Neparticipujem na sociálnych sieťach a tak moje informácie môžu byť neúplné. Sledujem webové stránky ako noveslovo.eu, Al Jazeeru, Novosti, Tuckera Carlsona atď. Facebook či X mi nič nehovoria. Na jednej slovenskej webovej stránke, ma zaujal asi tak 3 minútový príhovor, ktorý sa zaoberal blahorečením biskupa Vojtaššáka. Nabádal k racionalite. Proti tejto výzve nemožno nič namietať.
Dodal by som iba, že racionalita sama nestačí a stanovisko by mali zaujímať aj ľudia, ktorí sa nehlásia k nijakej viere, ale vyznávajú všeľudské hodnoty. Slovenská katolícka cirkev je do istej miery platená aj z príspevkov daňových poplatníkov, je celkom racionálne tvrdiť, že ak niekto do niečoho prispieva, mal by mať právo sa k tej entite vyjadriť.
Daňoví poplatníci teda majú, podľa môjho názoru, plné právo nesúhlasiť s blahorečením biskupa Vojtaššáka. Ja by som dokonca pripustil aj otvorenie diskusie o tom, kto všetko chce prispievať organizácii, ktorá otvorene diskriminuje ženy a, samozrejme, či oddelenie cirkvi od štátu by nedávalo zmysel. Viem, cirkev má aj projekty, ktoré si plne zaslúžia podporu, ako napríklad projekt skvelého farára a chlapa Mariana Kuffu, no ale tie by sa dali podporiť aj pri oddelení cirkvi od štátu! To je však už iná téma.
Pozrime sa na kontext a fakty blahorečenia, o ktorom je reč. Kresťania evanjelického vyznania svätých nemajú a nezdá sa, že by ich to v niečom obmedzovalo. Katolícka cirkev ich má a tiež sa nezdá, že by ten fakt niečo menil. Môžeme racionálne uvažovať o dvoch aspektoch blahorečenia: väčšina kanonizovaných prispela niečím podstatným k životu a druhým aspektom je tradícia katolíckej cirkvi. Vezmime si sv. Maximiliana Kolbeho, mladšieho od biskupa Vojtaššáka asi o 20 rokov, takže by sa dalo povedať, že boli súčasníci.
Čím sa preslávil Maximilián Kolbe, vieme. V poľskej piesni je jeho krásna charakteristika: „Milosť zakvitla na znak, že Boha v druhom človeku mohol človek zbadať.“ Inými príkladmi sú sv. Don Bosco, ktorý sa staral o opustených chlapcov, sv. Ján od Kríža prispel ku kresťanskej mystike a reforme rehoľníctva, sv. Katarína Sienska presvedčila pápeža vrátiť sa do Ríma a má veľké zásluhy na rozvoji katolíckej duchovnej literatúry. Možno s nimi porovnávať Vojtaššáka?
Sv. arcibiskup Oscar Romero sa preslávil tým, že sa otvorene staval na stranu svojich diecézanov, ktorí boli brutálne potlačovaní a vraždení vojenskou chuntou podporovanou USA, s cieľom vykorisťovania malých farmárov v San Salvadore. Mnohí svätí sú ako osobnosti uznávaní už za svojho života a po smrti sa úcta k nim šíri ako lavína. To bol aj prípad sv. Oscara Romera. Vatikán v prípade návrhu na blahorečenie začína procesom, v ktorom sa život dotknutého muža či ženy začne skúmať a môže skončiť kanonizáciou. Samozrejme – nemusí.
Poľský pápež dal na kanonizáciu Oscara Romera 50-ročnú „blokáciu“, čo znamenalo, že kanonizácia sa nesmie začať skôr. Ale blahorečenie biskupa Vojtaššáka odporučil. Našťastie, pápež František blokáciu zrušil a pamiatka statočného arcibiskupa je tam, kde má byť.
Biskup Vojtaššák nemusel byť nutne zlý človek. Podľa doložených prameňov bol iba taký obyčajný antisemita. Veril – a pripúšťam, že v tom nevidel nič zlého -, že Židia sú nepriateľmi slovenského národa. Julius Streicher vo svojom neslávne známom plátku „Der Stürmer“ vyhlasoval, že Židia sú nepriateľmi národa nemeckého, vlastne celého ľudstva. Podotýkam, že za šírenie takýchto teórií bol Julius Streicher v Norimbergu popravený.
Pri racionálnom uvažovaní o blahorečení biskupa Vojtaššáka nemôže byť tabu ani toto porovnanie.
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Vatikán a Slovenská republika (1939-1945) – Dokumenty od zostavovateľov Ivana Kamenca, Viléma Prečana a Stanislava Škorvánka. [1]
Tematicky je edícia zameraná na relatívne bohaté diplomatické styky medzi Vatikánom a Slovenskou republikou v rokoch 1939-1945. Výber sa opiera v prevažnej miere o archívne materiály publikované v jedenástich zväzkoch Actes et documents du Saint Siége relatifs á la Seconde guerre mondiale 1939 – 1945.+ •
Uznanie režimu: Vatikán zvolil opatrný prístup a štát de jure plne nekonkordátne neuzavrel, no udržiaval pracovné diplomatické styky.
• Protesty proti perzekúciám: Vatikánske úrady (štátny sekretariát) opakovane prostredníctvom Giuseppea Burzia protestovali u slovenských orgánov proti protižidovským opatreniam, deportáciám a celkovému charakteru režimu. [1, 2]
• Postoj prezidenta: Dokumenty zachytávajú aj rozporuplnú pozíciu Jozefa Tisa ako katolíckeho kňaza a zároveň prezidenta voči kritike zo Svätej stolice. [1]