nevie. Ak to nepriateľ vie vopred, pravdepodobne bude v pokušení zhodiť na moju krajinu jadrové bomby, pretože vie, že z jej strany nenastane úplná odveta. To nanešťastie znamená, že moja krajina sa v každom prípade musí zúčastniť na pretekoch v zbrojení.

Následne prichádza explozívny rozvoj umelej inteligencie (AI). Alain Badiou zreteľne obracia teologický predpoklad, že Boh stvoril svet z ničoho:

„V teologickej diskusii Boh stvoril svet takto: z ničoho. Ale stále by som povedal, že najväčším príkladom stvorenia ex nihilo je stvorenie Boha. Bol to Boh, a nie svet, ktorý bol stvorený z ničoho! Pretože keby Boh existoval, stvorenie sveta by nebolo problémom. Boh je z definície neobmedzený. Jeho moc je nekonečná, takže mohol celkom dobre stvoriť niečo z ničoho. Problém spočíva skôr v nás: ako by sme mohli my, úbohí koneční, smrteľní ľudia, vytvoriť niečo z ničoho?¹“

Výzvou pre agenta umelej inteligencie teda je: dokáže vytvoriť fikciu boha? Myslím si, že nie, pretože Boh môže vzniknúť iba z konečnosti smrteľných ľudí. Ale môže sa stať, že umelá inteligencia, naše stvorenie, sa nám bude javiť ako kvázi-božská entita.

V sobotu 25. júla 2026 šéf OpenAI Sam Altman vyhlásil, že umelá inteligencia dosiahla „singularitu“. Zatiaľ čo Altman zdôraznil, že singularita môže byť pre svet dobrá, jeho komentár vzbudzuje obavy: mnohí odborníci nesúhlasia s tým, že sme dosiahli singularitu alebo že umelá inteligencia sa približuje k predstihnutiu ľudskej inteligencie, resp. nám kradne pracovné miesta. Hlavnou starosťou však je, že umelá inteligencia je už schopná autonómne zdokonaľovať samu seba. „Singularita“ je vnímaná ako bod, odkedy bude pre ľudí ťažké kontrolovať alebo zvrátiť rozvoj AI, pričom uvedené by mohlo mať nepredvídateľné účinky na ľudskú civilizáciu. Keď umelá inteligencia získa kontrolu nad svojím vlastným vývojom, následný pokrok v technológii by mohol natoľko rýchlo napredovať že ľudia by s ním nedokázali držať krok; takto by sa AI mohla efektívne vyvíjať sama, mimo ľudskej kontroly.²

V roku 2025 Altman predpovedal, že umelá inteligencia do roku 2030 prekoná ľudskú inteligenciu vo všetkých oblastiach. Neskôr, počas nedávneho vystúpenia v podcaste Relentless (dokumentárnom seriáli „o hľadaní myšlienok pritiahnutých za vlasy a nezvyčajných ambícií“) Altman povedal:

„Práve sme akoby v singularite. Teraz sme vlastne v okamihu, o ktorom sme hovorili pri obede veľmi neserióznym spôsobom. /…/ Čakal som na to celý život a myslím si, že to bude neuveriteľné, nesmierne pozitívne, úžasné pre svet.“

Medzi kritickými hlasmi bola aj spoločnosť Anthropic (stojí za chatbotom Claude), ktorá vyzvala špičkové svetové AI firmy, aby navrhli koordinovaný spôsob pozastavenia vývoja pokročilých systémov umelej inteligencie a varovala, že až také rýchle zdokonaľovanie technológie prináša riziko, že ľudia stratia kontrolu. V blogovom príspevku zo 4. júna spoločnosť Anthropic, ktorá sa dlhodobo prezentuje ako laboratórium umelej inteligencie zamerané na bezpečnosť, napísala, že ako sa AI stáva pokročilejšou, „pre svet by bolo lepšie, keby bolo možné spomaliť alebo dočasne pozastaviť“ jej vývoj.³

Problémom samozrejme je, že neexistuje žiadna celosvetová agentúra, ktorá by bola schopná zaviesť podobné pozastavenie: mnoho štátov vyvíja umelú inteligenciu, pričom každý z nich tuší, že ostatné, i keď s pozastavením verejne súhlasia, budú tajne pokračovať plnou rýchlosťou. V takejto situácii je jediným logickým záverom, aby som urobil to isté.

Časť hrozby umelej inteligencie teda nespočíva v technológii ako takej, ale v spoločenských vzťahoch, v ktorých rámci sa stroje s umelou inteligenciou vyrábajú: žijeme vo vesmíre konkurencie a globálneho podozrievania, ktoré nám bráni vymaniť sa z deštruktívnej logiky dilemy väzňa. Hoci racionálne vieme, že solidarita a spolupráca sú lepšie pre všetkých účastníkov, kapitalistická orientácia na zisk uprednostňuje nedôveru vo vzťahu k iným: vníma ostatných ako potenciálne hrozby, ktorí našu dôveru využijú ako zámienku na to, aby na nás zaútočili ešte brutálnejšie.

Na druhej strane sú aj takí, ktorí si myslia, že sme ďaleko od kvázi-božskej „singularity“. V istom zmysle môžu mať pravdu, pretože ide o otázku presného významu singularity. Myslím si, že to, čo Altman opisuje ako singularitu, je relatívne prostý (modest) fenomén: znamená len to, že agenti umelej inteligencie získali vlastnú dynamiku, ktorú nedokážeme ovládať ani obmedzovať.

Viem si predstaviť dve oveľa mocnejšie úrovne. Po prvé, umelá inteligencia sa stane takou silnou, že ju my – ľudia – nielenže nedokážeme zadržať, ale priamo a otvorene prevezme velenie nad našimi životmi a bude nás vydierať, aby sme sa podriadili. Po druhé, existuje perspektíva Neuralink: priameho prepojenia medzi tokom našich myšlienok a digitálnym agentom, čo by znamenalo, že agent AI a tí, ktorí ho ovládajú, budú môcť priamo čítať naše myšlienky.

Nakoniec je tu ekologická kríza, zviditeľnená pre všetkých prostredníctvom nedávnej vlny obrovských lesných požiarov, ktoré ničili Francúzsko a Španielsko. Viac ako mesiac boli požiare mimo kontroly a ani teraz sa nedajú uhasiť: jednoducho ich ponechajú horieť mesiace, kým sa nevyčerpajú. Prípadne, ako nedávno povedal známy španielsky špecialista na lesnícke inžinierstvo Víctor Resco de Dios: „Vstúpili sme do éry požiarov, ktoré nemožno uhasiť. Sú to požiare, ktoré horia intenzitou niekoľkých atómových bômb.“

Jedným z najvýraznejších príkladov bol výskyt „pyrokumulonimbu“ – slova, s ktorým som sa predtým nestretol – ohnivých oblakov, ktoré sa podľa požiarnych úradov vytvorili v regióne Gironde neďaleko Bordeaux. Ohnivé oblaky vznikajú, keď obzvlášť intenzívne lesné požiare vytvoria oblak extrémneho tepla, ktorý rýchlo stúpa do chladnejšieho vzduchu nad hladinou a kondenzuje do týčiacich sa búrkových oblakov. Tieto môžu vytvárať vlastný vietor, dážď a blesky, čím premieňajú požiare na nepravidelné a nepredvídateľné ohnivé búrky, živiace samy seba.

V budúcnosti by sme mali očakávať, že požiare budú častejšie a extrémnejšie, pokiaľ ľudia budú naďalej spaľovať fosílne palivá a tým zvyšovať teplotu. Opäť citujem Resco de Diosa: „Ťažko predpovedať, ako ďaleko to môže zájsť. Čoskoro nebudeme môcť vylúčiť Danteho scenáre*, podobné tým, ktorých sme boli svedkami v Kalifornii alebo Austrálii, s požiarmi alebo skupinami požiarov v rozsahu stoviek tisíc hektárov až dokonca milión hektárov.“⁴

Stručne povedané, požiare sa stávajú nekontrolovateľnými. A situácia v USA je ešte horšia. CNN 31. júla 2026 informovala: „Rekordne vysoká tepelná kupola sa chystá spáliť Západ s doteraz najvyššími letnými teplotami.“⁵ Nezvyčajne silná tepelná kupola tento víkend spáli veľkú časť západu Spojených štátov a prinesie doteraz najvyššie tohtoročné teploty desiatkam miliónov ľudí od Kalifornie po Kanadu. Do konca víkendu sa v najmenej 12 západných štátoch očakávajú desiatky rekordných maxím, pričom približne 40 miliónov ľudí bude varovaných pred horúčavami a teplotami až do 52 °C.

Záver, ktorý sa ponúka. Pozastavenie rozvoja nestačí, pretože nemôže byť globálne; iba by prehĺbilo priepasť medzi tými, ktorí ho efektívne dodržiavajú a tými, ktorí v rozvoji pokračujú. Jediným riešením, ktoré vidím, je robiť dve veci naraz: pokračovať v rozvoji a sprevádzať ho premýšľaním – myslením, ktoré znamená viac než len zhromažďovanie všetkých údajov a ich následná analýza.

Premýšľať znamená reflektovať význam týchto údajov a tiež analyzovať, do akej miery je už náš prístup k predmetnej  téme poznamenaný zaujatosťou. Takéto myslenie nás núti nielen sústrediť sa na obmedzenie hrozieb, lež tiež uvažovať, ako by sme mohli zmeniť situáciu, ktorá ich vyvoláva.

Tu je jasný príklad myslenia. Začiatkom 30. rokov 20. storočia John Dewey, americký pragmatický filozof sympatizujúci so ZSSR, informoval svojho priateľa Sydneyho Hooka, že plánuje navštíviť krajinu. Keďže Hook mal vážne pochybnosti o ZSSR, Dewey ho uistil, nech sa neobáva: po návrate určite nebude tvrdiť, že ZSSR bol autenticky socialistickou krajinou.

Hook sarkasticky odpovedal: „Obávam sa, že sa vrátiš zo ZSSR presvedčený, že to vôbec nie je socialistická krajina!“ V tomto prípade bolo premýšľanie na strane Hooka: obával sa, že keď Dewey uvidí biednu realitu a teror v ZSSR, unáhlene dospeje k záveru, že toto nie je socializmus, t.j. stav slobody a blahobytu.

Stručne povedané, Hook celkom správne predpokladal, že stalinizmus nebol len zradou alebo negáciou autentickej socialistickej vízie: už v autentickej boľševickej vízii musel byť potenciál pre stalinistické hrôzy, takže dôsledne dialektický prístup umiestňuje neskoršiu negáciu do rámca pôvodnej predstavy ako takej.

V dejinách „reálne existujúceho socializmu“ bolo viacero pokusov o obmedzenie jeho brutálnych excesov, od „odmäku“ Nikitu Chruščova po roku 1956 až po juhoslovanský samosprávny socializmus. Žiaden z nich však v skutočnosti nefungoval, pretože hrozba návratu k tvrdej línii vždy znamenala neviditeľný tlak. Keď to Gorbačov urobil naozaj, systém sa zrútil.

Presne to isté platí pre tri hlavné hrozby pre naše prežitie, vrátane ich spoločného koreňa – kapitalizmu: nestačí obmedzovať smrtiace excesy, ktoré ohrozujú naše prežitie. Mali by sme premýšľať o tom, ako zmeniť základné súradnice kapitalizmu bez toho, aby sme spustili katastrofu takého rozsahu ako vláda Červených Kmérov v Kambodži alebo režim v Severnej Kórei. Táto úloha sa v rámci súradníc existujúceho globálneho systému môže zdať nemožnou, lenže  táto skutočnosť ju nerobí menej záväznou.

* Túto metaforu použili reportéri CNN na označenie extrémnych európskych lesných požiarov v intenzite atómovej bomby. Dante Alighieri v Božskej komédii, v prvej časti Inferno (9 kruhov pekelných), podobne popisuje  symbolické tresty za hriechy.

Poznámky autora:
1 Alain Badiou, In Praise of Philosophy, Cambridge: Polity Press 2025 (citované z rukopisu).
2 https://www.aljazeera.com/news/2026/7/27/sam-altman-says-ai-has-entered singularity-should-we-be-worried.
3 tamže
4 https://edition.cnn.com/2026/07/29/climate/europe-wildfires-new-fire-era.
5 https://edition.cnn.com/2026/07/30/weather/record-summer-heat-wave-west climate

Zdroj:
https://slavoj.substack.com/api/v1/post/pdf?postId=212828311 AUG 26, 2026

Preložil Ladislav Hohoš.